Nemecký lesník: Na Slovensku máte poklad skrytý v lesoch

Nemecký lesník Gerald Klamer dal vlani výpoveď. Aby za vyše osem mesiacov pešo prešiel 6 000 kilometrov po nemeckých lesoch a ukázal tak verejnosti pravdu o tom, v akom sú stave. Bol svedkom skazy, ale prináša nádej. Tento rok sa vydal preskúmať najcennejšie lesy Karpát, začal na Slovensku vo Veľkej Fatre a vo Vysokých Tatrách, kde sme s ním spravili rozhovor.

, 26.04.2022 06:00
Gerald Klamer Foto: ,
Gerald Klamer vo Vysokých Tatrách.
debata (9)

Ešte vlani ste pracovali ako lesník. 25 rokov ste mali dobrú, stabilnú prácu. Prečo ste sa rozhodli dať výpoveď?

Na také zásadné rozhodnutie nemôže byť len jedna príčina. Pokúsim sa to zhrnúť. V rokoch 2018 až 2020 Nemecko zažívalo nesmierne sucho, nikdy sme nič podobné nezažili. Takmer všetky stromy v lesoch boli poškodené, zvlášť smreky, na státisícoch hektárov boli zničené. Cítil som naozaj veľký smútok. Chcel som urobiť niečo veľké, projekt, ktorým by som na to upozornil. A tak sa dostala k slovu moja ďalšia vášeň – turistika. Venujem sa jej desaťročia. Prešiel som obrovské vzdialenosti.

Je pravda, že ste prechodili takmer celý svet?

Možno s výnimkou Antarktídy (smeje sa). Chcel som urobiť dlhú túru po Nemecku. Keď som to plánoval, netušil som, že to vyjde na 6 000 kilometrov, pretože Nemecko nie je také veľké. Ale keď spravíte veľký okruh s množstvom odbočiek, navštívite národné parky a kľúčové lesné oblasti, tak sa to nazbiera. Myslel som si, že toto by mohol byť dobrý projekt, aby sa problémy lesa dostali do povedomia ľudí, do médií. A napísal by som o tom knihu. To bola jedna motivácia.

Boli ste spokojný s prácou lesníka?

Nie. A to bola druhá motivácia. Dennodenne som robil veci, ktoré sa mi naozaj protivili. Počnúc značením ciest pre harvestory, ktoré vynášali guľatinu. Takéto cesty v Nemecku sú každých 20 metrov, sú štyri metre široké. Rýchlym výpočtom sa dostanete k tomu, že ide o 20 percent lesnej pôdy, ktorá je utlačená a veľmi vážne poškodená. Niekde je to aj viac. A toto sa neustále zhoršovalo. Ďalším problematickým bodom boli staré bukové lesy.

Lesník Gerald Klamer hovorí o svojich dojmoch zo slovenských národných parkov

Čo sa v nich dialo?

Nemecké lesy pôvodne tvorili v 70 percentách bučiny. Zachovalo sa veľmi málo z týchto starých bukových lesov. Práve v nich sa začalo vo veľkom, naozaj vo veľkom ťažiť. A toto bola vec, ktorú som viac nemohol podporovať. A potom je tu ešte tretia motivácia, prečo som dal výpoveď. Skutočne som mal bezpečnú, spoľahlivú prácu, s veľkou dávkou slobody, kreativity. Mohol som v nej byť naozaj šťastný. Ale aj napriek tomu som túžil po ešte väčšej nezávislosti. Takže bol to výsledok týchto troch motivácií.

No predsa, vyskytol sa nejaký rozhodujúci moment?

Nepovedal by som, že jeden. Skôr sa nahromadilo niekoľko vecí v práci, z ktorých som bol nešťastný. Napríklad išlo o jeden starý, zachovaný bukový les. Aj napriek tomu, že ho zasiahlo sucho, myslel som si, že by sa dokázal zregenerovať. Ale došlo k ťažbe. Viete, keď vyťažíte stromy tesne predtým, než vyhynú, ešte stále ich môžete výhodne predať. Lenže bukový les potrebuje, aby bol hustý. Pretože susedné stromy sa navzájom ochraňujú. Táto vnútorná ochrana však bola ťažbou zničená. A toto bol jeden z tých rozhodujúcich okamihov.

