V horách tvorí umelecké diela, v ktorých ide o život

Špičkový český horolezec Marek Maara Holeček nedávno na Slovensku krstil novú knihu. Nazval ju Dotknúť sa duše. Dvojnásobný držiteľ prestížneho ocenenia Piolet d’Or (Zlatý cepín) sa na svojich vyše 40 expedíciách dotkol neba a aj hraníc toho, čo je možné. Reinhold Messner o jednom z jeho prvovýstupov povedal, že je to umelecké dielo.

, 22.05.2022 06:00
Čamlang, Marek Maara Holeček Foto:
Holečkov výstup na Čamlang. Messner so Scottom hovoria, že tu videli vznášajúci sa zvláštny predmet.
debata (2)

Poďme najprv na horu Čamlang, za ktorú ste získali druhý Zlatý cepín. Keď Messner so Scottom vyliezli hore, tvrdili, že videli záhadný vznášajúci sa predmet. Čo ste na vrchole uvideli s parťákom Zdenom Hákom?

Keď tam Messner so Scottom vyliezli, naozaj hore niečo videli, vznášajúce sa UFO, obaja sa na tom zhodli. No a ja som tam UFO na rozdiel od nich videl každý deň – a to v podobe môjho parťáka Háčka (smeje sa). Tento náš výstup ponúkol krásne prepojenie s históriou, preto som to aj pretavil do názvu našej cesty – UFO line. Film sa volá UFO life.

Vyliezli ste cestou, akou to nik pred vami neurobil. Čo je na tom najťažšie?

Prežiť. Vyliezť ten kopec. Je to o tom, ako využiť situáciu, ktorá je daná, zužitkovať možnosti, ktoré sa vám ponúknu. Neustále sa menia. Je iné zasneženie, iná zaľadnenosť. Až priamo na mieste sa dotvára finálny pohľad, ako to vyliezť. Nesmiete sa pritom príliš odkloniť od prvotnej myšlienky, inak sa to zbúra ako domček z kariet. Prvovýstup hraničí s našimi schopnosťami. Že ho nakoniec uznali celosvetovo, nie je dôležité. Išlo najmä o to, že sme boli schopní predstavu vôbec zrealizovať.

Ako to riešite s rodinou?

Oni vedia, že nemôžem robiť nič iné. A že je lepšie, keď som spokojný, ako keby som bol naštvaný. Je to moja životná zábava, životný beh aj realizácia. Prečo by som sa mal o to pripravovať? Zrazu vymeniť nejaké silné ciele za niečo iné? Zahodiť to všetko, pre čo som dlhé roky robil kroky, a vydať sa inou cestou? Musel by to byť silný nápad aj cieľ. Ale takéto obraty sa nerobia. Prečo by som mal opúšťať základnú tézu, životnú cestu? Nehľadiac na to, že mi to prináša vo finále živobytie, aj keď to je sekundárna záležitosť, hoci nie nedôležitá, je súčasťou celého procesu. Do ktorého sú zapojení parádni ľudia, ktorých dal dokopy osud, ktorým verím. Ich príbehy mám zapísané hlboko v mysli.

Horolezec Marek Maara Holeček o tom, či je lepšie liezť sám alebo vo dvojici.

Messner opísal váš výstup na Čamlang za umelecké dielo. Aký to bol pocit?

Messnera som dlho považoval za legendu, ktorá asi nie je z mäsa a kostí. Potom som ho viackrát stretol na prednáškach. Lezecky sme sa už nestretli. On končil, keď som sa ja ešte len začal preberať vo svete. Nuž a keď to povie tento človiečik, tento chlapík, ktorý má za sebou množstvo krásnych výstupov, udával smer nášmu horolezeckému cechu, čo viac možno chcieť? To je pohladenie. Lepšie než kopanec medzi nohy!

O vylezenie novej cesty v juhozápadnej stene Gašerbrum I ste sa pokúšali viackrát, raz pri tom zahynul váš kolega Zdeněk Hrubý. Podarilo sa vám to vyliezť až na piaty pokus v roku 2017 s parťákom Hákom. Čo bolo na Gašerbrume také zakliate?

