Hasičská človečina sa mi dostala do krvi

Celý profesionálny život publicistu ste sa venovali najmä požiarnikom. Ako ste sa k nim dostali?

V rokoch môjho dospievania sme mali v dedine desať alebo jedenásť družstiev dobrovoľných hasičov, väčšinou žiacke a dorastenecké. Chcem som medzi nich, ale veliteľ zboru Ján Baďura mi povedal: Nás je dosť a ty bývaš ďaleko od zbrojnice. Píšeš do obecného Opatovského ruchu, okresných novín a Smeny, my budeme cvičiť, súťažiť a hasiť a ty budeš o nás písať. Tak aj bolo a ostalo mi to dosiaľ, už viac ako šesťdesiat rokov. V každom vydaní časopisu Požiarnik publikujem nepretržite viac ako polstoročie.

Stanislav Vančo Stanislav Vančo.

Nikdy ste hasičov neopustili?

Nie. Ako publicista sa venujem minulosti dobrovoľného hasičstva na Slovensku desiatky rokov, pravidelnú rubriku a publicistiku z histórie hasičstva v časopise si dopĺňam ako hobby. Mal som šťastie, že som stretal tisícky obyčajných, skutočných nadšencov, obetavých a nezištných ľudí. Mal veru pravdu starý Pavel Košík z Prešova, dlhoročný veliteľ tamojšieho zboru a niekdajší dobrovoľný funkcionár, keď mi ešte ako začínajúcemu redaktorovi pripomínal: Nie každý človek môže byť požiarnikom, ale skutočný požiarnik je človekom. Ušľachtilá človečina, byť pripravený na pomoc spoluobčanom, blízkym aj neznámym, zachraňovať ich pri ohrození života, pomáhať v núdzi pri požiaroch a iných pohromách, sa mi dostala do krvi a pomáhala mi aj vytrvať. Aj dnes, na sklonku svojho života, ďakujem ideám hasičstva, že hoci bez hasičskej prilby a rovnošaty som sa napriek peripetiám a nástrahám prepísal životom ako humanitne a sociálne orientovaný človek.

Predchodkyňou dnešných dobrovoľných požiarnikov bola Zemská hasičská jednota (ZHJ). Zmapovali ste jej činnosť v monografii, to si zrejme vyžiadalo veľa času.

Už pred polstoročím som zostavoval v redakcii Požiarnika Pamätnicu ZHJ k jej päťdesiatemu výročiu. Zoznámil som sa pritom s niekoľkými spoluzakladateľmi a budovateľmi tejto dobrovoľnej organizácie, napríklad s Imrom Bolčíkom, Jozefom Trimajom, Jánom Bendíkom, s bardom slovenskej hasičskej poézie Jánom Thomkom, celoživotným zberateľom pamiatok hasičstva Pavlom Košíkom aj s aktívnymi osobnosťami Karolom Forgáčom, Viliamom Hojzákom a legendárnym Martinom Bešinom. A na nekonečných pracovných cestách za spravodajstvom a reportážami pre časopis som navštívil stovky hasičských zbrojníc aj miesta tragických udalostí, pri ktorých oheň a povodne ničili všetko, aj životy. Videl som biedny stav požiarneho zabezpečenia i techniky. Stal sa zo mňa aj hľadač exponátov pre Košíkovo hasičské múzeum v Prešove a zaujímavých písomných dokumentov z minulosti dobrovoľných zborov. Nikto, ani redakcia Požiarnika, nemal takmer nijaký archív, o predchodkyni Hasičských Listoch ani nehovoriac. A tak som pátral a hľadal v zbrojniciach, skupoval som z pozostalostí alebo od jednotlivcov.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

kniha 100 rokov ZHJ na Slovensku a DPO SR Minulosť a súčasnosť požiarnej ochrany.

Takže ste si „nahonobili“ veľkú zbierku?

