Má ľudský život menšiu cenu než jedno tričko?

Potrebujete nové tričko alebo džínsy? S veľkou pravdepodobnosťou sú vyrobené v jednej z najchudobnejších krajín sveta. Poľský reportér Marek Rabij navštívil Bangladéš, aby pátral po pracovných a životných podmienkach v textilkách.

, 03.05.2022 06:00
Bangladéš textilná fabrika šičky Foto:
Šičky v textilnej fabrike v Bangladéši.
debata (4)

V knihe Život na mieru (vydal Absynt, čes.) odhaľuje, že ani po katastrofe v roku 2013, keď sa v Dháke zrútila osemposchodová textilná továreň a v troskách pochovala stovky ľudí, to nie je lepšie. Prečo má ľudský život menšiu cenu ako jedno tričko?

Reportér Marek Rabij. Foto: Vydavateľstvo Absynt
marek rabij Reportér Marek Rabij.

Vo svojej knihe Život na mieru ste priniesli pohľad priamo do tovární v Bangladéši, kde sa vyrába väčšina tričiek či nohavíc, ktoré si bežne kupujeme a nosíme v celej Európe. Čo vás podnietilo podniknúť takúto cestu?

Prvým dôvodom bola katastrofa v Rana Plaza, ktorá pritiahla pozornosť celého sveta. Predtým som sa profesionálne zaoberal problematikou outsourcingu (prenos výroby či služieb do iných krajín, využívanie externých zdrojov) v Ázii, ale skôr v technologickom odvetví, pri výrobe počítačov, mobilných telefónov. Na začiatku nového storočia to bola dôležitá téma. No keď sa v roku 2013 zrútila Rana Plaza, toto odvetvie už bolo stabilné a predvídateľné a v tom čase som sa už začal zaujímať o iné fragmenty svetovej ekonomiky, o samotnú globalizáciu a outsourcing výroby do štátov chudobného juhu. Bol to teda prirodzený smer môjho pátrania. Katastrofa v Rana Plaza tento môj záujem ešte prehĺbila.

Aké miesto má textilný priemysel v Bangladéši na svetovom trhu?

Podiel Bangladéša na svetovom trhu s textilom je na úrovni 30 %, oveľa väčším výrobcom odevov je v tejto chvíli Čína. Bangladéš je však špecifický v tom, že nie je na svete krajina, ktorej ekonomika by bola taká závislá od jedného jediného odvetvia. Ak sa pozrieme na podiel výroby odevov na exporte, tak je to v súčasnosti 90 % a možno aj viac. Nie je možné predstaviť si súčasný Bangladéš a jeho ekonomiku bez odevného priemyslu. Je to prvé odvetvie, ktoré sa tam udomácnilo, prinieslo moderný spôsob riadenia biznisu a moderné technológie a masívne investície, vďaka ktorým štát začal reálne zarábať. Pripomeňme, že hovoríme o jednom z najchudobnejších štátov na svete.

Marek Rabij: Život na míru Foto: Absynt
kniha zivot-na-mieru Marek Rabij: Život na míru

Ako reportér ste hovorili s ľuďmi, ktorí sú v textilných továrňach zamestnaní. Napríklad Džemima všíva rukávy do tričiek. Každú hodinu musí zošiť 120 kusov, dva kusy za minútu, 960 za deň. Ako sa vám zverili, mnohé dievčatá pri práci odpadávajú alebo sa im stane úraz. Čo vás najviac šokovalo na pracovných podmienkach v bangladéšskych textilkách?

Musím sa sústrediť, ak mám odpovedať. Najväčší šok pre mňa predstavovala absolútna disharmónia medzi mojimi očakávaniami a tým, čo som na mieste uvidel. Do Bangladéša som pricestoval s hlavou plnou predstáv, ktoré kreovali obrazy Manchestru v 19. storočí a obrazy, ktoré Naomi Klein opísala vo svojej slávnej knihe No logo, ktorá sa venuje odevnému priemyslu, len vznikla na prelome storočia. Priamo na mieste som videl, že realita nemá nič spoločné s našimi predstavami o odevných fabrikách ako lacných manufaktúrach na okraji džungle, čo vyzerajú ako kulisy z filmov zobrazujúcich 19. storočie.

