Chýbajú Čechom Slováci? Myslím si, že nám chýbate, vraví Pavel Kosatík

Prečo sa český spisovateľ takmer 30 rokov po rozpade Československa rozhodne napísať knihu o moderných dejinách Slovenska?

Asi pred 25 rokmi som sa dostal k zaujímavej antológii Slovenská otázka v 20. storočí, ktorú editoval Rudolf Chmel. Každý, kto si túto knihu prečíta, sa musí logicky začať zaujímať o slovenské dejiny, teda aj Čech. Začal som si k tejto téme požičiavať knihy a vypisoval som si poznámky, najmä keď som s niečím nesúhlasil. Takto sa to hromadilo, a keď už toho bolo veľa, tak to z toho nejako prirodzene vyplynulo, že som sa rozhodol napísať knihu.

Mali ste aj iný dôvod?

Myslím si, že nám chýbate. A chcel som dorovnať to, čo si nejakým spôsobom dlhujeme. Išlo mi o to, aby čitatelia na Slovensku pochopili, že sa o vás stále zaujímame.

Pre Čechov je to trochu ťažšie, pretože u nás prežíva ten zradný naratív staršieho a mladšieho brata. Síce už 30 rokov existujú dva samostatné štáty, takže by každému malo byť jasné, že v nich žijú dva samostatné a rovnoprávne národy, no v hlavách to stále niekde je. Mnohí ľudia v Česku si z rozdelenia zapamätali iba to, že Slováci boli „kverulanti“, nevďační za to, že s nami žili v jednom štáte.

A najmä do budúcnosti sa už nesmie stať, že česká strana zasa začne vyťahovať tú teóriu „staršieho brata“. Rád by som to preto uviedol na pravú mieru na českej strane.

Vy ste pred časom absolvovali turné po Slovensku. Ako vašu knihu prijali čitatelia u nás a v čom bol možno rozdiel oproti Česku?

Zaujímavé na tom bolo, že každé stretnutie bolo iné. To bolo dané tým, že ho čiastočne organizovali kníhkupectvá, čiastočne rôzne inštitúcie a knižnice. Publikum bolo teda veľmi rôznorodé, no všade zaznievalo rovnaké tvrdenie: spoločnosť je značne polarizovaná a nik si s tým nevie rady. Najviac ma zaskočilo, že úplne „na větvy“ sú z toho najmä mladí ľudia. Keď mi jedna vysokoškoláčka povedala, že od života ona a jej generácia absolútne nič nečakajú, skoro mi to vyrazilo dych. Keby som bol ja mladý Slovák, vedel by som, čo so životom, pretože za tzv. starú spoločnosť považujem skôr tú českú – tam stále počujem, že všetko nejde a pod. Pokiaľ som si o súčasnom Slovensku niečo myslel, tak po tomto turné sa mi to poriadne „zahmlilo“.

Pavel Kosatík, Slovenské století

Napísali ste scenár k televíznemu seriálu České století, ktorý režíroval Robert Sedláček. V čom bolo písanie scenára k českým dejinám iné ako písanie knihy k tým slovenským?

Hoci sa tie názvy podobajú a mohlo by to zvádzať k tomu, že sú to dvojčatá, v žiadnom prípade nie sú. Kniha Slovenské storočie, príbeh rámcovaný rokmi 1918 – 1998, bol príbeh o vzostupe národa. Príbeh so šťastným koncom. Naproti tomu české dvadsiate storočie nemá na koncu katarziu. Preto zmyslom seriálu bolo skôr ukázať Čechom, čo ich politici robili v tom storočí zle, že tak často prijímali zlé rozhodnutia. Boli to české „průšvihy“, nie slovenské.

Kacírska otázka: Neprišli Slováci ku všetkému tak trochu náhodou? My hovoríme – ako slepé kura k zrnu… Či už ide o r. 1918, 1939, 1989 aj 1992?

Stretávam sa s týmto názorom a viem, že mnohí Slováci si to myslia. To isté by však mohli tvrdiť aj Nemci o Čechoch: V akej vojne ste nás porazili? Akí ste vy víťazi, či už roku 1918, alebo 1945? V histórii sa rátajú víťazstvá skôr ako cesty k nim.