Vo Vihorlate. Foto: GERALD KLAMER
Vihorlate Vo Vihorlate.

Čo ste obetovali?

Nuž, dal som výpoveď. Odišiel som z bytu, predal som auto, zbavil som sa väčšiny svojho majetku. Prečo? Nemal som žiaden príjem. A keď som sa vydal na takúto túru, potreboval som znížiť náklady.

Väčšina ľudí strávi v lese iba zopár hodín, niektorí deň-dva, a potom je hŕstka takých, ktorí zostanú v lese niekoľko dní. Vy ste boli v lese od februára do novembra. Aké to je?

Nebolo to pre mňa až také nové. Iste, takú dlhú túru som ešte nikdy neabsolvoval. Ale nenastala u mňa žiadna vnútorná zmena. Asi najväčším prínosom pre mňa bolo, že som osem a pol mesiaca bol v lese v jeho najkrajších okamihoch. Keď ste 24 hodín v lese, zažijete tie najkrajšie momenty, ktoré sú na začiatku a na konci dňa. Keď slnko zapadá alebo vychádza, les je presýtený magickým svetlom, hmýri sa životom. Veľa zvierat sa v lese pohybuje práve na pomedzí tmy a svetla. Keď sa v nedeľu prechádzate po lese, zvyčajne idete cez deň, skončíte potom niekde na kávičke. Využijete tie najslnečnejšie hodiny. Ale premeškáte tie najdôležitejšie.

Bivakovali ste celý čas v lese?

Nie. Každých desať dní som si musel niekde nabiť elektrické vybavenie, a tak som využil aj nejaké ubytovanie.

Výhľad zo Sninského kameňa. Foto: GERALD KLAMER
Sninský kameň Výhľad zo Sninského kameňa.

Čo sa deje s lesmi v strednej Európe?

Stretávajú sa dve veci. Prvou je klimatická zmena. Veľa škôd má na svedomí otepľovanie atmosféry. O tom niet žiadnych pochýb. Ale je tu ešte jeden faktor – chyby v hospodárení v lesoch. Vychádzajú z minulosti, a, samozrejme, minulosť už nezmeníme. Ale dokážeme ovplyvniť prítomnosť. Smrekové monokultúry nie sú stabilné, nie sú v poriadku. V Nemecku sa posledných 40 rokov síce objavuje úsilie povzbudzovať zmiešané lesy, ale bolo toho veľmi málo. Dnes vidíme, ako smrečiny vymierajú. Niektorí lesníci si myslia, že ich treba totálne vyťažiť. Vybrať všetko drevo von, vytiahnuť všetku biomasu, aby sme následne vytvorili nový les.

Je takýto prístup správny?

Je to chyba! Ďalšia! Treba si uvedomiť, že o koľko viac biomasy necháte v lese ležať, o toľko jednoduchší bude nový začiatok lesa, jeho prírodná regenerácia. Samozrejme, viem to pochopiť, pretože som lesník. V hospodárskych lesoch nemôžeme všetky stromy nechať ležať v lese. Ale vždy by to malo byť pestré, časť stromov necháme ležať, iba časť vyťažíme. No vyťažiť všetko a zanechať hektárové vyholené scenérie je obrovskou chybou.

Ale prečo?

Napríklad v takto pozmenenej krajine absolútne chýba tieň. Aj suché stromy, napriek tomu, že ich označujeme za mŕtve, ešte stále zabezpečujú tieň. Ak neponecháme žiadne mŕtve stromy, z pôdy začne veľmi rýchlo unikať oxid uhličitý. Toto sa však nestane, ak je ponechané mŕtve drevo. A má to ešte závažný vplyv na vodu. Šokujúci bol pre mňa pohľad na nemecké pohorie Harz, kde sú dôležité rezervoáre pitnej vody. Videl som ťažobné cesty, ktoré viedli strmo hore po svahu, a ktoré tento svah odvodňovali. Týmito cestami je zmývaná pôda, čo znečisťuje zdroje pitnej vody.

