Lustig bol český Žid, ktorý sa zamiloval do slovenčiny

Je takmer neuveriteľné, že počas holokaustu Lustig zostal nažive. Veď do prvého nacistického lágra ho deportovali už v roku 1942 a vojna sa skončila až na jar 1945.

Najprv pripomeniem, že antisemitizmus prvýkrát veľmi nepríjemne pocítil, keď ho vylúčili z meštianskej školy pre židovský pôvod. V novembri 1942 ho odvliekli do koncentračného tábora v Terezíne, neskôr trpel v Auschwitzi, potom v Buchenwalde. Už sa blížil koniec vojny, ale bohvie, či by Lustig zostal nažive, pretože v apríli 1945 ho transportovali do tábora smrti v Dachau. Na úteku mu život visel na vlásku.

Čo sa stalo?

Z vagóna vyskočil s kamarátom spoluväzňom Jiřím Justicom. Obaja boli vyhladovaní, preto Lustig ukradol chlieb z proviantného vozňa Nemcov. Zbadal ho však nacistický dozorca. Tušil, že má pred sebou už len pár sekúnd života, preto aspoň bochník hodil väzňom vo vagóne. Nemec vytiahol na Lustiga zbraň a išiel rátať do troch. V tej sekunde skočil pred neho kamarát, ktorý povedal nacistovi, aby jeho zastrelil. Nechal ich však obidvoch žiť. Lustig to opísal takto: „Povedal, že sme dve hovná, zastrčil pištoľ a daroval nám život. Bolo to nevídané…" Vysvetľoval si to jedine tak, že v Nemcovi sa niečo zlomilo, keď uvidel hrdinský skutok spoluväzňa. Obidvaja sa preto mohli vydať na útek, po ktorom prežili.

Ako holokaust poznačil Lustigovu dušu?

Zdôveril sa mi, že prvých desať rokov po skončení vojny mal Nemecko vygumované z hlavy. Neexistovalo pre neho. Vybielené miesto na mape. Jedným slovo nič. Potreboval sa totiž zbaviť strašných spomienok a myšlienok, ktoré ho v mysli prenasledovali. Odkedy sa mu začalo dariť s literárnou tvorbou, prízvukoval, že ním napísané knihy sú jeho pomstou Nemcom.

Hovorieval o ich kolektívnej vine za vojnové hrôzy?

Bol veľmi kritický, ale nikdy nezvaľoval zodpovednosť na všetkých. Veď vedel, že v koncentračných táboroch boli z Nemecka napríklad politickí väzni. Faktom zostáva, že ostrými slovami nešetril, čo mu spôsobovalo nepríjemnosti. Keď sa po roku 1989 vrátil z emigrácie do rodnej Prahy, čo bolo v období, keď sme sa zoznámili, v televíznom rozhovore dal jasne najavo, že sa mu nepozdávajú snahy niektorých českých politikov o prílišnú orientáciu na Nemecko. Redaktor sa ho pýtal, čo si o tom myslí. Lustig odpovedal, že neobviňuje mladú generáciu Nemcov, ale kým bude ešte v Nemecku žiť čo i len jeden Nemec, ktorý nosí zuby zo zlata po jeho otcovi zavraždenom v Auschwitzi, dovtedy nebude dôverovať. Privodil si tým nepríjemnosti, lebo sa odvážil vysloviť na Nemecko názor, ktorý mnohým ľuďom prekážal.

Povedali ste, že Nemecko na dlhé roky vypustil z hlavy, aby nemal nočné mory, ale v knižnej tvorbe sa k hrôzam vojny vracal.

Priznal sa mi, že cez deň netrpí, lebo sa snaží vychutnávať si život, smútok ho prepadáva v noci. Vtedy si vylieval bolesť na papier.

Mal veselú povahu, keď si život užíval?

Odpoviem so slovami z otázky. Mal takú veselú povahu, že vďaka nej si život mohol užívať každý, kto sa ocitol v jeho blízkosti. Bol zabávač, vtipkár. Keby si niekto nahrával jeho slová, mohol by z nich po stretnutí napísať poviedku plnú humoru. Povesť skvelého rozprávača potvrdzoval na besedách. Mimochodom, zakaždým v úvode miestnosť vybuchla smiechom. Lustig začínal debatu s účastníkmi touto vetou: „Dámy a páni, môžete sa ma pýtať na čokoľvek, čo sa týka sexu…" A mal vzácnu vlastnosť získať si ľudí hneď, ako sa zoznámil.

Čítajte viac Lustig: Robím si psinu. Lebo sa mi diali svinské veci

Môžete uviesť príklad?