Generácie v rovnošatách, ich spomienky a písomné doklady sa stali pre mňa cennými zdrojmi. Pomohli mi aj v rokoch normalizácie, keď som musel opustiť post šéfredaktora, no moji nástupcovia v redakcii mali záujem o spoluprácu. Získané zdroje som využíval pri písaní článkov z histórie, raz boli podpísané pseudonymom, inokedy značkou. Spomenuli si na mňa aj vo federálnej komisii pre históriu hasičstva, externe som sa podieľal na zostavovaní, lektorovaní a vydávaní série knižných Príspevkov k dejinám požiarnej ochrany v okresoch na Slovensku. Vtedy som netušil, že sa aj aktívnejšie vrátim k svojmu koníčku. Po novembri 1989 som dostal príležitosť vo volených funkciách v ústredných orgánoch DPO SR, žiaľ, po tragickej udalosti v rodine som musel funkcie zanechať a uprednostniť starostlivosť o výchovu synov, starší bol prvák a mladší v predškolskom veku. Hasičskú históriu som ale neopustil.

Ako dlho ste pracovali na monografii?

Keď ma predstavitelia DPO SR oslovili s tým, že na rok 2022 pripadá sto rokov Zemskej hasičskej jednoty, a to je dôvod na zmapovanie histórie, potešilo ma to. Môj návrh na obsah a zameranie schválilo Prezídium DPO SR v čase, keď Slovensko začínal obťažovať koronavírus. Takže som všetky vlny pandémie presedel doma za počítačom. Za podkladmi som „putoval“ iba ak výťahom z bytu do knižnice a archívu v mojej pivnici. S redaktorom publikácie a ilustrátorom jednotlivých kapitol Jánom Parčišom sme fungovali cez telefonáty a emaily. Monografia uzrela svetlo sveta v čase, keď doznievala tretia vlna pandémie.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

kniha 100 rokov ZHJ na Slovensku a DPO SR Za otca moderného hasičstva pokladajú bratislavského rodáka Edmunda Széchenyiho.

Nemali ste obavy z toho, že pri množstve údajov v knihe niečo dôležité opomeniete?

Podľa ohlasov sa ukazuje, že kniha sa vydarila. Ale pri očakávaní recenzných posudkov som mal k žartovaniu ďaleko. Hoci boli priaznivé, tŕpol som, ako prijmú čitatelia časti hasičskej histórie písané publicistickým a faktografickým štýlom. Už pred prípravou jednotlivých kapitol som si uvedomoval, že napriek množstvu zoradených historických faktov nestvorím komplexnú encyklopedickú databázu údajov, v ktorých by sa našli všetky hasičské zbory, ktorých je približne tritisíc, ba nenájdu sa tam ani desiatky tisíc dobrovoľných členov a funkcionárov, nie som špecialista na komplexný vývoj, napríklad techniky. Na podrobne odborne spracované dejiny hasičstva na Slovensku ešte nie sme pripravení, ale teší ma, že dobrovoľní hasiči vnímajú monografiu ako poctu sebe a hold zakladateľom hasičstva.

V akých podmienkach vlastne ZHJ vznikala?

Formovala sa v ťažkom období po prvej svetovej vojne, krátko po vzniku Československej republiky. Na odvážnu prácu sa podujal skúsený župný úradník a veliteľ trenčianskych dobrovoľných hasičov Vojtech Nemák, spolu s Miloslavom Schmidtom a Dušanom Šulcom, ktorí pôsobili v turčianskom hasičskom prostredí. Pomohli im skúsení činovníci hasičských jednôt z Moravy a zo Sliezska. Po úradnom poverení V. Nemáka podporili snahu vytvoriť hasičskú organizáciu ministri s plnou mocou pre správu Slovenska i viaceré župné úrady a v prvých augustových dňoch roku 1922 založili v Trenčíne Zemskú hasičskú jednotu na Slovensku delegáti z desiatok hasičských spolkov. Od začiatku združovala občanov bez ohľadu na rasu, pohlavie, národnostnú, náboženskú, politickú alebo inú príslušnosť.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

kniha 100 rokov ZHJ na Slovensku a DPO SR Miloslav Schmidt patril k zakladateľom Zemskej hasičskej jednoty.

Z čoho financovali jej činnosť?