Dostať sa priamo do továrne nebolo ľahké…

Pamätám si, ako sme prišli do prvej fabriky a hľadali sme, kto vyrába pre poľské spoločnosti. Samozrejme, nechceli nás tam pustiť, jednu za druhou nám zamietali žiadosti o návštevu, často pre absurdné dôvody, ale keď sa to konečne podarilo a stál som na mieste, fabrika sa v ničom zásadnom vo vzhľade a organizácii nelíšila od fabrík, ktoré som videl v Európe. Dokonca som mal v hlave obrazy čínskych fabrík, kde som sa o túto tému začal zaujímať, a zdalo sa mi, že v Číne je situácia podstatne horšia.

Váš prvý dojem bol teda dobrý – čo prišlo potom?

Fabriky v Bangladéši mi pripadali pomerne čisté, veľa priestoru, vzduchu a svetla. Až neskôr, keď som sa do témy zahĺbil, som odhalil nedostatky a hrozby v organizácii práce, skryté problémy s bezpečnosťou práce. Výroba je zorganizovaná tak, aby pri požiari ako prvý mohli evakuovať tovar, ľudia – zamestnanci – prídu na rad až neskôr. Výrobok má väčšiu hodnotu ako ľudský život. Elektroinštalácia je na povrchu natretá, ale v skutočnosti je prehrdzavená, a to si nevšimnete, ak na mieste nestrávite niekoľko hodín. Takže obal vyzeral veľmi atraktívne a potreboval som čas, aby som odhalil, kde sa skrývajú skutočné problémy. Keď mi to došlo, s pomocou iných ľudí, ktorí sa v tematike orientovali, až vtedy som prežil šok. Uvedomil som si, ako veľmi machiavelisticky je odevný priemysel zorganizovaný a ako efektívne ukrýva svoje hrozby.

Povedali ste, že človeku sa nechce uveriť, že je to až také zlé. V čom je príčina takého žalostného postavenia ľudí v tejto časti sveta? Je to preľudnenosť? Neférové podmienky obchodu, ktoré diktujú nadnárodné firmy?

Aj áno, aj nie, to je len časť mozaiky. Fast fashion nie je zdrojom chudoby v Bangladéši. Bangladéš bol chudobný už predtým. Fast fashion sa začala zaujímať o tento štát pre množstvo lacnej pracovnej sily, ktorú ponúka. Bangladéš má v podstate nevyčerpateľné zásoby ľudskej sily, oficiálne má 160 mil. obyvateľov, ale len polovica má stálu prácu, ostatní prežívajú na veľmi malých súkromných hospodárstvach, o ktoré môžu prísť napríklad z klimatických dôvodov. Ľudia tam nemajú stálu prácu, dávajú sa najímať na rôzne práce, a to je prapríčina všetkého, čo sa tam deje. K tomu treba pridať veľmi cynické a premyslené kroky samotných firiem z odvetvia fast fashion, ktoré nie sú naklonené zvýšiť cenu práce, veď hľadajú lacnú pracovnú silu. Nikto na ne netlačí zo strany zamestnancov či odborov, ani tam neexistujú. Samotná vláda vie, že Bangladéš nemá čo exportovať okrem lacnej pracovnej sily, nemá žiadne nerastné suroviny, know-how, žiadne biznisové odvetvie okrem odevného. Bangladéš v skutočnosti neexportuje odevy, ale lacnú pracovnú silu.

V skutočnosti sú rozdiely len v tom, či ľudia hladujú systematicky, alebo len z času na čas, alebo len posledné dni pred výplatou

Pre mňa bol v knihe šokujúci aj obraz mladej ženy, ktorú ušliape dav náhliaci sa do práce, príde k úrazu a je vyradená z práce. Skutočne nemajú robotníčky a robotníci absolútne žiadnu ochranu?

