Fenomén druhých rozlúčok napovedá, že pohreby si žiadajú viac citu

Pýtame sa dvoch funebráčok Andrey Uherkovej a Moniky Suchánskej, ktoré sa rozhodli rozlúčky aj na základe vlastných prieskumov usporadúvať inak – čo najcitlivejšie k pozostalým. Vedú projekt Funebra, ktorý realizuje Centrum environmentálnej a etickej výchovy Živica, zameriava sa na prírodné pohrebníctvo a jedinečné pohreby.

Ako pandémia ovplyvnila posledné rozlúčky?

Andrea: Viacerí ľudia po pandémii prejavili záujem o väčšiu rozlúčku, ktorú nemohli mať v čase pandémie so svojimi blízkymi. Podľa toho, ako sa menili opatrenia v čase, mohlo byť na rozlúčke v interiéri okolo päť až 10 ľudí. A tak následne cítili potrebu rozlúčiť sa v širšom kruhu priateľov, známych. Mnohým prišlo vhodné usporiadať spomienkovú slávnosť vonku – pod korunami stromov, kde sa na čerstvom vzduchu vo voľnom priestore cítili slobodnejšie, bezpečnejšie. Ľudia sa stretli po dlhom čase, mnohí pricestovali zo zahraničia, pretože v čase opatrení nemohli. Okrem toho, že sa zišli, aby si uctili príbeh človeka, s ktorým sa lúčili, bolo cítiť, že sa radi vidia. Po pohrebe ešte pobudli v rozhovoroch, ktoré im predtým neboli dopriate.

Lenže pandémia poľavila, a aj napriek tomu ľudia stále chcú organizovať druhé rozlúčky. Jednu mali v dome smútku, druhú chcú inde. Prečo?

Andrea: Áno, pretrváva to doteraz, aj mimo pandemických opatrení a súvisí to zrejme s tým, že prvá rozlúčka nezahŕňala všetko, čo rodina potrebovala. Chceli by, aby bola osobnejšia, podľa ich želaní.

Monika: Tento trend trvá už niekoľko rokov. Ľudia cítia, že klasické rozlúčky, ktoré vedie buď kňaz alebo civilný obradník, nie sú úplne podľa ich predstáv, podľa toho, čo potrebujú alebo podľa prianí zosnulého. Často to súvisí s estetickou rovinou, ale mnohokrát s osobou rečníka, ktorý človeka vôbec nepoznal a niekedy si nedá tú prácu, aby si o ňom niečo zistil. Prvok rečníka býva dosť odosobnený.

Vy ste si o tom, ako ľudia vnímajú posledné rozlúčky, urobili aj prieskum, ešte v rámci štúdia na vysokej škole. Čo v ňom vyšlo?

Monika: Že práve rečník bol tým, čo ľudí najviac ruší na pohreboch. Že hovorí s umelým pátosom, že hovorí neraz veci, ktoré nie sú pravdivé, ale má ich jednoducho vo svojej šablóne. Často si pomýli údaje. A to všetko vyvoláva v ľuďoch pocit, že pohreb bol veľmi cudzí alebo pre niekoho iného a nie pre ich blízkeho.

Monika: Ľudia často popisujú, že im klasické rozlúčky nedávajú zmysel, zvlášť mladým ľuďom. Je pritom dôležité, aby sa každý pri poslednej rozlúčke cítil jej súčasťou. Pretože ak je čitateľná len pre staršiu generáciu alebo len pre veriacich a pre ostatných nie, tak nesplnila účel. A aj toto je dôvod, prečo si ľudia potom vyberajú druhú rozlúčku.

Čo ľuďom prekáža po estetickej stránke?

Monika: V prieskume vyšlo, že ľudia sa necítia dobre v klasických obradných sieňach krematórií alebo domov smútku. Sú tvorené veľmi stroho a chladne. Potom sú ľudia, ktorí nie sú veriaci a necítia sa dobre na rozlúčke v kostole.

Ale existuje univerzálne prostredie?

Monika: Príroda. Toto prostredie sadne takmer každému, je ľuďom blízke zo svojej podstaty, aj podprahovo. Je neutrálne. Ak je to prianím rodiny, môžu do obradu vniesť prvky viery. Pre ľudí je dôležitá aj estetika pohrebných produktov. Čoraz viac ľuďom sa nepáčia klasické rakvy, urny, klasické hroby, vyberajú si alternatívne, prírodné produkty s ekologickou hodnotou.

Čo vás v prieskume prekvapilo? Čo ľuďom podľa prieskumu ešte prekáža?

