Naozaj môžu ľudia na Slovensku dobre zarábať na tom, že sa bude chrániť príroda?
Áno, náš výskum ukázal, že ubytovacie zariadenia v regiónoch, ktoré sú viac chránené, majú vyššie tržby ako tam, kde je príroda chránená menej. Model, ktorý sme na Inštitúte environmentálnej politiky použili, bral do úvahy aj iné faktory, ktoré by mohli byť významné z hľadiska tržieb a to napríklad, či sa v danom regióne nachádza lyžiarske stredisko, alebo aký hornatý je daný región.
Neodporúčame zavedenie vstupného vo všetkých národných parkoch. Návštevníci zároveň musia vedieť a vidieť, čo za vstupné dostanú navyše.
A nemôže napríklad blízkosť lyžiarskeho strediska skresľovať tieto údaje?
Aj po očistení o tieto faktory sa ukazuje, že ochrana prírody vplýva pozitívne na tržby za ubytovanie. Zo súčasných dát bohužiaľ nevieme povedať, či je vzťah medzi ochranou prírody a vyššími tržbami kauzálny, na to by bolo v budúcnosti potrebné analyzovať dlhší časový rad údajov.
Oplatí sa hotelierom mať hotel v národnom parku?
Vo všeobecnosti sa oplatí byť hotelierom v národných parkoch alebo v širšom okolí. To znamená, že hotely nemusíte mať priamo v národnom parku, ale aj na miestach s dobrou dopravnou dostupnosťou do národných parkov. Z Tatranského národného parku tak profitujú nielen ubytovacie zariadenia v meste Vysoké Tatry, ale aj v podhorí alebo v meste Poprad. Vyššie príjmy je však možné pozorovať aj v chránených územiach v iných regiónoch Slovenska ako napríklad na Kysuciach alebo v Slovenskom raji, ale aj inde.
A je ekonomicky výhodnejšie chránené územia „nechať tak" a rozvíjať v nich turizmus ako v nich ťažiť drevo, kameň, bentonit a podobne? Oplatí sa to vlastníkom pôdy viac ako ťažba?
V súčasnom nastavení reformy národných parkov platí, že napríklad lesníctvo bude naďalej veľmi dôležitým zdrojom príjmov pre národné parky a aj pre vlastníkov pôdy. Ťažba tam však bude prebiehať iným spôsobom ako doteraz. Dôraz sa bude klásť na to, aby sa drevo ťažilo prírode blízkym spôsobom. Platí tiež, že ťažba sa bude vykonávať iba na miestach, kde nie je vyhlásený najvyšší, bezzásahový stupeň ochrany prírody. Ako však hovoríte, v dlhšom horizonte by mali regióny národných parkov zarábať viac na turizme ako na iných aktivitách.
Foto: Andrej Barát, Pravda
O čo sa opierate?
Podľa výskumu Žilinskej univerzity z roku 2012 už v tom čase vyprodukovali národné parky vyšší príjem z cestovného ruchu ako z lesníctva alebo baníctva.
Ale dokáže ochrana prírody zabezpečiť dostatok dobrých a dobre zaplatených pracovných miest?
Príklady zo zahraničia ukazujú, že financovanie ochrany prírody je najlepšie, ak je založené na viacerých pilieroch. Zdrojmi by mali byť najmä vyššie a pravidelné príjmy zo štátneho rozpočtu, z rôznych grantov a z vlastných príjmov národných parkov. Doteraz tvorili inovatívne formy financovania iba malú časť príjmov národných parkov a v našej štúdii navrhujeme, aby sa ich podiel zvyšoval. Druhým pilierom sú zdroje zo štátneho rozpočtu, ktoré by mali byť vyššie ako doteraz. Zdroje z rôznych grantov, ktoré tvorili doteraz väčšinu príjmov, by mali byť iba jedným z pilierov, ktorý by mohol pokrývať hlavne investičné potreby ochrany prírody. Tento vyšší a pravidelný príjem by mal pokryť prevádzkové náklady národných parkov vrátane vyššej zamestnanosti.
Čítajte aj Pekelné cesty do raja
A ako to funguje v okolitých krajinách?
Príklady zo zahraničia ukazujú, že správy národných parkov môžu zarábať na poskytovaní rôznych služieb, čím by zároveň aj vytvárali zamestnanosť. Sprevádzanie je najčastejším príkladom, ale môže to byť aj organizovanie rôznych vzdelávacích aktivít pre deti ako to je v národnom parku Bavorský les v Nemecku.