Sprevádzal som Lustiga na návšteve v kancelárii niekdajšieho ministra kultúry Marka Maďariča. Keď ho uvidel, povedal mu: „Nebudem ti vykať, ty si príliš mladý." Maďarič sa dobre zasmial a prikývol. Stretnutie bolo plánované na 30 minút. Mali si veľa čo povedať, a tak napokon z poučnej výmeny názorov na literatúru bolo viac času ako dve a pol hodiny.

Niektorí ľudia vedia výborne vtipkovať o iných, ale nahnevajú sa pre iróniu zacielenú na nich.

Nielenže s tým Lustig nemal žiadny problém, ale ešte si rád uťahoval zo seba. Občas to bol až výrazný sarkazmus na vlastnú adresu. Rozprával mi o večeri, keď svoju ženu pozval do reštaurácie. Obaja si objednali rovnakú rybu. Keď mal Lustig v ústach prvý kúsok, povedal: „Věrka, ten losos je taký chutný, ako bol v Terezíne. Okamžite prestala jesť. Zrazu som mal na večeru dva lososy." Pani Věra bola milá, múdra aj pôvabná, Lustig si ju vysoko vážil, no priznával, že je príliš vážna, preto to tak v reštaurácii dopadlo. Samozrejme, že mal pre ňu pochopenie, lebo prežila hrôzy v Terezíne a potom aj peklo v Auschwitzi, len skrátka on mal v povahe urobiť si srandu zo seba za každú cenu.

Foto: ARCHÍV EVY LUSTIGOVEJ

Arnošt Lustig s manželkou Věrou Arnošt Lustig s manželkou Věrou, pred nimi sú ich deti Josef a Eva. Snímka je z roku 1959.

Prečo Lustig vstúpil do Komunistickej strany Československa?

Celý život zostal ľavicovo orientovaný. Nikdy sa nehanbil hovoriť o tom, že kedysi bol komunista. Vravel, že uveril ideám komunizmu. Nakoniec sa z tohto sna prebudil. A navždy zanevrel na komunizmus, keď v auguste 1968 do Československa vtrhli cudzie vojská.

O invázii sa dozvedel v Taliansku, kde dovolenkoval s rodinou. Domov sa už nevrátili, prišli do Izraela, ale už v roku 1970 sa presťahovali do USA.

Po emigrácii túžil zostať žiť v židovskom štáte, ale rozhodol sa aj s najbližšími odísť. Bývali v kibuci, kde jeho manželka pracovala v kuchyni jedálne. Lustig mal dohodu s osadníkmi, že sa môže venovať literárnej tvorbe. Jedného dňa však za ním prišli s tým, že písal už dosť času, teraz potrebujú traktoristu. Samozrejme, že si uvedomoval, že treba zveľaďovať kibuc, ale ich poznámka až na hranici výčitky sa ho veľmi dotkla. Písanie kníh bolo jeho vnútorným svetom, preto s rodinou odletel do USA, aby sa mohol venovať literatúre.

Aký mal postoj k judaizmu?

Lustig vyznával židovskú vieru, ale nebol zbožný Žid. Nepotrpel si na chodenie do synagógy. Považoval za podstatné, že žije podľa judaizmu. Najlepšie to vystihuje jeho citát. Dlhší, ale veľmi poučný: „Človek musí v niečo veriť, ale zasa nesmie veriť vo všetko. Musí sa spájať viera a rozum. Keby som sa opieral len o rozum, bolo by mi smutno. Keby som sa opieral len o vieru, bol by som asi hlúpy. Keby som vylúčil pre jedno to druhé, bol by som zase chudobný. Čo v človeku formuje vieru? To, že sa narodil, ako vyrastal, koho stretol, aké skúsenosti získal a akú má povahu." Mimochodom, nepáčili sa mu prípady prestúpenia Nežidov na židovskú vieru. Vravel: „Je predsa krásne, keď sa človek nevzdáva svojich koreňov. Konvertovaním nezíska židovský cit ani židovskú dušu."

Vráťme sa k Lustigovej tvorbe. Hovorili ste, že bolesť v duši si vylieval na papier, no týmto spôsobom hrozné spomienky na holokaust vlastne zhmotnil.

Svoj literárny obsah objasňoval takto: „Chcem, aby ľudia pri čítaní mojich kníh, a mám na mysli najmä mladých, nenariekali, ani som ich nepísal tak, aby boli na plakanie." Zdôrazňoval, že v tvorbe vždy hľadal niečo dobré v človeku, pričom chcel, aby ľudia na základe poznania tragédie holokaustu už nikdy nedopustili vyvražďovanie. A prízvukoval, že musia predísť akejkoľvek genocíde. Nielen zabíjaniu Židov. A čo sa týka zápasu proti nenávisti, bol som veľmi rád, že Lustig mi napísal cenný text do mojej knihy, ktorá vyšla v roku 2006. Išlo o moje autorské dielo s názvom Antisemitizmus v politickom vývoji Slovenska. Utkvelo mi v pamäti i to, čo mi Lustig osobne povedal: „Antisemitizmus sa dotýka aj druhej časti spoločnosti, nielen Židov. Vraj Židia sú jedna časť a ostatní sú druhá časť. Je totiž skutočne rakovinou, ktorá napadne celý organizmus, celú spoločnosť."

Foto: ARCHÍV PAVLA MEŠŤANA

Arnošt Lustig Na snímke z roku 1949 vtedy 22-ročný Arnošt Lustig napodobňuje Alberta Einsteina s vyplazeným jazykom na jeho slávnej fotografii.

Patrí Lustigovi prívlastok svetoznámy spisovateľ zaslúžene?

Jednoznačne. Veď ho trikrát navrhli na Nobelovu cenu za literatúru. Spolu s Arthurom Millerom a so Saulom Bellowom zaradila izraelská Bar-Illanova univerzita Lustiga k najväčším židovským spisovateľom 20. storočia. Stal sa nositeľom Ceny Franza Kafku. Americká akadémia umení a vied mu udelila ocenenie za celoživotné dielo. Nemenej Lustiga potešilo, keď si prevzal od Múzea židovskej kultúry pamätnú medailu Chatama Sofera.

Lustigove knihy vyšli v preklade tiež v slovenčine. Mnohým Slovákom znie čeština milo, príjemne. Neukrátilo to čitateľov o zážitok z originálu?

V prvom rade treba pripomenúť, že literárne diela napísané v češtine vychádzali v slovenskom jazyku už v Československu a bolo ich veľa. Čitateľský dopyt po Lustigových knihách býval a aj zostal výrazný. Keď som bol dlhé roky riaditeľ Múzea židovskej kultúry (MŽK), podarilo sa mi zabezpečiť mimoriadne kvalitné preklady jeho tvorby. Nadchli ho. Až tak, že hovoril, že sú lepšie v slovenčine ako v češtine. Lustig bol český Žid, ktorý sa zamiloval do slovenčiny. Knižné diela mu na Slovensku vyšli v edícii MŽK Judaica Slovaca (v preklade z latinčiny to znamená Slovenské judaiká, pozn. red.). Lustig tiež hovoril, že mu vychádzajú knihy na celom svete, ale najkrajšie obálky mu robí slovenský grafický dizajnér Milan Veselý. Veľmi si ho vážil a smial sa, že to má logiku. Veď slovo lustig v preklade z nemčiny je veselý.

Čítajte viac Arnošt Lustig bol legendou českej povojnovej literatúry

Dovoľte ukončiť rozhovor ešte návratom k Lustigovej povahe. Viackrát ste poukázali na jeho umenie zabávať ľudí okolo seba. Dokázal byť však platný aj vtedy, keď kamaráti potrebovali pomoc?

Bol nielen neprehliadnuteľný elegán s pozoruhodným zmyslom pre humor, ale aj s láskavým srdcom. Pri Lustigovi platilo príslovie v núdzi poznáš priateľa. Dva dôkazy za všetky. Prvý: Keď som pricestoval do Prahy, na dohodnuté stretnutie do reštaurácie prišiel bez ohľadu na to, že tesne predtým bol v nemocnici na chemoterapii, lebo trpel rakovinou. Objednal si rozriedenú zemiakovú kašu, pretože nemohol dobre prehĺtať. Došiel zoslabnutý, ale napriek tomu sa chcel so mnou vidieť a dlho diskutovať. Keď sme skončili debatu, povedal, že domov ešte nemôže ísť. Vravel, že musí zájsť k Pepíkovi. Mal na mysli herca Josefa Vinklářa: „Pavle, Pepík je na tom veľmi zle. Musím ho navštíviť, aby som ho aj povzbudil." Druhý: Stalo sa to tiež v čase, keď už Lustig bol onkologický pacient. Po stretnutí tiež v Prahe mi vravel: „Květuška má obrovské problémy so srdiečkom. Musím sa za ňou vybrať teraz do nemocnice." Išlo o herečku Květu Fialovú. Lustig skutočne nosil láskavé srdce v sebe.