Monika: Že sa zdá, akoby ľudia vôbec neriešili finančnú stránku, že to môže byť príliš drahé. Väčšina ľudí s tým jednoducho počíta. Majú našetrené na pohreb, vedia, že tento výdavok raz príde. A veľa ľudí chce zosnulým akoby niečo dopriať.

Andrea: Ja by som zdôraznila ešte čas. V klasických obradných sieňach sú pohreby koncipované na polhodinu, najmä vo veľkých mestách, kde prebieha aj niekoľko pohrebov denne. Keď jedni pozostalí ešte len vychádzajú, druhí už čakajú. A pre niekoho je aj toto nepríjemné. Už cítia časovú tieseň, že by mali ísť. Na našich prírodných cintorínoch si dávame pozor, aby mali pozostalí toľko času, koľko potrebujú. Boli by sme rady, keby k tomu smerovali aj iné priestory, pretože ide o udalosť, ktorá sa už nezopakuje. Je dôležité dopriať ľuďom toľko času, koľko chcú. Aby mohli hostia spolu aj pobudnúť, porozprávať sa. Pretože potom len rýchlo každý nasadne do auta a ide preč. A to je škoda.

Aké bývajú skúsenosti s pohrebnými službami?

Monika: Ľudia sa nám zdôverujú, že pri zariaďovaní pohrebu nemali zo zamestnancov dobrý pocit. Že tam prebiehal iba nejaký obchod, že pracovníci neboli citlivými sprievodcami. A niečo podobné sa stalo aj mne v rôznych pohrebných službách. V tej ťažkej chvíli zármutku, keď treba vymyslieť celý obrad, tak medzi pracovníkmi, ktorí vybavujú pohreb, a pozostalými, bola na stole jediná vec – platobný terminál. A to je veľmi zlý signál. Už to determinuje vzťah, o čo tam ide. Existujú aj výnimky, vieme o nich, kde sa naozaj snažia vyjsť v ústrety pozostalým, ale celkovo je pohrebníctvo na Slovensku veľmi skostnatené. Vpustiť nejakú kreatívu do tohto procesu je niečo nežiaduce, v prípade cirkevných pohrebov z toho môže byť konflikt.

Čo máte na mysli?

Monika: Kňazi väčšinou nechcú vytvárať priestor napríklad pre spomienkovú reč niekoho z pozostalých. Rodiny sa stretávajú s tým, že do toho nemôžu nič povedať. Ale snažíme sa hľadať s osvietenými duchovnými prienik, aby aj rodina mala svoju časť. Niekedy však kňazi odmietnu prísť, ak nemajú hlavné slovo.

Andrea: Sú však aj výnimky. Napríklad včera sme mali v Záhrade spomienok cirkevný obrad, ktorý bol veľmi pekný a bol kombináciou môjho sprevádzania a časti, ktorú viedol kaplán z farnosti. Rada by som však ešte niečo dodala k obradným sieňam – už to, ako sú tieto priestory navrhnuté, sťažuje pozostalým zapojiť sa do rozlúčky. Rečník je na javisku, pozostalí v hľadisku. Potom majú pocit, že je nepatričné vystúpiť a prehovoriť, tento priestor im nedodáva odvahu. Preto, aj keď pomáhame obciam pri návrhoch nových cintorínov, snažíme sa, aby obradné priestory mali skôr polkruhové usporiadanie, aby ľudia na seba videli, aby mohli prehovoriť z miesta. Na našich prírodných cintorínoch ľudia stoja v kruhu či polkruhu, je pre nich ľahšie prehovoriť. Drží ich kruh pozostalých, sú jeho súčasťou.

Stretávate sa aj s manipuláciou?

Monika: Niektoré pohrebné služby sa snažia vmanipulovať ľudí do výberu určitých produktov. Ľudia si ich vôbec nemusia kúpiť, ale nevedia o tom. Funguje to tak, že dostanete katalóg s rakvami, katalóg s kvetinami, katalóg s parte a už len treba ukázať na obrázok. Z vlastných skúseností vieme, že niektoré pohrebné služby sa snažia ovplyvniť ľudí spôsobom – ale váš zosnulý by si zaslúžil túto rakvu, nie tamtú. Keď sa aj dolistujete v katalógoch k lacnejším rakvám, tak sa snažia s vami prelistovať spätne k drahším. Veľmi necitlivým prístupom na hranici etiky je vyvolávanie pocitu viny – predsa chcete dopriať svojmu blízkemu niečo lepšie. Práve toto sa snažíme ľuďom vysvetľovať, aby vedeli, že si mnohé veci v pohrebnej službe vôbec nemusia zariaďovať. Môžu si zabezpečiť kvety z vlastnej záhrady, nemusia to byť veľké chemizované kvetinové väzby, ktoré sú veľmi drahé. Môžu si nájsť jednoduchšiu rakvu, dokonca si môžu vyrobiť vlastnú, nemusia nič objednávať.

