Bratislava nedávno hostila vrcholné architektonické podujatie Green Building Summit 2022, a to presne 3. mája. Termín pripadol na takzvaný Overshoot day. Bol to zámer?
Bola to trochu náhoda, ale využili sme zhodu okolností.
A čo tento deň znamená?
Ľudstvo dlhodobo čerpá viac zdrojov, než planéta stihne prirodzeným spôsobom nahradiť. Či ide o nerastné suroviny, energetické zdroje, alebo absorpciu znečistenia. Podľa štatistík priemerne ideme na 170 percent biokapacity planéty. Čiže každoročne prečerpávame úver o 70 percent. Vo vyspelých krajinách je to podstatne viac. Slovensko vyčerpalo biokapacitu územia 3. mája. Tento dátum sa však posúva stále bližšie k začiatku roka.
Ako môže architektúra prispieť k riešeniu klimatickej zmeny?
Architektúra môže prispieť prakticky k čomukoľvek. Pretože všetky naše sociálne či pracovné aktivity prebiehajú vo vystavanom prostredí. Budovy sú významným prispievateľom k emisiám skleníkových plynov. V súčte je to takmer 40 percent. Čo môžeme rozdeliť zhruba na 29 percent, ktoré tvorí prevádzka, kúrenie, chladenie, svietenie. A zvyšných asi 11 percent, ktoré tvorí energia zabudovaná v stavebných materiáloch, ich doprave na stavbu a samotnej výstavbe. Sú dve možnosti, ako spraviť budovy úspornejšie. Prvou je nastavenie prevádzky tak, aby budovy spotrebovali menej energie a boli takmer sebestačné. V súčasnosti sú pravidlá už nastavené tak, že nové budovy majú veľmi nízku spotrebu. Druhá cesta, ktorá je možno ešte dôležitejšia, sa týka fyzickej stránky budov. Treba sa sústrediť na to, z akých materiálov budovy staviame a obnovujeme. Vieme použiť udržateľné materiály? Vieme niektoré recyklovať? Vieme využiť to, čo je už postavené? Ide o veľmi dôležitý moment, o ktorom v komore často hovoríme – zhruba 70 percent existujúcich budov budeme používať aj v roku 2030. Sústreďme sa preto na budovy, ktoré už máme. Investujme do ich zlepšenia, odolnosti, udržateľnosti. V tom vidím veľkú úlohu súčasnej architektúry.
Na podujatí zaznel zaujímavý termín – koncept špongiového mesta. O čo ide?
S týmto prišiel nemecko-rakúsky krajinársky ateliér bauchplan ).(. Veľmi dôležitým aspektom pri klimatickej zmene a jej mitigácii sú vodozádržné opatrenia, riešenia, ktoré zadržia vodu v krajine. Ide o spôsoby, ktoré dokážu znížiť teplotu prostredia zamedziť zahlteniu kanalizácie v dôsledku prívalových dažďov. Budú čoraz častejšie a práve mestá sú v tomto veľmi zraniteľné. Tvoria ich veľké plochy tvrdých nenasiakavých povrchov, má to logické dôvody. V meste chýba priestor, kde môže voda zostávať. V koncepte špongiového mesta ide o cielené vyhľadávanie príležitostí, ako vodu zadržať v zastavanej štruktúre.
Ako možno mesto premieňať na „špongiu“, ktorá zadrží vodu?
Dá sa to pomocou parkov, zelených striech. Veľmi zaujímavé riešenie priniesol bauchplan ).(. V uliciach, na námestiach osadili veľké kvetináče, ktoré sú zároveň nádobami na zadržiavanie vody. Voda odteká postupne a v území zostáva dlhšie.