Kôprová dolina. Foto: GERALD KLAMER
GERALD KLAMER, koprova dolina Kôprová dolina.

Sú nešetrne narýpané cesty v lese nebezpečné pre spoločnosť? Pocítia to ľudia na vlastnej koži?

S lesnými cestami sú spojené dva efekty. Pochopiteľne, veľa závisí od zloženia pôdy. No na mnohých lokalitách sa môže stať, že pôda stratí až 80 percent kapacity zadržiavať vodu. A my práve v čase hroziaceho sucha musíme v lese zadržať každú jednu kvapku vody. A druhý efekt súvisí so silnými zrážkami. Aj na Slovensku ste pravdepodobne zaregistrovali silné dažde, ktoré sa minulé leto prehnali Eiffelom. Región zažil silný dážď a veľké záplavy. Lesné cesty, ktoré vedú po strmých svahoch, sa správajú ako umelé kanály. Veľmi výrazne urýchľujú povodeň. A ešte – urýchľujú sucho.

Ale bez lesných ciest sa v lese hospodáriť nedá. Čo s tým?

Potrebujeme lesné cesty. No určite nie v národných parkoch. V hospodárskych lesoch musíme znížiť počet ciest a skrátiť ich. Videl som veľa príkladov v Nemecku v lesoch, kde sa hospodári prírode blízkym spôsobom, že je to možné. Je to trochu nákladnejšie a je to aj o čosi menej efektívne z hľadiska ťažby. Ale myslím si, že les je toho hoden. Oplatí sa to celej spoločnosti.

Zhovárame sa o problémoch, no píšete blog, ktorý by sa dal nazvať ako Nadšenie pre les (waldbegeiste­rung.de). Prevážili na vašej ceste nakoniec pozitíva?

Nazval som to tak, pretože si myslím, že vždy potrebujeme pozitívne myslenie. Ak budeme stále myslieť negativisticky, zablokuje nás to. Potrebujeme entuziazmus, aby sme boli schopní reagovať. Dejú sa zlé veci, ktoré nemožno poprieť, nemôžeme od nich odvracať tvár. Ale je veľa pekných, obdivuhodných vecí. A možno ich nájsť práve v lese. Či sú to slnečné lúče presakujúce hmlou, nádherné huby, prekrásne jarné kvety, ktoré práve teraz pučia zo zeme, prvé netopiere v bučinách. Aj toto chcem ukázať verejnosti. Ale takisto aj negatívne stránky.

Navštívil aj divočinu v Jaloveckej doline. Foto: GERALD KLAMER
GERALD KLAMER, jalovecka dolina Navštívil aj divočinu v Jaloveckej doline.

Komu máme dať do rúk budúcnosť lesov – lesníkom, prírode?

Ak chcete niečo zmeniť v lese, nemôžete to robiť bez lesníkov. Je dôležité mať lesníkov na palube. Nemá zmysel byť agresívny, tvrdiť, že lesníci sú nepriatelia a ochrancovia sú tí dobrí. Takto to nie je. Je dôležité mať lesníkov, ktorí už majú trochu iné zmýšľanie, na ochranárskej lodi. Ale – národné parky musia mať úplne iný cieľ. Sú tu na to, aby ochraňovali prírodné procesy, a pod ne nespadá manažment lesa. Som zástancom toho, aby sa národné parky ponechali prírode. Všetka tá ťažba, ktorá sa odohráva v slovenských národných parkoch a čiastočne aj v nemeckých, nie je v poriadku. Musí sa to zmeniť. Ale hospodárske lesy, to je o niečom inom.

Čo navrhujete? Videli ste veľa škôd. Dokážu ich napraviť jedine lesníci?