No ale čo ak pohrebná služba povie – my nebudeme pochovávať vo vašej rakve?

Andrea: Človek si môže veľmi slobodne vybrať vlastnú pohrebnú službu. Nikto vám ju nemôže nanútiť.

A toto sa deje?

Monika: Počuli sme o prípadoch, keď záchranka odvezie človeka z domu do nejakej pohrebnej služby, ktorú už niekto určil, či už policajti alebo záchranná služba, na základe nejakej tichej dohody. Spomínam si na jeden prípad v Česku, keď som tam robila túto prácu. Slečna nám volala s plačom, že jej mamu odviezla pohrebná služba, s ktorou nechce nič mať. A ako ju má odtiaľ dostať? Išlo o desivý príklad toho, ako tieto veci fungujú. Žiaľ, aj na Slovensku to niektoré zložky zneužívajú a majú dohody s pohrebnými službami a pozostalí nevedia, že ak sa im niečo nepozdáva, môžu si vybrať inú.

Foto: ARCHÍV FUNEBRA

funebra, obradne miesto, sviecky, pohreb, rozlucka Obradné miesto slúži na stretávanie sa a zapaľovanie sviečok.

Väčšina ľudí však v takomto momente nemá silu premýšľať nad alternatívami. Majú sa na to pripraviť?

Andrea: Je úplne pochopiteľné, že keď sa ľudia ocitnú v šoku z úmrtia blízkej osoby, chcú čo najrýchlejšie a najefektívnejšie všetko vybaviť. Majú toho zrazu veľmi veľa. Rozumieme tomu. A preto sa snažíme motivovať ľudí, aby nad vecami premýšľali dopredu. Aby o nich povedali svojim blízkym. Aby mali svoje posledné priania sformulované, vypovedané alebo napísané. To vie budúcim pozostalým uľahčiť rozhodovanie a vybavovanie. Od tých najjemnejších vecí, akou je obrad, až po materiálne. Vedomá príprava na záver svojho života môže okrem toho výrazne pomôcť aj samotnému človeku, ktorý sa na to pripravuje.

Ako to urobiť?

Monika: My to riešime napríklad súpravou kartičiek s názvom Môj záver života. Sú to otázky, ktoré v súvislosti s naším koncom života budú musieť zodpovedať naši pozostalí, ktorí budú však zároveň najviac zasiahnutí našou stratou a my im to môžeme touto cestou trochu uľahčiť. Sú rozdelené na dve skupiny – moja smrť a môj pohreb. Prvá skupina sa týka obdobia umierania a obdobia bezprostredne po smrti. Druhá skupina sa týka pohrebu – kde sa bude konať, ako má vyzerať, kde má byť uložený popol a podobne. Tieto kartičky si môže človek vypĺňať vlastným tempom počas života, keď sa na to cíti, keď sa ho ešte táto téma bezprostredne netýka, je zdravý a v plnej sile. Potom by mal dať minimálne niekomu vedieť, že to vyplnil a kde to možno nájsť.

Ako vlastne na Slovensku o smrti hovoríme?

Monika: Pre veľa ľudí to predstavuje knedľu v krku. Téma, o ktorej sa nechceme rozprávať, a o ktorej sa už vôbec nerozprávame prirodzene. A myslím si, že aj pandémia k tomu prispela.

Je ešte menšia vôľa o tom hovoriť?

Monika: Čakali sme, ako pandémia na tento problém zapôsobí. Myslím si, že sa to ešte viac umocnilo. Dva roky sme prežívali v bezprostrednom ohrození života. A teraz nastal stav, keď sa chceme preorientovať len na tie príjemné veci. Chceme zabudnúť, že sa tu vôbec niečo také dialo. Sociológovia pripomínajú, že to isté sa stalo po veľkých vojnách. Keď pominulo obdobie krvi, umierania, neustálej prítomnosti ohrozenia života, ľudia sa začali orientovať už len na to, aby bolo dobre a pekne. Po druhej svetovej vojne sa všetko zameralo len na napredovanie, zlepšovanie a doteraz žijeme v tomto tlaku, ktorý si možno ani neuvedomujeme. Musíme byť mladí, pekní, výkonní. Pandémia spôsobila, že už nikto nechce na to myslieť. Nenastalo osvietenie v spoločnosti – aha, aj ja som smrteľný a mal by som si tento pocit naplno uvedomiť.