Národné parky sú často kľúčovým zdrojom pitnej vody pre rozsiahle regióny, príkladom sú Poloniny a vodárenská nádrž Starina, zabezpečujú pitnú vodu pre podstatnú časť východného Slovenska. Dá sa táto „služba" – zabezpečovanie pitnej vody nejako speňažiť?
V najprísnejšie chránených územiach národných parkov sú už v súčasnosti súkromní vlastníci, ale aj správcovia štátnych pozemkov zo zákona obmedzovaní v hospodárení na svojich pozemkoch. Vlastníci však sú obmedzovaní nielen z hľadiska ochrany prírody, ale aj ochrany vodných zdrojov. V prípade ochrany prírody sú vlastníci pozemkov kompenzovaní zo strany štátu, ale v prípade vodných zdrojov kompenzovaní nie sú.
Dá sa teda urobiť niečo pre to, aby sa im oplatilo hospodáriť maximálne citlivo v týchto cenných zdrojoch pitnej vody?
Jednou z možností je kompenzácia, ktorú by vlastníkom pozemkov vyplácali vodárenské spoločnosti. Takáto platba by sa mohla oplatiť nielen vlastníkom, ale aj vodárenským spoločnostiam, pretože by platili menej za finančne náročné čistenie pitnej vody. Podobné prípady existujú napríklad vo Francúzsku, kde spoločnosti vyrábajúce pitnú vodu platia obhospodarovateľom.
Je to tam povinné?
Takýto systém je na dobrovoľnej báze.
Čítajte viac Vrátia sa ľudia, ak východ zdivočie?
A môže sa vlastníkom lesa oplatiť „nechať lesy tak" aj kvôli klimatickej kríze a ukladaniu uhlíka?
Naša štúdia Národné parky pre 21. storočie sa nevenuje rozširovaniu bezzásahových území, ani environmentálnym benefitom národných parkov. Z finančného hľadiska sa vlastníkom nemusí oplatiť „nechať lesy tak“, ak nedostávajú finančnú kompenzáciu zo strany štátu. Ukazuje sa však, aj na príkladoch zo Slovenska, že doterajšia forma hospodárenia v lese nie je horšia iba pre životné prostredie, ale môže byť aj finančne menej výhodná.
Prečo?
Prírode blízke obhospodarovanie prináša nižšie pestovné náklady. Takto spravovaný les je odolnejší voči škodlivým činiteľom a prináša pravidelný, nie jednorazový profit. Platí tiež, že z pohľadu spoločnosti má les aj funkciu ukladania uhlíka, ale aj iné veľmi dôležité environmentálne benefity ako napríklad zadržiavanie zrážkovej vody. Hodnota takýchto ekosystémových služieb je istotne vyššia ako benefit predaja drevnej hmoty.
Ak teda slovenské národné parky ukrývajú veľký ekonomický potenciál, akým smerom by sa mal rozvíjať? Čo presne by sa malo rozvíjať?
Odpoveď na túto otázku je iná pre každý národný park na Slovensku. Napríklad Tatranský národný park je najvybudovanejší, najnavštevovanejší, a teda najviac zaťažený. V tomto národnom parku nepredpokladáme nejaký zásadný rozvoj, možno skôr opak. Utlmovanie návštevnosti na extrémne vyťažených miestach. Pre TANAP sa odporúča skôr rozvoj mäkkého turizmu. Podobné to je aj v prípade Slovenského raja, Pienin, Malej Fatry a časti Nízkych Tatier.
A ktoré parky by sa mali rozvíjať?
Rozvoj je žiaduci v menej navštevovaných národných parkoch Muránska planina, Slovenský kras a Poloniny, opäť však s uprednostňovaním mäkkého turizmu. Tam je potrebný aj rozvoj zázemia národného parku, napríklad zvyšovanie ubytovacích kapacít. Všeobecne platí, že národné parky by mali zvýšenými príjmami zvyšovať komfort návštevníkov. To znamená výstavbu a modernizáciu turistických informačných centier, výstavbu napríklad cyklotrás alebo podporu verejnej dopravy na území národného parku.
Z čoho však zaplatiť tento rozvoj? Mali by sa na rozvoji finančne viac podieľať aj tí, ktorí na národných parkoch zarábajú, ako to dokazuje aj vaša posledná analýza?
