Snaha o návrat zlata z USA trvala takmer štyri desaťročia

Československo získalo späť svoje menové zlato ukoristené nacistickým Nemeckom až v roku 1982. „Praha nemala záujem urobiť kompromis a kopila chybu za chybou. A ako súčasť východného bloku sa hrala na významného hráča v bipolárnom svete - pozrite sa, my, malé Československo sa nebojíme hlavnej imperialistickej veľmoci," zdôraznil Slavomír Michálek, riaditeľ Historického ústavu SAV. Nedávno mu vyšla rozsiahla monografia s názvom Československé menové zlato 1938 - 1982.

16.02.2022 06:00
Adolf Hitler, Mníchovská dohoda Foto:
Snímka pred podpisom Mníchovskej dohody na konci septembra 1938. Adolfovi Hitlerovi sa otvorila cesta k rozbitiu Československa a nacisti čoskoro ukoristili československé zlato.
debata (7)

Kedy a ako vznikali zlaté rezervy Československej republiky po jej vzniku v roku 1918?

Zlatá rezerva ČSR sa vytvárala viacerými spôsobmi. Hlavným bol počas celého medzivojnového obdobia štátny nákup drahých kovov, najmä zlata. Ďalší tvorila delimitácia aktív bankového sektoru a zlatého pokladu Rakúsko-Uhorska, ktorý sa realizoval v dvoch etapách od roku 1919 do roku 1924. Prvé nákupy menového zlata československého štátu uskutočňoval Bankový úrad ministerstva financií, ktorý vlastne suploval činnosť národnej banky do jej vzniku v roku 1925. Na konci roku 1920 vykazoval uvedený bankový úrad zásobu zlata okolo 6,5 tony a striebra okolo 365 kg. V polovici dvadsiatych rokov boli hlavným zdrojom zvyšovania zlatého pokladu ČSR dobré hospodárenie republiky a veľký export cukru a uhlia.

Ako vyzeral ďalší vývoj?

V roku 1925 dosahovali štátne rezervy už takmer 41 ton zlata, v roku 1930 takmer 69 ton, v roku 1933 cez 76 ton. V septembri 1938, krátko pred Mníchovským diktátom, boli celkové zásoby československého zlata takmer 95 ton. V tom čase však bolo už takmer všetko zlato štátu, presne 88 433 kg, uložené v zahraničí, hlavne vo Švajčiarsku, v Belgicku a vo Veľkej Británii. Bezprostredným a hlavným motívom uloženia československého štátneho zlata v zahraničí bolo zvyšujúce sa medzinárodné napätie v Európe spôsobené nástupom Adolfa Hitlera k moci začiatkom roku 1933 a s narastaním agresívnej nacistickej politiky Nemecka a hrozby vojenského konfliktu. Najviac zlatých rezerv mala ČSR uložených prostredníctvom bazilejskej Banky pre medzinárodné platby vo Veľkej Británii.

Pred rozbitím ČSR a krátko po ňom sa tohto zlata zmocnilo nacistické Nemecko. O aký objem zlata išlo a čo s ním potom hitlerovská Tretia ríša urobila?

Československé menové zlato začalo písať svoju pohnutú históriu koncom tridsiatych rokov 20. storočia v čase oklieštenia a rozbitia ČSR. Vtedy bolo násilne a bezprávne ukoristené nacistickým Nemeckom. Na konci druhej svetovej vojny v apríli 1945 ho objavila americká okupačná armáda v nemeckých soľných baniach v Merkerse pri Aachene a stalo sa na dlhých takmer 37 rokov súčasťou hospodársko-obchodných a politicko-ideologických medzinárodných sporov.

V septembri 1938, krátko pred Mníchovským diktátom, boli celkové zásoby československého zlata takmer 95 ton.

O aké zlato išlo v prípade Československa?

Celkovo okolo 45 ton zlatých tehiel a mincí, pričom išlo o štyri nosné prípady: takmer 14,5 tony tzv. sudetské zlato (náhrada za stiahnuté obeživo na sudetských územiach po Mníchove), 23,1 tony tzv. bazilejské zlato (uložené v Bank of England), 1,1 tony tzv. autonómne zlato (zlato, ktoré mali v držbe Zbrojovka a Škodovka od národnej banky na krytie medzinárodných obchodov) a 6,3 tony zlatých mincí z trezoru národnej banky v Prahe. Po skončení druhej svetovej vojny stála Európa i celý svet pred novou, tentokrát studenou vojnou a pred množstvom otvorených otázok a problémov. Dnes vieme, že po porážke spoločného nepriateľa sa svet neuberal cestou spolupráce, ale bipolárnej konfrontácie vyplývajúcej z veľmocenského postavenia dvoch hodnotovo a ideologicky odlišných režimov pod vedením Sovietskeho zväzu a USA. Po vojne sa podarilo mnohé medzinárodné otázky vyriešiť, no niektoré zostali otvorené a nedoriešené najmä z politických dôvodov. Tiahli sa celými desaťročiami a premietali sa aj v rovine dvojstranných vzťahov. Medzi také, ktoré sa navyše týkali aj povojnového Československa, patrilo tzv. „tripartitné“ československé menové zlato (názov „tripartitné“ sa používa preto, lebo po vojne vznikla americko-britsko-francúzska Tripartitná komisia pre reštitúciu menového zlata, ktorej úlohou bolo nájdené zlato dotknutým krajinám vrátiť). Hoci nešlo o problém dominantný, predsa len nehral vo svojej podstate zanedbateľnú úlohu hlavne v československo-amerických vzťahoch. Osud československého menového zlata však nebol ojedinelý. Podobný postihol i viaceré okupované európske krajiny. V rokoch 1947 – 1948 bolo väčšine z nich zlato vrátené.

Kniha, ktorú napísal Slavomír Michálek, má 472... Foto: Vydavateľstvo Veda
Slavomír Michálek, Československé menové zlato Kniha, ktorú napísal Slavomír Michálek, má 472 strán.

Československé menové zlato 1938 – 1982

Autor knihy s týmto názvom sa venoval danej problematike približne až takmer 20 rokov. Téma zaujala Slavomíra Michálka, keď na ňu natrafil pri štúdiu dokumentov o povojnových československo-amerických vzťahoch v Národnom archíve vo Washingtone. Jasne z nich vyplývalo, že osud tohto zlata je úzko prepojený s vzťahmi medzi USA a Československom počas celého obdobia studenej vojny. Dovtedy žiaden historik túto otázku v týchto súvislostiach nepreskúmal. Zároveň nikto z Bratislavy či z Prahy predtým nesiahol ani po dokumentoch britsko-francúzsko-americkej Tripartitnej komisie pre reštitúciu menového zlata.

Československu v tom období nevrátili vôbec nič?

Po viacerých urgenciách dostalo v máji 1948 6,1 tony. Vydanie alikvotnej časti zostávajúceho zlata s hmotnosťou 18,433 tony však bolo pod rôznymi zámienkami tripartitnou komisiou odďaľované a odmietané. Až po opadnutí veľkej vlny studenej vojny v polovici päťdesiatych rokov bolo možné pristúpiť ku konštruktívnym rokovaniam o jeho vydaní. Francúzsko v tejto veci nikdy vážne problémy nerobilo. Britská vláda po viacerých urgenciách Prahy oznámila v októbri 1955, že v tripartitnej komisii odporučila vydanie zlata, avšak jedna z vlád tejto komisie (USA) nie je ochotná tak urobiť. Po zložitých rokovaniach Londýn v júni 1958 oznámil, že komisia uznala československý nárok na odškodnenie straty takmer 44 ton zlata, avšak pre spomenutý negatívny postoj USA sa vrátenie jeho alikvotnej časti nebude realizovať.