Ako to je v zahraničí?

Monika: Inšpiráciou je pre nás Spojené kráľovstvo, kde vzniklo prírodné pohrebníctvo. Sledujeme rôzne iniciatívy, ktoré ani nesúvisia s pandémiou. Napríklad Death Café – ide o koncept rozhovorov o smrti v kaviarňach pri káve a koláčiku medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú alebo aj nepoznajú. Niektoré takéto podujatia sú usmerňované moderátorom alebo formou kartičiek s rôznymi otázkami – ako som si predstavoval smrť, keď som bol dieťa? Ako si predstavujem posmrtný život? Práve takéto diskusie podporujú začlenenie smrti do každodenného života, o čo sa snažíme aj my. Na našich workshopoch sa snažíme dať smrti priestor a učiť ľudí, ako ju znovu začleniť do každodenného života. Pretože pre našich predkov bola úplne bežnou súčasťou ich života. Ale my dnes máme toľko prostriedkov na rozptýlenie a na zabudnutie na smrť, že to veľmi radi využívame.

Čo konkrétne máte na mysli?

Monika: Napríklad aké obrazy človeka sa tvoria na sociálnych sieťach – len tie pekné. Nedostávajú priestor iné emócie a už vôbec nie tie ťažké. Človek nie je nikdy sám so svojimi myšlienkami, máme čo robiť, aby sme si tento priestor vytvorili. A pritom narastá táto potreba. Svedčí o tom vzrastajúce využívanie psychoterapie a psychofarmák. A to je ďalšia vec – ľudia často siahajú po liekoch, keď sa cítia smutní. Dnes je možnosť tieto stavy rýchlo zahnať, namiesto toho, aby sme sa s nimi učili pracovať. Nikto nás to však neučí.

Andrea: Smútok sa u nás vníma ako negatívna emócia. Je dôležité sa jej čím skôr zbaviť. A to vnímame aj na pohreboch, čo nás mrzí. Pretože posledná rozlúčka s blízkym človekom je príležitosťou, keď môžeme dať priechod všetkým emóciám. Smútok, plač sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Ale na rozlúčky často prídu ľudia s odhodlaním – nebudem plakať, sľúbil som to rodine. Pohreb pritom môže byť chvíľou, keď so svojimi emóciami môžu byť videní a zároveň ich komunita môže podržať. Ako to bolo v minulosti.

Čítajte aj Krematórium nemá na smiech moratórium

Je dôležité, aby bol smútok videný?

Andrea: Práve to môže byť liečivé, ak ho prežívate v kolektíve. Je to jedna z vecí, na ktoré sme ako spoločnosť zabudli. Už dostatočne nepestujeme schopnosť navzájom sa podporovať nielen v dobrých pocitoch, ale aj v zármutku. Nechceme si to dovoliť. A vytvára to začarovaný kruh. Keďže sa to ľudia neučia, tak už ani nevedia, ako reagovať na smútok a zármutok u druhých ľudí. Následne často namiesto pomáhajúcich slov používajú ubližujúce. Slovo má veľmi silnú moc a energiu a keby sme sa s ním učili lepšie narábať, vedeli by sme si navzájom lepšie pomôcť.

Monika: To súvisí aj so vzťahom k smrti. Ak musíme čeliť zármutku napríklad niekoho, koho poznáme a stretneme ho na ulici, cítime sa trápne, nevieme, čo s tým máme robiť. Je to zriedkavá situácia, ale nastáva. A niekedy naozaj siahneme po slovách, ktoré by sme inak nevybrali. Človek spanikári a povie niečo, čo skôr zabolí. V minulosti to bolo inak.

Súvisí to s tým, že aj oblečením ľudia dávali najavo svoje rozpoloženie?

Monika: Pamätám si, že moja mama nosila po smrti svojho otca rok iba čierne šaty. Dnes to už ľudia vnímajú ako zastarané. Ale malo to svoj význam. Išlo o signál okoliu, že som v zraniteľnom rozpoložení. A aj spoločenstvo sa citlivejšie správalo k pozostalému. Človek si najprv musí priznať svoj zraniteľný stav, potom si môže obliecť čierne šaty a dať sa ošetriť komunitou. Nemusí hrať silného a nezlomného.