Rozvoj národných parkov by mal stáť na zvýšených a diverzifikovaných príjmoch zo štátneho rozpočtu, na vlastných zdrojoch správ národných parkov a na zdrojoch z grantov. Takže okrem štátu by sa na tom mal podieľať aj podnikateľ alebo návštevník, ktorý z národného parku nejako profituje alebo ho nejakým spôsobom využíva. To môžu byť podnikatelia v regióne, ktorí majú vyššie tržby, ale aj návštevníci, ktorí tiež využívajú benefity, ktoré dané chránené územie poskytuje.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Siahli po takomto riešení nejaké krajiny v Európe?
Napríklad v Srbsku štát vyžaduje platbu od prevádzkovateľov bufetov, ubytovacích zariadení, rôznych turistických služieb a obchodov alebo lyžiarskych stredísk. Podobne to v iných krajinách platí aj pre parkovanie. Týmto spôsobom sa tí, ktorí zarábajú na ochrane územia, spolupodieľajú na zveľaďovaní a ochrane prírody.
Malo by sa vo všetkých národných parkoch zaviesť vstupné?
Neodporúčame zavedenie vstupného vo všetkých národných parkoch. Návštevníci zároveň musia vedieť a vidieť, čo za vstupné dostanú navyše. Môže to byť napríklad lepšie chránená príroda v podobe rozšírenia bezzásahových území, podľa prebiehajúcich zonácií, alebo aj dobudovanie infraštruktúry – cyklocesty či verejné toalety na východiskových miestach turistických trás.
A čo teda navrhujete?
Menej navštevované národné parky by mali zvoliť iné formy financovania a rovnako platí, že neodporúčame ani plošné spoplatňovanie na celom území národných parkov. Vstupné by sa malo vyberať iba na špecifických miestach, kde je nadmerný počet turistov. Vstupné by tak neslúžilo iba na zvyšovanie príjmu správy národného parku, ale aj na reguláciu návštevnosti. Turisti by si tak mohli sami vybrať, či navštívia viac navštevované, ale platené miesta v národných parkoch, alebo si zvolia neplatenú alternatívu.
Čítajte viac Píly a pralesy. Dva koncerty znejú v Malej Fatre
A aká by mohla byť výška vstupného?
Plné vstupné by mohlo byť vo výške napríklad päť eur a zľavnené tri eurá, ale nastavenie cien bude v kompetencii správ národných parkov. Alternatívou môže byť nižšie alebo žiadne vstupné pre obyvateľov regiónu. Mohla by tiež existovať zľava na viacdňové vstupné. Rovnako by sa vstupné malo vyberať iba v hlavnej turistickej sezóne.
Prieskumy v rámci Národného parku Malá Fatra z rokov 2019 a 2021 ukazujú, že ľudia sú ochotní platiť vstupné, nechcú mať vyrúbané doliny. A sú dokonca ochotní platiť štyri eurá. Boli by obyvatelia Slovenska celkovo naklonení plateniu vstupného aj v iných národných parkoch?
Prieskumy potvrdzujúce ochotu návštevníkov platiť za návštevu prírody nie sú jediným dôkazom, ktorý máme. Poplatok podobný vstupnému platia návštevníci národného parku Slovenský raj už v súčasnosti. Rovnako je vidno, že návštevníci poľských národných parkov si na platenie vstupného zvykli a nie je s tým problém.
No neodradí zavedenie vstupného Slovákov od návštevy?
Časť návštevníkov platenie vstupného môže odradiť, ale to je aj čiastočným cieľom jeho zavedenia. Táto časť návštevníkov by sa presunula z extrémne vyťažených úsekov na iné, prázdnejšie miesta v národných parkoch.
Foto: Archív Martina Gálisa
Martin Gális
analytik
- V roku 2008 absolvoval štúdium na Fakulte sociálnych a ekonomických vied na Univerzite Komenského.
- Na Inštitúte environmentálnej politiky pod ministerstvom životného prostredia pracuje od roku 2016.
- Venuje sa najmä téme ochrany prírody a vody.
- Je spoluautorom štúdie k národným parkom o nákladoch bezzásahovosti – Koľko stojí divočina a tiež štúdie o ekonomickom potenciáli národných parkov – Národné parky pre 21. storočie.