Miláno zakladá knižnicu stromov, vybudovali tam vertikálny les Bosco verticale. Londýn buduje od roku 2014 Mestský národný park. Nielen kvôli klíme, veria, že takto znížia výdavky na zdravotníctvo, znížia obezitu u detí. Rakúska spoločnosť alchemia-nova zabudováva do hotelov rastlinné systémy, vďaka ktorým recyklujú takmer všetku vodu, aj zo spŕch. Budeme sa v architektúre stretávať čoraz viac s rastlinami?
Keď ste spomenuli Bosco verticale, ktorého autorom je taliansky architekt a urbanista Stefano Boeri, na podujatí sme mali aj holandských architektov z MVSA Architects, ktorí s ním pripravujú podobný projekt v Utrechte. Áno, rastliny predstavujú niečo príťažlivé. Keď človek vidí zeleň, psychicky to naňho dobre pôsobí, má pocit, že sa pohybuje v zdravom prostredí. Ale rastliny majú aj prozaickú funkciu. Tým, že dýchajú a odparujú vodu, znižujú teplotu v zastavanom prostredí. Zároveň vytvárajú tieň – povrchy pod nimi sa neprehrievajú. To všetko má veľmi pozitívny vplyv na znižovanie teploty.
Foto: GEBRUIKER THOMAS LEDL
Môže zeleň ovplyvniť sťahovanie ľudí do predmestí?
Práve v mestách, kde je zelených plôch málo, je dôležité sa tomu cielene venovať. Na vidieku sa až tak nemusíte sústrediť na to, aby ste povzbudili zelené prostredie, pretože v ňom už ste. Ak nechceme, aby sa ľudia sťahovali z miest do predmestí a generovali stále väčšiu sídelnú kašu, potrebujeme vytvoriť priaznivé prírodné prostredie aj vo vnútri miest. Preto vidím veľký význam v budovaní mestských parkov či v používaní rastlín na budovách.
Ktoré „rastlinné“ riešenia vás zaujali?
Spomenula by som novú budovu IKEA od Querkraft Architekten vo Viedni. Na fasáde má 160 vzrastlých stromov, čo znižuje teplotu okolia o 1,5 stupňa. Ale je toho stále viac. Nedá mi nespomenúť administratívnu budovu Wallenrod v Bratislave (architekti Tomáš Šebo a Igor Lichý). Má dvojitú fasádu, kde v medzipriestore rastú popínavé rastliny, ktoré sú však opadavé. V zime, keď listy opadnú, slnko fasádu presvieti, čo je dôležité aj pre tepelné zisky. Naopak, v lete listy tienia. Ide o experimentálnych projekt, dlho trvalo, kým vychytali muchy. Ale podstatný je princíp. Ak sa to podarilo v Bratislave, nevidím problém v tom, aby sa podobné projekty rozšírili masovo.
Podľa svetovej zdravotníckej organizácie má zlepšenie kvality bývania väčší vplyv na zdravie ako priame investície do zdravotnej starostlivosti. Prihliadajú architekti čoraz viac aj na tento aspekt?
Áno. Nevenovala sa tomu až taká veľká pozornosť, ale v poslednej dobe nemožno prehliadnuť vedecké výskumy. Architekt má v súčasnosti väčší vplyv na vaše zdravie ako váš lekár. Priemerný človek strávi 90 percent dňa v interiéri, v budove. Záleží, samozrejme, na profesii. Ale práve kvalita vnútorného prostredia má obrovský dôsledok. Podľa výskumov sú vplyvy prostredia na ľudské zdravie priamo merateľné. Či už je to kvalita vzduchu, akustika, svetelný komfort. Myslím si, že sa tomu venuje stále väčšia pozornosť v architektúre a vo výstavbe.
Európska komisia navrhuje zaviesť povinnosť, aby všetky nové budovy mali na streche solárne panely. Ako sa na to pozeráte?
