Diplomat Gábor (III.): Kvalita vzťahu Maďarska k Slovensku sa zásadne zmení

„Nedávnym prijatím novely zákona o štátnom občianstve sme poskytli maďarskej strane ďalší, už ikstý dôkaz, že sa jej oplatí vykonávať nátlak na SR. Dali sme tiež za 'pravdu' Budapešti, že slovenský zákon z roku 2010 nebol dobrý. Zdôrazňujem, že len pre Maďarsko. Ba dokonca sa dodatočne legitimizuje uplatňovanie maďarského zákona voči občanom SR spätne od roku 2010! Súčasne zväčšíme susedovi jeho manévrovací priestor. Maďarsko sa samo rozhodne, kedy mu bude vyhovovať 'vynucovanie' menšinových práv občanov SR a kedy sa bude dovolávať ochrany svojich štátnych občanov," upozorňuje Ján Gábor.

25.05.2022 09:00
Vladimir Putin, Viktor Orbán Foto: ,
Maďarský premiér Viktor Orbán s ruským prezidentom Vladimirom Putinom. Snímka je z októbra 2019 v Budapešti.

Denník Pravda prináša tretí zo série rozhovorov s týmto slovenským diplomatom, ktorý je spoluautor knihy s názvom Život národ je večný. Napísal ju s historikom Ferdinandom Vrábelom pri príležitosti stého výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá riešila hranice novovzniknutého maďarského štátu s jeho susedmi po rozpade Rakúsko-Uhorska.

Mohla v roku 2010 slovenská strana reagovať na maďarského suseda aj inak ako svojim (proti)zákonom o dvojitom občianstve?

Dnes je to už iba čisto hypotetická otázka. Pokúsim sa však na ňu odpovedať, ale len preto, lebo v roku 2032 si možno niekto iný bude klásť otázku, čo sme mohli robiť pred desiatimi rokmi, teda dnes. V prvom rade SR nebola v roku 2010 pripravená na neštandardný zákon Maďarska napriek tomu, že tamojší vývoj jasne smeroval k jeho prijatiu. Stratou času sa slovenskej strane zúžil manévrovací priestor.

Čo z toho vyplývalo?

Pod veľkým časovým tlakom, do ktorého sa dostala svojim predchádzajúcim nekonaním, siahla SR po reštriktívnejšom zákone. Podobnom ako malo Rakúsko alebo Česká republika. Reštriktívnejšom vo vzťahu k predchádzajúcej legislatíve. Negatívnym vedľajším účinkom zákona bolo, že občania SR, ktorí dlhodobo žili/žijú v zahraničí a požiadali o občianstvo daného štátu, prišli o občianstvo SR. Tento nežiaduci jav sa neskôr začal riešiť v kompetencii ministra vnútra. Tu bol možno väčší priestor ísť v ústrety tejto kategórii slovenských občanov. SR pritom vtedy mala už intenzívnu, zdôrazňujem, nie pozitívnu skúsenosť s maďarským krajanským zákonom s pôsobnosťou pre maďarské menšiny v štátoch susediacich s Maďarskom. So zákonom, ktorý bol de iure „predskokanom“ zákona o občianstve. V kontexte projektu integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline. Začiatkom tohto storočia Rakúsko, na ktoré sa mohol maďarský krajanský zákon tiež vzťahovať, si zrejme s argumentom svojho členstva v EÚ presadilo, že bude z krajanského zákona vyňaté.

Čo mohlo urobiť Slovensko?

SR po desaťročnej negatívnej skúsenosti s aplikáciou maďarského krajanského zákona na našom území a voči našim občanom v roku 2010 mohla a mala s poukázaním na naše členstvo v únii požadovať, aby sa jej maďarský zákon o občianstve nedotýkal. To by si bolo vyžadovalo silnú komunikáciu s EÚ, s jej kľúčovými inštitúciami, respektíve so štátmi. Na to z popisovaných dôvodov nebol zrejme čas a energia.

Aký vývoj predpokladáte po nedávno schválenej novele zákona o štátnom občianstve v NR SR? Mohlo sa alebo malo sa ešte niečo urobiť predtým?

V roku 2032 poviem to isté, čo si myslím dnes. Keďže maďarská strana nebola ochotná dať svoj zákon do súladu s medzinárodnými štandardami, ešte pred akoukoľvek úvahou o zmene slovenského zákona by som bol trval na tom, aby nám maďarská strana v rámci deklarovaných dobrých vzťahov predložila zoznam osôb-občanov SR, ktorým od roku 2010 poskytla svoje štátne občianstvo. Ak by tak neurobila, bol by to jasný dôkaz, že nám nedôveruje a súčasne nerešpektuje zákon SR. Pred niekoľkými rokmi Bratislava požiadala o túto informáciu, z druhej strany odpoveď neprišla. Položil by som si potom otázku: Máme my za týchto okolností Budapešti podpisovať bianko šek, keďže ďalší vývoj bude plne v rukách maďarskej strany? Poruke boli a sú aj ďalšie podporné argumenty.

Aké?

Po prvé, štát má legitímne právo vedieť, koľko cudzích štátnych príslušníkov žije trvale na jeho území. Majme na pamäti, že to nie sú občania Nového Zélandu ale susedného štátu, ktorého armáda „navštívila“ naše územie v minulom storočí päťkrát. To je historický fakt. Po druhé, mali by sme jasnejšiu predstavu, do akej miery Maďarsko (ne)rešpektuje suverenitu SR. Po tretie, vedeli by sme, o ktoré skupiny nášho obyvateľstva má Budapešť záujem. Po štvrté, podľa platného zákona z roku 2010 tieto osoby od momentu nadobudnutia maďarského občianstva už nie sú štátnymi občanmi SR. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Ústava SR jasne rozlišuje medzi všeobecnými ľudskými právami na jednej strane a právami, ktoré sú spojené so štátnym občianstvom SR na druhej strane. Napríklad prístup k voleným a iným verejným funkciám majú len štátni občania. Podobne je to aj vo vzťahu k národnostným menšinám, ktorých práva sú viazané na štátne občianstvo. Toto by si vyžadovalo samostatnú štúdiu. V kontexte uplatňovania princípu právneho štátu to má zásadný význam. Po piate, SR by musela venovať zvýšenú pozornosť aktivitám Budapešti voči jej susedom. V prípade, že by vznikol konflikt Maďarska s iným štátom, nie je vylúčené, že by došlo k mobilizácii aj maďarských občanov trvale žijúcich na území SR. Náš štát by sa stal súčasťou konfliktu. Možno to dnes znie neuveriteľne ale kto pred pár rokmi predpokladal, že maďarský štát bude opravovať takmer stovku kostolov v SR a bude skupovať nehnuteľnosti na našom území? A najmä vytvárať a financovať politicky organizovanú komunitu svojich štátnych občanov v regióne Karpatskej kotliny?

Prečo maďarská strana tak urputne trvá na tom, aby SR akceptovala jej koncepciu dvojitého štátneho občianstva?

Je verejným tajomstvom, že nemálo ľudí na Slovensku požiadalo o maďarské občianstvo, čím naplnili výzvu Budapešti. Prečo maďarskej strane záleží na tom, aby títo ľudia dostali naspäť slovenské občianstvo? Dokonca nedávno maďarský parlament prijal osobitný zákon, ktorý výrazne zjednodušuje prihlasovanie sa k pobytu na území Maďarska. Cielene, so zámerom obchádzať vtedy ešte len pripravovanú novelu slovenského zákona, ešte pred jej schválením v NR SR! Mimochodom, v jednom období počas pandémie covidu, kedy Maďarsko vpúšťalo na svoje územie len maďarských štátnych občanov, pohyb na našich hraniciach vôbec neustal. Bolo zrejmé, že v autách, registrovaných v SR sedeli posádky s maďarskými dokladmi… Musíme zobrať do úvahy ciele a motiváciu maďarskej strany, jej nezvyčajnú kreativitu a vytrvalosť. Nasaďme si teda jej okuliare.

Čo by sme cez ne zistili?

Pochopíme, že nedávnym prijatím novely zákona sme poskytli maďarskej strane ďalší, už ikstý dôkaz, že sa jej oplatí vykonávať nátlak na SR. Dali sme tiež za „pravdu“ Budapešti, že slovenský zákon z roku 2010 nebol dobrý. Zdôrazňujem, že len pre Maďarsko. Ba dokonca sa dodatočne legitimizuje uplatňovanie maďarského zákona voči občanom SR spätne od roku 2010! Súčasne zväčšíme susedovi jeho manévrovací priestor. Maďarsko sa samo rozhodne, kedy mu bude vyhovovať „vynucovanie“ menšinových práv občanov SR a kedy sa bude dovolávať ochrany svojich štátnych občanov. Uniká nám tu ešte jeden dôležitý rozmer. Občania SR majú tiež ústavné právo na odpor. Osoby s iným občianstvom žijúce na území SR, a nie je podstatné, že nedodržali svoju zákonnú povinnosť deklarovať zmenu svojho občianstva, toto právo nemajú. Pre tých, čo prídu po nás, bude zaujímavé konštatovanie, že slovenská strana sa opätovne nepoučila. Mali sme skúsenosť s maďarským krajanským zákonom z roku 2001, kedy sme sa dohodli s maďarskou stranou na jeho aplikácii voči SR (podobný scenár, pri ktorom sa SR dostala vlastným nekonaním pod tlak). Neskôr vysvitlo, že sme si to len mysleli, že sme sa dohodli.

Prečo?

Budapešť totiž začala onedlho túto dohodu otvorene porušovať. Mali sme skúsenosť s maďarským zákonom o občianstve z roku 2010 a našou reakciou, slovenským zákonom, kedy Budapešť nerešpektovala zákon SR. Situácia sa teda do tretice v tej istej otázke pravdepodobne zopakuje. My si budeme myslieť, že novelou slovenského zákona prekazíme nekalé úmysly Budapešti, avšak dopadne to tak ako predtým – maďarská strana si presadí svoje zámery. Ako obvykle, je totiž dva-tri kroky pred nami. Podstatné je však to, že sa zásadným spôsobom zmení kvalita vzťahu Maďarska k Slovensku.

V akom zmysle?

Susedný štát sa bude ešte vo väčšej miere venovať spolupráci už s maďarskými štátnymi občanmi na našom území a úmerne tomu ešte viac poklesne jeho záujem o plnohodnotné medzištátne vzťahy so SR. Tieto sa stanú aj oficiálne len akýmsi doplnkom k vyššie pomenovanej agende. Budapešť doteraz svojou politikou antagonizovala občanov SR maďarskej národnosti na politickej platforme medzi „pravými a nečistými Maďarmi”. Tí prví spolupracovali zásadne len s Maďarskom, prednostne s Fideszom, zatiaľ čo druhí dávali prednosť spolupráci so slovenskou väčšinou. Toto sa zmení. Po novom bude Budapešť antagonizovať občanov SR maďarskej národnosti na základe ich štátnej príslušnosti k Maďarsku. Nemyslím si, že to bude mať priaznivé účinky na stabilitu národnostne zmiešaného južného Slovenska. Neľahko sa o tom hovorí, ale keby Budapešť nemala záujem na etnickom pokoji v SR, účinnejší nástroj by nenašla. Už v októbri 2001 na to dôrazne upozorňoval tiež Vysoký komisár pre národnostné menšiny pri Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe. A je tu ešte ďalšia povšimnutia hodná súvislosť.

O čo ide?