Všetko závisí od fabriky a od vlastníka. Ak hovoríme o vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, v Bangladéši tento vzťah nie je taký, ako poznáme v západnej Európe alebo v Spojených štátoch. Vzťah medzi ponukou a dopytom na trhu práce neexistuje, keď je počet pracovných miest limitovaný. Odevný priemysel zamestnáva približne štyri milióny ľudí v štáte, kde asi 80 miliónov ľudí nemá žiadnu stálu prácu.

Marek Rabij: Život na míru Foto: Absynt
kniha zivot na mieru Marek Rabij: Život na míru

Takže žiadna ochrana v čase choroby či kompenzácie po pracovnom úraze?

V týchto podmienkach ťažko možno očakávať, že by existovali možnosti vyjednávať o lepších pracovných podmienkach. Vlastníci pristupujú k svojim zamestnancom tak, ako sa správame k chudobným ľuďom na ulici, čiže žobrákom: plácu, ktorú dávajú zamestnancom, vnímajú ako almužnu, milodar. Existujú fabriky, ktoré pracovníkom zabezpečujú zdravotnú starostlivosť, dokonca je ich čoraz viac, lebo si uvedomili, že sa im to oplatí. Znižuje to fluktuáciu, čo zaručí stabilnú kvalitu, a to má pre ne hodnotou, ktorá sa dá merať a prerátať na zisk.

Naďalej sa však objavujú firmy ako tá, o ktorej píšem, a v ktorej pracovala hrdinka môjho príbehu: firmy, ktoré sú schopné vyprevadiť zraneného zamestnanca von z areálu so slovami, aby sa vrátil, keď bude opäť schopný pracovať – možnože mu nájdu miesto. Neplatí žiaden systém, neexistujú nijaké regulácie alebo obmedzenia zo strany štátu. Ak by aj nejaké vznikli, nebudú ich brať vážne a vlastníci firiem ich nebudú dodržiavať, vedia, že to je len PR pre potreby štátu. Štát sa musí aspoň tváriť, že rieši pracovné podmienky, ale v skutočnosti stojí na strane vlastníkov firiem, čiže cieli k maximalizácií ziskov tu a teraz. Ľudí je veľa a hospodárenie s ľudskou silou je veľmi necitlivé.

Pred štyridsiatimi rokmi krajinu postihol brutálny hladomor, keď zahynulo vyše jeden a pol milióna ľudí

Napriek všetkému hovoríte aj o solidarite medzi najchudobnejšími: ak niekto potrebuje lekára, zbierajú sa mu naňho susedia, hoci spoločne žijú na hore odpadkov. Tak to asi nefunguje medzi rôznymi vrstvami spoločnosti. Môže sa postavenie tých najchudobnejších zmeniť?

Taká solidarita medzi rôznymi spoločenskými skupinami, samozrejme, neexistuje. V Bangladéši predovšetkým neexistuje zásadné rozvrstvenie spoločnosti, je tam málopočetná skupina veľmi bohatých ľudí a obrovská skupina veľmi chudobných, ešte viac chudobných a chudobných pod hranicou životného minima. V skutočnosti sú rozdiely len v tom, či ľudia hladujú systematicky, alebo len z času na čas, alebo len posledné dni pred výplatou. Solventnejší prejavujú s ľuďmi na dne súcit, hovoria im úbohé duše, no mám pocit, že toto gesto je všetko, čoho sú vo vzťahu k najchudobnejším schopní. Nikto nemá žiadny nápad, ako inak by mala spoločnosť fungovať, lebo jej štruktúra má veľmi silné základy v praindickej tradícií a potom moslimskej paradigme, ktorá hovorí, že bohatí sú bohatí, chudobní sú chudobní. Nikto nemá snahu chudobným pomáhať systémovým spôsobom, aby sa z biedy dostali, len im chudobu uľahčiť.