Je zaujímavé získavať energiu z udržateľných zdrojov, ale má to aj druhú stránku. A tou je energia a suroviny potrebné na výrobu napríklad solárnych panelov. Žiaľ, neexistuje jednoduchý recept, ktorý by riešil všetko. Aj pasívny dom sa podieľa na tých 11 percentách emisií z výstavby. To, nakoľko bude budova klimaticky alebo uhlíkovo neutrálna, závisí od výberu primárnej energie. Ak budeme zlepšovať slovenský energetický mix väčším zapájaním obnoviteľných zdrojov, postupne sa budeme dostávať bližšie k uhlíkovej neutralite. Ale nebude to skokové. Ak budú mať všetci solárne panely, neznamená to, že hneď budeme aj uhlíkovo neutrálni.
Lenže komisia chce viac podporiť aj komunitnú energetiku, aby si komunity, obce, sídliská samy pre seba vyrábali energiu. Ako vnímate tento krok?
V udržateľných štvrtiach alebo mestách vidím veľký potenciál, aj keď v našich podmienkach zatiaľ nevyužitý. Solárna alebo veterná energia nie sú veľmi stabilné, slnko svieti iba v nejakom období dňa, je problém so skladovaním energie. Ale ak vo štvrti vhodne skombinujete bývanie a pracovné prostredie, ktoré sa dokážu navzájom energeticky dopĺňať, začína to dávať zmysel. Navyše je efektívnejšie riešiť naraz väčšiu štvrť. Dosiahnuť uhlíkovú neutralitu pri samostatnom dome je takmer nemožné.
Ako by mohla taká štvrť vyzerať?
Mohla by mať svoju vlastnú sieť s rôznym mixom obnoviteľných zdrojov, s rôznym časom spotreby. Je možné tam riešiť napríklad spoločne využívanú dopravu, väčšie plochy zelene, vodozádržné opatrenia. Týmto smerom by sme sa mali určite uberať. Zatiaľ však vidím najväčšiu prekážku v legislatíve a nastavení investícií. Prakticky neexistuje investor, ktorý by staval takúto rozsiahlu štvrť a zároveň mal podporu v legislatíve na odpojenie od siete.
Čítajte viac Spojili ovčiu vlnu s hubami a vynašli „inú“ kožu
Vráťme sa ešte k tomu, ako ste zdôraznili, že sa treba zamerať na existujúce, alebo nazvime ich – staré budovy. Sú práve tieto stavby kľúčom k udržateľnosti?
Je na to asi viac názorov, ale podľa môjho sú určite jedným z kľúčov. Na konferencii na to poukazovali architekti z ateliéru Bjarke Ingels Group. Každú stavbu treba posudzovať individuálne. Prezentovali projekt, kde pri uhlíkovej bilancii im vyšlo, že bude lepšie časť budovy rozobrať, recyklovať a postaviť novú. Ale to je skôr ojedinelý prípad. Kľúčové je naozaj sa dobre pozrieť na budovy, ktoré máme. Spraviť im audit. Nielen energetický, ale aj architektonický. Práve teraz sa totiž dopúšťame veľkej chyby. Zatepľujeme hlava-nehlava aj cenné stavby, ktoré majú svoj výraz, kvalitu, históriu, pripravujeme sa o určité kultúrne dedičstvo. Udržateľnosť nie je len o uhlíkovej neutralite, musíme sa snažiť aj o to, aby nás bavilo žiť v danom prostredí, dôležitá je aj kultúrna a sociálna udržateľnosť.
Prečo?
Pretože ak nebudeme spokojní s prostredím, tak ho opustíme a pôjdeme inam. Čo je v rozpore s udržateľnosťou. Preto je potrebný audit, ktorý posúdi všetky nedostatky aj pozitíva budovy a umožní reagovať na konkrétne prípady. Problém je však aj v tom, aby sa to spravilo poriadne. Teraz sa z plánu obnovy do stavebníctva nasype veľké množstvo prostriedkov, ktoré bude treba veľmi rýchlo vyčerpať. Mám veľkú obavu z toho, že to bude také povrchné čerpanie, len aby sa niečo urobilo. Možno sa docieli nejaká úspora energie, no bojím sa, že stratíme omnoho viac hodnôt, než získame.
Objavuje sa aj taký názor, že environmentálne najzodpovednejšie je nestavať žiadne nové budovy. Súhlasíte?
Pre architektov to znie ako katastrofa, no nie je to tak. Máme obrovské rezervy stavebného fondu, ktorý nie je využívaný v plnej kapacite. Spoločnosť sa pritom mení, veľa vecí urýchlila aj pandémia. Veľa činností mení svoje nároky na priestor, či už je to viac práce z domu, presun časti aktivít do virtuálneho priestoru. A zároveň ľudia vyhľadávajú vo väčšej miere vonkajšie prostredie, zo zdravotných alebo iných dôvodov. Možno prvým krokom, ešte predtým než ideme stavať, by malo byť zamyslieť sa nad tým, či to vôbec potrebujeme. Toto považujem za zodpovedný prístup k prostrediu.
Čítajte viac Slovensko stráca desať pamiatok ročne. Chce to urýchliť?
A čo bytová kríza?
Naozaj potrebujeme nové byty. Ale možno by bolo dobré pozrieť sa, čo už máme postavené. A zistiť, čo z toho sa dá použiť a až na základe tohto posúdenia sa rozhodnúť, či ísť do úplne novej výstavby, alebo nie.
Slovenská komora architektov si tento rok pripomína 30. výročie. Apelovali už vtedy slovenskí architekti na udržateľnosť, klímu, odolnosť?
Určite áno! Tento trend sa na Slovensku objavil možno trochu s oneskorením, vo svete bol známy už niekedy v 70. či 80. rokoch 20. storočia. Ale napríklad už v 90. rokoch existoval na fakulte architektúry Ústav ekologickej a experimentálnej architektúry, ktorý sa venoval práve týmto témam. I keď to nebol hlavný prúd. S prekvapením som tiež zistila, keď som si nedávno podrobnejšie študovala etický poriadok Slovenskej komory architektov, že už v roku 2001 tam máme spomenuté – že jednou z povinností architekta voči spoločnosti je prispievať k zlepšeniu podmienok ľudského života a životného prostredia trvalo udržateľným spôsobom. No a takmer pred desiatimi rokmi komora vydala Rukoväť udržateľnej architektúry, ktorá bola jednou z prvých ucelených publikácií na túto tému na Slovensku. Takže myšlienky udržateľnosti pre nás nie sú otázkou posledných rokov.
Pri príležitosti 25. výročia SKA architekt Pavol Paňák, váš predchodca, vtedajší prvý podpredseda Slovenskej komory architektov, povedal – dejinne nemáme vo vienku vyspelú kultúrnosť. Ale musíme byť trpezliví, dôslední, denne na sebe pracovať, podporovať zdravý aktivizmus, aby sme tú kultúrnosť mali v krvi. Raz to určite bude. Ako by ste to zhodnotili vy dnes?
Tých päť rokov, odkedy povedal tieto slová, je asi málo na to, aby sme sa zásadnejšie posunuli. Ale ten posun vidím. Prinajmenšom v tom, že ten diskurz, ktorý sa pred piatimi rokmi rozbiehal, je dnes hlavným prúdom. Vytvárame platformu pre rôzne názory, aby sa jednoducho téma kultúry a architektúry ako nositeľky kultúrneho dedičstva dostala do širšieho povedomia. A má to efekt. Komora sa stáva partnerom verejnej správy, samospráv, konzultujeme väčšie projekty, obracajú sa na nás s organizáciou súťaží. Práve tie sú veľmi dôležitou súčasťou agendy komory. Súťaže sú najlepším priestorom na porovnávanie kvality. Verím, že aj toto je jedna z ciest, ako sa prepracovať k lepšej kvalite, k tej vyspelej kultúrnosti, ktorú spomínal Palo Paňák.