Takéto dve stručné, dokonca nepresné vety sa dosiaľ uvádzali v článkoch, ktoré sa venovali deportácii zatknutých účastníkov antifašistického hnutia na Slovensku. Prečo sa o tejto masovej vražde tak málo vie? Prečo sa o ňu historici serióznejšie nezaujímali? A prečo 120 obetí nacistického teroru dosiaľ nemá pomník? Na tieto otázky sa usiluje nájsť odpoveď Ľudovít Sabadoš, ktorý mal medzi zavraždenými strýka. Keď 77-ročný zanechal súkromné podnikanie, pustil sa do bádania na vlastnú päsť.
Foto: Martin Krno
Ako sa Valér Kubáni, ktorý vás od malička vychovával a považovali ste ho za svojho druhého otca, ocitol v tragickom veľkonočnom transporte?
Strýko bol učiteľ, ale po vstupe Slovenska do vojny so Sovietskym zväzom ho aktivovali ako dôstojníka s hodnosťou nadporučík. Ako veliteľ služby Leonard 2 mal pod palcom pozorovacie hlásky na kopcoch Malých Karpát s úlohou pozorovať prelety nepriateľských objektov nad Bratislavou a v prípade potreby spustiť poplach. Na ministerstve obrany sa zapojil do činnosti ilegálnej skupiny, ktorú viedli náčelník generálneho štábu Ján Krnáč a plk. Viliam Talský. Prinajmenšom s vedomím ministra Ferdinanda Čatloša plánovali vojenské prevzatie moci a súčasne podporovali prípravu celonárodného Povstania. To síce neviem doložiť tak, ako ich prepojenie na iné odbojové zložky. Na Flóru vedenú Květoslavou Viestovou, švagrinou generála Rudolfa Viesta, na Justíciu, Blumentál či na Všesloviansku protinacistickú skupinu. Strýko sa chcel osobne zúčastniť na SNP, no vzhľadom na prebiehajúce boje sa s kolegami dostali iba do Zlatých Moraviec. Preto sa vrátili do Bratislavy, ale aj po potlačení Povstania do hôr materiálne podporovali partizánov. V tom mu pomáhala aj moja teta Boženka.
Mali ste vtedy šesť-sedem rokov. Iste vám o svojej ilegálnej činnosti veľa nerozprávali. Pamätáte si na niečo?
Bývali sme v jedenapolizbovom byte v Avione. Na noc, na dve k nám chodili cudzí muži. Ako som neskôr pochopil, ilegálni pracovníci a utečenci zo zajateckých táborov. Srbi si na uja po vojne spomenuli, v denníku Čas uverejnili ďakovný list. Netušili, že už nie je nažive. Teta často chodievala s odkazmi kade-tade a aby bola nenápadnejšia, brávala ma so sebou. Aj do slepej uličky, dnes Dobrovského, oproti Dvom levom. Tam odkladala do kúta pivnice civilné oblečenie pre zbehov z blízkych Hurbanovských kasární, čo im uľahčilo prebehnutie k partizánom.
Na prelome rokov 1944 a 1945 sa začalo v Bratislave rozsiahle zatýkanie pod taktovkou gestapa. Ako prišli na vášho strýka?
Razia sa spustila po tom, čo sa nacisti dostali do Čatlošovho trezoru s kompromitujúcimi dokumentmi. Generál bol vtedy už v Kyjeve. Strýka zradili spolupracovníci, poznám ich mená. Medzi udavačmi sa objavil i jeden vrcholový športovec. Valér Kubáni bol totiž reprezentantom Slovenska vo vrhu guľou a funkcionárom združenia volejbalistov.
Foto: ARCHÍV ĽUDOVÍTA SABADOŠA
Spomínate si na deň, keď ho zatkli?
Veľmi dobre, vtedy som dospel o niekoľko rokov. Veliteľstvo hlásnej služby sídlilo v kasárňach na Uršulínskej ulici. Ráno 5. februára tam vtrhli esesáci, poddôstojník na bráne strýka stihol telefonicky varovať, mal kanceláriu na poschodí. Duchaplne zavolal domov, teta ihneď schovala dve nelegálne držané pištole pod zemiaky v špajzi. Mne okolo krku prehodila pás nábojov a navliekla mi naň námornícky kabátik. To už gestapáci búchali na dvere. Mohlo byť deväť hodín. Zahnali nás do kuchyne a zamerali sa na obývačku. Hľadali usvedčujúce materiály do štvrtej poobede. V pamäti mi utkvela krutosť, aká z nich vyžarovala.
Valéra Kubániho zavreli v cele Justičného paláca. Mohla sa s ním teta stretávať?
Osobne nie, no chodievala so mnou do jedného činžiaka na Šoltésovej ulici. Z druhého poschodia sa naskytoval výhľad na dvor, kde mali väzni každé ráno rozcvičku. Po dohovore so slovenskými strážnikmi mohla vymeniť uniformu, v ktorej strýka zatkli, za civilné šaty, a niekoľkokrát aj bielizeň. Bývala zakrvavená, pri výsluchoch ho bili. Prostredníctvom lístočka tetu požiadal, aby mu poslala Kralickú Bibliu od starej mamy. Bola v nej pečiatka s jeho menom a adresou. Preto nám ju po vojne z Mauthausenu priniesol jeden oslobodený väzeň. Vraj strýko Bibliu držal aj v plynovej komore. Prechovávam ju ako to najcennejšie, čo mi po ňom zostalo. Pôvodne za zatknutých v Justičnom paláci zodpovedalo ministerstvo pravosúdia pod vedením Štefana Tisu, ktorý sa stal po vypuknutí SNP aj predsedom vlády. Ten však odovzdal plnú právomoc vo väzniciach gestapu. Vtedy sa situácia väzňov, aj tých, čo ešte neboli odsúdení, výrazne zhoršila. Hlavný prokurátor Karol Vagač, inak aktivista Flóry, protestoval u Štefana Tisu. Vraj by to bolo v rozpore so suverenitou nášho štátu. Nový premiér však zareagoval: „Vyserte sa na suverenitu! Robte, čo vám prikáže gestapo!“ Vagač sa však pričinil o oslobodenie komunistických funkcionárov Viliama Širokého a Júliusa Ďuriša z väznice. Potom spolu s doktorom Júliusom Viktorym a tlačiarom Antonom Kostolanským ušiel z Justičného paláca. To vohnalo Nemcov do nepríčetnosti. Z pomsty zatkli Vagačovho brata Júliusa, úradníka v Národnej banke, a zaradili ho do posledného transportu. Údajne sa pripravoval aj útek väznených v „Justičáku", no Široký rozhodol, že akciu treba odložiť o dva-tri dni. To sa stalo pre mnohých osudné… O Kostolanskom, ktorý sa po vojne stal riaditeľom bratislavskej tlačiarne Pravdy a Rudého práva, sa tvrdí, že udal ostatných ôsmich kolegov, s ktorými vydával ilegálnu tlač. Verejne na to upozornil jeden z nich Anton Kadnár, keď ich „naládovali“ do nákladných áut za prítomnosti ich rodinných príslušníkov. Kostolanský sa k tomuto obvineniu nikdy nevyjadril. Mimochodom, Kadnárov syn Milan sa neskôr stal významným diplomatom a čs. veľvyslancom v Rakúsku.
Foto: ARCHÍV ĽUDOVÍTA SABADOŠA
To sa odohralo už na Bielu sobotu. Boli ste pri tom?
Teta dostala echo, že väzňov budú podvečer 31. marca transportovať. Pred zadným vchodom Justičného paláca sa zišlo množstvo ľudí. V ten deň sa dalo napätie v Bratislave krájať. Nad mestom lietali sovietske stíhačky. Ešte sa nebombardovalo, no boje o centrum boli na spadnutie. Esesáci kričali, väzni si navzájom pomáhali pri nastupovaní do dvoch nákladiakov. Pokúšali sme sa im hodiť balíčky na cestu. Nemcom sa to však nepáčilo. Všetko prebehlo veľmi rýchlo. Ešte sme bežali na hlavnú stanicu, no esesáci a gardisti tam vytvoril koridor, ďalej nás nepustili.
To ich natlačili do vlaku z dajakého perónu?
Ako som neskôr zistil, zaviezli ich na Jaskov rad, kde bola bránička vedúca k úplne poslednej koľaji číslo 22. Tam pristavili pancierový vlak s dvoma dobytčiakmi pre väzňov a s osobnými vozňami, ktoré postupne zaplnili príslušníci Wehrmachtu a utekajúce nemecké rodiny. Nechýbali ani ľudácki prominenti a vysokí funkcionári štátnej správy, ktorí si to zamierili do Holíča a Skalice, kam sa presunula ľudácka vláda. Vlak sa pohol pred polnocou. Keď však vošiel do tunela, Sovieti začali okolie ostreľovať. Gestapáci sa rozutekali. Keby to väzni vedeli, hádam by sa pokúsili o útek… Potom sa vlaková súprava vrátila na stanicu, až po polnoci, teda 1. apríla na Veľkonočnú nedeľu, sa pohla na západ. Išiel o jeden z posledných spojov, ktoré stihli prejsť cez Červený most na Železnej studienke a cez tri mosty v okolí Devínskej Novej Vsi. Tie vzápätí Nemci vyhodili do povetria.
Tušili ste, že strýka vezú do koncentračného tábora tak ako predchádzajúce skupiny politických „delikventov”?
