Slovenskí školáci riešia aj to, nad čím dospelí privierajú oči

Pôsobíte v envirovýchove 20 rokov. Ako by ste to zhodnotili? Má klimatická kríza, kríza biodiverzity, na školách prioritu?

Posledné roky sa téma posúvala dopredu. Slovensko pred časom prijalo Európsku zelenú dohodu, všetci sme sa zaviazali, že znížime uhlíkovú stopu. No keď Štátna školská inšpekcia zisťovala stav environmentálnej výchovy ešte pred koronou, vyšlo, že je priemerná. A korona to ešte zhoršila. Tretí školský rok v covidovom režime mal vážne dôsledky nielen na celkové vedomosti, ale aj na oblasť envirovzdelávania a tiež ľudských práv. Toto v on-line vzdelávaní nebolo prioritou, nevenoval sa tomu čas. Tri roky už nedobehneme. Z malých dievčat a chlapcov sú za tri roky už pubertiaci. Z pubertiakov mladí dospelí.

OECD robila medzinárodné porovnanie, kde vyšlo, že slovenskí žiaci nevedia veľmi dobre vysvetliť príčiny klimatickej krízy. Prečo je to tak?

To je iba vrchol ľadovca. Nestačí iba vedieť vysvetliť pojem. Podstatné je, či deti reálne robia vo svojom živote niečo inak. V tomto je envirovýchova špecifická. Očakávame nielen vedomosti, ale aj zmenu postojov a správania. A práve toto bude od nás Európska únia očakávať. Ako budeme deti učiť tieto veci?

Existujú k takému komplexnému fenoménu, akým je klimatická kríza, učebnice?

Samostatná učebnica nie je. Klimatická zmena sa spomína v rôznych súvislostiach, keď sa napríklad na chémii preberajú skleníkové plyny, keď sa na geografii učí o klíme. Ale konkrétne vplyvy na životné prostredie sú často na konci učebníc, k čomu sa učitelia nie vždy dostanú, tiež táto problematika prináša stále nové informácie. Na Slovensku sme sa vybrali cestou, že environmentálna výchova sa nevyučuje ako samostatný predmet, ale preberá sa na rôznych predmetoch. Nielen prírodovedných. Určite je na ňu priestor aj na etike, počas náuky o spoločnosti, keď sa preberá EÚ. Ale viac ako učebnice teraz potrebujeme zručných a uvedomelých učiteľov. Ktorí budú klásť väčší dôraz na diskusiu so študentmi ako na písomky z definícií. Ktorí budú v deťoch povzbudzovať občiansku angažovanosť a nádej, že veci sa dajú zmeniť. Ale atmosféra na Slovensku momentálne nie je taká, že by klimatická zmena bola prioritou, korona to ešte zhoršila a posledné týždne nám prinášajú silné výzvy, ako zvládnuť novú spoločenskú situáciu.

Čítajte viac Ak nie teplo z plynu, tak z dreva? Za akú cenu?

Ako je to s mladými ľuďmi, ktorí klimatickú krízu predsa len pochopia?

Ide o fenomén, ktorý sme tu pred 10 rokmi nemali. Asi 40 percent mladých ľudí má úzkosti z toho, keď pochopia, aký vážny je problém. A práve to súvisí aj s jednou zo zásad a dilem environmentálnej výchovy – nemá byť katastrofická. Ale ako sa s tým vysporiadať, keď je situácia naozaj vážna? Aký je podiel zodpovednosti na nás a na niekom druhom? Čo môžeme urobiť? Treba hľadať balans. Keď sa učíte matematiku, rozvíjate logické myslenie, ale po hodine si neodnesiete so sebou ťažobu, žeby na vás matematika padala. Ale keď sa učíte o klimatickej zmene, vyjdete zo školy von a celkom prirodzene premýšľate, čo s tým idete spraviť. Toto je prirodzený rozmer výučby hodnotových tém. Je to podobné ako s ľudskými právami. Je super, že sa dostávajú do učebníc, debatuje sa o nich na etike, dejepise, občianskej, ale pokiaľ je to len o predmete, o nabifľovaní sa definície ľudských práv, tak to nefunguje. Určite nie, ak na škole pri bežnom fungovaní chýba rešpekt, empatia.