Lenže slovenská politika sa do r. 1918 vyznačovala práve svojou pasivitou…

Áno, to bol prístup predstaviteľov SNS. No okrem nich tu existovala úzka vrstva ľudí, ktorí to presiahli. Napr. Andrej Hlinka, ktorý je považovaný za lokálpatriota, však dokázal politiku zorganizovať v rámci celého Slovenska, hoci prostredníctvom farárov, a potom to naplno rozvinul po r. 1918. Alebo ľudia, ako bol Milan Hodža, ktorý výrazne presiahol svoju dobu. Jeho si predstavujem ako hlavnú postavu vo filme Jára Cimrman ležící, spící, ktorá vo viedenskom Belvedere našepkáva Františkovi Ferdinandovi, že Rakúsko-Uhorsko treba federalizovať. Hodža to tak pred rokom 1914 naozaj robil, chcel, aby jedným zo subjektov federácie bolo aj Slovensko. Ak si zoberieme, že v tom čase ani nemalo stanovené žiadne hranice, tak to bola v tých časoch veľmi nekonvenčná myšlienka. Hodža bol už ako mladý veľmi odvážnym a kreatívnym politikom.

Rudolf Chmel v knihe Slovenská otázka v 20. storočí napísal: „Leitmotív slovenskej otázky v 20. storočí predstavovalo uskutočnenie zásady ,rovný s rovným', t. j. rovnoprávneho postavenia Slovákov a Čechov, nie uskutočnenie rozdelenia spoločného štátu či realizovanie samostatného štátu. Toto uskutočnenie (…) nenašlo v Čechách primeranú rezonanciu – v celom 20. storočí. Ani vtedy, či skôr práve vtedy, keď Slováci vládli v Prahe." Prečo?

Tých odpovedí sa ponúka viacero. Zakladatelia štátu spravili v prvých rokoch množstvo chýb. Napr. to, ako Vavro Šrobár „dobýval“ Slovensko. Mal zlé skúsenosti s Maďarmi a veľmi netrpezlivú povahu, a tak na nich šiel veľmi tvrdo, pristupoval k nim podľa zásady: „Na hrubé vrece hrubá záplata.“ Pritom často zmietol aj Slovákov, lebo nemal dostatočnú rozlišovaciu schopnosť.

Čítajte viac Krvavé sonety z augusta a septembra 1914

Potom bola obrovská škoda, že sa hneď na začiatku nedohodli Masaryk s Hlinkom. Pri všetkých odlišnostiach – jeden protestant, druhý katolík – mali spoločné to, že vo svojich národoch boli považovaní za patriarchov. Boli to charizmatici, ktorých ľudia nasledovali.

Veľmi nešťastné bolo to, že si nevysvetlili, čo je Pittsburská dohoda. Myslím si, že Masaryk tejto dohode so zahraničnými Slovákmi skutočne neprikladal veľký význam, pretože v tej chvíli veril, že zásadné veci sa dohodnú s ľuďmi doma. No keď potom prišiel exemplár do Československa a Hlinka tam uvidel Masarykov podpis, nahneval sa a vybral sa do Versailles, čím spáchal zločin velezrady, pretože nebolo jeho kompetenciou napádať činnosť ministerstva zahraničia. Po tomto incidente sa už ich vzťah nikdy nedal dokopy. A keď medzi sebou komunikovali, prišli mi ako malí chlapci, ktorí sa vychvaľujú, kto má väčšie zásluhy na vzniku Slovenska.

Myslím si, že vtedajšia politická elita „prešustrovala“ 20. roky, podobne ako sme my po revolúcii „prešustrovali“ 90. roky.

Po skúsenosti s 2. svetovou vojnou však mohlo dôjsť k nejakej sebareflexii…

No to už Slováci mali skúsenosť so samostatným slovenským štátom. Nech bol, aký bol – pridal sa k nacistom, likvidoval Židov, počas SNP sa postavil proti vlastnému obyvateľstvu atď. – ale bol to vlastný štát. Po tom nebolo pre Slovákov samozrejmosťou vracať sa do spoločného štátu, zvlášť keď sa v rokoch 1938 – 1939 skončil katastrofou.

