Dielo storočia? Spísať všetky slová Slovákov

Pri preberaní ceny ste povedali, že tento slovník, aj keď sa to možno nezdá, je dielom storočia. Prečo?

Tretí zväzok je pozastavením na ceste. Je to tvorivá cesta spájajúca generácie výskumníkov dialektológov so svojimi predchodcami. Má svojich súčasníkov, ale otvára možnosti aj našim nasledovníkom, ktorí viaczväzkové dielo spolu s nami inovatívne dokončia. A možno naberú dych a pripravia nový kolektívny projekt na ďalší opis slovenských nárečí. Tento slovník je cestou poctivého lingvistického výskumu a preverenej lexikografickej tradície, ktorá sa uplatňuje na pôde Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ) Slovenskej akadémie vied už roky.

Kedy sa vlastne začalo na slovníku pracovať?

Slovník nie je výsledkom práce stáleho kolektívu. Vystriedali sa ňom viaceré silné generácie dialektológov a spolupracovníkov. Silná povojnová generácia so zvučnými menami ako Ružička, Ondrus, Štolc, Buffa, Habovštiak, Nižnanský, s vtedy mladšími kolegami Ferenčíkovou, Liptákom pod vedeckým vedením Ripku stála pri zrode Ukážkového Slovníka slovenských nárečí. Vyšiel v roku 1980 a už tu sa nastavovala ďalšia veľká úloha – celonárodný nárečový slovník.

Nárečia sú živé, pretekajú cez regióny, štáty. Aké sa stanovili mantinely pri spracovaní?

Hranicami Slovenska sa vymedzilo územie, z ktorého sa spracujú slovenské dialekty. Do slovníka sa nepojali nárečia existujúce mimo územia štátnych hraníc. Rovnako sa do slovníka neplánovala zahrnúť lexika z nárečí, ktoré nepatria k slovenským, teda z rusínčiny, goralčiny a podobne. Predpokladalo sa, že niekoľkozväzkový slovník bude behom na dlhú trať. Uvažovalo sa o troch zväzkoch zostavených podľa abecedy.

Ale nedávno vydaný tretí zväzok vôbec nie je posledným, končí sa písmenom R.

Niektoré počiatočné zámery autorov a odborných oponentov sa ukázali už pri prvom zväzku ako priveľmi ambiciózne. Od niektorých sa upustilo.

Čo sa vynechalo?

Azda najväčším, ale opodstatneným ústupkom v koncepcii bolo, že sa v heslách už od písmena A neuvádzajú v heslovej stati rady krajových synoným. Áno, pre čitateľa by to bolo exkluzívne svedectvo jazykovej pestrosti. Ale pre tím lexikografov to bolo praktické riešenie, pretože nárečové archívy v podobe rukopisných lístkových kartoték a zbierok nárečových textov neboli v tom čase skompletizované a do slovníkového materiálu sa nedali zaradiť slová z abecedy napríklad na jej konci.

Ako prebiehal celoplošný výskum v 20. storočí? Zbierali jazykovedci slová v teréne?

Po korešpondenčnom dotazníkovom výskume z 30. rokov sa zmenili metódy výskumu. Áno, od 60. rokov chodili výskumníci po dedinách, najskôr si len zapisovali, neskôr nahrávali už na pásky. Vytvorili ohromnú databázu, dodnes sa ju nepodarilo celú spracovať.

Kedy vstúpili do projektu moderné technológie?

Slovník spočiatku vznikal ako rukou písaný text na lístkoch pohľadnicovej veľkosti. Budúce rozličné typy písma sa označovali farebným podčiarkovaním a zvýrazňovaním textu pastelkami. Krátko pred dokončením prvého zväzku vstúpili do lingvistického výskumu počítačové technológie, text slovníka sa musel technicky upraviť. Prvý zväzok vyšiel v roku 1994, zachytáva slovnú zásobu od A po K. Náš nárečový slovník bol na pracovisku prvým výsledkom takejto interdisciplinárnej spolupráce. Odvtedy sa všetky lexikografické príručky z dielne JÚĽŠ pripravujú v elektronickej podobe s podporou počítačových nástrojov.

