Slovenské zákony pokrývajú asi len polovicu oblastí, ktoré treba upraviť tak, aby boli šetrnejšie ku klíme. Ktoré sa neriešia?
Na Slovensku máme len Zákon o obchodovaní s emisnými kvótami, ktorý upravuje podmienky pre výrobu, energetiku, priemysel a čiastočne leteckú prepravu. Lenže viac ako polovicu emisií Slovenska produkujú budovy, doprava, poľnohospodárstvo a odpady. Žiaden zákon tieto odvetvia netlačí k tomu, aby cielene znižovali emisie skleníkových plynov.
Čo by klimatický zákon prikazoval?
Mal by jasne stanoviť povinnosti, povedať, kto je zodpovedný za ich plnenie, a najmä určiť, ako tieto povinnosti vymôcť, prípadne postihovať ich neplnenie. Klimatický zákon by mal napríklad stanoviť zreteľný proces prijímania, aktualizácie a informovania o kľúčových klimatických politikách, akými sú napríklad Nízkouhlíková stratégia Slovenska a Národný energetický a klimatický plán. Rovnako by mal zákon zakotviť mechanizmus, ako od vlády vymôcť pravidelný odpočet plnenia stanovených cieľov, ich aktualizáciu. Zákon by mal stanoviť jasné ciele pri znižovaní emisií v jednotlivých sektoroch, ale aj to, aby sa dali tieto ciele vymáhať od ministerstiev.
Čo to znamená v praxi pre bežných ľudí?
Ľudia by sa mohli napríklad dozvedieť, ako rýchlo sa bude zdražovať kúrenie zemným plynom. Ministerstvá zasa budú môcť včas pripraviť finančnú podporu tak, aby si ľudia znížili energetickú spotrebu obnovou domu a vymenili plynové kotly napríklad za tepelné čerpadlá.
Ako to funguje v zahraničí?
Rakúsky klimatický zákon odmeňuje regióny, ktoré sa snažia šetriť emisie. Stimuly vytvárajú súťaž medzi samosprávami a regiónmi, kto dosiahne najvyššie úspory, kto bude najrýchlejšie sebestačný a podobne.
Čítajte viac Uspejeme tam, kde staré civilizácie zlyhali? Vrátime pôde život?Slovensko sa síce smelo zaviazalo, že dosiahne uhlíkovú neutralitu do roku 2050, ale stále nemá plán, ako to urobí. Tak najprv, čo tá uhlíková neutralita znamená?
Že znížime množstvo vypustených skleníkových plynov na úroveň, ktorú dokážeme vyvážiť aktivitami, ktoré skleníkové plyny zachytávajú. Slovensko podľa Eurostatu už znížilo svoje emisie o 47 % oproti roku 1990. Zníženie o 55 % až 60 % do roku 2030 znamená úbytok dodatočných 8 až 13 % emisií. Spojme šetrnosť našich starých rodičov s modernými technológiami.
Čo máte na mysli?
Napríklad vykurovanie nezateplených budov rozsiahlymi rozvodmi z uhoľnej elektrárne je plytvaním. Cesta k uhlíkovej neutralite znamená, že obnovíme budovy, rozvody a prejdeme najmä na tepelné čerpadlá, geotermálnu a solárnu energiu, ktorú uskladníme v podzemných zásobníkoch. Len v Prievidzi môžeme obnovou budov ušetriť až 62 % potrebnej energie a modernizáciou rozvodov ešte viac! A tak si aj znížiť účty za energie. Nakoniec nám možno okolo roku 2035 nebude treba 46 % tepla a zaobídeme sa napríklad v Prievidzi aj bez zemného plynu. Ak na to využijeme európske peniaze, tak vykurovanie pre nás môže byť nielen lacnejšie, ale aj nezávislé od geopolitických výkyvov. Veď ročne odchádza až 1 500 miliónov eur do zahraničia za dovoz fosílneho plynu.
Ruka v ruke s úspornými opatreniami musí ísť aj ochrana lesov, riek a celkovo biodiverzity.
Ako inak sa hľadanie cesty k uhlíkovo neutrálnemu Slovensku dotkne občanov?
Ceny fosílnych palív – zemného plynu, benzínu a nafty budú z dlhodobého hľadiska rásť. Kroky tejto a budúcich vlád by však mali podporiť ľudí, aby šetrnejšie riešenia boli lacnejšie a pohodlnejšie. Napríklad cesta na úrad alebo do obchodu peši, na bicykli alebo verejnou dopravou by mala byť jednoduchšia a lacnejšia ako autom. Dôležité bude nastaviť predvídateľnosť a vymáhateľnosť cieľov cez klimatický zákon. Aby sme sociálne politiky, ako aj mestá a obce stihli šetrne prispôsobovať zmenám.
Napísať smelé plány nestačí. Kto má dohliadať na to, či sa plnia?
