Diplomat Gábor otvorene o vzťahoch s Maďarskom (I.): Trianon je základný kameň slovenskej štátnosti

„Maďarské etnikum na Slovensku, Ukrajine, v Rumunsku a Srbsku - na rozdiel od národnostných menšín v Maďarsku - nielen prežilo, ale je dosť aktívne vďaka tolerancii spoločnosti a štátov, na území ktorých žije. Slobodne používa maďarčinu ako komunikačný jazyk a má nielen právne, ale najmä inštitucionálne garantované všetky podmienky na ochranu svojej identity," upozorňuje Ján Gábor.

23.05.2022 09:00
Rokovacia sála parlamentu v Budapešti, Maďarsko Foto: ,
Rokovacia sála parlamentu v Budapešti. Politici v Maďarsku sa dlhodobo snažia spochybňovať výsledky Trianonskej mierovej zluvy z roku 1920.
debata

Denník Pravda prináša prvý zo série rozhovorov s týmto slovenským diplomatom, ktorý je spoluautorom knihy s názvom Život národa je večný. Napísal ju s historikom Ferdinandom Vrábelom pri príležitosti stého výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá riešila hranice novovzniknutého maďarského štátu s jeho susedmi po rozpade Rakúsko-Uhorska.

Zaznamenali ste reakcie na knižné dielo z Budapešti?

Na rozdiel od nás – keď vývoj v Maďarsku priebežne a dlhodobo nevyhodnocujeme – maďarskému „radaru“ neunikne nič z toho, čo sa deje na Slovensku. Dalo sa to teda čakať. Pred niekoľkými týždňami sa v prostredí Maďarskej akadémie vied objavila recenzia našej knihy. Trvalo im to rok, čo je dosť dlhá doba s prihliadnutím na to, že Trianon je pre Maďarsko ústrednou témou v jeho vzťahoch so susedmi. Nebudem špekulovať o dôvodoch, zrejme si dali na tom záležať. Škoda len, že kvalita výpovednej hodnoty tejto recenzie po odbornej stránke dosť pokrivkáva. Neopustila a zrejme jej ani nebolo dovolené opustiť „limity“ dlhodobých maďarských pozícií, ktoré jednoducho neakceptujú mierovú zmluvu z Trianonu a jej dôsledky. Dokonca ani príčiny, ktoré viedli k mierovému procesu, ukončenom na zámku neďaleko Paríža. Súčasne treba uznať, že tam, kde sa maďarská recenzia drží faktov, ktoré sú esenciou knihy, sa blíži pravde. Tiež kvitujem, že maďarským recenzentom neušiel azda najdôležitejší fakt, ktorý si na Slovensku málokto všimol. Prejav grófa Alberta Apponyiho a dva prejavy Viktora Orbána o sto rokov neskôr vytvárajú akýsi rámec knihy. Tento rámec je najpresvedčivejším dôkazom, že imperiálno-majetnícky vzťah maďarských elít k priestoru Karpatskej kotliny sa za ten čas vôbec nezmenil.

Čo zvlášť stojí za zmienku v prípade recenzie z maďarskej strany?

V ostatných prípadoch sa recenzia točí v bludnom kruhu maďarskej mytológie. Napríklad tvrdí, že Slováci v Maďarsku sa odčlenili od svojho slovenského etnického kmeňového územia začiatkom 18. storočia (!), čo ovplyvnilo ich tragický osud. Pýtam sa však, ako je možné, že Slováci v rumunskom Sedmohradsku, prípadne v srbskej Vojvodine, ktorých bolo desaťkrát menej ako krajanov v potrianonskom Maďarsku a ktorých historický vývoj bol veľmi podobný (boli v jednej monarchii), žijú dodnes čulým národnostným životom. Veľmi dobre poznám príbeh krajanov v Rumunsku, ktorí si zachovali slovenčinu ako živý a komunikačný jazyk vďaka tomu, že im Rumuni nepozatvárali školy a nechali kňazov. Prežili aj režim Nicolae Ceausesca, podobne ako Slováci prežili vojnu v Juhoslávii. A paradoxne, slovenská menšina na počudovanie neprežila „pokrokovú“ národnostnú politiku v Maďarsku. Podľa tejto logiky Budapešti sa (aj) maďarské menšiny odčlenili od svojho maďarského etnického kmeňového územia po Trianone. Avšak maďarské etnikum na Slovensku, Ukrajine, v Rumunsku a Srbsku – na rozdiel od národnostných menšín v Maďarsku – nielen prežilo, ale je dosť aktívne vďaka tolerancii spoločnosti a štátov, na území ktorých žije. Slobodne používa maďarčinu ako komunikačný jazyk a má garantované všetky podmienky na ochranu svojej identity. Kto si prečíta knihu a potom maďarskú recenziu, môže byť zmätený.

Prečo?