O predchádzajúcich transportoch sme nemali ani potuchy. Ani od železničiarov sme sa toho veľa nedozvedeli, hoci dobre vedeli, že vlak to má nasmerované cez Viedeň niekam k Linzu.
Takže sa najprv dostali do Viedne?
Nie, cez Moravu v Devínskej Novej Vsi prešli iba do Gänsendorfu. Tam vlakvedúcemu oznámili, že železničný zvršok smerom na rakúsku metropolu je poškodený, preto sa musela celá súprava obrátiť. Chvíľu to trvalo. Väzňom tam dali pitnú vodu a do každého vagóna štangľu nekvalitnej salámy, zrejme z konského mäsa a otrúb. Na jedného pasažiera vyšli tri krúžky! Vlak sa otočil na sever, no cez most pri Záhorskej Vsi sa vrátil na Slovensko. Potom ešte dvakrát, asi pre bombardovanie, prekročil hranice s Treťou ríšou. Za Brodským opäť prešiel Moravu a cez Lanžhot dorazil v popoludňajších hodinách do Břeclavi.
Foto: ARCHÍV ĽUDOVÍTA SABADOŠA
Odkiaľ viete také detaily?
Železničiari robili presné záznamy. Dostal som sa k nim. A s tou salámou? Spomínali to piati ľudia, ktorých v Břeclavi gestapo vytiahlo von a tým sa zachránili.
Prečo práve oni?
Išlo o významné osoby: o výtvarníka a publicistu Štefana Bednára, dve sestry povstaleckého generála Rudolfa Viesta – Annu Hrušovskú a Oľgu Kraftovú s manželom profesorom Ferdinandom Kraftom, a o Viestovho švagra Jozefa Tomeška, kníhkupca zo Zvolena. Možno ich Nemci chceli vymeniť za svojich zajatcov. Uväznili ich v obávaných Kounických kolejích v Brne, no všetci piati sa dočkali oslobodenia. Ostatní pokračovali cez Znojmo a Jihlavu do Českých Budějovíc. Tam sa hlásili až 4. apríla. Z Bratislavy, ktorú akurát v ten deň oslobodila Červená armáda, to bolo vyše 260 kilometrov.
Prečo im to trvalo tak dlho?
Pravdepodobne cestovali iba v noci, lebo sa nachádzali v operačných pásmach Spojencov. Strýkovi sa podarilo z Budějovíc poslať prostredníctvom neznámeho Čecha „ťahák“ s textom, že lietadlá rozbombardovali tamojšiu stanicu a poškodili železničné spojenie na Dolné Dvořiště. Z toho mi vyplýva, že sa deportovaní vydali na vyše stokilometrový pochod do Horného Rakúska. Vysilení po strastiplnej ceste urobili denne maximálne 25 kilometrov. Ak ich dovtedy registrovali 120, tak sa im „stratilo“ sedem osôb. Nik sa nepokúšal o útek, jednoducho tých, čo nevládali, nemilosrdne odbachli. Do Mauthausenu dorazilo podvečer 8. apríla 113 väzňov zo Slovenska.
Foto: SHUTTERSTOCK
Kto všetko bol medzi nimi?
Vychádza mi, že tam bolo 83 Slovákov, 20 priamo z Bratislavy. Ich mená sa postupne spresňovali. Zvyšných 30 tvorili občania Sovietskeho zväzu vrátane štyroch dievčat, dvaja francúzski partizáni a jedna česká parašutistka, ktorú zrejme zhodili na Slovensko počas Povstania. Žiaľ, jej meno sa mi nepodarilo dosiaľ zistiť. Vypracoval som približný zoznam mužov zo ZSSR aj Francúzov, ide však iba o pracovnú verziu. Väzni z predchádzajúcich transportov, ktorí prežili, podávali po vojne kusé a rozporuplné informácie. Napríklad lekár Sergej Panov z Holíča, ktorý pracoval v dezinfekčnom komande, tvrdil, že do Mauthausenu prišli už vo februári. Kapitán Rudolf Hrach videl, ako vyčerpaní peši prichádzajú, ale zdalo sa mu, že od Viedne. Esesáci ich zlikvidovali bez toho, aby ich pustili k ostatným. Potom sa trúsili reči typu jedna baba povedala… Napríklad, že ich po príchode do tábora otrávili čiernou kávou… Tu sa odvolávam na renomovaného profesora medicíny Josefa Podlahu, nášho rodinného priateľa. Tvrdil, že ich Nemci usmrtili plynom a spálili v krematóriu číslo 3. Trvalo to dlhšie, lebo fungovala už iba jedna, nová pec. Podľa jedného svedectva síce začali s ich registráciou, no potom to nechali znechutení správami, že sa Červená armáda už prebojovala do centra Viedne. Oficiálny dátum ich úmrtia sa uvádza 10. apríl 1945. Vzápätí rovnakým spôsobom nacisti zmasakrovali transport KL 3, vypravený z Brna 7. apríla. Aj po nich zostali iba hromady popola, ktoré v kovových sudoch vyviezli na skládku. Vtedy už dvere do plynovej komory veľmi nepriliehali, Cyklón B unikal von. Namiesto pôvodných 10 až 15 minút zomierali v mukách omnoho dlhšie, niekedy museli esesáci splynovanie zopakovať. Z piatich transportov zo Slovenska do Mauthausenu je najznámejší prvý, ktorý sa realizoval na nákladných autách. Zrejme preto, lebo kolónu pri Melku rozstrieľala letka Spojencov a boli v ňom známejšie osobnosti z Povstania. Väčšina však, podobne ako aj z politických väzňov zavlečených do tohto koncentráku z Nitry a Trenčína, vojnu prežila.
Prečo bol osud práve k vášmu strýkovi a jeho druhom taký krutý?
Z Bratislavy ich poslali s označením RU – návrat nežiaduci. Z toho vyvodzujem, že mnohí, napríklad piati dôstojníci z ministerstva obrany, priveľa vedeli, a tak sa stali pre niektorých ľudáckych funkcionárov i Nemcov nebezpeční. Keby si po oslobodení otvoril ústa hoci Jozef Beňuška, prednosta Ústredne štátnej bezpečnosti, ktorého zatkli, lebo zatajoval informácie o príprave Povstania… Alebo reformovaný kňaz Štefan Štunda, inak poslanec Slovenského snemu a súčasne aktívny účastník odboja. V Justičnom paláci určite existovali zatýkacie protokoly, zápisy z výsluchov, zoznamy konfidentov ÚŠB, Hlinkovej gardy, gestapa či Deutsche Partei. V archívoch sa však z toho podarilo nájsť iba zlomok. Gestapo v Bratislave svoje dokumenty zničilo, no vo filiálke v Banskej Bystrici, ktorú presunuli do Nitry, neboli až takí dôslední. Po vojne síce vypočúvali dvaja strážmajstri z Národnej bezpečnosti v Handlovej Vincenta Gürtlera, veliteľa skupiny desiatich dozorcov SS, inak karpatských Nemcov, ktorí sprevádzali väzňov bratislavského transportu. No potom ho bez ujmy prepustili. Už tri roky sa snažím dostať k jeho výpovedi. Márne.
Foto: SHUTTERSTOCK
Piateho mája 1945 obsadili Mauthausen vojaci 11. americkej obrnenej divízie. Kedy ste sa s tetou dozvedeli o strýkovom konci?
Krátko po oslobodení priplávala po Dunaji do Bratislavy loď s bývalými väzňami. Už vtedy viacerí spomínali, že celý posledný transport skončil v plyne. Ale vyskytovali sa aj úmyselné dezinformácie. Napríklad, že ho Nemci nezlikvidovali, všetci sa dočkali slobody a presunuli ich na rekonvalescenciu do francúzskeho prímorského strediska v Nice. Alebo že Valéra Kubániho Američania po oslobodení aktivovali a práve slúži v hodnosti kapitána v spojeneckom letectve.
Prečo by si to niekto tak cielene vymýšľal?
Tým, čo šírili takéto klamlivé zvesti, išlo asi o to, aby sme sa čo najneskôr dozvedeli pravdu a aby tak mohli pozametať za sebou stopy a mali čas vygumovať svoju špinavú minulosť. Boli to zradcovia, donášači a úspešní prevracači kabátov, ktorí sa usalašili na teplých miestach vo verejnej správe. Taký osvedčený scenár sa opakuje po každom historickom zvrate.
Valér Vlastimil Kubáni
- Narodil sa 23. marca 1913 na Myjave v starej učiteľskej rodine, ktorej korene siahajú do Horných Zahorian pri Rimavskej Sobote. Medzi jeho predkov patril národný buditeľ Samuel Kubáni a jeho syn Ľudovít, priekopník realizmu a historického románu. Matka bola zase spriaznená s významným účastníkom protifašistického odboja brigádnym generálom Jánom Imrom.
- Valér začal chodiť na Prvé gymnázium v Bratislave, ale pretože sa viac venoval športu ako knihám, na naliehanie rodičov prešiel do výchovného ústavu v Modre. K atletike sa neskôr vrátil, v roku 1940 sa stal reprezentantom Slovenska vo vrhu guľou. Dostal sa tiež medzi vrcholných funkcionárov združenia volejbalistov.
- Učil v Bratislave na viacerých školách, no počas vojny ho aktivovali do armády. Pracoval na ministerstve obrany, kde sa zapojil do ilegálnej činnosti. Zahynul v Mauthausene 10. apríla 1945.