Niektorí ľudia si myslia, že lesníctvo je zložité. Vždy rád hovorím – nie je to žiadna jadrová fyzika. Je skutočne jednoduché porozumieť základom. Pokúsim sa zhrnúť veci, ktoré sa musia naozaj zmeniť. Už sme spomínali lesné cesty – musia sa zredukovať. Po druhé, monokultúry sa musia zmeniť na zmiešané lesy.

Ale to si vyžiada veľa vysádzania.

Práveže vôbec nie! Na mnohých miestach nám príroda dáva to, čo potrebujeme. Navštívil som Mestské lesy Lübeck, prírodne obhospodarované. Prišla kalamita, silná búrka, potom lykožrút. Čo spravili? Nasledujúcich desať rokov vôbec nič! Len čakali. Na 80 percentách územia nemuseli vysádzať vôbec nič, príroda priniesla dostatok semien. Iba na 20 percentách museli niečo doplniť. Videl som veľa podobných lesov ako tento. Jedným z najväčších komunálnych lesov v Nemecku sú Mestské lesy Baden-Baden, majú 7 500 hektárov, čo je pomerne veľa aj na nemecké štandardy. Na Vianoce v roku 1999 búrka Lothar zničila 2 000 hektárov. Navštívil som tento les po 20 rokoch. Lesník, ktorý to tam má na starosti, povedal – sadili sme, ale nie veľa. No s vedomosťami, ktoré máme dnes, by sme sadili ešte menej. Na mnohých miestach prírodná regenerácia funguje dobre. Ale existujú aj miesta, kde neostali žiadne semenné stromy. Tam musíte sadiť.

Prešiel sa lesmi Suchej doliny. Foto: GERALD KLAMER
Gerald Klamer, suchá dolina Prešiel sa lesmi Suchej doliny.

Koľko monokultúr treba v Nemecku premeniť na zmiešané lesy?

Počas nedávnych suchých rokov v Nemecku vyhynulo asi 300-tisíc hektárov smrekového lesa. Ale zostáva desaťkrát väčšia oblasť, tri milióny hektárov monokultúrnych smrečín musia byť zmenené na zmiešaný les. Teraz.

Môžu sa hospodárske lesy podobať na pralesy?

Ani v lese, ktorý je obhospodarovaný prírode blízkym spôsobom, to nikdy nebude ako v pralese. Nebudete tam mať toľko mŕtveho dreva. No ak chcete zachovať celú tú biodiverzitu lesa, potrebujete dať bokom veľké časti lesov v národných parkoch a prírodných rezerváciách, ktoré nebudú vôbec obhospodarované. Kde môžu nerušene pokračovať prírodné procesy. Malo by ísť prinajmenšom o 10 percent všetkých lesov.

Ako možno hospodárske lesy čo najviac priblížiť k prírode?

Nemusíme vysádzať všetko. A musíme ponechať mŕtve drevo. Je to veľmi dôležité. Až 30 percent lesných druhov potrebuje mŕtve drevo. Priemer mŕtveho dreva v nemeckom lese je niečo medzi piatimi až desiatimi kubickými metrami na hektár. Ale keď viete, že v pralese to môže byť aj 200 kubíkov, tak je to skoro nič.

Stihnú sa lesy prispôsobiť klimatickej zmene?

Niektorí ľudia tvrdia, že naše prirodzené druhy stromov sa nedokážu prispôsobiť zmene. Že ich musíme nahradiť lepšie prispôsobenými, exotickými druhmi stromov, ide najmä o druhy zo Severnej Ameriky, napríklad duglasku. Nemalo by sa to robiť, nie vo veľkom meradle. Exotické druhy môžu byť v pohode niekoľko desaťročí, ale neskôr môžu nastať problémy. Zvlášť pri ihličnatých stromoch. Zjednoduším to – takmer všetky pochádzajú z boreálnych oblastí so severskou klímou. A toto nie je naša budúca klíma. Možno tu v Tatrách sa podobná klíma udrží dlhšie obdobie. Ale vo väčšine strednej Európy nie. Preto si myslím, že sa budúcnosť našich lesov skrýva v listnáčoch.

Ale zvládnu sa prispôsobiť?

Počas mojej túry som stretol viacerých nemeckých vedcov. Hovoria, že naše stromy majú celkom dobrý adaptačný potenciál, dokonca aj buky. Áno, majú teraz problémy, ale je nádej, že nová generácia stromov bude už lepšie adaptovaná.

Matej Dobšovič Čítajte viac Národné parky majú byť ikonou slovenskej krajiny, oázou pokoja

Naznačujete, že nepotrebujeme cudzie stromy do krajiny, že sa môžeme spoľahnúť na vlastné stromy, na ich genetický potenciál?

Presne tak.

Lenže klimatická zmena, ktorú zažívame, je bezprecedentne rýchla. Podobné nárasty teplôt v dávnej minulosti trvali tisícky rokov, nie pár desaťročí ako je to teraz.

Nikto nevie, čo sa naozaj stane. Ak ľudstvo nebude schopné vyriešiť túto klimatickú krízu a teplota porastie o štyri stupne a viac, potom všetko, o čom sa teraz zhovárame, bude v inom svetle. Ale musíme mať nádej. Že škody spôsobené klimatickou zmenou dokážeme zmierniť. Ak si zachováme túto nádej, najhoršie scenáre budú vzdialené.

Navštívili ste Veľkú Fatru, Vysoké Tatry. Aké sú vaše prvé dojmy?

Veľmi dobré! Dokonca ani v najväčšom lese v Nemecku, napríklad v Národnom parku Bavorský les, nemôžete byť na turistike tak dlho a vidieť stále les, ktorý vyzerá veľmi prirodzene. To je skutočný poklad, ktorý máte. Hoci často je vidieť stopy po výruboch, čo poškodzuje dobrý obraz. Ale z Veľkej Fatry som bol nadšený. Dokonca aj tu vo Vysokých Tatrách máte údolia, kde síce nie sú pralesy, ale kde les naozaj dobre regeneruje. Ale na druhej strane, ak vbehnete do iného údolia, uvidíte jeden holorub za druhým. Je to pekný sen – snívať o národných parkoch úplne bez holorubov. Ale slovenský les sa mi veľmi páči.

Plánujete na Slovensku navštíviť aj UNESCO pralesy?

Najbližšie sa presuniem do Vihorlatu, Havešovej, Stužice, Polonín na hranici s Poľskom. Počas túry v Nemecku som navštívil všetkých päť nemeckých lesov, ktoré patria do svetového dedičstva UNESCO. Ale jadro leží tu v Karpatoch. Toto mi vnuklo myšlienku pokračovať v projekte v Karpatoch. Chcel som navštíviť aj ukrajinské pralesy, ale nanešťastie pre vojnu som zmenil plán. Verím, že v blízkej budúcnosti sa tam dostanem.

Prečo je pre vás dôležité vidieť pralesy?

V Nemecku máme sotva nejaký nedotknutý les. Napríklad v Národnom parku Bavorský les, ktorý je najväčším prírodným lesom v Nemecku, veľkým asi 25-tisíc hektárov, je iba 100 hektárov pralesov, aj tie sú rozdelené v troch alebo štyroch parcelách. Sú to úžasné lesy, ale ak chcete zažiť ozajstný prales, musíte sa vydať niekam, kde sa zachoval na skutočne veľkých rozlohách. Nuž a takýto prales je pre lesníka nakoniec ukážkou, ako sa treba o les starať. Skrýva sa tu aj dôležitá vec z pohľadu klimatickej zmeny – množstvo CO2, ktoré dokáže les uskladniť. V obhospodarovanom lese v Nemecku je to priemerne 300 až 350 kubických metrov na hektár. Ale v prírodnom lese to môže byť dvojnásobok, dokonca ešte viac! A to sa bavíme iba o uhlíku v biomase nad zemou. Pritom veľké množstvo uhlíka sa skrýva práve v lesnej pôde. Pre klímu sú lesy veľmi dôležité.

© Autorské práva vyhradené

9 debata chyba
Viac na túto tému: #Karpaty #klimatická kríza #gerald klamer
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy