Ako a kde ste sa zoznámili s Michailom Gorbačovom?
V jedno utorkové popoludnie roku 2000 v hale viedenského hotela Sacher. Chcel som sa k s ním stretnúť ohľadne jedného, vtedy ešte len zamýšľaného projektu mojej produkčnej spoločnosti Zolcer TV, v ktorom Gorbačov mal zohrať kľúčovú úlohu. Stretnutie sprostredkoval bývalý nemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher, ktorého o to poprosil jeho dávny priateľ, nemecký mediálny magnát maďarského pôvodu Josef von Ferenczy. S Jóskom som sa priatelil i ja, bývali sme vtedy v susedstve v jednej štvrti Mníchova.
Čo to bolo za úlohu?
Chcel som navrhnúť Gorbačovovi, aby moderoval cyklus dokumentárnych filmov.
Ako reagoval?
Môžem len zopakovať, čo som opísal v knihe. Od prvej chvíle sme si boli navzájom sympatickí. On mi dokonca tvrdil, že už sme sa niekedy v minulosti museli stretnúť.
A stretli ste sa?
Ale kdeže! Možno som mu niekoho pripomínal, v každom prípade, len čo som sa predstavil, objal ma a pobozkal ma tak po rusky „vo tri vrhy“. A keď som sa predstavil, zahriakol ma: „Ale načo mi to hovoríš? My sa predsa už poznáme.“
Čo povedal na vašu ponuku? A vôbec – ako ste mu ju predostreli?
Keď sme sa posadili, hovorím mu, či by ho zaujímalo, keby sme mu postavili virtuálnu sochu, pamätník, ale taký, ktorý nikto nedokáže zrúcať, demolovať, a to ani v budúcnosti. Stal by sa totiž hlavnou postavou cyklu televíznych dokumentov o najvýznamnejších štátnikoch 80. a 90. rokov minulého storočia, keď sa zásadným spôsobom menil svet.
A tento argument zavážil natoľko, že prijal úlohu moderátora?
Okamžite. Vzápätí mi povedal: „Vezmi si papier a ceruzku, a ja ti budem diktovať otázky pre pápeža, pre Busha, pre Kohla a ďalších." Začal ich diktovať, doslova ich sypal z rukáva. Tak sme začali spolupracovať.
Čítajte viac Gorbačov v novembri 1989: Nepoužite silu!Išlo o päťdielny cyklus dokumentov pod názvom Secrets of Power (Tajomstvá moci), ktorý vznikal tri roky a kúpili ho viaceré televízne stanice nielen v Európe, ale na celom svete. Tých dielov ste však chceli pôvodne nakrútiť viac.
Urobili sme päť dielov. S Helmuthom Kohlom, Georgeom Bushom starším, so Šimonom Peresom, s Hansom-Dietrichom Genscherom a, samozrejme, s Gorbačovom. Chceli sme aj Fidela Castra, Jána Pavla II., Jásira Arafata a Nelsona Mandelu. Všetkých som navštívil, aby som ich pre túto myšlienku získal. Aj som s nimi niečo nakrútil, Castro však odmietol nakrúcať s Gorbačovom, to mi povedal rovno. Dvakrát som sa s ním stretol, aby som ho presvedčil. Cítil som, že váha, rád by bol v takej veľkolepej spoločnosti lídrov, ale Gorbačovovi nevedel odpustiť ochladenie ekonomických vzťahov s Kubou a zastavenie vojensko-technickej pomoci.
Prečo to nevyšlo s pápežom?
S Jánom Pavlom II. to skrachovalo na vatikánskej skorumpovanej byrokracii, ktorá pýtala nekresťanské milióny dolárov za archívne materiály, čo sme chceli v dokumente použiť. Od iných sme ich dostávali zadarmo, pápež tiež vydal pokyn kardinálovi, aby nám pomohli, ako to len pôjde, lenže nepodarilo sa.
Kto vám pomáhal nadviazať kontakty so všetkými vytypovanými politikmi a získať ich pre spoluprácu na projekte?
Gorbačov, ale najmä Genscher. Rozsah jeho kontaktov bol neuveriteľne rozsiahly. Mal telefónne čísla na každého. Sám mi žartom povedal, že mu chýba už len číslo na Ježiša.
Castro nevedel Gorbačovovi odpustiť ochladenie ekonomických vzťahov s Kubou a zastavenie vojensko-technickej pomoci.
Ako ste komunikovali s Gorbačovom?
Po rusky, on iný jazyk nevie. Ja som mal ruštinu od základnej školy povinnú a v 90. rokoch som si ju zlepšil počas častých návštev Ruska. Gorbačov ma dodnes polovážne-položartom nazýva Slovanom, hoci vie o mojom maďarskom pôvode.
V predslove k vašej knihe píše, že sa oboznámil len s niekoľkými kapitolami v ruskom preklade.
Lebo v tom čase ešte nebola do ruštiny preložená celá kniha.
Gorbačovove tajomstvá vyjdú teda aj v ruštine? Kedy, a neobávate sa toho, ako ju tam prijmú?
Kniha sa naozaj prekladá do ruštiny, som v styku s jedným ruským vydavateľom, ktorý pripravuje jej vydanie. V Rusku, ako iste viete, ide o citlivú vec, mnohí tam Gorbačova nemajú radi. Preto som požiadal jedného tamojšieho historika, ktorý má na Gorbačova a jeho politiku vyvážený pohľad, o doslov ku knihe.
Vašej prvej schôdzke s Gorbačovom predchádzala dlhá história. Takmer 30 rokov ste žili na Slovensku. V roku 1986 ste sa rozhodli emigrovať. Prečo?
Pracoval som ako novinár v maďarskej národnostnej tlači, konkrétne v mládežníckom týždenníku Új Ifjúság. Nemohol som napísať, čo som si myslel o režime, nemohol som vycestovať, kam som chcel. Rozhodol som sa odísť.
Čítajte viac Gorbačov sa absolútne odmietol baviť s Husákom o odchode vojskMali ste 29 rokov, život pred sebou. Ako sa vám viedlo v západnom Nemecku?
Spočiatku to za veľa nestálo, lebo som neovládal jazyk. Podrobne o tom píšem v knihe. Neskôr som nemčinu ako-tak zvládol, a hlavne, že som našiel človeka, ktorý vlastnil tlačovú agentúru. Zamestnal ma ako fotoreportéra a dal mi možnosť cestovať. Pokrýval som napríklad tenisový turnaj vo Wimbledone.
Váš hviezdny čas prišiel v roku 1989.
Áno, to som si už v Mníchove založil vlastnú televíznu produkčnú spoločnosť Zolcer TV. V máji 1989 som vycestoval do Bulharska, lebo vtedajší komunistický vodca Todor Živkov nútil množstvo miestnych etnických Turkov, aby opustili krajinu. Mohli si so sebou vziať len najnutnejšie potreby, balík do 20 kilogramov. Reportáž som telefonicky ponúkol bavorskej televízii. „O to teraz nie je záujem. Choďte do Budapešti, kde sedia na kufroch stovky utečencov z východného Nemecka. Keďže viete po maďarsky, urobte pre nás niečo o nich," povedali mi.
Tam ste zrejme mali prácu na celé leto.
V Budapešti som pôsobil takmer dva mesiace, s kolegom sme denne posielali reportáže, ktoré sa vysielali po celej Európe. Volali mi z rôznych televíznych staníc s ponukami, aby som o tom urobil niečo aj pre nich. Získal som potrebné kontakty a zrazu som sa stal expertom na východnú Európu. Keď sa 17. novembra 1989 pohli ľady v Prahe a potom i v Bratislave, hneď mi volali z tých televíznych staníc: „Nemáš tam niekoho, nespravil by si to aj pre nás?" Pokračovalo to v Rumunsku a potom i v Sovietskom zväze.
Ruské vedenie radšej necháva Gorbačova žiť v dači pri Moskve, ktorú mu štát poskytol na dožitie, a s dôchodkom v prepočte 980 eur.
V roku 1996 začala vaša spoločnosť pracovať na veľkých projektoch.
Prvý bol s názvom 100 rokov. Robili sme ho pre nemeckú verejnoprávnu televíziu ZDF. Mapovali sme hlavné udalosti každého roku 20. storočia. Sto udalostí, sto desaťminútových televíznych filmov. Prezreli sme sedem miliónov metrov filmu v 440 archívoch, prečítali vyše 6-tisíc novinárskych textov v 36 štátoch. Na seriáli pracovalo 60 redaktorov, kameramanov a výskumných asistentov. Seriál sa vysielal v 40 krajinách.
Ďalším veľkým projektom spoločnosti Zolcer TV boli Tajomstvá moci. Ako sa vám pracovalo pri ich nakrúcaní s Gorbačovom moderátorom?
To bol neopakovateľný zážitok, fantastická skúsenosť. Nikdy som si ani vo sne nepredstavoval, že ja, sedliacky chlapec z Balogu nad Ipľom, obce s 800 obyvateľmi, budem raz pri nakrúcaní usmerňovať sovietskeho exprezidenta a on bude vážne načúvať mojim inštrukciám. Alebo že v jednej berlínskej pivárni objednám cigánsku kapelu a spolu s ním si zaspievam ruskú frontovú pieseň Ťomnaja noč.