„Zástava susedného štátu je nielen v neuveriteľnej blízkosti rezidencie našej hlavy štátu, ale sa dokonca pozerá ako keby zvrchu na slovenskú zástavu. Garantujem, že tento ‚detail‘ neujde pozornosti delegáciám zo zahraničia a najmä veľvyslancom iných štátov prichádzajúcim do prezidentského paláca. Oni sa s nami zo slušnosti o svoj postreh nepodelia. Rovnako tak som presvedčený, že podobnú situáciu nenájdeme nikde inde na svete," povedal Ján Gábor.
Denník Pravda prináša šiesty zo série rozhovorov s týmto slovenským diplomatom, ktorý je spoluautor knihy s názvom Život národ je večný. Napísal ju s historikom Ferdinandom Vrábelom pri príležitosti stého výročia podpísania Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá riešila hranice novovzniknutého maďarského štátu s jeho susedmi po rozpade Rakúsko-Uhorska.
Viackrát ste na otázky odpovedali otvorene, ale vyskytli sa aj diplomatické vyjadrenia, čo je pochopiteľné s ohľadom na vaše celoživotné povolanie.
V zrýchlenom čase našej doby si veľmi dobre uvedomujem zložitosť pochopenia medzinárodnej politiky, ktorá môže niekomu pripomínať vysokú matematiku. Preto sa pokúsim niektoré javy popísať na prvočíslach: Už dlhší čas môj sused navštevuje pravidelne a bez ohlásenia moju záhradu za domom. Keď sa mu zachce, zoberie si aj nejaké ovocie. Pritom má svojho dostatok. Len tak, mimochodom, komentuje, ako vychovávam moje deti, ako sú oblečené a podobne. Jeho deti však pobehujú po ulici občas bosé a nie bohvieako ošatené. Ostatní susedia z ulice to vidia a ja na nevyslovenú otázku v ich očiach tvrdím, že mám so susedom dobré vzťahy a nebudem si to s ním kvôli tomu kaziť. Všetci si povedia, že som s ním asi takto dohodnutý a zrejme mi susedovo správanie neprekáža. Ide o princíp pokojného susedského spolunažívania a preto uličný výbor pre istotu prijme aj uznesenie na moju podporu. S odkazom susedovi, že by veru nemal robiť to, čo robí.
Čo by obrazne nasledovalo?
Mňa však viac presvedčí jeho očarujúci úsmev ako varovanie uličného výboru. Neskôr začne sused veľkoryso kupovať odev pre moju rodinu, v banke zaplatí časť hypotéky za môj dom a robí iné bohumilé skutky. Ocitnem sa pred dilemou. Buď si poviem, že je to dobre, ušetrí mi môj rozpočet alebo si položím si otázku, či sa nedostávam do závislosti na susedovi, prípadne aký účet mi vystaví neskôr? Nuž a zatiaľ, čo takto hútam, sused ohradí moju studňu s vodou a zoberie si kľúč od prívodu elektriny do môjho domu. Benzínovú pumpu, kde tankujem auto, som mu predal už pred časom. Obyvateľom môjho domu sa občas nepáči jeho arogantné správanie, avšak ešte viac ich rozčuľuje to, že nepoznajú, respektíve nerozumejú príčinám tohto správania. Nevedia sa preto v neustálych hádkach dohodnúť na tom, či postaviť nový plot alebo vymeniť zámok na bráne. A či má byť zámok medený alebo len obyčajný, kovový. Napokon neurobia nič. S bizarným vysvetlením, že susedovi by sa tento zámok asi nepáčil. Čerešničkou na torte bude, keď označí môj dom aj svojim menom v jeho jazyku – veď pôda pod domom predsa už patrí jemu. Moja dôverčivosť voči susedovi je však neobmedzená a preto sa mu vôbec nepozerám na prsty. A tak sa toto všetko dozvedám od susedov, prípadne z dedinského rozhlasu…
Zrejme poukazujete na tézu zdieľanej suverenity spomínanú vo vašej knihe ako jednu z alternatív budúceho vývoja slovensko-maďarských vzťahov.
