Keď sa hovorieva o holokauste na Slovensku, reč je v prvom rade o deportáciách do nacistických koncentračných táborov. Treba však ozrejmiť aj inú vážnu vec: pracovné tábory pre Židov na slovenskom území.
V roku 1941 ministerstvo vnútra nariadilo zriadiť židovské pracovné strediská pre práceschopných Židov vo veku od 18 do 60 rokov. Židovský kódex z 9. septembra 1941 posunul vekovú hranicu na 16 rokov. Najväčšie židovské pracovné tábory, čiže Sereď, Nováky a Vyhne, sa stali významnou súčasťou slovenského hospodárstva.
Koľko Židov sa v nich nachádzalo?
V každom tábore žilo niekoľko stoviek robotníkov zaradených do jednotlivých dielní a ich rodinní príslušníci. V Seredi mala najväčšie zastúpenie stolárska výroba. V Novákoch to platilo o krajčírskom remesle. Vo Vyhniach prevažovali stavebné práce na výstavbe tamojších kúpeľov či výroba chemicko-technických výrobkov. Po potlačení Povstania a následnej okupácii Slovenska nacistickými jednotkami bol v Seredi zriadený koncentračný tábor. Od septembra 1944 do marca 1945 v tábore väznili dovedna 11 719 Židov. V tábore boli vystavení krutému zaobchádzaniu a, žiaľ, časť z nich tam dokonca zavraždili. Musím poukázať na to, že vznik a založenie pracovných táborov na Slovensku je mimoriadne citlivá otázka.
Prečo?
Úplná odpoveď by si vyžadovala hodiny rozprávania. V stručnosti poviem preto aspoň podstatu. Išlo o koncepciu, ktorá sa zameriavala na prácu ako na prostriedok záchrany pred deportáciami a vraždením. Žiaľ, objavujú sa aj tvrdenia, ktoré nezodpovedajú skutočnosti.
O čo ide?
Začnem tým, že keď som bol riaditeľ MŽK, pre Múzeum holokaustu v Seredi, ktorého vznik som inicioval a podieľal som sa na jeho vybudovaní, sme pripravili s renomovaným českým dokumentaristom Jakubom Fischerom dva veľmi vzácne filmové dokumenty o Ing. arch. Andrejovi Steinerovi. Jeden je venovaný tomuto židovskému architektovi pracovných táborov a druhý jeho práci v Pracovnej skupine, čo bola ilegálna skupina pri Ústredni Židov. Ukazuje sa, že s ničím, čo bolo publikované a čo je k dispozícii v Seredi, sa ani mnohí tí, ktorí sa zaoberajú holokaustom, neoboznámili. Vyjadrenie, že „už vôbec nikto z nich netušil, že sa tým (príchodom do pracovného tábora v Seredi, čo konkretizujem ja) zvyšuje šanca na transport do plynových komôr“, je diletantizmus.
Nie je také ostré vyjadrenie prehnané?
Títo ľudia nevedia, aké dlhé diskusie sa viedli medzi židovskými činiteľmi Ústredne Židov a vo všetkých pobočkách na Slovensku. Pracovná skupina hľadala všetky možnosti a spôsoby pre záchranu slovenských Židov aj podplácaním predstaviteľov slovenského štátu a nemeckých poradcov, ktorí boli na Slovensku. Medzi ďalšie nové možnosti na záchranu Židov patril Plán Európa. Členovia Pracovnej skupiny sa usilovali zachrániť celé európske židovstvo v situácii, keď sami stáli na okraji zhubnej priepasti.
Foto: SHUTTERSTOCK
Čo si o tom myslia iní historici?
Historička Gila Fatranová takto hodnotí činnosť Pracovnej skupiny: „Boli odvážni, nezabúdajúc na žiadnu myšlienku, ani na najfantastickejšiu, ak by mohla prispieť k zastaveniu šialeného vyvražďovania. Ťažko ich je pranierovať za to, že dôverovali chytrému Dietrovi Wislicenymu (SS-Hauptsturmfürer, poradca pre židovské otázky pri slovenskej vláde), ktorý vždy dbal o zdvorilosť v rokovaní a o snahu vyvolať v nich dôveru. Vo svojej smrteľne nebezpečnej situácii potláčali pochybnosti, ktoré ich trápili. Predstavitelia Pracovnej skupiny si zaslúžia vysoké ocenenie pre iniciovanie odvážnej myšlienky, záchrany a pre svoje úmorné úsilie ju realizovať. V tomto zmysle je Pracovná skupina jedinečným javom v historiografii holokaustu.“ A je priam neuveriteľné aj ďalšie vyjadrenie „expertov“, že na založenie tábora v Seredi „má – paradoxne – vplyv aj Ústredňa Židov“. Čo znamená to paradoxne? To je neznalosť alebo hlúposť? V každom prípade je to obvinenie inštitúcie, ktorej zásluhy týmto výrokom popierajú.
Išlo o koncepciu, ktorá sa zameriavala na prácu ako na prostriedok záchrany pred deportáciami a vraždením.
Pýtal som sa na názor iných historikov, zmienili ste sa len o hodnotení od Fatranovej.
Môžem doplniť citácie od jedného z celosvetovo najuznávanejších historikov, ktorí sa zaoberajú holokaustom. Ide o Jehudu Bauera, izraelského profesora dejín. Vychádzajúc aj z jeho publikácií sa dá jednoznačne konštatovať, že Ústredňa Židov bola iniciátorom pracovných táborov a zapojila sa do ich budovania oveľa skôr, ako bola prinútená vládou to vykonať. Táto iniciatíva bola výrazom jej presvedčenia, že pracovné tábory budú efektívnym prostriedkom – za daných okolností – na zmiernenie zla pred väčším zlom. Napriek tomu, že sa pracovné tábory nestali bariérou pred deportáciami, treba zdôrazniť, že iniciatívy Ústredne Židov pre rozvoj táborov a integrácia osadenstva do pracovného procesu vytvorili podklad na uznanie ich užitočnosti pre hospodárstvo štátu.
Ako konkrétne?
Priemerný mesačný obrat dielní v židovských pracovných táboroch, ako vyplýva z dokumentov, sa z 967-tisíc korún v roku 1942 zvýšil v nasledujúcom roku na 3 400 000 korún. Toto slúžilo Židom ako obrana v prípadoch hrozby obnovenia deportácií. Je možné povedať, že kladný prínos táborov spočíval nielen v ochrane pred deportáciami, ale aj v tom, že bol faktorom v zúfalom pokuse Ústredne Židov a Pracovnej skupiny zastaviť deportácie a neskôr zabrániť ich obnoveniu.
Čítajte viac Musel som sa hrať medzi mŕtvolami. A prežil som iba zázrakom
Od otvorenia seredského múzea teraz uplynulo šesť rokov. Ako si spomínate na jeho prípravy?
Už od roku 2009 začalo MŽK v Bratislave s realizáciou projektu Múzea holokaustu v Seredi. Ministerstvo obrany zverilo MŽK pôvodné budovy pracovného a koncentračného tábora pre Židov v Seredi. Až po náležitej a dôkladnej rekonštrukcii bolo možné do priestorov umiestniť expozície. Mal som obrovské životné šťastie. Môj sen sa začal napĺňať. Stal som sa libretistom a scenáristom expozícií. Takýto obrovský projekt nemôže realizovať človek sám. Po celý dlhý čas od príprav až po realizáciu expozícií bola mojou pravou a ľavou rukou moja kolegyňa Stanka Šikulová. Okrem nej to boli aj kolegyne Andrea Demeterová a Jana Schreiberová, ktoré hľadali, zbierali a spracovávali zbierky. Vzhľadom na ich množstvo išlo o mimoriadne náročnú prácu. V čase príprav žili ešte poprední historici slovenského pôvodu, ktorí stáli pri mne, verili mi a pomáhali precizovať každú vetu pripravovaných textov do expozícií. Okrem nich sú to aj žijúce svetové osobnosti ako už zmienený profesor Bauer a ďalej profesorka Hanna Jablonka. Do dnešného dňa som s nimi v styku, zvlášť keď si potrebujem objasniť zásadné hrôzy, s ktorými dnes prichádzajú tzv. odborníci na holokaust. Okrem toho bez zveličenia som celé roky diskutoval o téme s výtvarníkom medzinárodného významu Milanom Veselým. Bol autor výtvarno-priestorového riešenia. Po jeho smrti dôstojne s prácami pokračovala jeho talentovaná dcéra Nina.
Prečo ste použili výraz tzv. odborníci na holokaust?
Pretože sa nezaoberajú hlbokým štúdiom holokaustu, ale len tým, čo o téme povedali tí, ktorí prežili. Ich svedectvá sú mimoriadne cenné, ale nie sú a ani nemôžu byť jediným prameňom pre historického bádateľa. Svedectvá preživších je nutné konfrontovať s dobovými dokumentmi.
Múzeum v Seredi
- Múzeum holokaustu bolo slávnostne otvorené 26. januára 2016 deň pred výročím oslobodenia Auschwitzu.
- Na otvorení sa zúčastnilo viac ako 1500 hostí z celého sveta, pričom v prvom rade treba spomenúť tých, ktorí počas holokaustu prešli táborom v Seredi.