Zľava Katarína Jankechová, Mária Bláhová, Veronika Cyprichová, Lenka Martinická Čítajte viac Spojili ovčiu vlnu s hubami a vynašli „inú“ kožu

Bangladéšania nepoznajú hlad len z učebníc. Pred štyridsiatimi rokmi krajinu postihol brutálny hladomor, keď zahynulo vyše jeden a pol milióna ľudí. Krajina však bohatne, ohrozenie hladom pomaly mizne, ale nahradí ho frustrácia alebo „spoločenský hlad“. Keď nemáte možnosť naplniť každodenné potreby a vidíte obchody plné produktov a ľudí, ktorí žijú čoraz luxusnejšie, no vy nemôžete naplniť svoje očakávania, rastie frustrácia a pocit vylúčenia. Na to Bangladéš nie je vôbec pripravený, ešte stále ráta s prvotnou biedou.

V knihe si všímate nielen pracovné podmienky ľudí v textilkách, ale aj ich bežný život. Môže tam byť ešte niekto chudobnejší ako šička? Ako títo ľudia žijú?

Pred bránami fabrík stoja v rade na prácu, to je dôkaz, že môže byť niekto ešte chudobnejší ako krajčírka. Stačí, aby človek stratil prácu a skončí na ulici, žije len z príležitostných prác a je ochotný dať sa najať za akúkoľvek cenu na akúkoľvek prácu. Žije z hodiny na hodinu. Aj ľudia, ktorí riadia rikše, pracujú veľmi ťažko, hovorí sa, že nežijú dlhšie než tridsať rokov. Väčšinu dňa trávia na špinavých uliciach, dýchajú znečistený vzduch a súčasne veľmi ťažko pracujú. Organizmus to nevydrží. Hovorilo sa, že v Dháke existujú požičovne sirôt – na žobranie. Žena s dieťaťom totiž vyžobre viac ako tá, ktorá dieťa nemá. Dokonca aj žobráčke možno ukázať, že niekto sa má ešte horšie, veď taká sirota, ktorá plní len úlohu rekvizity pri žobraní, je na úplnom dne spoločnosti. A obávam sa, že by sme mohli ísť ešte hlbšie.

Požiar Čítajte viac Požiar v bangladéškej továrni si vyžiadal najmenej 52 obetí a 30 zranených

To znie strašne, no vo vašej knihe ponúkate kontroverzný pohľad na detskú prácu – podľa vašich zistení je to pre mnohé deti, najmä siroty, jediná možnosť, ako prežiť. Pomáhajú vôbec medzinárodné organizácie?

Nepomáhajú efektívne, lebo celý boj proti detskej práci vychádza z neznalosti, ako tamojšia spoločnosť funguje. Zamestnávanie detí však nie je všeobecnou praxou. Podľa mojej skúsenosti v Bangladéši nie je ľahké nájsť deti vo fabrikách. Vlastníci si uvedomujú, že sa tým nemajú chváliť a ani rodičia nechcú posielať deti do práce. Ak to urobia, vynúti si to skôr bezvýchodisková situácia, a nie cynická kalkulácia. Určite by sa zišli systémové kroky, ktoré by pomohli deťom zostať v školách a súčasne by rodičom umožnili zlepšiť životné podmienky celej rodiny. Kedysi som sa zamýšľal, čo by sa dalo urobiť, a napadol mi systém štipendií pre rodičov, aby deti namiesto do fabriky chodili do školy a súčasne tým zabezpečili rodičom nejaký príjem. Neviem, či sa to technicky dá, na to dokážu odpovedať ľudia, ktorí lepšie poznajú situáciu v Bangladéši. Ak by bolo také jednoduché štipendiá zaviesť, asi by to už niekto urobil. Obávam sa, že problém detskej práce nie je ľahké vyriešiť.

Dopadlo by podľa vás rovnako paradoxne, keby sme hoci od zajtra prestali kupovať šaty vyrobené v Bangladéši – jediný výsledok by bol, že by ľudia prišli o prácu a mali by sa ešte horšie?