Suverenita už z princípu buď je alebo nie je. Podľa medzinárodného práva sa štát môže svojim dobrovoľným záväzkom k rôznym druhom spolupráce, zriecť (časti) vlastnej suverenity. Existujú však aj iné spôsoby ako prísť o suverenitu alebo o jej časť. Staršia „dubčekovská generácia“ si možno spomenie na obmedzenú suverenitu Československa, ktorá bola dojednaná pod hlavňami sovietskych tankov.
Dnes sme slobodná demokratická krajina, v ktorej žijú slobodní ľudia.
A tí si slobodne volia tých, ktorí v ich mene rozhodujú. Na základe dlhodobých skúseností, dočasných sympatií alebo práve prečítaného instagramu. Kvintesenciou slobody je možnosť výberu. Vždy. Neoddeliteľnou súčasťou tejto slobody je však tiež zodpovednosť za následky nášho výberu. Vyhrá teda moje konzervatívne, liberálne, kresťanské, socialistické, progresívne, prípadne ateistické „ja“. Vlastenecké „ja“ odišlo už na penziu a na dianie okolo seba zrejme rezignovalo. Paralelne s tým sa akosi vyparil pozitívny vzťah k vlastnému štátu. Všetky tieto „ja“ ma budú naďalej presviedčať, že s nacionalistickým susedom chcem mať aj do budúcna vyššie popisované „dobré vzťahy“. Napriek jeho jasnému revizionistickému programu. Vzťahy založené na mojej jednostrannej empatii a nekonečných ústupkoch. V konečnom dôsledku s vedomím, že o zodpovednosť za situáciu v mojom dome sa budem deliť so svojim susedom. Nemalo by ma potom už napríklad prekvapovať, že člen maďarskej vlády dojednáva v Bruseli s eurokomisárom čerpanie eurofondov na projekty na území SR. Iný maďarský minister skupuje nehnuteľnosti na Slovensku bez vedomia vlády SR. Je pravdepodobné, že príslušné štátne inštitúcie nemajú informácie ani o tom, koľko štátnych občanov susednej krajiny žije trvale na území SR.
Aké to má následky zo slovenského pohľadu?
V dôsledku dlhodobej absencie systémového a koncepčného prístupu nedokáže SR vnímať synergiu mnohorakých a veľmi čulých aktivít maďarskej strany na území SR a voči občanom SR. Keď štát nemá bazálny prehľad (slovo kontrola by možno už bolo pre niekoho silné) o svojich občanoch a o nehnuteľnostiach na svojom území nadobudnutých iným štátom sa dozvedá z médií, neprekvapí nízka rozlišovacia schopnosť významu štátnych symbolov. V našom hlavnom meste na Hodžovom námestí sa nám naskytá zaujímavý pohľad.
Nachádza sa tam Grasalkovičov palác, sídlo prezidenta.
Zástava susedného štátu je nielen v neuveriteľnej blízkosti rezidencie našej hlavy štátu, ale sa dokonca pozerá ako keby zvrchu na slovenskú zástavu. Garantujem, že tento „detail“ neujde pozornosti delegáciám zo zahraničia a najmä veľvyslancom iných štátov prichádzajúcim do prezidentského paláca. Oni sa s nami zo slušnosti o svoj postreh nepodelia. Rovnako tak som presvedčený, že podobnú situáciu nenájdeme nikde inde na svete. Alebo si vďaka bohatej a nie vždy pozitívnej historickej skúsenosti uvedomím následky správania suseda voči môjmu domu a obyvateľom, ktorí v ňom žijú. A prijmem protiopatrenia, ktoré síce na istý čas ovplyvnia imidž môjho domu, avšak vyriešia problém. Všetci susedia na našej ulici to pochopia. Nejde tu o súťaž krásy ale o to, kto bude pánom v mojom dome. Koniec-koncov, politika je vždy „len“ ľudská činnosť, ktorá sa dá ovplyvniť inou ľudskou činnosťou – tiež politikou. Tým je povedané všetko. Nehovoríme o zemetraseniach, sopečných výbuchoch a erupciách na povrchu Slnka, na ktoré nemáme žiadny dosah.
Tvrdíte, že ústretová zmena v otázke štátneho občianstva môže byť zlomovým bodom, ktorý povedie k novej kvalite slovensko-maďarských vzťahov. Spomínali ste tiež prípadný zvýšený tlak zo strany Budapešti. Ako sa to môže prejaviť v praxi?
Z rôznych príčin – riešenie iných problémov v kombinácii s dlhodobým nezáujmom štátu o popisovanú tému – sme nevideli dva paralelne prebiehajúce procesy. Po prvé, neustále sa rozširovali a vylepšovali práva a podmienky pre menšiny, kedy pochopiteľne najviac profitovala politická reprezentácia maďarskej menšiny. Súčasne na relatívne demokratickom a stále viac liberálnom Slovensku bol štát kontinuálne vytláčaný z verejného priestoru. V našom prípade nás predovšetkým zaujíma diskusia o tvorbe menšinovej politiky. Došli sme do bodu, kedy splnomocnenec vlády pre menšiny obíde Ústavu SR, zásadným spôsobom prekročí svoje kompetencie a dlhodobo ignoruje stanoviská kľúčových ministrov zahraničných vecí a spravodlivosti. Pred spoluprácou so slovenskými partnermi dal pri príprave „vlastného“ menšinového zákona(!) prednosť Maďarskej akadémii vied. Takto sa zrodil návrh zákona šitý pravdepodobne v budapeštianskej dielni. Zákona, ktorý svojimi parametrami pripomína malú ústavu a úplne naruby obracia princípy národnostnej politiky SR. Ak niekomu napadne obraz „štátu v štáte“ – nebude ďaleko od skutočnosti. Po druhé, v tom istom čase, stále viac autoritárske Maďarsko posilňovalo svoje väzby najmä so spomínanou politickou reprezentáciou maďarskej menšiny na našom území. Umožnením dvojitého občianstva pod tlakom Budapešti sa tieto dva procesy stretnú, čo dramaticky zmení vývoj na Slovensku. Možno nie dnes alebo zajtra…
Vaše slová nevyznievajú veľmi optimisticky.
Akokoľvek, vývoj speje k tomu, že prístup k otázke občianstva v konečnom dôsledku možno rozhodne, či SR zostane pevnou súčasťou možno nedokonalej, ale stále demokratickej EÚ. Alebo sa stane prostredníctvom dvojitých štátnych občanov kvázi súčasťou politického systému susedného autoritárskeho štátu. Pripomeňme si, že Maďarsko vníma vzťahy voči SR v podstate cez prizmu maďarskej menšiny – donedávna občanov nášho, nie teda maďarského štátu. SR ako štátna entita je pre Budapešť nezaujímavá. Nezabúdajme, že vplyvná časť politickej elity v Maďarsku považuje slovenskú štátnosť za historický omyl, ktorý si zaslúži korekciu. Úpravou nášho zákona sme umožnili maďarskej strane realizáciu jej revizionistického prístupu, kedy nastanú dve fázy.
Ako by mala vyzerať prvá?
Na začiatku slovensko-maďarskí občania/voliči svojou podporou pomôžu Viktorovi Orbánovi zostať pri moci, čím mu potvrdia svoju lojalitu, respektíve vrátia jeho dlhodobú a veľkorysú investíciu v podobe všakovakej pomoci zahraničným Maďarom. A on im bude na oplátku politicky zaviazaný. Rôzni menšinoví aktivisti zo Slovenska už nebudú len symbolicky na kandidátke FIDESZ-u v eurovoľbách ale ocitnú sa na zvoliteľnom mieste. Prípadne dostanú lukratívne miesta v štátnej správe Maďarska. Podobne ako vo vzťahu k menšinovým politikom z rumunského Sedmohradska. Predstavujúc tak v Európskom parlamente zjednotený maďarský národ v Karpatskej kotline. Na našom území budú aktívne pôsobiť filiálky politických strán z Maďarska a poskytovať „servis“ (už aj) maďarským občanom. Pod našimi oknami sa bude odohrávať súboj o voliča do volených orgánov v Maďarsku. Podporným argumentom bude to, že tunajšia maďarská menšina nemá politické zastúpenie v NR SR, čo „musí byť“ kompenzované takýmto spôsobom. Apropos k (ne)účasti maďarských menšinových strán v NR SR sa vyjadril aj najskúsenejší a donedávna najdlhšie slúžiaci politik z tohto prostredia. Podľa jeho slov tieto strany nie sú motivované k tomu, aby pôsobili v najvyššom zákonodarnom zbore. „Stačia im“ tri percentá v parlamentných voľbách, aby dostali príspevok od štátu. Zvyšok svojich potrieb pokryjú výhodami z pozícií, ktoré obsadia v miestnej a regionálnej správe. Súčasne môžu kalkulovať aj so štedrým príspevkom od maďarskej vlády. Takáto situácia im vyhovuje tiež preto, lebo nemajú politickú zodpovednosť na vyššej, čiže celoštátnej úrovni v SR… Možno vytriezvejú aj tí, ktorí si mysleli, že FIDESZ posielal desiatky miliónov eur na „Felvidék“ len preto, že tu ľudia hovoria tiež po maďarsky. Súčasne sa výrazne posilní proces vzájomnej antagonizácie týchto občanov v rámci maďarskej menšiny. Nastane zreteľnejšie a bolestnejšie delenie na tých, ktorí vidia svoju budúcnosť v spoločnom štáte so Slovákmi a inými menšinami, a na tých druhých. Budapešť bude cez svojich nastrčených agentov provokovať rôzne slovenské subjekty, ktoré svojimi reakciami (tým sa bude dávať interpretácia spoza Dunaja) spätne „potvrdia oprávnenosť“ krokov maďarskej strany, čím sa roztočí bludný kruh.
Podoba druhej fázy?
Jej réžia, scenár a načasovanie bude už plne v rukách Budapešti, kedy sa postupne vytvorí špecifická „situácia“. Jej presnejšie parametre je dnes ťažko predpovedať, nakoľko bude pravdepodobne súvisieť aj s medzinárodným kontextom, ktorý my neovplyvníme, ale Maďarsko si naň počká. Súčasťou „situácie“ bude nespokojnosť radikálnej časti maďarskej menšiny, už občanov Maďarska žijúcich na území SR. „Príčina“ k nespokojnosti sa poľahky nájde. Nevyhovie sa ich želaniam s nejakým zákonom, rozpočtom a podobne. Táto skupina dôjde k záveru, že SR im neposkytuje dostatočnú ochranu a že so Slovákmi sa už ďalej žiť nedá. Bude sa argumentovať o údajnom postupnom ubúdaní a silnejúcom ohrození existencie maďarskej menšiny. Možno príde vhod aj nejaký zdanlivo nevyprovokovaný ľudský konflikt na športovom podujatí, v krčme, na svadbe atď. Skúsenosti s tým už sú. Organizovaná skupina, rozumej štátnych občanov Maďarska, požiada oficiálne maďarský štát o ochranu a ten bude musieť konať. Paralelne sa bude zvyšovať nátlak na SR, aby reagovala na tento vývoj rôznymi právnymi, finančnými, administratívnymi opatreniami.
Akými?
Napríklad sa dramaticky zvýši tlak na prijatie spomínaného menšinového zákona na princípe autonómie, na zmenu Ústavy SR, na kodifikáciu maďarskej menšiny ako štátotvorného národa, na posilnenie jazykového režimu s cieľom garantovať maďarčinu ako druhý úradný jazyk nielen na etnicky zmiešaných územiach. Bude sa pripomínať, že všetky tieto požiadavky sú už dlho na stole. Rozdiel bude v tom, že predtým ich predkladali príslušníci menšiny. Teraz sú to občania Maďarska, čo nemôže byť prehliadané. Aj v kontexte iného konfliktu v blízkom susedstve bude Budapešť naliehať, aby situácia ďalej neeskalovala. Bude prichádzať s návrhmi „inšpirovaná“ rôznymi modelmi spolužitia dvoch etník, ktoré už dlhší čas existujú inde v Európe a ktoré toleruje medzinárodné spoločenstvo, prípadne jeho časť. Nevidím do kuchyne maďarských stratégov, ale vieme, že sa im páči model autonómie Južného Tirolska, scenár Kosova a možno by brali aj konfederáciu na spôsob Bosny a Hercegoviny.