Dobrovoľné hasičstvo zjednocovala ušľachtilá myšlienka – Bohu na slávu, blížnemu na pomoc. Funkcionári síce oplývali veľkým nadšením a chuťou do práce, ale mali prázdne vrecká. Cestovné náklady si platili z vlastného, na poštovné sa skladali do klobúka. Vhodné materiálne podmienky ponúklo mesto Martin a stalo sa tak sídlom ZHJ. Nijaké finančné dotácie neexistovali a finančné príspevky členov by toho veľa nepokryli, nuž východiskom sa stala podnikateľská činnosť. Sprvu sa jej pilierom stala zmluva s Prvou českou vzájomnou poisťovňou. Tak si ZHJ zabezpečila úhrady nákladov na prenájom priestorov a mzdy pre zamestnancov asekurácie – poisťovacieho oddelenia a jeho vedúceho, M. Schmidta. Tento činorodý nadšenec začal spolu s kolegami organizovať hasičské jednoty v okresoch a zakladať stovky hasičských zborov v obciach po celom Slovensku. Postupne začali realizovať plány na budovanie svojpomocných podnikov hasičstva i stavbu vlastného ústredného hasičského domu. Napriek nedostatočnej štátnej finančnej podpore v medzivojnovom období dobrovoľné hasičstvo pričinením vtedajších sponzorov i obcí, ale najmä vlastným úsilím a organizovaním kultúrnych a spoločenských aktivít mohutnelo. Pribúdalo odborne pripravených ľudí, organizácia mala takmer 80-tisíc členov. Vtedajší predseda vlády Milan Hodža označil dobrovoľné hasičstvo za druhú armádu republiky.

Ako sa do práce dobrovoľných hasičov premietali pomery v spoločnosti?

Rôzne okolnosti zasahovali, samozrejme, aj do ich činnosti a fungovania, ZHJ na Slovensku po Viedenskej arbitráži stratila stovky zborov a tisícky členov, no po roku 1945 ich opäť prijala do svojich radov. Po vzniku slovenského štátu bránila vo svojich radoch členov českej a moravskej národnosti. Odmietla pokusy ministra Alexandra Macha o podriadenie sa Hlinkovej garde. Mnohé hasičské zbory pomáhali v Slovenskom národnom povstaní, stovky dobrovoľných hasičov prišli o život v protifašistickom odboji. Boli, pravdaže, aj výnimky, niektorí funkcionári v zboroch a okresných jednotách zaujímali iné postoje. Už prvé aprílové dni po druhej svetovej vojne však ukázali, že dobrovoľné hasičstvo na východnom Slovensku, ktoré počas oslobodzovacích bojov utrpelo najväčšie materiálne a technické straty, sa ako prvé prihlásilo na pomoc pri obnove republiky.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

kniha 100 rokov ZHJ na Slovensku a DPO SR K hasičom patrila aj Modlitba.

Jednoduché to požiarnici nemali ani neskôr. S čím všetkým zápasili?

Jednoznačnou brzdou dobrovoľného hasičstva po druhej svetovej vojne a najmä po Februári 1948 sa stali kádrové čistky a bezduché nasledovanie sovietskeho modelu požiarnej ochrany. Viaceré organizácie zanikli, samotné slovo hasič nadobudlo priam pejoratívny význam. Darmo požiarnici v rámci Národného frontu plnili socialistické záväzky, bez dostatku techniky a bez odbornej prípravy zaostávali napríklad v porovnaní s Rakúskom či Nemeckom čoraz viac. Nanútená organizácia, Zväz požiarnej ochrany, sa z letargie preberala až počas obrodného procesu na konci šesťdesiatych rokov a vracala sa k tradičným a osvedčeným hodnotám dobrovoľnosti. Normalizácia však väčšinu zmien udusila, vrátane jej nositeľov. Podstatné zmeny nastali po novembri 1989. Dobrovoľní požiarnici sa stali súčasťou jednotného systému požiarnej ochrany spolu s profesionálmi a zaradili sa k svetovej špičke. Teší ma, že nechýbajú medzi nimi ani deti a mladí ľudia. Dnes združuje DPO SR približne 70-tisíc členov, v mnohých rodinách nadväzujú na storočnú generačnú tradíciu. Tvoria historicky a aj v súčasnosti jedno z najstarších a najpočetnejších občianskych združení na Slovensku. Sú spoľahlivou oporou hasičov a záchranárov z povolania. Nuž myslím si, že štát by na investíciách do tejto organizácie, výchovy a odbornej prípravy dobrovoľných hasičov nemal skrbliť.