Lenže nositeľmi hodnôt sú učitelia.

A to je kľúčové. Máme sedem pedagogických fakúlt, ale nevidno, žeby klimatická kríza a výučba o nej na nich mala značný priestor. Učiteľ by mal nielen učiť, ale aj v konaní zhmotňovať svoj postoj. Nemôže učiť o životnom prostredí, o tom, ako nás odpady zavalia, a cez prestávku si ide dať kávu z automatu v plastovom poháriku. Deti sú prísne, nastavujú nekompromisné zrkadlo – robíš iné, ako hovoríš.

Ešte sa vráťme k porovnávaniu OECD. Priemerne až 63 percent žiakov v týchto krajinách vie vysvetliť klimatickú krízu. To je o 20 percent viac ako na Slovensku. Čo robia inak?

Zrejme kladú menší dôraz na encyklopedické vedomosti. Súvisí to s ďalšími ukazovateľmi, ktoré medzinárodné porovnávania sledujú – úroveň čítania s porozumením. Ale napriek všetkému treba povedať, že máme na Slovensku inšpiratívne školy, inšpiratívnych učiteľov, skvelé príklady porovnateľné so zahraničím.

Od akého veku sa o klíme zhovárajú?

Od 12 rokov a vyššie. No predstavte si, máme aj škôlky, ktoré robia envirovýchovu prakticky, napríklad chodia s deťmi nakupovať bezobalovo. Učiteľky im nastavujú štandard, čo je bežné konanie. Učia ich, že je normálne šetriť vodou, že je dôležité, aby sa školský dvor kosil inak, nie tak intenzívne a nie celý.

Ako kosenie trávnika súvisí s klímou?

Pomáha to nielen biodiverzite, ktorá s klímou úzko súvisí, s opeľovačmi, so včelami, s hmyzom, ale prospieva to vlhkejšiemu vzduchu v meste. A vlhkejší sa ľahšie ochladí. Aj zložité problémy sa dajú vysvetliť malým deťom. Ale na pochopenie klimatickej zmeny, jej príčin, dôsledkov a riešení pochopiteľne potrebujete abstraktné myslenie, je na to čas na druhom stupni.

Foto: Zelená škola

audit, spotreba, žiaci, zelená škola Žiaci pripravujú výpočty pre zateplenie školy.

Do programu Zelené školy sa zapojilo 250 škôl. Ako to na nich vyzerá?

Školy si stanovia cieľ, na ktorom pracujú nie deň, mesiac, ale dva roky. Napríklad – chcú odoberať potraviny najmä od lokálnych dodávateľov, znížiť spotrebu energie, vody, znižovať celoškolskú uhlíkovú stopu. Máme školy, ktoré spolupracujú s mestami, obcami. Nedávno malo gymnázium v Dubnici nad Váhom debatu s primátorom, ako doprava prispieva ku klimatickej zmene. Je na mieste pýtať sa samospráv, čo s tým ideme robiť. Ďalší stredoškoláci sa pýtali šéfov miest, ako je to s cyklodopravou. Upozornili na veľmi vážny problém, ktorý sa prejavil počas korony – nefunguje dobre verejná doprava, zišlo by sa viac spojov. Nemôžeme podnikať v doprave nejaké zodpovedné kroky, keď dobre nefungujú obyčajné prímestské autobusy. Máme rozhľadených učiteľov, ktorí žiakom vytvárajú priestor, aby ciele realizovali. A vidno, že už prekročili areál školy.

Ako môže škola riešiť vlastné energie?

Spojená škola Svätej rodiny na Gercenovej v Bratislave si zvolila túto tému. Majú tam veľmi inšpiratívnu pani učiteľku Renátu Tóthovú. Na jar školáci termosnímkovali budovu. Zistili, kde majú úniky. Urobili merania. Dokonca zistili, kde uniká energia, keď je budova v minimálnom pohotovostnom režime. Lenže teraz nejde o to, že sa o tom učia na rôznych predmetoch. Oni začali rokovať so svojim zriaďovateľom. Dokonca mu pripravujú podklady, veľmi konkrétne prepočty, ktoré ukazujú, prečo je dôležité zatepliť budovu. Je to iniciatíva študentov.

Ale nemalo by byť takýto projekt samozrejmosťou pre zriaďovateľa školy?

Mal. Robia ho študenti. A majú to perfektne prepojené. Spolupracujú so spoločnosťou, ktorá im pomáha rozpracovať náklady, vypočítať návratnosť investície. A to máte finančnú gramotnosť v praxi. Títo mladí veľmi dobre vnímajú to, ako energia prispieva ku klimatickej zmene.

A prečo sa školy snažia riešiť dodávky potravín pre jedáleň?

Krásnym príkladom je škola v Trstenom pri Hornáde. V spolupráci s vedúcou jedálne sa dohodli, že znížia potravinové kilometre – vzdialenosť, ktorú precestujú potraviny. A opäť, nielenže sa o tom v škole učia, aký má dovoz potravín z veľkej diaľky vplyv na životné prostredie. Skutočne si dokázali zabezpečiť väčšinu produktov, ktoré jedáleň používa, od lokálnych dodávateľov. Od zeleniny cez múku, cestoviny, ale aj mäso majú slovenských dodávateľov. A toto je náskok Zelených škôl. To, čomu sa ich učitelia venujú, presahuje úroveň triedy, areál školy, učebníc. Je dobré sa zhovárať v triede o jedle, jeho dovoze a vplyvoch, je fajn učiť sa o problémoch, ktoré s tým súvisia, ale na čo je to dobré, keď nijako nepohnete s kľúčovým producentom odpadu, kľúčovým spotrebiteľom vody, energií a potravín – čiže so školskou jedálňou? Asi 40 percent škôl zapojených v programe Zelená škola pracuje v téme Zeleň a ochrana prírody. Budujú dažďové záhrady, začali kosiť školské areály inak. A nielen kvôli opeľovačom, ale práve kvôli mikroklíme. Podporujú výsadbu. Vyberú si konkrétny cieľ a k jeho splneniu ich čaká dlhá cesta. Keď ho splnia, získajú medzinárodný certifikát.

Čítajte viac Záhrady idú do neba

Veľa firiem dnes chce zapojiť školy do aktivít, ktoré nazývajú zelené. Sú naozaj také?

Často je to greenwashing. Vidíte nápis – šetríme prírodu. A pod tým sú naskladané PET fľaše. Kúpou PET fľaše prispejete k výsadbe stromov. Ale veď to je nezmysel. Nekupujte vôbec PET fľaše a prispejete k ochrane životného prostredia viac. Zelené školy nerobia aktivity len pre bilbordy, robia ich naozaj poctivo. Vedia napríklad, že sadiť stromy je užitočné, ale určite nie v Tichej alebo v Kôprovej doline. Áno, saďme ich, ale v meste, nie v národných parkoch. Ale k takémuto zreteľnému postoju je ešte dlhá cesta.

Lenže výzva sadiť stromy nie je nová, moderná. Aké to bolo s envirotémami na školách pred 30 rokmi?

Keby sme si pozreli metodické materiály spred roku 1989, tak najčastejšou aktivitou bolo práve sadenie stromov. Na obrázkoch bol malý smrek. Druhou vecou bolo čistenie studničiek, riek od odpadu. A do tretice – kŕmenie vtáčikov.

Ako k tomu Zelené školy pristupujú dnes?

Saďte stromy, ale premýšľajte kde a aké. Na školských dvoroch také, z ktorých sa môžu vtáky najesť. A nemusíte ich kŕmiť. A pokiaľ ide o zbieranie odpadkov- to je veľmi častá aktivita, ktorú chcú školy robiť. Snažíme sa ich však upozorniť, že ak budú čistiť rok čo rok ten istý breh rieky, bude to demotivujúce. Pre deti aj učiteľov.

Ale čo s tým odpadom?

Nabádame školy, aby išli na obecný, mestský úrad. Pýtali sa, prečo tam ten odpad je? Prečo nie je nablízku kontajner? Opakované čistenie nejakého kúska lesa je problém. Treba ísť k jadru problému, neriešiť len následky, ale príčinu. Inak s odpadom súvisí ďalší paradox. Hoci už niekoľko mesiacov majú slovenské mestá a obce povinnosť separovať bioodpad, sú to práve učitelia, ktorí chodia na obecné úrady s prosbami, aby im do škôl konečne dali kontajnery. Samosprávy by to mali robiť automaticky, ony by mali motivovať, ale nerobia to.

Spomínali ste škôlky. Ako sa dá v škôlke pracovať so zložitosťou životného prostredia?

Komplexné rozmieňate na jednoduché, primerané veku. Spolupracujeme so skvelou učiteľkou Andreou Balážovou, ktorá učí v Materskej škole Komenského v Liptovskom Mikuláši. Takisto prekročila prah školy. Neučí deti len o listoch a stromoch. Ale berie ich do prirodzeného lesa, vysvetľuje im význam mŕtveho dreva, ukazuje prirodzenú rieku, objavuje s deckami v okolí hlavové vŕby. Mala som úžasný zážitok v obci Skároš na východe. Škôlka sa dohodla s obcou, že budú kosiť inak. Keď som tam prišla, zavtipkovala som – a čo sa vám pokazila kosačka? Jeden predškolák sa na mňa vážne pozrel a povedal – to je naschvál! Inak by opeľovače nemali čo jesť. Ak by sme pokosili všetko naraz, im by neostalo. Takže neučili sa len poznávať jednotlivé druhy, ale začali chápať súvislosti.

Čítajte viac Máme 28 rokov na to, aby sme podali výkon storočia

A kde v teréne sa môžu učiť samotní učitelia?

Tento týždeň sme s nimi napríklad objavovali živú rieku – Slatinu. Učili sa priamo pri rieke. Nielen o vode, ale aj o suchu v krajine. Veľmi silnú spätnú väzbu sme mali od učiteľov, ktorí sa zapojili do kurzu prírodného turizmu. Boli so Zuzkou Burdovou z organizácie Aevis v Národnom parku Poloniny, objavovali pralesy, brodili sa v potokoch. Pamätám si, ako niektorí vraveli – dlhé roky učím envirovýchovu, ale až teraz mi mnohé veci zapli. Riešenie klimatickej zmeny nie je len o tom, aby sme vypínali svetlá, šetrili elektrinu. Ale je dôležité pochopenie prirodzených ekosystémov, je kritické zachovať ich v dostatočnej rozlohe a v dobrej kondícii. A toto sa na pedagogických fakultách veľmi neučí. Zarezonoval aj kurz s právničkou Evou Kováčechovou z Via Iuris, kde predstavila učiteľom nástroje, ktoré majú v rukách ako občania. Čo sa dá napríklad robiť pred plánovanou výstavbou, skôr než prídu bagre. Na prvé počutie to možno nesúvisí s klímou, ale keď sa nad tým zamyslíte, tak je to veľmi dôležité. A učitelia to veľmi ocenili. Je to ďalšia príležitosť, ktorá prekračuje úroveň školy, je dôležité povzbudiť v deťoch záujem o povinnosti mesta, obce, kde bývajú. To je občianska výchova v praxi. A tak zrazu máme príklady detí, ktoré si nakrútia video na zbernom dvore, kde to nefunguje tak, ako má, a idú s tým na mestský úrad za primátorom. Proste idú!