Aké bolo pozadie, respektíve čo ovplyvnilo negatívny postoj USA?

Washington viazal vydanie menového zlata na riešenie dlhodobo otvorených dvojstranných majetkovoprávnych otázok, najmä na odškodnenie za znárodnený americký majetok v Československu v roku 1945. Ten v tom čase, na jeseň 1945, predstavoval hodnotu 149 miliónov dolárov. Praha sa v novembri 1946 zaviazala, že poskytne USA primeranú a efektívnu kompenzáciu. Bohužiaľ, zostalo len pri sľuboch, náhrada za znárodnený americký majetok sa nekonala. Ani pred februárom 1948, ani po ňom.

Bohužiaľ, zostalo len pri sľuboch, náhrada za znárodnený americký majetok sa nekonala. Ani pred februárom 1948, ani po ňom.

Američania objavili ulúpené zlato na konci druhej svetovej vojny v soľných baniach pri Aachene, čo je mesto v Severnom Porýní-Vestfálsku v Nemecku. Ako s ním naložili a vedeli, že pochádza z Československa?

Nájdené zlato v Merkerse, okolo 336 ton, previezli Američania do trezorov v budove Ríšskej banky vo Frankfurte nad Mohanom, kde dočasne sídlil americký Depozitár zahraničných mien. Samozrejme, nešlo len o československé zlato, ale aj o zlato ďalších deviatich európskych krajín. USA spolu s Francúzskom a Veľkou Britániou vytvorili spomenutú tripartitnú komisiu, ktorej úlohou bolo po verifikovaní pôvodne ukoristené zlato dotknutým krajinám vrátiť. Komisia vznikla v septembri 1946, na jar 1947 rozbehla s dotknutými štátmi maratón verifikačných rokovaní a čo sa týka ČSR, v máji 1948 jej 6,1 tony vrátila. Komisia uznala pre Prahu alikvotnú časť zlata s hmotnosťou 24,5 tony zlatých tehiel a mincí. Čiže, zostávalo vrátiť 18,4 tony zlata.

Stála expozícia v bývalej bani v Merkersi, kde... Foto: archív
bývalá baňa, Merkers Stála expozícia v bývalej bani v Merkersi, kde Američania objavili zlato a ďalšie cennosti, ktoré ukradlo nacistické Nemecko.

Od skončenia vojny až do komunistického prevratu vo februári 1948 fungoval v Československu demokratický režim. Natíska sa preto automaticky otázka: Prečo USA dovtedy blokovali vrátenia zlata?

Dá sa na to zjednodušene odpovedať – neuskutočnená kompenzácia za znárodnený americký majetok v hodnote 149 miliónov dolárov v roku 1945. Samozrejme, bolo tam viac faktorov, tzv. otvorených hospodárskych a obchodných otázok v rámci bilaterálnych československo-amerických vzťahov.

Po nástupe komunistov v moci sa medzištátne vzťahy postupne dostali do bodu mrazu. Usilovalo sa napriek tomu totalitné Československo dostať späť svoje zlato z USA?

Usilovalo, usilovalo, a veľmi vehementne. Náhradu za znárodnený americký majetok v Československu, ktorú v päťdesiatych rokoch Washington oprávnene žiadal, považovala vtedajšia politická špička v Prahe za neúmerne prehnanú. Na začiatku šesťdesiatych rokov sa však podarilo nájsť konsenzus v spôsobe riešenia všetkých otvorených hospodárskych a finančných otázok medzi oboma krajinami, vrátane vrátenia podielu zlata. Bol vypracovaný dokonca i text príslušnej náhradovej dohody, ktorý bol parafovaný v roku 1964. Jeho súčasťou bol i výslovný súhlas USA s vrátením československého menového zlata. V tom istom roku v protokole o úprave československo-francúzskych vzťahov súhlasil s vrátením zlata aj Paríž. A do tretice v rovnakom roku bol podpísaný aj československo-britský protokol, ktorého súčasťou bol výslovný súhlas vlády Jej Veličenstva s vydaním zlata. K tomu však nedošlo, lebo československo-americká náhradová dohoda nebola americkým Kongresom schválená. Nádej na vrátenie zlata ožila opäť v roku 1974.

Čo sa zmenilo v optimistickom zmysle slova?

Podarilo sa totiž dohodnúť text novej náhradovej dohody s USA. Aj ten bol však odmietnutý Kongresom ako nevýhodný pre USA. K ďalším intenzívnym rokovaniam so Spojenými štátmi došlo až v rokoch 1980 – 1981, keď zainteresované strany dospeli, najmä vďaka tvrdému postoju novej administratívy Ronalda Reagana, k novej dohode o riešení vzájomných finančných a majetkovoprávnych otázok. Hlavným faktorom prečo Praha napokon prijala tvrdé americké podmienky dohody, bola obava, že USA zlato rozpredajú a z jeho výťažku uspokoja nároky svojich občanov ako kompenzáciu za ich znárodnený majetok. Obdobná dohoda bola napokon dosiahnutá aj v rokovaniach s Veľkou Britániou.

Cesta k vráteniu zlata trvala neuveriteľne dlho: takmer štyri desaťročia. Ktoré problémy boli najvážnejšie? A bez ohľadu na to, že v Československu bol totalitný režim, neboli niektoré americké požiadavky prehnané?

Nemyslím si že išlo o prehnané požiadavky, USA v podstate trvali na tom, aby Praha splnila svoj záväzok z roku 1946, t. j. kompenzáciu za znárodnený americký majetok. A zlato, ktoré zablokovali, vlastne využívali ako páku, ktorou vedeli Prahu donútiť prijať ich podmienky. Keď v roku 1971 zrušila vláda Richrda Nixona pevný výmenný kurz dolára a zlata, došlo k priam raketovému nárastu jeho ceny. Pôvodná povojnová hodnota zablokovaného československého zlata bola okolo 23 miliónov dolárov, avšak po zrušení pevného kurzu to predstavovalo až okolo 270 miliónov dolárov. Takže americké požiadavky, berúc do úvahy znárodnený majetok a hodnotu zlata, neboli prehnané. Prehnané bolo to, že zrazu žiadali v rámci kompenzácie „100 centov za dolár“. Podobné náhradové dohody mali USA podpísané s viacerými krajinami a tie boli okolo 20 – 40 centov za dolár.

Robila československá vláda nejaké chyby v rokovania s Washingtonom? V zmysle, že sa pokúsila o kompromis, tak by zlato získala skôr ako až v roku 1982?

Praha nemalá záujem urobiť kompromis, kopila chybu za chybou, tvrdo doplácala na neexistenciu doložky najvyšších výhod, jej tovar bol pre vysoké clá na Západe nepredajný, bola súčasťou východného bloku a hrala sa na významného hráča v bipolárnom svete – pozrite sa, my, malé Československo sa nebojíme hlavnej imperialistickej veľmoci.

Čo bolo kľúčové po veľmi dlhých rokoch, že USA nakoniec súhlasili s tým, že zlato pošlú vlastníckemu štátu?

USA nespochybňovali, že zlato je majetok československého štátu a jednoducho donútili československú stranu akceptovať ich podmienky – zlato vám vrátime až keď vy poskytnete adekvátnu a efektívnu kompenzáciu. Ak ju neurobíte, zlato predáme a z výťažku z predaja uspokojíme náhradové požiadavky našich amerických občanov.

Samotný návrat zlata do trezorov národnej banky v Prahe mal nádych politického trileru.

Na čele československej diplomacie stál od roku 1971 Bohuslav Chňoupek (až do novembra 1988). Mal povesť šikovného vyjednávača. V akej miere sa zaslúžil o vrátenie zlata, alebo treba skôr hovoriť o iných diplomatoch ČSSR, ktorí boli v pozadí?

Bohuslav Chňoupek bol nepochybne talentovaný diplomat, avšak bol ministrom komunistického normalizačného režimu v ČSSR a imidž šikovného vyjednávača si „vyrobil“ najmä on sám vo svojich neskorších memoároch. On priamo o zlate nerokoval, na to boli poverení diplomati, avšak pri rôznych bilaterálnych alebo medzinárodných príležitostiach československé menové zlato šikovne využíval podobne ako Vasil Biľak či Ľubomír Štrougal – aha, pozrite sa, USA svojmu spojencovi z vojny odmietajú vrátiť jeho zlato, ktoré mu pôvodne ukoristilo nacistické Nemecko. Na „obranu“ samotného Chňoupeka možno povedať to, že keď prebiehali finálne rokovania a on o nich referoval pred straníckou komunistickou elitou, prihováral sa za akceptovanie amerických podmienok v obave že Praha oň príde a pragmaticky argumentoval aj ekonomickým prínosom navráteného zlata.

Bohuslav Chňoupek bol šéf diplomacie... Foto: TASR, archív
Bohuslav Chňoupek Bohuslav Chňoupek bol šéf diplomacie komunistického normalizačného režimu, keď sa Československu konečne podarilo získať späť svoje menové zlato.

Ako sa realizoval návrat zlata? Počnúc tým, aby jeho obrovská hodnota neskončila niekde na dne Atlantického oceánu, a končiac samotným prevzatím na československom území? Samozrejme, že otázka sa dotýka aj overenia zodpovedajúceho množstva zlata.

Samotný návrat zlata do trezorov národnej banky v Prahe mal nádych politického trileru. Predchádzali mu detailné rokovania, kedy obe strany akceptovali za sprostredkovateľa Švajčiarsko – z New Yorku a z Londýna prevezú zlato lietadlá aerolínií Swiss Air do Zürichu a tam na letisku ho prevezmú dva československé vládne špeciály. Stalo sa tak 20. februára 1982. Druhá časť celej tejto „zlatej“ operácie (ŠtB jej dala krycí názov „Návrat 82“) sa konala v Prahe – transport z letiska do trezoru národnej banky, tiež pod taktovkou československých bezpečnostných zložiek.

PhDr. Slavomír Michálek, DrSc.

Slavomír Michálek, riaditeľ Historického ústavu... Foto: archív S. Michálka
Slavomír Michálek Slavomír Michálek, riaditeľ Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
  • Narodil sa v roku 1961. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Pôsobí vo funkcii riaditeľa Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.
  • Zaoberá sa americkou zahraničnou politikou a československo-americkými vzťahmi po druhej svetovej vojne, históriou OSN, osobnosťami z radov Slovákov pôsobiacich v službách československej medzivojnovej diplomacie a druhým i tretím slovenským a československým demokratickým exilom v Amerike.
  • Je zostavovateľom a spoluautorom viacerých publikácií a autorom vedeckých monografií: Nádeje a vytriezvenia, československo-americké hospodárske vzťahy v rokoch 1945 – 1951; Ján Papánek – politik, diplomat, humanista; Diplomat Štefan Osuský; Brezová pod Bradlom, osobnosti (ne)známe; Prípad Oatis, československý komunistický režim verzus dopisovateľ Associated Press; Rok 1968 a Československo, Postoj USA, Západu a OSN; Za hranicou sloboda 1948 –1953, Dakoty slobody a vlak do Selbu; San Francisco 1945, vznik Organizácie Spojených národov; Míľniky studenej vojny a ich vplyv na Československo; Rivali a partneri studenej éry; Milan Rastislav Štefánik and Those Who Followed Him; Age of Fear, Cold War and its influence on Czechoslovakia; Československé menové zlato 1938 – 1982.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #zlato #Adolf Hitler #druhá svetová vojna #Historický ústav SAV
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy