„Pred dvoma rokmi som bola v gréckom utečeneckom tábore. Chcela som vidieť situáciu a pomôcť. Počula som príbehy ľudí, ktoré by vydali na samostatné scenáre," hovorí v rozhovore pre Pravdu 27-ročná Sbouli. Vyštudovala nielen konzervatórium v Prahe, ale aj Juhočeskú univerzitu (bakalár psychológie) a Pražskú vysokú školu psychosociálnych štúdií (magisterské štúdium). Venuje sa tak herectvu i práci psychologičky.
Ešte začiatkom tohto roku vás vlastne nikto na Slovensku nepoznal. A zrazu vás pozná veľa tých, čo pozerajú Priznanie. Ako ste sa dostali k jednej z hlavných postáv, keď pritom nejakú podobnú ústrednú rolu ste doteraz nemali ani v Česku?
Herečku pre postavu Lejly hľadali režisér a producentka dlho. Jeden neskorý večer sa režisér Braňo Mišík pozeral na český seriál, v ktorom som dostala malú rolu. Dal si ma zavolať a o niekoľko dní som cestovala do Bratislavy na kasting. Po ňom som zašla na pohárik do vedľajšej kaviarne a prišla mi esemeska, že Lejla je moja! Stále mám z toho ohromnú radosť.
Angelika Sbouli: to priezvisko znie nečesky. Po kom máte priezvisko? A ako sa má vyslovovať? Sbouli alebo Sbuli?
Môj otec je Maročan, takže meno mám po ňom. Angelika som po mamičkinej kamarátke zo strednej školy. Ľudia sa niekedy pýtajú na moje meno aj viac než dvakrát. Nevedia, ako sa vyslovuje a ako sa píše. Často neveria, že sa tak volám, a ešte častejšie ľudí moje priezvisko rozosmeje; možno i preto ho mám tak rada. Správne sa vyslovuje Sbuli. Pri nakrúcaní Priznania ma herecký kolega Alexander Bárta premenoval na pani Hrčkovú (smiech).
Foto: OSOBNÝ ARCHÍV A. S.
Doteraz, čo vás diváci videli v prvej časti seriálu, tak ste mali len smutné očká. V druhej časti už spoznali Lejlu, ktorá mala záblesk nádeje či šťastia v zraku. Čo vás naozaj dokáže rozosmiať? A viete si spomenúť, kedy ste plakali, ale nie kvôli smútku, ale od dojatia?
Rozosmiať ma dokáže môj partner, keď si zo mňa uťahuje, alebo napríklad, keď sa snaží opraviť bojler, aj keď vôbec nevie, čo má robiť. Jeho, naopak, také situácie vôbec nerozosmievajú (smiech). A to, čo ma dojíma, je hlavne ľudskosť. Takých situácií bolo v poslednej dobe viacero.
Slová pána biskupa určite neboli plné odpúšťania, mieru, lásky a toho všetkého, čo kresťanská viera propaguje.
Čím je pre vás herectvo? Je to aj takpovediac adrenalín v zmysle, že sa niekedy ocitnete i v role, v akej by ste nikdy v živote nechceli byť v súkromí, ale nádhera herectva spočíva i v tom, že je to kumšt, v ktorom nachádzate takpovediac iný svet?
Herectvo je pre mňa spôsob, ako zažívať flow momenty. (Je to výraz z pozitívnej psychológie, ktorý označuje cieľavedomé zaujatie, pri ktorom človek plne ovláda svoje emócie, ktoré mu pomáhajú k lepšiemu výkonu v jeho činnosti, poz. red.). Je to pre mňa spôsob komunikácie so svetom, s ostatnými ľuďmi. Je to pre mňa spôsob, ako niečo zmeniť. Je to spôsob sebarealizácie. Ako herečka môžem používať všetko to, čo vo mne je, všetky moje polohy, vrstvy, emócie, predstavivosť, rýchle prispôsobenie sa, túžba poznávať nové postoje, názory ľudí. Môžem využívať svoju schopnosť zrkadliť a pracovať s niečím, čo je nehmotné, môžem využívať svoju senzitivitu. Herectvo je niečo, čo ma udržiava živú, ale ako by som to povedala, niečo, čo ma udržiava prebudenú, aktívnu, aktuálnu.
Foto: RTVS
Migrácia je veľmi vážna téma: niektorí ľudia odsudzujú migrantov, iní ich v podstate vítajú. Ako to vnímate?
Dôležité je upozorniť na to, že toto je len môj osobný názor, som herečka, nie politička. Vnímam to tak, že každý má právo na svoj názor a postoj. To, čo mi prekáža, je, keď sa ľudia navzájom nerešpektujú. Základom je rešpekt k druhému a tým pádom i k jeho názorom a postojom, pravda, za predpokladu, že tie názory a postoje nie sú neznášanlivé a ubližujúce. Prekážajú mi dezinformácie, ktoré v ľuďoch vyvolávajú strach a ten potom môže vzbudzovať nenávisť. Dezinformácie tohto typu majú za účel oslabiť a rozkladať spoločnosť. Ak má spoločnosť strach a je rozdelená na dva tábory, je slabá. Ten, kto je slabý, je ľahko napadnuteľný. V tomto smere vnímam, že migrácia je len nástroj, ako našu českú či vašu slovenskú spoločnosť oslabiť. Pred dvomi rokmi som bola v gréckom utečeneckom tábore. Chcela som vidieť situáciu a pomôcť. Počula som príbehy ľudí, ktoré by vydali na samostatné scenáre. Videla som maličké deti bez topánok. Videla som taký dlhý rad k informačnému okienku, že ľudia v ňom stáli viac ako dva dni. Jednoznačne som za pomáhanie ľuďom, aby mali dobré podmienky pre život, zároveň si uvedomujem, že krízu tohto rozmeru môže Európe riešiť len zložito.
Čítajte viac Nakrúcanie Priznania? Bolo naozaj vyčerpávajúce, hovorí Soňa Norisová
V seriáli hovoríte podľa scenára lámanou slovenčinou s arabským prízvukom. Bolo ťažké pripraviť sa na tento spôsob reči?
Bolo to tak, že som vedela, že treba, aby som sa to naučila, a tak som to urobila. Pravdepodobne by bolo oveľa jednoduchšie používať arabský prízvuk v českom jazyku, ale nakoniec to išlo aj takto. Najprv som pracovala na slovenčine a potom na arabčine. Dôležitý bol moment, keď som to začala kombinovať do seba, to som začala improvizovať, aby som sa neobmedzovala len na text v scenári, ale aby som skrátka bola schopná tak hovoriť úplne slobodne, čo sa nám nakoniec pri natáčaní hodilo, pretože keď bolo potrebné niečo povedať inak, než bolo v scenári, nebola to komplikácia. Ja som taká, že si dám na dôležitých veciach dosť záležať, tak to bolo aj pri slovenčine s arabským prízvukom.
Foto: OSOBNÝ ARCHÍV A. S.
Na Slovensku sa jeden katolícky biskup kriticky vyjadril o Priznaní po úvodnej časti seriálu v súvislosti s bozkávaním medzi ženami. Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že človek musí premýšľať nad tým, z akej pozície hovorí. Ak som teda určitá autorita, o to pozornejšie by so mala zvažovať, ako sa budem v spoločnosti prejavovať. Slová pána biskupa určite neboli plné odpúšťania, mieru, lásky a toho všetkého, čo kresťanská viera propaguje. Naopak, výroky pána biskupa boli plné odsudzovania, ponižovania a pasívnej agresie. Taký spôsob komunikácie odmietam tolerovať a v kombinácii s tým, že je predstaviteľ kresťanskej viery, mi to pripadá alarmujúce. Veľmi sa ma to dotýka, že si potom biskup dovoľuje rozprávať o ľuďoch, ktorí majú inú sexuálnu orientáciu, ako o ľuďoch s problémom. Časť prejavu, ktorá sa venuje deťom a ich vývoju, mi pripadá vyložene tragikomická.
Videla som maličké deti bez topánok. Videla som taký dlhý rad k informačnému okienku, že ľudia v ňom stáli viac ako dva dni.
Prečo?