Vláda by mala kontrolovať, či jednotlivé ministerstvá vo svojich sektoroch dostatočne zlepšujú kvalitu života. Navrhujeme zriadenie Klimatickej rady, ktorá by pravidelne kontrolovala plnenie stratégie a plánov. Napríklad či primeranou kombináciou obnoviteľných zdrojov nahrádzame uhlie tak rýchlo, aby sme stihli plniť ciele, ktoré si určíme. Lenže na to treba vybudovať kapacity, čiže zabezpečiť odborníkov na regionálnej úrovni. Dnes ich nemáme. Tí naplánujú a budú koordinovať priamo v regiónoch úspory energií aj emisií, podľa miestnych podmienok, ktoré sú všade iné. Investícia do odborných kapacít je najperspektívnejší spôsob, ako využiť európske fondy tak, aby sme znížili závislosť od dovozu fosílnych palív zo zahraničia.
Už sa niečo podobné na Slovensku podarilo?
Stredná stavebná škola v Trenčíne vďaka dômyselnej obnove ročne ušetrí 50-tisíc eur za energie! Postačí im len 30 % pôvodnej spotreby energie. Navyše – zlepšili kvalitu školského prostredia – od lepšieho osvetlenia, cez fotovoltiku až po viac kyslíka vďaka rekuperácii vzduchu (vo väčšine nielen školských priestorov v budovách sa hromadí oxid uhličitý, vinou čoho podľa vedeckých štúdií výrazne klesá výkonnosť človeka, pozn. red.).
Ako bude možné vymáhať plnenie klimatických záväzkov?
Inak sa vymáhajú záväzky od vlády, inak od ministerstiev a inak napríklad od prevádzkovateľov zdrojov emisií. Toto všetko musíme dobre nastaviť predovšetkým v klimatickom zákone. V súčasnosti má ministerstvo životného prostredia povinnosť znižovať emisie skleníkových plynov, ale má len minimálny dosah na iné ministerstvá. Ideálne by bolo, keby financovanie a technická podpora boli pripravené tak, aby k sankciám nemuselo dochádzať.
Ale budú mať nejaké páky v rukách aj občania? Čo v prípade, ak budú vidieť, že sa vláda klímou nezaoberá dostatočne?
Občania a občianky by mali mať možnosť dať preveriť nezávislému orgánu, či vláda dostatočne chráni ich zdravie, klímu a život budúcich generácií. Ak by si budúce vlády len populisticky kupovali hlasy voličov, verejnosť by mala mať právo dať ich nečinnosť preskúmať súdom.
Ako to vyzerá v praxi?
Zaujímavým nástrojom na vymáhanie plnenia klimatických záväzkov je klimatická žaloba. Takáto verejná žaloba bola nedávno využitá v Holandsku. Išlo o prípad Nadácie Urgenda proti ministerstvu infraštruktúry a životného prostredia v Holandsku. V prelomovom rozsudku súd prvého stupňa nariadil holandskej vláde, aby obmedzila ročné emisie skleníkových plynov v Holandsku tak, že ich objem do konca roku 2020 bude minimálne o 25 % nižší ako bol v roku 1990.
Čítajte viac Boj so suchom je o hľadaní dôvery. Ku krajineMajú podobné rozhodnutia súdov reálne dôsledky?
Nuž, v Holandsku v dôsledku klimatickej žaloby súd nariadil vláde, aby rýchlejšie odstavovala uhoľné elektrárne a vyčlenila miliardy eur na renováciu domov, obnoviteľné zdroje a ďalšie opatrenia. Poľnohospodári sa zasa môžu uchádzať o kompenzácie za zníženie počtu hospodárskych zvierat alebo o podporu na LED osvetlenie v skleníkoch. Vláda zároveň zníži rýchlostné limity na cestách, čím sa zníži aj znečistenie ovzdušia a nehodovosť. Súdne procesy prebiehajú v ďalších krajinách. Obec Grande-Synthe zažalovala francúzsku vládu. Miestni tvrdia, že im hrozí zaplavenie v dôsledku stúpajúcej hladiny mora spôsobenej klimatickou zmenou. Administratívny súd v Paríži konštatoval, že štát o polovicu pomalšie znižuje emisie skleníkových plynov, ako je to potrebné do roku 2030. Úrad francúzskeho premiéra uviedol, že vláda to vzala na vedomie a že vládne dotácie na elektromobily a energeticky účinnejšie bývanie, ako aj legislatíva týkajúca sa klímy, ktorá prešla parlamentom, sú dôkazom jej záväzku ešte viac obmedziť emisie.
Asi by však bolo efektívnejšie vyhnúť sa podobným súdnym procesom.
Áno, pre Slovensko je dôležité nastaviť podporu a sankcie tak, aby žaloby nebolo treba. Navrhujeme preto aj vytvorenie Klimatickej rady odborníkov a odborníčok, ktorí by vládam radili, ako zladiť sociálne, environmentálne a ekonomické politiky. Napríklad namiesto priamej podpory elektromobilov treba podporiť integrovanú dopravu a do tohto systému zahrnúť aj bezmotorovú dopravu.
Čo dobré pre klímu Slovensko zatiaľ robí?
Slovensko je jednou z prvých krajín strednej a východnej Európy, ktorá si uvedomuje, že na dosiahnutie klimatických cieľov potrebujeme vytvoriť regionálne kapacity. Chýbajú nám totiž nielen údaje z miestnej úrovne, ale aj schopnosť využiť ich na prípravu a potom aj realizáciu riešení šitých na mieru jednotlivým regiónom. Sú totiž oveľa reálnejšie a presnejšie ako nejaký celonárodný plán. Odborné kapacity sú predpokladom dekarbonizácie a energetickej sebestačnosti. A tým automaticky aj ekonomickej stabilizácie regiónov. Znížil by sa odliv peňazí z regiónov a vytvorili by sa udržateľné pracovné miesta citlivým využívaním miestnych obnoviteľných zdrojov.
Ktorá krajina podľa vás reálne robí veľa pre klímu a mohli by sme sa ňou inšpirovať?
Rakúsko chce dosiahnuť klimatickú neutralitu o desať rokov skôr ako Slovensko. Už v roku 2040, teda úplné nahradenie uhlia, ropy a fosílneho plynu šetrnejšími a čistejšími zdrojmi. Veľmi inšpiratívne je rakúske pohraničné mestečko Güssing. Už v roku 1990 prijalo mestské zastupiteľstvo stratégiu vlastnej výroby energie z obnoviteľných zdrojov. Za ňou nasledoval rad strategických rozhodnutí, vytvorenie ambiciózneho energetického programu podporeného vlastnými kapacitami a premyslenými investíciami. Cesta k energetickej nezávislosti však trvala 20 rokov.
Aký je výsledok?
Po znížení celkovej spotreby energie v budovách asi o polovicu sa začala výstavba vlastných zariadení na výrobu energie z obnoviteľných zdrojov. Tie dnes pokrývajú v okrese vyše 50 % celkovej spotreby tepla, 34 % spotreby elektriny a predstavte si – až 47 % pohonných hmôt! Ak kedysi dovoz spotrebovanej energie a palív pohlcoval značnú časť príjmov okresu, dnes vďaka lokálnej výrobe palív a energie ostáva 14 miliónov eur ročne v miestnej ekonomike. Inovatívne energetické projekty podnietili vznik nového druhu turistiky – do Güssingu prichádzalo pred covidom každý týždeň vyše 400 turistov na prehliadky zaujímavých energetických inštalácií.
Prečo?
Aby sa učili. Rozvoj inteligentnej energetiky podnietil v okrese vznik 50 malých a stredných podnikov, ktoré zamestnali vyše 1 100 ľudí. Okrem toho v regióne vznikla silná vedecko-technická základňa, lebo každý energetický projekt bol napojený na vedecko-výskumné úlohy univerzít a výskumných ústavov.
Čítajte viac Schladia rozpálené mestá huby, machy, tiene lesa?Je slovenským esom v rukáve príroda? Naozaj môžu lesy, rieky, mokrade, poľnohospodárska pôda pomôcť?
Nízkouhlíková stratégia SR počíta s približne 10 % podielom lesov a poľnohospodárskej pôdy na zachytávaní emisií skleníkových plynov. Nečakajme však nejaké zázračné odpovede a tromfy pri znižovaní emisií skleníkových plynov. Je potrebné prestať plytvať v energetike, doprave, poľnohospodárstve, odpadovom hospodárstve a začať ich premenu smerom k uhlíkovej neutralite. Nemôžeme len zmeniť predimenzované fosílne zdroje na biomasu alebo biometán. Ruka v ruke s úspornými opatreniami musí ísť aj ochrana lesov, riek a celkovo biodiverzity. Nielen preto, že nám pomôže s ochranou klímy, ale aj preto, že je reálne v ohrození a keď nezačneme inak pristupovať k slovenskej prírode, môže to vážne ohroziť mnohé druhy. Máme na to už len 28 rokov a je to veľa práce.
Juraj Melichár (1986), ekologicko-ekonomický analytik
- Od roku 2012 pracoval na alternatívach k hospodárskemu rastu a udržateľnosti fondov EÚ s Priateľmi Zeme-CEPA.
- V rokoch 2013–2014 pomáhal rozvíjať medzinárodnú sieť Friends of the Earth Europe z Bruselu.
- Od roku 2015 pracoval na udržateľnom rozvoji, rozvojovej spolupráci a odpadovom hospodárstve na Slovensku.
- Od roku 2016 pracuje v Priatelia Zeme – CEPA na ochrane klímy cez energetickú a spravodlivú transformáciu uhlíkovo intenzívnych regiónov a udržateľnosti verejných financií v rámci medzinárodnej siete CEE Bankwatch Network.
- Je spoluautorom kampane Život po uhlí, spoluzakladateľ Slovenskej klimatickej iniciatívy a Klimatickej koalície.