Ako dlho trvá zármutok?

Andrea: Niekto sa už po týždni môže cítiť otvorený životu. Pre niekoho mohla byť smrť blízkeho vyslobodením, ak sa napríklad v chorobe dlho trápil a chcel odísť. Iné to môže byť pre človeka, ktorý zažil náročnú a nečakanú stratu. V rôznych situáciách môže byť náročné rozoznať, kedy sa človek dokáže s emóciami vyrovnať sám a kedy je dobré vyhľadať odbornú pomoc. Najmä staršia generácia vníma ako zlyhanie vyhľadanie pomoci, pretože na terapeutov neboli zvyknutí. Ale na druhej strane, možno v minulosti zohrávala potrebnú terapeutickú úlohu práve komunita, čo zasa nám dnes chýba. A to súvisí zrejme aj s tým, že dnes ľudia celkovo nechcú chodiť na pohreby.

A bolo by to užitočné?

Monika: Ľudia sa často ponáhľajú do práce, na pohreb si len odskočia alebo ani nechcú vôbec chodiť. Celé im to totiž pripomenie vlastnú smrteľnosť. A vytvoriť si na to vedome priestor môže byť náročné. Alebo deti na pohrebe – prevláda názor, že na pohreb nepatria, lebo by videli niekoho plakať. To je stále o tom istom. Nechceme sa o tom baviť, nechceme to vidieť a tento postoj odovzdávame aj deťom, ktoré však so smrťou taký problém nemajú.

Ale prečo to tak je?

Monika: Tak rapídne sa zvýšila životná úroveň, toľko príjemných vecí máme okolo seba. To je akoby ste dali dieťaťu do ruky zmrzlinu a vzápätí by ste mu ju zobrali. Pohreb je nevítané narušenie, na ktorom navyše hrozí, že nebudeme mať pod kontrolou svoje emócie. Svoju rolu zohráva aj spomínaný priestor. Viacerí ľudia, ktorí zažili pohreb v dome smútku, krematóriu, už nechcú zopakovať tento zážitok, pretože sa tam necítili komfortne. Ale s tým predsa vieme niečo urobiť. Rovnako ako vieme niečo robiť so zmenou vnímania smrti ako takej.

Foto: ARCHÍV FUNEBRA

les spomienok, kosice, cintorin, funebra Košický Les spomienok funguje ako druhý slovenský prírodný cintorín od roku 2021.

Už ste spomenuli, že dobrým priestorom pre poslednú rozlúčku môže byť príroda. Ale čo ak ani tá niekomu nevyhovuje?

Andrea: Rozlúčka nemusí prebehnúť iba v smútočnej sieni alebo na mieste, ktoré nám odporúča pohrebná služba. Môžeme ju zrealizovať na chate, na obľúbenom mieste toho človeka, dokonca v kaviarni, reštaurácii, kdekoľvek, kde si myslíme, že by to bolo príjemné, alebo kde by si to zosnulý prial. A práve toto dokáže veľa spraviť. Vieme to z vlastných skúseností, lebo pomáhame s rozlúčkami aj na iných miestach.

Naznačili ste, že smrť bola kedysi normálnou súčasťou života. Ako je to dávno?

Monika: Keď bola vysoká novorodenecká úmrtnosť, s ktorou malo skúsenosť veľmi veľa rodín. Keď aj seniori umierali mladší. A často umierali zmierení so smrťou, zvlášť ak boli chorí. Dnes sme schopní vďaka medicíne posúvať hranicu plnohodnotného života stále ďalej. Ťažšie sa opúšťa pohodlný život, už sa človek vekom nezmieruje so smrťou. Staroba v minulosti nebola príjemná, ľudia vedeli, že sú rodine na príťaž, lebo žili pokope. Čo dnes takisto už nie je.

Ako fungovali pohrebníctva?

Monika: Práveže kedysi neexistovali pohrebné služby. Členovia rodiny sa sami vlastnými rukami postarali o pohreb, museli vykopať jamu, umyť nebožtíka, obliecť do rakvy, vyrobiť rakvu. Dnes to urobia neznámi ľudia, ktorí len prídu vyzdvihnúť telo a o chvíľu je po tom. Dôležitý bol aj moment, že človek zostával v dome až do pohrebu, v priestore, kde sa žilo. Nebola na to špeciálna miestnosť, nedalo sa tomu vyhnúť. Dnes človek umiera v nemocnici, potom sa o všetko stará pohrebná služba, hrobár, obradník. A my s ničím z toho už nemáme kontakt. Nevieme, ako vyzerá umieranie. Ľudia si myslia, že je to ako vo filmoch, ale keď niekoho vidia naozaj umierať, je to obrovský šok. Pretože to vyzerá úplne inak. Ale ani to nás nikto neučí a ani o tom nehovoríme, lebo to nie je pekné a príjemné. Ani v škole na to nie je priestor. Aj popkultúra skresľuje obraz smrti, počítačové hry. Deti si myslia, že keď niekoho zastrelia, tak znovu vstane. Toto je prítomné v americkej spoločnosti, kde sú vrahmi neraz aj deti. Jednak preto, že veľmi veľa ľudí v Amerike vlastní zbraň a deti sa k nim vedia ľahko dostať, ale je tam aj nízka gramotnosť týkajúca sa vlastníctva zbrane, toho, čo to vlastne znamená mať zbraň. Deti potom často spôsobia zranenie a neuvedomujú si, čo spôsobili.

Rastie na Slovensku záujem o pochovávanie k stromom?

Andrea: Na Slovensku je možné uložiť popol aj mimo pôdy cintorína. Ľudia niekedy rozdeľujú popol a časť z neho uložia do záhrady či na obľúbené miesto zosnulého. Vsypávajú ho aj do mora či do rieky. Tento trend v posledných rokoch rastie. Áno, mnohí majú špecifické posledné prianie – byť pod stromom. Treba si však uvedomiť, že plocha na cintorínoch je obmedzená. Aj naše prírodné cintoríny koncipujeme skôr tak, že okolo jedného stromu je viacero urnových miest. Niektorí sa vyslovene pýtajú, či by mohli na mieste uloženia popola vysadiť strom. Vtedy im radíme, že to môžu urobiť vo svojej záhrade alebo na pozemku, kde majú súhlas majiteľa. Ľudí láka predstava stromu ako živého pamätníka zosnulého človeka. Ale prírodné pohrebníctvo nie je iba o stromoch, je o viacerých biotopoch, ktoré môžu slúžiť na ukladanie popola, ale aj celých tiel. Môže ísť o trvalkové a lúčne záhony, ovocné sady, ale aj farmy, lesy.

Foto: ARCHÍV FUNEBRA

funebra, pohreb, pochovanie, urna, cintorin Na prírodných cintorínoch sa ukladá popol do zeme vsypom alebo v rozložiteľných urnách.

S akými nevšednými cintorínmi ste sa stretli?

Monika: Za najzaujímavejšie a najzmysluplnejšie považujem, keď sa prírodným pohrebníctvom zaberie veľké územie a stane sa z neho prírodná rezervácia. Takto sa to deje v Juhoafrickej republike alebo v Severnej Amerike. Vznikajú obrovské plochy, ktoré vôbec nevyzerajú ako cintorín. Často sú tie miesta bez označenia, pochovávajú sa tam celé telá medzi stromami, ktoré zároveň chránia celý priestor pre ďalšie generácie. Nemôže sa tam stavať, nesmie sa to ani inak využívať. Má to výhody pre prírodu aj pre ľudí.

Andrea: Pre mňa je dôležitá pestrosť. Rada idem na plochách, ktoré tvoríme, do detailov a snažím sa myslieť na všetky možné prepojenia. Kladieme napríklad dôraz na opeľovače, ale aj iné druhy organizmov, ktorým sa snažíme poskytovať možnosti pastvy alebo úkrytu. Vytvárame nektárodajné plochy, sadíme medonosné kríky, trvalky, osádzame hmyzie hotely a vtáčie búdky. Na našich prírodných cintorínoch dokonca chováme včely.

Aký to má význam?

Andrea: Cintoríny sa môžu stať významným prvkom biodiverzity v mestách. Do budúcna to bude čím ďalej tým viac nutné. Pretože súčasné cintoríny sú obrovskými plochami z kameňa, náhrobkov v tmavých farbách, plné umelých ozdôb, to všetko len prispieva k zvyšovaniu teploty v danom prostredí a vytvára obrovské množstvo odpadu. Nejde o vhodné adaptačné opatrenia na zmenu klímy, na rozdiel od prírodných cintorínov. Takže kombinácia obrovských priestorov vo voľnej krajine, ktoré môžu slúžiť ako prírodné rezervácie, je pre mňa dôležitá v kombinácii s mestským prostredím, kde budú prírodné a prírode blízke cintoríny plnohodnotnou súčasťou sídiel – ako parky.