Pán biskup prezentuje názor, že pre mladého človeka môže byť pohľad na lesbický pár devastačný. Pokiaľ má pán biskup naozaj záujem o pomoc ohrozeným deťom, má možnosť zamerať sa na to, čo je skutočne dôležité, ako je napríklad problematika domáceho násilia, prípadne keby chcel zostať pri sexuálnej tematike, zásadná je téma sexuálneho zneužívania detí. Domnievam sa, že pre deti nie je devastačné, keď na obrazovke uvidia dve ženy vyjadrovať si cit, rovnako ako muž žene alebo žena mužovi. Pre deti je devastačné, keď sa im ubližuje zneužívaním, ponižovaním, neprijatím, odmietaním. To, čo deti potrebujú, je láska, bezpečie, bezpečie byť sám a bezpodmienečné prijatie, to hovorím ako psychologička, ktorá pracuje predovšetkým s deťmi.
Foto: RTVS
Každý jazyk má svoje kúzlo. Našli ste v slovenčine niečo zaujímavé?
Slovenčinu mám rada. Rozumiem jej, ale pritom je „šmrncnutá“ cudzinou (smiech). Zo všetkého ma najviac prekvapilo, že si často na Slovensku dospelí medzi sebou a aj v reštaurácii hovoríte, že budete papať (smiech). To sa mi páči. V češtine sa sloveso papať používať predovšetkým u malých detí (smiech).
Spájate svoju pracovnú budúcnosť iba s herectvom? A bez ohľadu na odpoveď, máte už nejakú vysnívanú rolu v nejakom filme? Možno nie v konkrétnom zmysle, ale aspoň charakterom či niečím iným u hereckej postavy?
Svoju budúcnosť určite úzko spájam s herectvom. Zároveň však cítim, že pole, na ktorom môžem tvoriť, je široké, a to už hovorím o psychológii, prípadne o scenáristike. A nedá sa povedať, že mám jednu vysnívanú rolu. Láka ma stvárňovať napríklad známe historické postavy a rovnako postavy, ktoré ešte len vzniknú. Veľmi rada by som si zahrala v nejakej inteligentnej komédii. To naozaj chcem! Zároveň mám určitý predpoklad na to dobre stvárňovať postavy so psychickými problémami alebo postavy vo výrazne náročných životných situáciách.
Každý seriál prináša svoje divácke riziko. Môže zaujať alebo nemusí zaujať. Údaje o sledovanosti po druhom diele sú veľmi dobré, ale ak sa môžete zdôveriť, mali ste nejaké obavy pred prvou časťou, že možno sledovanosť po pilotnej časti nebude následne výrazná?
Nepremýšľala so nad tým. Snažila som sa urobiť prácu najlepšie, ako dokážem, a to bolo pre mňa prioritné. Bola som skôr zvedavá na to, ako spoločnosť bude reagovať na témy, ktoré Priznanie prináša. Po prvom diele bola časť divákov prekvapená z toho, s akými témami prichádzame. Bola som nadšená, keď som sa dozvedela, že druhý diel videlo viac ľudí než prvý. Dobre si uvedomuje, akú odvahu k tomuto kroku RTVS a pán režisér Mišík potrebovali. Myslím si, že je to výnimočný krok vpred pre slovenskú spoločnosť. Dobré je však upozorniť na to, že pre západnú Európu i USA je úplne bežné o takých témach nakrúcať filmy, seriály a podobne. Búrame tabu a ľudia to sledujú, to je dobrá známka toho, že ideme správnym smerom.
Foto: RTVS
Seriál Priznanie na obrazovkách RTVS
- Štáb začal s nakrúcaním v polovici júla 2021 a posledná klapka padla 22. októbra. Seriál, ktorý má desať častí, RTVS vysiela od 9. januára tohto roku. Režíroval ho Braňo Mišík.
- Hlavnými postavami sú Sýrčanka Lejla (Angelika Sbouli) s jej ročným synčekom Sámim a manželia Važanovci (Soňa Norisová a Alexander Bárta).
- Nosným príbehom je rodičovstvo. Seriál poukazuje na to, že láska k dieťaťu a obeta v jej mene je nádherná, a to bez ohľadu na zemepisné či náboženské rozdiely.
- Seriál hudobne osviežuje skladba, ktorú naspievali Peter Bič a Viktória Vargová. Text jemnocitne napísal Vlado Krausz. „Každý z nás ide inou cestou/A kreslí vrásku do zeme/Kým prídeme na jedno miesto/Kde sa raz všetci stretneme," znie úryvok, konkrétne druhá strofa.
Čítajte viac Recenzia seriálu: Napínavé Priznanie