No znovu sme sa dostali k modelu unitárneho štátu…

Ale to bolo z iných dôvodov. Vždy, keď sa spoločnosť na krátky čas demokratizovala, tak sa národná otázka otvorila a veci sa dali veľmi rýchlo do pohybu. Tak to bolo v r. 1944, 1968 i v rokoch 1990 –1992. Po r. 1945 by sa tento proces možno odohral podobne rýchlo, pretože Slováci by trvali na nejakej forme toho „rovný s rovným“. Lenže vtedy sa cez nás všetkých prevalil Stalin. Komunisti presadzovali teóriu, že národy zaniknú. Mimochodom, teraz na Ukrajine vidíme, čo sa tým myslelo… Ruský národ určite zaniknúť nemal. V komunizme to teda všetko zamrzlo na dvakrát dvadsať rokov.

Aj tak boli momenty, keď to s Československom bolo nahnuté. Zoberme si rok 1968. Ak by v auguste neprišlo k okupácii, tak na XIV. zjazde KSČ, ktorý sa mal konať v septembri, sa malo hovoriť o federácii. Slováci by žiadali to „rovný s rovným“, ktoré im Česi z pozície staršieho brata neboli schopní poskytnúť. Možno by sa štát rozdelil vtedy. Tých možností bolo viac.

Slovenský národ bol „hotový“ už v r. 1918, akurát nemal inteligenciu, ktorá by to nahlas povedala. Keď čítate Martinskú deklaráciu, cítiť z toho, že mali v hlavách veľký zmätok. Oni sa cítili samostatní a zároveň žiadali Prahu, aby im to potvrdila. Nevedeli sa ešte demokraticky správať.

Napokon sám Vavro Šrobár prišiel s myšlienkou, že Slováci sú vetva československého kmeňa. Vo vzťahu k Maďarom to bol nepochybne úspešný koncept…

No už po niekoľkých rokoch existencie ČSR sa ukázal ako neudržateľný…

V knihe píšete: „Že velká část nás Čechů celou dobu nechtěla nebo nebyla schopna slyšet, je jedna z největších záhad našeho společného vývoje.“

Áno, veľa Čechov až do roku 1992 nepochopilo, že Slováci nie sú len trochu iní Chodovia lebo Hanáci. Že je nezmysel správať sa k nim paternalisticky.

Čítajte viac Slovenský štát odsúdil na smrť aj katolíckeho kňaza

Slovenské storočie vykladáte cez príbehy významných slovenských osobností, ako boli Šrobár, Štefánik, Hlinka, Hodža, Tiso, Husák. Bolo tam cítiť určité sympatie i antipatie. Ktorý z nich vám bol najsympatickejší a prečo?

Budem celkom konvenčný – Štefánik. Viem, že vyhral anketu Najväčší Slovák, a pre mňa bol tiež najväčším Slovákom. Pritom on vlastne žiadny veľký národovec nebol, v čom sa podobal Masarykovi. Pre oboch národ nebola tá najvyššia kategória. Človek má byť demokratom, čo je viac ako príslušnosť k národu.

On bol kozmopolita, a preto je dosť zábavné, keď sa ním dnes oháňajú rôzni „hejslováci“. Keď vidíte vlajky ĽSNS na Bradle, tak je to také smutno-smiešne…

To je pravda, bol svetoobčan, no on je v tom nevinne. Keďže nezanechal takmer žiadnu písomnú pozostalosť, každý si ho môže „privlastniť“ a vykladať ako len chce. Pravda však je, že mal francúzske občianstvo, ako Francúz niekoľko ráz obišiel svet a všade bol doma. Ako človek.

Lenže Štefánik zahynul v máji 1919 a do politického vývoja v 1. ČSR nezasiahol. Komu teda patrí prívlastok „naj slovenský politik“?

Zasa nepoviem nič prekvapujúce – bol to Milan Hodža, ktorý mal nesmierny politický talent a svojím uvažovaním presiahol stredoeurópsky región. Mal smolu, že na seba narazili s Benešom. Obaja boli erudovaní experti na zahraničnú politiku, lenže každý s úplne iným poňatím – Beneš sa orientoval na Francúzsko a Britániu a Hodža ako agrárnik „vycepovaný“ z uhorského parlamentu, kde sa snažil byť hovorcom všetkých nemaďarských menšín, bol zvyknutý na to, že sa musí dohodnúť so všetkými susedmi. A tak to do poslednej chvíle skúšal. Napr. v r. 1935 – 1937 sa stále pokúšal rokovať s rakúskym kancelárom, hoci v krajine už vládol klérofašistický režim. Vedel však, že obe krajiny majú spoločný záujem, pretože Kurt Schuschnigg odmietal anšlus.

Naproti tomu Beneš nechcel rokovať trebárs s Henleinom a s ostatnými členmi jeho strany. To bola vždy Hodžova robota. To isté platilo aj vo vzťahu k hlinkovcom. Pred voľbou prezidenta v r. 1935 im Beneš nasľuboval hory-doly, no napokon z autonómie zasa nič nebolo, čo Hodžu dostávalo do nezávideniahodnej pozície, pretože on im to potom musel vysvetľovať, nie Beneš.

Pre Hodžu to muselo byť ťažké, snažiť sa držať henleinovcov a hlinkovcov na pôde republiky a nemať im čo ponúknuť. Ale robil to celé tri roky (1935 – 1938), a nezlyhal. Musel to byť ozajstný diplomat a politik.

Čítajte viac Čo zavinil Beneš vo februári 1948?

Slovenské elity – od Vavra Šrobára až po Fedora Gála – ktoré v Prahe považovali za reprezentanta slovenského národa, nemali na Slovensku reálnu oporu. Prečo bola Praha takpovediac slepá?

Už som to naznačil: Česi sa veľmi nezaujímajú o príslušníkov iných národov, a to ani keď s nimi žijú v jednom štáte. Treba však odlíšiť nezáujem alebo unitárny paternalizmus od centralizmu, bez ktorého sa žiaden štát nezaobíde. Praha nerobila všetko dobre, ale v dvadsiatych aj tridsiatych rokoch bola česká pomoc Slovensku nutná. Slováci sa v rokoch 1918 – 1919 neoslobodili od Maďarov sami, veď nemali vojakov, ale s pomocou Prahy. Južnú slovenskú hranicu, do roku 1919 nikdy nejestvujúcu, stanovil nie Slovák, ale Edvard Beneš. Praha pomohla Slovákom zaviesť vzdelanie. Obce dostali nové školy. Telocvične. Knižnice s kvalitnou literatúrou. Vďaka tomu sa počas pár rokov sformovala nová slovenská inteligencia: učitelia, právnici, lekári, ekonómovia, umelci. Bolo vidieť, aký bol slovenský národ hladný po vzdelaní.

Hlavný problém, s ktorým sa slovenská politika v 20. st. musela vysporiadať, bolo naše zaostávanie a dobiehanie. Ako sme to zvládli?

V roku 1992, keď sa delila čs. federácia, si oba národy boli životnou úrovňou tak blízko ako nikdy predtým. Čiže slovenské zaostávanie v životnej úrovni bolo v zásade odstránené. Z pohľadu Slovenska to bol teda šťastný príbeh, neviem, či to však platí aj v prípade Česka. My sme mali možno dobrý začiatok v 20. rokoch, no Mníchov nás strašne zrazil späť. Pre vás bola aj tá neskoršia normalizácia pokračovaním industrializácie, no pre nás šlo o dobu národného úpadku.

Aj v roku 1998, keď vy ste uplynulé storočie zavŕšili zosadením Mečiara, sa u nás v politike dialo niečo úplne iné. Klaus so Zemanom podpísali tzv. opozičnú zmluvu, čo si, myslím, bol opak katarzie, ktorú ste v tom roku zažili vy. Bolo to prakticky popretie politiky, čo ľudí strašne demoralizovalo. Naproti tomu vy ste dosiahli moment, keď sa niekoľko skupín ľudí dohodlo, a tak ste dokázali priam nemožné – odstavili ste od moci dlhodobého škodcu štátu. Otázka je, ako s tým dnešná spoločnosť hospodári…

Zdá sa, že to bolo iba krátkodobé vzopätie a my sme ten kapitál prehajdákali…

Ale máte to v sebe. Viete, že ste to vtedy dokázali. Keď budete niekedy zúfalí a budete v minulosti hľadať, o čo sa môžete oprieť, tak rok 1998 bude jeden zo svetlých momentov vašej novodobej histórie. My aj vy potrebujeme občianske sebauvedomenie, že všetci ľudia majú moc a že ako voliči môžu dosiahnuť veľa. A najmä, že demokracia sa nekončí voľbami, starať sa o štát treba každý deň. U nás aj u vás je častý ten švejkovský prístup – kašlem na to. Je tu veľmi cítiť tento druh pasivity. Lenže demokrat sa nemôže na nič vykašľať. O tom bol aj ten rok 1998.

Čítajte viac Rakúsky exprezident Fischer: Náš problém je Putin, nie Puškin

V prvej dekáde nového milénia sa všetky naše integračné snahy naplnili – v r. 2004 sme vstúpili do EÚ a do NATO, neskôr sme sa stali súčasťou Schengenu a v r. 2009 sme to zavŕšili prijatím eura. A potom došlo k obrovskému sebauspokojeniu, čo bola obrovská chyba. Desať rokov Slovensko tvrdo spalo a teraz sa to začína ukazovať…

Pre mňa je záhada, že slovenská spoločnosť je ešte pasívnejšia než tá česká. Teraz, keď som tu strávil istý čas, vidím, že situácia je skutočne zlá. Najhoršie na tom je, že mladá generácia uteká preč. Badať, že tu vyprchalo to počiatočné nadšenie – a do politiky sa už nik nehrnie, radšej inú pracovať do súkromného sektora, resp. odchádzajú do zahraničia. Teraz ide o to, ako týchto ľudí prebudiť.

Napriek tomu niektorí dokonca hovoria , že sme víťazmi 20. storočia. Nie je to prehnané?

Nie je, ale už sme hlboko v tom dvadsiatom prvom. A dnes ľudia u vás vedia, že aj po katarzii, akú zažili trebárs v roku 1998 alebo o ďalších dvadsať rokov potom, keď sa spoločnosť znova dala v sebaobrane dohromady, môže prísť aj dezilúzia. A dnes sa mi zdá, že pre mnohých z vás je tých dezilúzií už veľa. Uverili ste, že príde lepší politický štýl, ale pohľad na nových politikov je často tristný. Chceli ste skoncovať s korupciou, ale zdá sa, že sa jej stále darí skvele. Idete do zložitého obdobia. Nesmiete sa dať opanovať „blbou náladou“. To demokrat nesmie, aj keď je to ťažké.

V r. 1992 bolo len zhruba 10 % Slovákov za samostatnosť, 20 % boli silní federalisti a tých zvyšných 70 % sa názorovo pohybovalo niekde medzitým. Prečo sa podľa vás Československo rozpadlo?

Po 40 rokoch komunizmu naša spoločnosť nebola dostatočne štruktúrovaná, čím zasa narážam na otázku elít. Jednoducho na českej ani na slovenskej strane nebol dostatočný počet ľudí, ktorí by dali verejnému dianiu dostatočný „řád“. Každý deň sa v novinách objavil nejaký nový človek s nejakým novým stanoviskom, ktorý povedal: „Takto to robia vo Švajčiarsku.“ A hodinu mal pravdu, lebo nik nevedel, ako sa to má robiť, nikto nevedel, ako to funguje na Západe. Toto, tá lacnosť, s akou sa to všetko odohralo nad našimi hlavami, mi dodnes prekáža. Som rád, že sa rozdelenie odohralo kultivovane, bez krviprelievania, no prebehlo v totálnom chaose, keď ľudia neboli pánmi situácie.

Mne sa napríklad pozdával variant konfederácie. Myslím, že sme sa o to mohli aspoň pokúsiť. Vznikli by dva samostatné štáty, ktoré by však mali nejaké spoločné kompetencie a spoločnú hlavu štátu. No to by na českej strane nemohol byť kupecky uvažujúci premiér, ktorý to bral doslova tak, že jedna časť firmy prosperuje a tá druhá toľko nie, a keď sa zbavím ten druhej, bude všetko v poriadku. No a na slovenskej strane bol zasa Mečiar, ktorý sa triasol, ako bude v privatizácii rozdeľovať majetky sám, svojim verným.

Čítajte viac Ako absurdné divadlo: Voľba prezidenta 89

Vo vašej knihe je jedna pekná popiska pod fotkou, na ktorej je Václav Havel pri soche M. R. Štefánika: „Česi chtějí udržet spoločný štát, no nechce se jim Slovákum rozumět. Jak tohle dopadne?“

Podstatná zmena oproti minulosti spočívala v tom, že v Čechách už nežilo 3,5 milióna sudetských Nemcov. Cynicky povedané, už sme vás nepotrebovali ako ich protiváhu. Viem, že 1. január 1993 sa na Slovensku oslavoval, no nemal som pocit, že by to bolo bytostné vyvrcholenie. U nás nebolo čo sláviť. Česi ako národ, ktorý si Československo vymyslel, zlyhali, keď ho neudržali. Keď to slovenské „rovný s rovným“ ozajstne nepochopili. Ale nie je všetkým dňom koniec, možno nás v budúcnosti nejaká užšia forma spolupráce ešte čaká. V zahraničnej lebo obrannej politike by to, myslím, obom štátom prospelo.

Podstatné je, aby sa na českej strane odstránila tá prekliata rétorika staršieho a mladšieho brata. Ten český paternalizmus, ku ktorému by stále niektorí mali sklon, musí ísť preč.

Náš vzťah k Československu, napriek tomu všetkému pozitívnemu, čo nám to prinieslo, je skôr vlažný, čoho dôkazom je aj to, že 28. október u nás nie je štátny sviatok. Čím si to vysvetľujete?

To tiež môže súvisieť s tým starším a mladším bratom. Možno tým Slováci chcú povedať, že Československo bol viac český ako slovenský štát, že sa v ňom necítili rovnoprávni, ako doma. No bol to aj štát, ktorý z nich, na začiatku ako národ skoro neexistujúcich, vytvoril pospolitosť, ktorá dnes to „rovný s rovným“ zažíva nielen s Čechmi, ale aj s Poliakmi, Maďarmi a ďalšími. Takže si myslím, že aj na Slovensku by bolo čo sláviť. To získané sebavedomie.

Napísali ste: „Vypadalo to, že Mečiar bude vládnout donekonečna, ale 20. století zakončilo Slovensko demokratickou katarzí.“ Ako vnímate Slovensko dnes?

Už som to naznačil. Dnes je to štát vo vnútornej kríze, ktorá zasiahla veľkú časť jeho inštitúcií. Mnohé nádeje, naposledy tá z roku 2018 a z volieb roku 2020, sa zdajú premárnené. Ľudia majú plné zuby politikov a ich chaosu a ja sa im ani nečudujem. No bola by veľká chyba, keby sa z toho vyvinul dopyt po vláde silnej ruky, ktorá všetko vyrieši.

Populisti vždy lichotia voličom, ale potom vždy zradia ich záujmy. Pretože majú svoje vlastné, väčšmi oligarchické. Demokraciou sa preto treba aj „aktívne prebolieť“. Každý poctivý politik a verejný činiteľ má dnes na Slovensku cenu zlata. No, samozrejme, jestvujú.

Čítajte viac V pomlčkovej vojne sa bojovalo o spojovník

Česi do r. 1938 žili v spoločnom štáte s Nemcami, Židmi, Slovákmi a Maďarmi. Toto spolužitie bolo niekedy viac, niekedy menej konfliktné, no utváralo identitu národa. Tým, že stratili tieto menšiny, ich schopnosť sebareflexie sa výrazne oslabila. Petr Pithart kedysi povedal, že Česi na rozdiel od Slovákov stratili zrkadlo. Ako sa dnes žije Čechom v tomto „vyčistenom priestore“?

Zdá sa, že nie sme schopní si túto reflexiu obstarať sami. Blbneme. Potrebujeme vás.

Aké sú podľa vás česko-slovenské vzťahy takmer 30 rokov po rozdelení? Keď vidím, že napr. na ČT ide slovenský film s titulkami, tak neviem, čo si mám o tom myslieť. To rozhodne neprispieva k posilneniu vzájomných vzťahov…

Ja tiež tie reči o skvelých česko-slovenských vzťahoch pokladám za frázu. Mohli by byť ešte oveľa lepšie. Sme si často iba ľahostajní, na tom by som žiadnu senzáciu nevidel. S tým nemožno byť spokojný a veľa ľudí v Česku ani nie je.

Zmysel malého národa musí byť v tom, že svetu preukáže svoju užitočnosť pre svetové spoločenstvo. Zvládli sme to?

Zdá sa mi, že Európa na to, že Slováci aj Česi budú plnohodnotnými členmi spoločenstva, ešte čaká. A že zároveň obom národom konečne dochádza, že do Európy sa nechodí iba po peniaze, ale s ideami prospešnými celku všetkých európskych štátov. S takými ideami, za ktoré sme schopní sa aj zaručiť. Keď sme, oba naše národy, v tom srdci Európy, mala by Európa počuť tlkot toho srdca.