Ak nepochopí, že toto je zrejme jedným z cieľov maďarského prístupu. Maďarská recenzia je tým najrukolapnejším dôkazom, že spísanie knihy so slovenským príbehom, ktorý sa opiera o medzinárodné právo, historické fakty a storočnú skúsenosť bol ten najlepší krok, ktorý sme k významnému výročiu mierovej zmluvy mohli urobiť. Trochu ma mrzia osobné útoky, nuž ale keď nie sú argumenty, čo iné im zostalo? Na tie reagovať nebudem. Jednak by to bolo pod moju úroveň a jednak si maďarských partnerov vážim, aj keď sa mýlia. Pobavilo ma, že knihu dávajú dohromady s inou „nešťastnou“ literatúrou od rumunských autorov Iona-Aurela Popa a Titusa Corlateana. Prvý je historik a predseda Rumunskej akadémie vied. Druhý je senátor a bývalý rumunský minister zahraničných vecí. Oboch osobne poznám a je pre mňa česť byť v ich spoločnosti. Tu sa opäť potvrdzuje, že všetci sa mýlia, iba Maďari majú pravdu… Pre mňa je však podstatný celkový duch maďarskej recenzie, z ktorého dýcha zmes rozhorčenia a rešpektu, že slovenská strana si dovolila na kvalifikovanej úrovni zaujať svoj autentický postoj k téme Trianonu. Téme, ktorá nás, žiaľ, vinou dlhodobej politiky Budapešti stále rozdeľuje.

Mal som možnosť oboznámiť sa s vašimi staršími analýzami k otázke slovensko-maďarských vzťahov a vyzerá to, že ste sa vo svojich prognózach v zásadných otázkach v podstate nemýlili. Čím to je?

Pravdepodobne je to mnohými rokovaniami s maďarskými partnermi o témach najvyššieho záujmu oboch štátov na rôznych fórach. Už či na európskej, stredoeurópskej a napokon bilaterálnej úrovni. Ďalšia, komparatívna výhoda spočíva v tom, že som sa osobne podieľal na tvorbe relevantných medzinárodných dokumentov. Na rozdiel od iných teda neabstrahujem európsku dimenziu a súčasne sa snažím vnímať politiku Maďarska v regionálnom kontexte. Z týchto dôvodov nie som ovplyvnený jednostrannou optikou Budapešti, ktorá výrazne zasahuje do nášho verejného priestoru. Keďže táto optika je súčasťou dlhodobého procesu, už ju ani prvoplánovo nevnímame. Z odbornej literatúry, prístupnej v slovenskom jazyku, sa primárne dozvedáme maďarskú argumentáciu, prečo a aké „problémy“ Trianon spôsobil Maďarsku. Úplne sa zabúda na to, že ten istý Trianon je základným stavebným kameňom slovenskej štátnosti. Toto by mal byť východiskový bod akejkoľvek diskusie na Slovensku. Súčasne, akosi automaticky, sa od slovenskej strany očakáva empatia voči politike Budapešti. Moje vnímanie je iné.

V čom?

Snažím sa viac sústrediť najmä na dôsledky revizionistických segmentov maďarskej politiky voči SR a jej rozporom s medzinárodným právom. Na inom mieste sme zdôraznili, že v dôsledku strategického rozhodnutia SR na prelome storočí časť politickej reprezentácie maďarskej menšiny exkluzívne „gazduje" v agende menšinovej politiky a zodpovedá tak za rozhodujúcu oblasť slovensko-maďarských vzťahov. Pochopiteľne, z pohľadu záujmov Maďarska, s ktorými sa identifikuje. Uvedené skúsenosti, umocnené nespočetnými hodinami intenzívneho štúdia odborných textov, jednoducho nesklamú. Dávajú pomerne jasný kompas na orientáciu v tejto agende. Vzorec správania maďarskej strany za ostatné storočie je dostatočne čitateľný. Napríklad v tom, že nebola ochotná akceptovať žiadne riešenie menšinovej otázky dohodnuté v súlade s medzinárodným právom. Ani mierovú zmluvu z Trianonu, ani výmenu obyvateľstva po druhej svetovej vojne, a napokon ani celoeurópske riešenie po studenej vojne a na jeho základe dohodnutú dvojstrannú spoluprácu. Ambície Budapešti, jej strategické ciele a taktické postupy sa preto dajú dať pekne na papier jednej relatívne útlej knihy. Inou otázkou je už však to, ako takúto analýzu vyhodnotia kompetentní ľudia na Slovensku. Toto nedokážem ovplyvniť. Priepastný rozdiel záujmu o tému Trianonu môže do veľkej miery vyplývať zo spokojnosti slovenskej strany s vtedajším a stále platným ustanovením štátnych hraníc a ich dôsledkami. Inými slovami, vyhovuje jej status quo. Je to prirodzená a legitímna pozícia SR. Maďarsko sa však s týmto faktom dodnes nezmierilo a usiluje sa všakovakými spôsobmi o revíziu Trianonu. Slovenská strana je presvedčená, že situácia status quo sa udrží aj bez jej aktívneho pričinenia. Napriek evidentnému a rastúcemu úsiliu Budapešti vyvíjanému úplne opačným smerom.

Z čoho vychádzate ====?

Majme stále na pamäti, že za ostatných 150 rokov (minimálne od rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867), boli v našom regióne elity maďarského národa, nie nevyhnutne vedené etnickými Maďarmi, pri akýchkoľvek tektonických pohyboch na našom kontinente vždy o krok vpredu. Prví sa vymedzovali voči Habsburgovcom v monarchii (Ľudovít Košut) a prví importovali boľševizmus do strednej Európy (Béla Kún). Neskôr prví bezvýhradne podporovali fašizmus a nacizmus (maďarský predseda vlády Gyula Gömbös prvý navštívil Adolfa Hitlera v jeho úrade) v predohre najväčšej európskej tragédie – druhej svetovej vojny. Ani koncom studenej vojny sa nenechali nikým predbehnúť pri predstieranom obhajovaní životného prostredia, lepšie povedané, zneužitím uvedenej agendy na svoje nacionalistické ciele. Toto ich priviedlo ku konfrontácii tejto pozitívnej témy s medzinárodným právom. Tak ako sme to mohli pozorovať v kauze vodného diela na Dunaji (József Antall). Medzi prvými „demokratmi“ a najväčšími podporovateľmi integračných procesov boli opäť naši susedia (Gyula Horn). Jeden z prvých vedúcich politikov, ktorý začal nahlas hovoriť o tom, že si vie predstaviť život aj mimo EÚ, je, neprekvapujúco, súčasný predseda vlády susedného Maďarska. V tomto kontexte je tiež prvý, kto otvorene presadzuje vplyv rusko-čínskeho tandemu v strednej Európe. A keď sa možno raz bude úspešná kapitola príbehu dnešnej podoby EÚ chýliť k menej úspešnému koncu (ak vychádzame z premisy, že nič netrvá večne), všetko nasvedčuje tomu, že Orbán si túto chvíľu rád vychutná.

Pred rozhovorom ste sa mi zmienili o vašej životnej filozofii s tým, že sa v zásadných veciach snažíte hovoriť, písať a hľadať pravdu, čo je podľa vás nikdy sa nekončiaci proces.

Či sa mi to darí, musia posúdiť iní. Nikto nemôže tvrdiť, že práve on je majiteľom pravdy. Život je príliš krátky na to, aby sme si klamali. Ak ja budem klamať vám, vy svojmu kolegovi, on susedovi a onen sused príde za mnou so svojím malým klamstvom, dosiahne sa jediný výsledok. Všetci sa zamotáme v hustej pavučine lží. Ocitneme sa v akomsi kráľovstve krivých zrkadiel, čo nás nikam neposunie. Veľmi som si želal, aby sme čitateľovi poskytli v tejto dôležitej téme generáciami overené historické, politické a právne skutočnosti v relevantných súvislostiach. Zrejme sa to podarilo. Vypovedá o tom aj medzinárodné ocenenie za literatúru faktu. Možno na odľahčenie – chcel som tiež poprieť jednu z definícií diplomacie, podľa ktorej diplomati sú ľudia, ktorí klamú v službe pre svoju vlasť. Ak tvrdíme, že dnešný verejný priestor je stále viac sýtený hoaxmi, polopravdami a lžami, potom najlepšou prevenciou voči tomuto javu je práve ponuka faktov – ktoré zostanú faktami aj o ďalších sto rokov. Na slovenskej strane mi najviac rezonoval komentár, že kniha je síce dobrá a viacerým ľuďom otvára oči, problém je v tom, že prichádza neskoro.

Kniha, ktorej ste spoluautorom, sa v priebehu roka takmer vypredala. Aké ste na ňu mali ohlasy vy osobne?

Odozva na knihu bola dvojakého druhu. Pozitívna a veľmi pozitívna. Viacerí ľudia, ktorých názor si vážim, boli dosť prekvapení veľkou otvorenosťou jej výpovede. Táto otvorenosť má dve príčiny. O prvej sme hovorili v odpovedi na predchádzajúcu otázku. A po druhé, na maďarskej strane sú stohy kníh o Trianone, a preto si za Dunajom môžu „dovoliť“ písať v rôznych odtieňoch a o detailoch. Obrazne povedané aj o tom, aké bolo počasie v Paríži dňa 4. júna 1920. Slovenská knižná produkcia by sa dala zrátať možno na prstoch jednej-dvoch rúk a preto, keď sa už ozveme, snažíme sa tému uchopiť komplexnejšie. Inými slovami, ideme k podstate veci.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Maďarsko #Slovensko #Ján Gábor