Áno, bol by to paradox. Nie je to skutočné riešenie, lebo vychádza z nášho západniarskeho pohľadu, aby sme si rýchlo očistili svedomie. Svedomie by mohlo byť čisté len do momentu, keď by sme zistili dôsledky.

Zdá sa, že nevidíte žiadne riešenie, ako zlepšiť život tamojších ľudí, alebo áno?

Podľa mňa všetko závisí od toho, ako štát Bangladéš a lídri spoločnosti budú využívať vzrastajúcu ekonomiku. Ak budú pokračovať tak, ako je to teraz, ovocie bude zbierať len malá časť spoločnosti a ostatní zostanú rovnako chudobní, ako boli. V istej chvíli sa skončí príležitosť, zlaté okno pre Bangladéš, lebo náklady na výrobu narastú a karavána s outsourcingom výroby pôjde ďalej, možno do Afriky. O tom sa hovorí už teraz. Ale ak sa rozvoj uskutoční vo väčšej rovnováhe, aspoň v takej miere, ako sa to dialo v Číne, existuje šanca, že krajina sa bude – pomaly či rýchlo – vyhrabávať z niekoľkostoročnej zaostalosti.

kniha zivot-na-mieru Čítajte viac Knižný tip Pravdy: Život na mieru

Ako sa odrazila pandémia na situácii v bangladéšskych textilkách?

Katastrofálne. Vo chvíli, keď bol v marci roku 2020 vyhlásený lockdown, na konci marca platil aj v Bangladéši. Vlastníci firiem však ešte predtým dostali informáciu od mnohých módnych značiek, že si nepreberú svoje objednávky, ktoré už boli vyrobené, a dokonca ani nemienia za ne zaplatiť. Obchodné centrá v Európe boli zatvorené a odberatelia vyhlásili: my nepreberieme tovar a vy si s tým poraďte, ako viete. To je šialený paradox outsourcingu výroby: firmy nekupujú odevy, ony si kupujú svätý pokoj. Keby sa im to oplatilo, mali by vlastné fabriky, ale nechcú vlastniť fabriky v Bangladéši, lebo práve vlastníctvo by so sebou nieslo aj finančnú zodpovednosť za zamestnancov. Vo chvíli, keď tú zodpovednosť nemáte, stačí poslať mail a váš problém je vyriešený. Vznikla medzinárodná iniciatíva PAY UP ako pokus vymôcť od značiek fast fashion, aby zaplatili fabrikám na odevy, ale výsledok bol skromný. V prvých týždňoch od vyhlásenia lockdownu a zastavení výroby v Bangladéši len v samotnej Dháke stratilo prácu približne 600 000 zames­tnancov odevného priemyslu.

Na besede zaznelo, že sa všetko začalo s príchodom kapitalizmu, so strojovou výrobou, dovtedy bol vraj Bangladéš známy kvalitou svojich textilných výrobkov – vďaka čomu?

Jednoducho bol tým známy, výroba látok sa v Bangladéši rozvinula. Možno preto, že tam boli dobré podmienky pre pestovanie potrebných rastlín, klimatické podmienky až do konca 19. storočia neboli také dramatické ako teraz. Teraz sa Bangladéš spája s neznesiteľnými horúčavami. V 17. a 18. storočí cestovatelia opisovali klímu Bengálu oveľa priaznivejšie ako klímu v Indii na Dekanskej plošine. Čiže klimatická situácia sa, žiaľ, zmenila k horšiemu.

Zmenil pobyt v Bangladéši vaše správanie ako spotrebiteľa?

Moje správanie ako konzumenta je už roky veľmi striedme a šetrné. Nie som veľký fanúšik nakupovania bez ohľadu na produkty a nikdy som nebol fanúšik fast fashion, radšej kupujem zriedkavejšie, ale kvalitnejšie výrobky. Ak sa niečo zmenilo po pobyte v Bangladéši, tak to, že sa tento môj postoj ešte sprísnil.

Crafting Plastics Čítajte viac Topánka z rastlín či voňavý bioplast? Žiadny problém

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #chudoba #Bangladéš
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy