Vyštudoval FTVŠ i zahraničný obchod na VŠE. Po aktívnej kariére v roku 1972 pôsobil ako tréner i funkcionár. Dodnes zastupuje popredné zahraničné firmy na Slovensku. Džentlmen stolného tenisu, ako ho nazval legendárny tréner Dušan Osmanagič, sa dlhodobo zaoberá otázkami vzťahu športu a biznisu.
Má úspech v športe a biznise aj spoločné znaky?
Z vlastnej skúsenosti tvrdím, že úspech v športe má väčší emocionálny náboj. Biznis sa odvíja v prostredí racionálneho a materiálneho sveta. Ale ak sa vám v ňom darí, tiež prináša pozitívne emócie. Samozrejme, otázkou je, čo je úspech? Pre niekoho to môže byť výsledok, ktorý pre iného znamená sklamanie. Definícií úspechu je veľa.
Ktorá je vám najbližšia?
Mne sa páči tá, ktorá hovorí, že úspech je, ak dosiahneš niečo, čo nedokážu iní. Ale platí aj tvrdenie, že úspech nespočíva v tom nikdy neurobiť chybu, ale nikdy neurobiť tú istú chybu druhýkrát. To nie je z mojej hlavy. To tvrdil už írsky dramatik George Bernard Shaw.
Nemáte pocit, že súčasný profesionálny šport je už len biznisom?
Môže byť, ale aj nemusí. Aj dnes máme veľa vrcholových športovcov, ktorí svoj biznis vykonávajú najmä z lásky k športu. V dnešnom zmaterializovanom svete nezabúdajú, prirodzene, ani na adekvátnu stimuláciu. Napokon, kto v reálnom živote má radšej nižšie ako vyššie finančné ohodnotenie? Pod biznisom v športe chápem takú výkonnostnú úroveň, ktorá vytvára zisk. Ale to dokáže len málo športov u nás – futbal, hokej, tenis, možno ešte niektoré iné odvetvia.
Každý sa musí vo svojom obore vzdelávať a mať vzťah k tomu, čo robí, čo ho živí. Len tak môže byť úspešný a – šťastný.
Za akých podmienok?
Musí v nich fungovať efektívny marketing spojený s mediálnou reklamou a podporou firiem, sponzorov, ktoré potrebujú cítiť návratnosť nákladov, minimálne v oblasti reklamy. Väčšina športov je však odkázaná na dotácie. Do športu vkladá peniaze aj štát, ale nevyužívajú sa efektívne. Aj preto sa javí, že ich je málo. Mal by lepšie kontrolovať efektívnosť vložených prostriedkov. Moje skúsenosti najmä z éry, keď som bol prezidentom najúspešnejšieho stolnotenisového klubu na Slovensku v histórii, ukazovali, že do hnutia, priamo k športovcom sa dostáva z nich len malá časť. Mnohé sa „prejedia“ na funkcionárskej úrovni.
Vyštudovali ste dve vysoké školy. Pripravovali ste sa systematicky na život po kariére?
Vždy veľmi zdôrazňujem význam vzdelania pre každého. Otec mi v počiatkoch športovej dráhy vždy pripomínal: synku, najprv škola, potom šport.
V súčasnosti však špičkoví športovci môžu zarobiť horibilné sumy a zabezpečia sa do konca života…
Je to pravda, špičkoví športovci sú profesionáli a zarobia si na dobré živobytie. Našetria si peniaze, ktoré im v pohode stačia. A často aj ich rodinám. Tenistka Dominika Cibulková či futbalista Marek Hamšík sa nemusia spoliehať na známky zo školy, z maturitného vysvedčenia. Ale takýchto športovcov nie je väčšina. U nás to platí dvojnásobne.
Vy ste patrili v stolnom tenise k najlepším. Zarobili ste si na život po kariére?
Športom? Kdeže! Najmä spočiatku to bolo nemožné. Keď som si chcel kúpiť nový poťah na raketu, musel som ísť brigádovať. Dobrá raketa stála veľa. Aj tisíc korún. Otec, mimochodom finančný právnik, zarábal dvestisícpäťsto. Keď som so stolným tenisom začínal, mal som šestnásť. Hral som stále s tou istou raketou. Menil som iba softové japonské poťahy.
Foto: archív Štefana Kollárovitsa
Koľko rakiet ste potrebovali?
Možno niekto neuverí, ale aj keď som bol už reprezentant, hral som všetky stretnutia s jedinou, ktorú pre mňa vyrobil jeden šikovný stolár. Zvykol som si na ňu, menil som potom len poťahy a v závere držala pokope aj vďaka leukoplastu. Keď som už bol funkcionár, situácia sa zlepšila. Vznikli strediská vrcholového športu, kde mali talentovaní športovci dobré podmienky, dostali komplexnú starostlivosť, ktorú v tom čase financoval štát. Ja som strediská ako športovec ešte nezažil.
Brali ste za športové úspechy aj finančné prémie?
Až v závere kariéry. A nešlo o odmeny, na ktorých by som zbohatol alebo sa zabezpečil na dlhé roky. Pravda, už aj vtedy sa dalo nabaliť aj na stolnom tenise. Lenže nie v Československu. Poznal som zopár hráčov, ktorí boli už v tom čase bohatí ľudia aj vďaka športovej kariére. Pred vyše polstoročím letela Simca, najlepšie auto, ktoré sa dalo u nás kúpiť, stála 51-tisíc korún. Tie som nemal, ale bavil som sa o tom so Švédom Hansom Alsérom, mojím dobrým priateľom, majstrom sveta i Európy. Bez problémov mi požičal 40-tisíc korún, ktoré som mu potom splácal. Pre neho to neboli ani vtedy veľké peniaze.
Kedy ste v športe prvý raz zarobili peniaze?
Väčšinu turnajov som v bývalom Československu absolvoval ešte za kofolu alebo pivo a párky, ako sa vtedy hovorilo. Mediálna publicita mi priniesla popularitu, za víťazstvá mi udeľovali diplomy a poháre. V dome som vyčlenil na ne celú miestnosť, v zbierke ich mám vyše tristo. V mojom veku v „sieni slávy“ nostalgicky spomínam. Každý pohár má svoju históriu a ja, našťastie, ešte dobrú pamäť. Pozriem sa na niektorý z pohárov a hneď viem, koho som musel vo finále zdolať. Patril som dlho do prvej desiatky európskych hráčov.
Ktorý úspech si ceníte najviac?
Najvyššie som bol v európskom rebríčku tretí, keď som končil reprezentačnú kariéru a odchádzal ako tréner do Rakúska, patrila mi jedenásta priečka. Vybojoval som tri bronzy z ME, vyhral som osem veľkých medzinárodných majstrovstiev, na ktorých štartovali najlepší svetoví hráči. Ale najviac si cením fakt, že som sa stal medzinárodným majstrom Anglicka 1970. Na tomto podujatí, ktoré malo v stolnotenisovom svete zvuk ako tenisový Wimbledon, sa prvý raz oficiálne vyplácali prémie.
Foto: archív Štefana Kollárovitsa
Aká bola odmena?
Prebral som si 400 libier. Priamo na stupni víťazov v obálke. Vedúci výpravy ma požiadal, aby som mu ich odovzdal, také boli reguly socialistického športu. Vyhovoril som sa, že peniaze v nej neboli, len šek. Dvesto libier som potom získal za víťazstvo na majstrovstvách Škótska, Walesu a Írska. To boli dovedna slušné peniaze, lebo libra mala hodnotu asi 200 korún. Zariadili sme si za ne nový byt v Bratislave. Pre mňa však bol triumf práve v Londýne príťažlivejší z iného dôvodu.
Akého?
Kto tam zvíťazil, mal zaručenú doživotnú slávu. Vo finále som zdolal skvelého maďarského šampióna Istvána Jónyera. Bol lepší hráč ako ja, ale vtedy som nad ním tesne zvíťazil. A v semifinále som vyradil „nezdolateľného“ Švéda Kjela Johanssona, majstra Európy. Triumf v Londýne mi otvoril dvere do prestížneho Swaythling Clubu. Je to elitná spoločnosť stolnotenisových majstrov. Keď ma do neho prijímal Angličan Johnny Leach, od dojatia mi vyhŕkli slzy. O veľa rokov neskôr som sa stal jeho riaditeľom. Mimochodom, Leach bol osemkrát majstrom sveta, ale turnaj v Londýne nikdy nevyhral…
Boli ste úspešný v športe i v civilnom zamestnaní. Čomu za to vďačíte?
Pôsobil som najskôr ako hráč a potom i ako tréner dlhší čas v zahraničí. Zoznámil som sa s ľuďmi, ktorí boli úspešní nielen v športe. Veľa som sa od nich naučil a získal som veľa kontaktov. Dvere mi otvorili najmä možnosti v Rakúsku.
Dlho ste zastupovali firmu Kapsch v Československu, na Slovensku ste sa stali jej riaditeľom. V Rakúsku ste boli známou osobnosťou. Pomohli vám k tomu aj úspechy v športe?
Kapsch, najväčšiu rakúsku súkromnú komunikačnú firmu, som zastupoval viac ako tri desaťročia. Neskôr sa k tomu pridali ďalšie rakúske i nemecké firmy, dodnes s viacerými spolupracujem. O spolupráci s Kapschom rozhodla trochu aj náhoda. Ale ak by neprišla, určite by sa mi naskytla iná šanca. Dôležité je, aby bol človek na ňu pripravený. Stolný tenis mi k tomu pomohol, aj so zástupcom Kapschu som sa zoznámil na jednom športovom podujatí.
Kto neudrží bohatstvo, nezaslúži si ho, zareagoval po česky Kreisky.
To ste boli ešte aktívny hráč?
Už nie. Ale v Rakúsku som bol za zelenými stolmi mimoriadne úspešný. Trinásťkrát som vyhral majstrovstvá Viedne. To bol prestížny turnaj. Na Gala Wien mi odovzdávali cenu traja kancelári – Bruno Kreisky, Franz Vranitzky i Fred Sinowatz. S Kreiskym som zažil kurióznu situáciu, ktorú som si zapamätal na celý život.
O čo išlo?
Keď mi odovzdával pohár s päťdesiatimi zlatými mincami – jedna bola v hodnote tisíc šilingov – trochu mi klesla ruka. Kto neudrží bohatstvo, nezaslúži si ho, zareagoval po česky Kreisky, netušil som, že sa narodil ešte v monarchii na Morave. Pán kancelár, pokojne nejaké mince prihoďte, zvládnem to… Obaja sme sa na tom zasmiali a pripomenul mi to aj neskôr na našich stretnutiach. Mal som česť zoznámiť sa aj s kancelárom NSR Willym Brandtom na bankete po jednom víťaznom turnaji. Tanier, ktorý mi odovzdával, je medzi mojimi trofejami na čestnom mieste.
Čítajte viac Keď doplávate, v hlave máte 4. kozmickú rýchlosť
Nedávno ste vydali knihu Svet športu, svet biznisu. Čo vás k nej motivovalo?
Aj mnohé smutné príbehy úspešných svetových i našich športovcov. Ich osudy naprogramované na úspech vystriedalo komplikované etablovanie sa do civilného života pri absencii potrebného vzdelania, bez ktorého nie je možné sa neskôr uplatniť. Netvrdím to len ja, ale v publikácii aj viaceré významné autority slovenskej akademickej obce, rektori i dekani. A tiež môj priateľ z Dublinu Joe Veselsky, ktorý napriek vysokému veku i majetku študuje už na druhej univerzite tretieho veku, napríklad spolu s nositeľom Nobelovej ceny za fyziku.
Veselsky kedysi dávno tiež písal históriu československého stolného tenisu…
Áno, má už 103 rokov. Vzdelanie determinuje myslenie i konanie každého z nás. Je dôležité napríklad aj pre pekára. Alebo záhradníka, ktorý sadí kvety. Podľa mňa bez vzdelania nie je možné komplexné, analyticko-syntetické a kritické myslenie osobnosti a ani rozvoj jej kreativity. Tým nechcem povedať, že človek musí mať tri vysoké školy. Ale každý sa musí vo svojom odbore vzdelávať a mať vzťah k tomu, čo robí, čo ho živí. Len tak môže byť úspešný a – šťastný. V knihe je definovaný vrcholový i masový šport ako odvetvie biznisu. Prináša veľa tém i informácií v najširšom kontexte.
Ktoré príklady, keď sa úspešný športovec výrazne uplatnil aj v civilnom živote, vás najviac upútali?
Existujú viaceré. Z minulosti i zo súčasnosti. Je to otázka individuálnej motivácie a húževnatosti. A aj intelektu. Skĺbiť vrcholovú športovú prípravu paralelne s adekvátnym vzdelaním je síce veľmi náročné, ale možné. Pre mňa je špeciálnym príkladom takého spojenia už nežijúci „šíp juhu“, fenomenálny taliansky šprintér Pietro Menea, svetový rekordman a vlastník vysokoškolských diplomov z práva, literatúry, zo športu, minister talianskej vlády i poslanec Európskeho parlamentu. Vrchol kalokagatie dosiahol aj prezident MOV Thomas Bach i jeho predchodca Jacques Rogge. Našťastie, aj u nás máme príklady hodné nasledovania. Danka Barteková alebo zlatá medailistka z Tokia Zuzana Štefečeková sú na pozitívnej trajektórii.
Patrili ste do zlatej stolnotenisovej generácie v Československu. Ako sa uplatňovali poprední športovci v bežnom živote? Mali to ľahšie?
Je to skoro vždy individuálne. Ale tým, že kedysi nebolo v športe toľko peňazí a ani najlepší si nemohli v ňom zabezpečiť budúcnosť, museli viac myslieť na zadné vrátka. Viac študovali. V stolnom tenise som mal viacerých vzdelaných spoluhráčov v Prahe. Na Slovensku si z mojej generácie mimoriadne vážim Jozefa Vengloša, Jána Staršieho, Antona Gajdoša či Antona Zrubáka, všetci získali akademický titul docent.
Čo by ste odporučili tým, ktorí teraz len vstupujú do sveta športu?
Aby si našli čas a preštudovali si teóriu starogréckej kalokagatie. Vzdelanie prináša do života človeka rovnaké predpoklady na úspech ako športový tréning na zisk trofejí. Mali by myslieť na to, že pošportový život je vždy dlhší.
Čítajte viac Cyklistický šampión uletel z Československa v balóne