Paradoxne sa SR vracia ku konceptu dvojitého štátneho občianstva prijateľného pre revizionistickú politiku Maďarska presne v čase, kedy sa naplno rozhorel konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom. Na našu škodu sme pozabudli, že udeľovanie ruského štátneho občianstva na etnickom základe ukrajinským štátnym občanom trvale žijúcim na území svojho štátu, teda nášho východného suseda, bolo pred časom výrazným zrýchľovačom v tlejúcom spore medzi dvoma bývalými republikami zaniknutého Sovietskeho zväzu. Pripomeňme si, že ruská strana začala „rozdávať“ svoje pasy na etnickom princípe ukrajinským občanom trvale žijúcim na Ukrajine po tom, keď EÚ tolerovala tú istú prax zo strany Budapešti voči štátnym občanom susedov Maďarska. Vrátane občanov EÚ. S ohľadom na silné partnerské vzťahy a politický dialóg na najvyššej štátnej úrovni (pravidelné každoročné stretnutia ruského prezidenta a maďarského predsedu vlády) sú silné indície, že Moskva koordinuje svoje kroky s Budapešťou.

Stále častejšie sa ozýva názor, že pozícia Maďarska je v euroatlantickom priestore výrazne izolovaná, čím sa myslí vlastne oslabená.

Po prvé, Maďarsko sa voči svojmu okoliu vôbec nespráva tak, že by potvrdzovalo uvedený názor. Príkladom je jeho dlhodobý postoj v NATO, keď úspešne blokovalo spoluprácu s Ukrajinou. Po druhé, Slovensku je tradične cudzia politika ťažiť zo slabšieho postavenia jeho susedov. Či je to správne, nechám na posúdenie čitateľa. Veľmi dobre však vieme, že iní to robia bežne a mnohí si to aj s radosťou vychutnajú. Samotné Maďarsko je šampiónom v tejto disciplíne. Predstavme si, hypoteticky, že by SR nebola pozvaná ako jediný štát EÚ na vlaňajší summit demokracií. Ako by sa správala Budapešť? Nezvýšila by ešte viac svoj hlas na ochranu maďarskej menšiny u nás, ktorá by podľa jej logiky žila v nedemokratickom prostredí? Podobne si predstavme, že by sa pápež František pri návšteve medzinárodnej eucharistickej konferencie v Bratislave odmietol verejne a oficiálne stretnúť s najvyššími predstaviteľmi SR. Pozdravil by ich len za zatvorenými dverami, zo zdvorilosti. A priamo od nás by išiel na veľkolepú štvordňovú návštevu Maďarska, precestoval by krížom-krážom celú susednú krajinu a dotkol by sa viacerých tém a výziev, ktorým dnes čelí naša civilizácia. Neozvala by sa Budapešť v tom duchu, že náboženské slobody maďarskej menšiny na Slovensku nie sú dostatočne chránené? A že práve maďarská vláda je tým najväčším ochrancom kresťanstva v Európe a možno aj na celom svete? Môžeme mať rôzny názor na Vatikán. Jedno je však isté. Je dôležitým hráčom na globálnej šachovnici, s ktorým rokujú najsilnejší a najrôznejší partneri zo všetkých kútov sveta. A ktorý možno naznačuje to, čo si iní len myslia. Orbán je politikom, ktorý vie čo chce.

Môžete to rozviesť širšie?

V porovnaní s inými „konjunkturálnymi“ politikmi v strednej Európe je politickým vodcom s jasnou víziou, o ktorom sa raz budú písať knihy. Na rozdiel od tých prvých. Občas potvrdzuje, že má na to tiež silný žalúdok, keď musí zniesť aj vysokú dávku poníženia. Pred niekoľkými rokmi dostal pred kamerami celého sveta na pôde hlavného európskeho mesta reálnu facku od šéfa Európskej komisie Jean-Claude Juncker. Niektorí si mohli vysvetliť odkaz tejto facky asi takto: „Čo tu ešte v Bruseli hľadáš?“ Od pápeža Františka dostal Orbán, už bez prítomnosti globálnych kamier, virtuálnu či skôr spirituálnu facku. Napriek tomu sa otriasol a jeho prvá cesta po vyhraných voľbách smerovala do Vatikánu. Nie kvôli pápežovi. Posolstvo bolo jasné: Aj keď ho fackujú a ponižujú, on je tým najväčším ochrancom kresťanských hodnôt.

© Autorské práva vyhradené

chyba
Viac na túto tému: #Maďarsko #Slovensko #Ján Gábor