Mali sme všetko. Boli sme dobre fyzicky pripravení, mali sme premyslenú logistiku, plán, ako to vylezieme alpským štýlom. Boli sme dobre aklimatizovaní. Ale každý rok nám hora ponúkla nejaké protivenstvo. Napríklad v podobe snehových podmienok. Jeden rok boli veľmi zlé, brodili sme sa, hore bol iba čistý ľad, odkiaľ sa odlamovala skala a padala na hlavu. Nikdy sme to nechceli vzdať. Otočili sme sa až v momente, keď protivenstvo hory bolo silnejšie ako naša vôľa a naše schopnosti. Prírodné podmienky nie sú merateľné. Odohrávajú sa. Vôbec na nás nehľadia, akú máme chuť, že sme leteli cez pol sveta, jednoducho si bezcitne pokračujú. Bolo však dôležité vytrvať v myšlienke, že to má zmysel a čas. Vyčkať na okamih, kedy nám to súkolie ponúkne priestor. Potom sa zrazu celý stroj otočil a dokázali sme dosiahnuť vrchol. A bolo to vyriešené. Tým sa uzavrela genéza piatich výjazdov. Aj preto sme cestu pomenovali satisfaction – zadosťučinenie.

Lezie od piatich rokov, má za sebou vyše 40... Foto: ARCHÍV MARKA HOLEČKA
Marek Maara Holeček Lezie od piatich rokov, má za sebou vyše 40 expedícií.

Väčšina ľudí si chce pandemické roky vymazať z pamäti. Vy ste však pre časopis Lidé a hory napísali, že to bol výnimočný čas. Ako to?

Prirovnal som to k lodi, ktorá sa zastaví, pretože prestal fúkať vietor tým správnym smerom. Plachty nie sú napnuté, nedá sa plávať k prístavu, ktorý som si vytýčil. Ale vietor fúkal iným smerom. Tak som to otočil. Nechcel som byť zatvorený vo fľaši. Možno by som tam bol zdravý, ale takýto život nie je dobrý. Uvedomujem si, že pre niekoho takéto rozhodnutie mohlo znamenať ochorenie a odchod „na druhú stranu“. Ale ja som si povedal – som tu na krátky čas, od narodenia do konca spokojných dní, spokojných sĺnk a nie je ich zase veľa a nechcem prísť ani o jedno. Vďaka tomu, že mi zrušili prednášky, schôdzky a vyhnali nám deti zo škôl, hralo to mojej rodine do kariet. Nemuseli sme byť viazaní na presné miesto. Využili sme to a cestovali sme po Európe.

Čo ste zažili?

Bolo zaujímavé sledovať, ako každá krajina riešila pandémiu v rôznych štádiách. Nebolo to jednotné, systematické, ako si mnohí nevedeli dať rady a každý to riešil po svojom. Žiadne konanie nebolo zlé, ale pandémia si prebiehala ďalej. Toto obdobie som si užil na skalách v miestach, kde väčšinou prúdia davy ľudí. Bolo tam až mŕtvolné ticho, čo bolo až desivé. To, že „odišli“ mnohí ľudia, ma mrzí, je škoda každého takto ukončeného ľudského života. Ale v mnohom išlo o reťazenie problémov. Ja som si toto obdobie skoro až nezaslúžene užil, zmenil som smer lode. Bol to pre mňa šťastný čas, pretože som bol s rodinou sedem mesiacov v kuse. To sa len tak nestáva.

Keď sa vlani na jar topil sneh v Himalájach, v Nepále sa začali konečne uvoľňovať zákazy a nariadenia pre návštevy. Aké to bolo, keď ste tam prišli po takom zvláštnom období?

Ľudia, ktorí sú naviazaní na turizmus alebo horolezectvo, trpeli. Pretože žiadne kompenzácie nemali. Bolo to pre nich tvrdé obdobie. Hoci tí, ktorí nabehli na hospodárenie na políčkach, to prežili celkom v pohode. Vedel som, že sa môže stať, že než tam doletíme, všetko znova zavrú. A stalo sa, ledva sme utiekli z Káthmandú, spustili totálny lockdown.

Ako ste to riešili?

Už sme boli našťastie v horách. A tam nás nikto nemohol chytiť. Takže sme si užívali pohodu, ktorá tam panovala naposledy možno pred 25 rokmi. Málo ľudí, málo turistov, všade nás lákali, nech k nim ideme, nikto tam nebol.

Inak to býva masovka?

Nie je nič zlé na turizme, keď horami prechádzajú davy ľudí. Garantujem vám, že naše české aj vaše slovenské prírodné krásy sú nakoniec oveľa viac navštevované, než celý Nepál za rok. Už len naše „skalné mesto“ Adršpach má úplne rovnakú návštevnosť ako celý Nepál za dve sezóny, jarnú a jesennú. Vyše 500-tisíc ľudí. Akurát v Nepále sa to množstvo rozptýli. Ale mne nič z toho neprekáža. Nech si na Everest lezie ľudí, koľko chce, je ich tam možno 700. Môže byť na pohľad desivé, keď sa všetci hrnú na kopec. Ale na Mont Blanc lezie násobne väčšie množstvo. Rozčuľuje nás to? Záleží na tom, čo hľadáme. Nemáme právo súdiť pohľady iných. Keď tam chcú, nech tam idú.

V Antarktíde. Foto: ARCHÍV MARKA HOLEČKA
Marek Maara Holeček V Antarktíde.

Nebeská pasca, tak ste nazvali prvovýstup na západnú stenu Baruntse. Venovali ste ju kamarátom Petrovi Macholdovi a Kubovi Vaňkovi, ktorí sa tu pred deviatimi rokmi stratili a už ich nikto nevidel. Čo je na tejto hore také zradné?

Hory sú zradné vo všeobecnosti. Je to divoká príroda umocnená najťažšími podmienkami. Je tam chlad, ťažká dostupnosť akejkoľvek pomoci. Je tam zvýšené riziko lavín, všetkého, čo divoká príroda ponúka. Okrem šeliem. Či predstavuje samotná stena Baruntse riziko? Áno, čo sa týka lezenia. Ale je to ten štýl, ktorému sa venujem. Treba sa vystaviť na nejakú dobu týmto drsným podmienkam. Čo si vyžaduje mať dobrú pripravenosť, fyzickú aj psychickú, mať vymyslenú cestu, držať sa plánu. A keď príde niečo nečakané, snažiť sa na to okamžite a adekvátne reagovať. Niekedy vbehnete do situácie, keď si vyberáte len zo zlých variantov, ale aj to je výber. Chalanov, ktorí tam zostali, zastihol cyklón. Predpoveď síce ešte zreteľne neukazovala, že by malo prísť zlé počasie, ale predsa len bol náznak, že sa niečo zomelie.

Víchrica však zastihla na Baruntse aj vás.

Áno, bol to ten istý cyklón, ktorý má aj svoje pomenovanie. Zvyčajne sa drží v Bengálskom zálive, tam sa rozpustí, a ak sa aj dostane na pevninu, tak maximálne do nížin. Ale teraz sa „rozhodol“, že poputuje rovno za nami. Chalanov dostal. Raz za čas skočí do Himalájí, nie je to pravidelné, nedá sa s tým rátať. Ale je taká skúsenosť, že raz za čas sa tam objaví. Keď tam práve v tej chvíli ste, záleží na tom, v akom momente sa nachádzate. Chalani boli uprostred steny. Už neviem, či ich zasypalo, alebo zmietlo, ale to nie je relevantné. Majú môj satelitný telefón, možno sa ešte ozvú, aj keď s tým nepočítam.

Nevarovali pred tým meteorológovia?

Nezaskočilo to len nás, ale všetkých, čo predpovedajú počasie. Predpoveď je od slova predpovedať, nie hovoriť. Vieme, aké je to tu, keď predpovedáme počasie na druhý, tretí deň, ako klesá pravdepodobnosť. Na výpravu idete na niekoľko dní a s každým dňom sa znižuje percentuálna šanca úspešne odhadnúť situáciu v počasí. Nakoniec sa s tým musíte nejako popasovať. Aj tak sa mnohé veci ťažko vypočítavajú. V Európe máme tú výhodu, že existuje množstvo meteorologických staníc, ktoré nám posielajú aktuálny stav. Potom je na meteorológovi, čo dokáže z týchto dát vytiahnuť, ako by to asi mohlo vyzerať. Ja sa v tomto spolieham na známu českú meteorologičku Alenu Zárybnickú, moju dlhoročnú kamarátku.

Ako to vlastne vyzerá – skúsiť sa trafiť do „okna“?

Nikdy neviete dopredu, aká dlhá bude „diera v počasí“. Tri-štyri dni sú dobré. To mi stačí, aby som na stenu nastúpil a veľkú väčšinu problémov tej steny vyriešil. A potom to zostáva v rukách všemohúceho, je to otázka šťasteny. Ale pokiaľ ide o chalanov, ktorí liezli predo mnou, Messner alebo vaši horolezci, v danej dobe neboli dostupné také predpovede, aké sú dnes. V nejakom momente sa museli rozhodnúť a potom museli reagovať a zariadiť sa podľa zmenenej situácie. Niekedy treba iba bojovať o to, aby sa človek dostal dolu. Ale stále to má podľa mňa logiku – posúvať hranice ľudskej predstavivosti. Nie je to hlúposť. Je to o ľudskej túžbe, tvorivosti. Každá tvorivá vec posúva ľudstvo vpred.

V tom istom roku ako Čamlang sa vám podaril s Grohom prvovýstup na Huandoy v Peru. Nazvali ste ho Boys 1970 ako poctu československej expedícii v Peru na najvyššiu horu Huascarán – 14 jej členov zahynulo po zemetrasení. „Boli najlepší. Čo však nemali, bolo šťastie. Šťastie, bez ktorého ani ten najlepší lezec nezmôže nič,“ napísali ste krátko po výstupe. Čo sa dá robiť, aby ste si naklonili šťastie?

No, keby sa tak dalo predplatiť (smeje sa). Tak tam už všetci bežíme. Ale asi by si to zase vybralo iba tých prvých pár šťastlivcov, ako to býva. Či sa dá šťastie podporiť? Som skôr realista. A to, čo dokážem ovplyvniť, sa snažím robiť čo najlepšie, až takmer puntičkársky, perfekcionisticky. Nič nepodceniť. A to, čo ostane, čo sa nedá ovplyvniť mojou silnou vôľou, to musím nechať na osude, na všemohúcom. Ale nie som veriaci. No keď sa v nejakom momente objaví zádrh, tak sa zrazu zo mňa stane horlivý veriaci a modlím sa k všetkým božstvám, ktoré som v rôznych krajinách spoznal. V danej chvíli ani neviem, či ma počujú a kto z nich je vôbec doma. Ale modlím sa a sľubujem, že budem lepší človek. Ale len čo sa z toho dostanem, hneď na to všetko zabudnem. Takže vo finále na nič podobné neverím. Keď si človek vyventiluje napätie a uvedomí si, že stále dýcha, ešte stále má šancu ovplyvniť svoj beh. Sotva prestane dýchať, je to vyriešené.

Za vrchom, na ktorý ešte pred vami nikto neliezol, ste sa vydali až na koniec sveta – do Antarktídy, výstup ste nazvali krvavý nos. To preto, lebo vášmu spolulezcovi Miroslavi Dubovi rozbila letiaca skala nos. Ale horu ste pomenovali Monte Pižďuch. Prečo?

To bolo nádherné. Je pekné pomenovať si kopce, keď im ešte nikto nedal meno. A sú to obrovské hory! Bolo to preto, lebo tam už bola celá rodina Monte. Prvým bol kopec, ktorý sme vyliezli v roku 2014. Išlo o nádherný prvovýstup a horu sme pomenovali Monte Samila. Ide o český novotvar a zloženie slov samica milá. Tá hora bola samica milá, ktorá nám nejakým spôsobom a slušne dala príležitosť, aby sme po nej vyliezli novú cestu. Cestou hrebeňom na Monte Pižďuch bol jeden vrchol, ktorý sme pomenovali Monte Samil – samec milý. No a tak je tam celá rodina Monte. Pižďuch nie je v češtine nič hanlivé, znamená niečo ako mozoľ.

Je hora, pred ktorou máte stále rešpekt a ešte ste na ňu nevyliezli?

Mám rešpekt pred všetkými, viem, čo dokážu. Aj keby som mal opakovať výstupy, čo už nikdy neurobím, ani nechcem. Sme krehkí, zraniteľní a ešte k tomu smrteľní a to dokážete dosiahnuť veľmi rýchlo vďaka nepozornosti, podceneniu. Takže rešpekt je na mieste. A bude. Niekto v horách vníma symboliku. Pre mňa sú hory krásne, ale predsa len sú to kopy kamenia, žuly, snehu. Nerozprávajú sa so mnou, ja musím nájsť cestu, ako na ne vyleziem. Hore je úplne jedno, čo tam robím, nemá vedomie. Pre mňa je dôležité si všetko urovnať v hlave. Aké sú tam nebezpečenstvá? Aké sú prírodné podmienky? Je dobré sa na stenu dlhé hodiny dívať, pozorovať, odkiaľ príde vietor, odkiaľ začne padať sneh, urobiť si klasickú analýzu terénu a potom sa do toho pustiť. S chuťou, nie so strachom. Strach neurobí nič dobré. A keď sa to nepodarí, tak treba premýšľať, ako z toho vykĺznuť. Aby som sa tam mohol vrátiť po druhý, tretíkrát. Kým ma to bude baviť.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #horolezec #Marek Maara Holeček
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy