Vo výsledku bude najlepšie zdržať sa akéhokoľvek alarmizmu a zároveň akéhokoľvek neprimeraného zľahčovania a jednoducho si počkať na prax, ktorá proste ukáže reálny stav veci. Žiadne rokovania o žiadnej medzinárodnej dohode proste nedokážu pokryť všetky detaily a nuansy, medzinárodné vzťahy sa často tvoria takpovediac za pochodu. Predmetný článok 12 však umožňuje v prípade konkrétnych trestných činov s „osobitným významom pre SR“ slovenským orgánom výkon trestnej právomoci, a teda volať príslušníkov americkej armády na zodpovednosť pred našimi orgánmi. Je teda len na vláde SR, či ustanovenia tohto článku využije, alebo nie. Navyše zmluvu možno dopĺňať dodatkami, takže je tu v prípade vzniku potreby priestor na neskoršiu úpravu.
Jedným z hlavných argumentov, ktoré sa používajú na odôvodnenie americkej prítomnosti, je tvrdenie o investíciách do letísk. Ak USA prestanú dohodnuté zariadenia a priestory používať, majetok, ktorý USA neodvezú, zostane majetkom SR. Zároveň ale dohoda hovorí o nutnosti konzultovať podmienky vrátenia akéhokoľvek dohodnutého zariadenia alebo priestoru vrátane náhrady za vzájomne určenú zostatkovú hodnotu zlepšení alebo výstavby, ktoré uskutočnili Spojené štáty.“ USA môžu žiadať náhradu za zostatkovú hodnotu zlepšení letísk, ak ich prestanú využívať. Je teda možné, že časť rekonštrukcie letísk zaplatí SR?
Je to hypotetická otázka, takže aj odpoveď môže byť len hypotetická. Osobne považujem formuláciu bodu č. 2 článku č. 5 za trochu nešťastnú a nie celkom domyslenú, pretože umožňuje rôznu interpretáciu – tak tú, o ktorej hovoríte, ako aj tú, že USA vrátia SR akékoľvek dohodnuté zariadenia hneď, ako ich prestanú používať, v prípade, že im tým nevzniknú žiadne náklady (napríklad nejaké správne poplatky a podobne). V opačnom prípade by mala nasledovať dohoda SR a USA o náhrade vzájomne určenej zostatkovej hodnoty. Je to teda dosť nejednoznačné, ale vychádzajúc z vyjadrení ministra obrany Jaroslava Naďa a náčelníka GŠ OS SR Daniela Zmeka sa prikláňam skôr k interpretácii, že Američania zmodernizujú letiská Sliač a Malacky-Kuchyňa na základe tejto dohody bez nároku na akékoľvek, hoci aj len čiastkové refundácie. Náhrady za vzájomne určenú zostatkovú hodnotu by sa potom týkali len iných objektov a zariadení (v súčasnosti neuvedených v prílohe A návrhu zmluvy), na ktorých užívaní ozbrojenými silami USA sa slovenské a americké orgány potenciálne dohodnú neskôr, čo zmluva umožňuje.
Otázka je, či to teda naozaj potrebujeme? Či to potrebujeme až tak veľmi aj z hľadiska obranyschopnosti, ako to prezentuje minister obrany, alebo ide skôr o nejaké diplomatické potvrdenie nášho partnerstva s USA?
Jedno s druhým sa absolútne nevylučuje. Ako správne uviedol náčelník GŠ OS SR, pri limitovaných zdrojoch (a dodajme, že pri chronickom podfinancovaní OS SR…) je každé euro investované do našej obrannej infraštruktúry vítané. Infraštruktúra Ozbrojených síl SR je v stave, v ktorom je prioritou na dofinancovanie takmer všetko. Zároveň ale platí aj to, čo predkladáte vy – samozrejme, že ide o potvrdenie nášho partnerstva s USA. Okrem čisto technických, právnych a iných praktických aspektov majú medzinárodné zmluvy práve aj tento, diplomaticko-politický, ale symbolicky nesmierne významný aspekt. To, že s USA máme najintenzívnejšiu obrannú spoluprácu spomedzi všetkých krajín sveta, je proste fakt. Rovnako ako je fakt, že každá jedna vláda SR od roku 1998, resp. prinajmenšom od vstupu SR do NATO v roku 2004, deklarovala USA ako hlavného strategického partnera v oblasti bezpečnosti. Každá vláda vrátane tých vlád, ktorých predstavitelia dnes z opozície návrh zmluvy kritizujú. V tomto smere je teda súčasný návrh zmluvy pomerne logickým zavŕšením dlhodobého partnerstva a tvorby kvalitatívne nového legislatívneho rámca pre ďalšiu spoluprácu.
Samozrejme, sme členmi NATO a nemôžeme sa hrať na nejaký neutrálny štát, ale zasa na druhej strane, aj keď sme v NATO, potrebujeme medzinárodnú zmluvu špeciálne s Američanmi? Nie je to práve oslabovanie pozície NATO?
Odpoviem najskôr na druhú časť otázky – nie je to oslabovanie NATO. Práve naopak. USA sú hybnou silou NATO, bez ktorých by organizácia stratila akýkoľvek zmysel a trúfam si povedať, že aj akcieschopnosť. Ono to síce zďaleka nefunguje tým primitívne zjednodušujúcim spôsobom, že Washington zavelí a ostatní členovia bez rozmyslu a na slovo poslúchnu. V NATO sa rozhoduje konsenzom, takže aj najmenší členovia aliancie majú reálnu možnosť určovať jej smerovanie a činnosť. Stále však platí, že hlavnou iniciačnou silou aliancie a jej politík sú USA. Z tohto pohľadu by som teda žiaden rozpor nevidel.
Čo bude teda najväčšiu výhodnou tejto posilnenej spolupráce?
Z čisto praktických dôvodov, na ktoré sa odvolávali minister obrany Jaroslav Naď a náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Daniel Zmeko (zjednodušenie administratívy a technických postupov v oblastiach ako napr. spoločné cvičenia, zahraničné nasadenia, koordinácia ďalšieho rozvoja obrannej politiky, rozvoj OS SR samotných a podobne) ide o krok správnym smerom, pretože tieto oblasti sú v súčasnosti riešené spravidla ad hoc zmluvami a dohodami, ktoré treba neustále pre jednotlivé konkrétne prípady vyjednávať a podpisovať. Čiže ušetrilo by sa veľa zbytočnej administratívy. Zároveň je ale na mieste logicky a legitímne sa pýtať, čo také významné dokáže SR poskytnúť USA, najmä „výmenou“ za americkú 100-miliónovú investíciu do našej obrannej infraštruktúry. Trochu sa v tom celom zabúda na to, že návrh zmluvy predpokladá vznik koordinačnej skupiny medzi americkou armádou a OS SR, ktorej úlohou bude, okrem iného, vzájomná výmena strategických a spravodajských informácií. Samo osebe to znie vágne, ale ak by som mal nájsť najväčší benefit, ktorý by USA z tejto dohody získali (mimo spomenutého odstránenia technicko-administratívnych komplikácii), tak by to mohla byť práve táto užšia spravodajská spolupráca. Východné krídlo NATO je od roku 2014 mimoriadne citlivou oblasťou nestability a permanentných hrozieb a viem si predstaviť, že vo Washingtone uvažujú spôsobom „čím viac očí a uší v regióne máme, tým lepšie“. No a keďže naši civilní aj vojenskí odborníci tomuto regiónu dobre rozumejú (ešte aby nie, keď je to náš prirodzený región, naše susedstvo…), výhody plynúce pre USA z posilnenej spravodajskej spolupráce nemusia byť vôbec zanedbateľné. Navyše posilnenie našej „individuálnej“ obranyschopnosti automaticky znamená posilnenie aliančnej obranyschopnosti v konkrétnom mieste, čo je pre USA taktiež vítanou praktickou výhodou.
Spomenuli ste citlivosť nášho regiónu. Je Rusko takou hrozbou, že by ospravedlňovalo túto americkú prítomnosť?
Netreba zabúdať ani na to, že tento typ dohôd sa uzatvára okrem iného v prípadoch, keď menší štát pociťuje ohrozenie zo strany väčšieho a hľadá pomoc u porovnateľne silného aktéra – tým skôr, ak je to jeho aliančný spojenec. Učebnicovým príkladom sú Poľsko a štáty Pobaltia, ktoré majú dlhodobé obavy z Ruska, považujú jeho politiku za hlavnú bezpečnostnú hrozbu a snažia sa takýmto spôsobom proti nej chrániť. Samozrejme, môžeme sa donekonečna sporiť o tom, či SR vníma Rusko za takú závažnú a explicitnú hrozbu, za akú ho považujú Poliaci či Estónci, resp. či SR a jej územiu hrozí od Ruska taký typ hrozby, ktorý by ospravedlňoval hypotetickú prítomnosť amerických vojsk na území SR. Buďme však realisti – na konci dňa je totiž úplne jedno, či Rusko reálne pre tieto štáty (vrátane SR) hrozbou je, alebo nie. Podstatné je, že tieto štáty Rusko ako hrozbu vnímajú, teda subjektivita vnímania prevažuje nad objektivitou skutočnosti. Ale to nie je kritika nikoho a ničoho, tak to v medzinárodnej a bezpečnostnej politike skrátka fungovalo vždy a zrejme navždy aj fungovať bude. Platí však aj to, že žijeme v určitom bezpečnostnom prostredí, ktoré je charakterizované určitými trendmi, a v tomto kontexte doň vstupujú aj USA ako jedna z hlavných svetových mocností. Je logické, že ak sa v tomto priestore Washington angažuje z juhu na sever od Bulharska až po Estónsko, bude mať záujem na čo najužšej spolupráci so všetkými zainteresovanými krajinami, SR nevynímajúc. A tu sa opäť odvolávam na ministrov Naďa a Korčoka, ktorí fakticky správne upozornili na to, že sme poslednou krajinou Východného krídla NATO, ktorá s USA obdobnú dohodu ešte uzatvorenú nemá.