Ak teda tri zväzky na celú slovnú zásobu nestačili, koľko ich bude nakoniec?

Päť, možno šesť. Treba dodať, že prvé dva zväzky boli úspešne vypredané. Ale sú dostupné a dá sa v nich vyhľadávať na Slovníkom portáli JÚĽŠ.

V poslednom období vychádzajú drobné, často amatérske slovníky nárečí v konkrétnej obci alebo v jednom regióne. Ako sa na ne dívate?

Aj keď ich spracúvajú lingvisticky neškolení autori, sú pre nás veľmi užitočné a cenné. Primárnym zdrojom však zostávajú nárečové kartotéky, dotazníky a jazykové mapy spracované v Atlase slovenského jazyka. Veríme, že v blízkej budúcnosti nájdeme partnerské pracovisko na digitalizovanie celého archívu a fonotéky dialektologického oddelenia s výnimočným obsahom. Sme ako gestori týchto zbierok povinní ich systematicky spravovať, dopĺňať, ale aj vydať svedectvo z nich širšej verejnosti a ochrániť ich. Lebo zub času nahlodáva aj takéto vzácnosti.

Foto: Archív DO JÚĽŠ

2oceneni Zľava G. Múcsková, A. Ferenčíková, K. Balleková, M. Smatana, P. Ráczová, Ľ. Dvornická, D. Šimunová.

Pracuje sa na podobnom diele aj v inom slovanskom jazyku?

Celonárodný nárečový slovník je výnimočným dielom aj v medzinárodnom ohľade. Máloktoré slavistické pracovisko spracúva slovnú zásobu národných dialektov v takom územnom rozsahu. Nárečia iných slovanských jazykov sú slovníkovo spracované doteraz skôr v užšom regionálnom vymedzení, alebo sa širšie opisuje len istá tematická oblasť. Poliaci napríklad začali skoršie ako my vydávať v zošitovom formáte veľmi podrobný nárečový slovník poľštiny, ale dostali sa hádam po písmeno F. No či sa slovník dočká dokončenia v printovej verzii, je otázne. Opätovne však vydali Karłowiczov slovník poľských nárečí z rokov 1900 – 1911. Brnianski dialektológovia, výrazne inšpirovaní našou koncepciou celonárodného slovníka, pripravujú elektronický slovník nárečí českého jazyka. V krátkom čase sprístupnia heslá písmena D.

Čítajte aj Zozbierala tisícky slov odsúdených na zabudnutie

Využíva sa spracovanie nárečí metódou jazykového zemepisu?

Metóda kartografovania jazyka priniesla v rámci česko-slovenskej dialektológie pozoruhodné výsledky lingvistickej geografie. Pracovníci dialektologického oddelenia JÚĽŠ participujú zároveň na mnohoročnom medzinárodnom projekte jazykového makroatlasu nárečí slovanských jazykov – Slovanský jazykový atlas. A ešte pred slovníkom sa dokončil národný Atlas slovenského jazyka, vychádzal v rokoch 1968 – 1984.

Ako sa nárečia menia?

V každom slovníkovom opise dominuje domáca vrstva slovnej zásoby, ale zaznamenáva sa aj množstvo výpožičiek z cudzích jazykov, ktoré slovenčinu v minulosti aj v súčasnosti ovplyvnili. Naše dialekty nie sú výnimkou. Jazyk je živý organizmus, nie je statický, vyvíja sa. Jednotlivé zložky jazykového systému sa preskupujú. Raz sú jedny dominantné, inokedy ostávajú skryté, aby zas v inej chvíli vystúpili do popredia zo zabudnutia. Raz je niektorých výrazov veľa, ba až akosi priveľa, a aktívne ich využívame. Potom stratia svoju funkciu, zmenia účel, slovám sa zmení významová štruktúra. Tieto dynamické zmeny sa odohrávajú aj v zemepisných nárečiach.

Vytrácajú sa niektoré dialekty?

Slovenské nárečia sa ako celok nevytrácajú, no menia sa so svojimi nositeľmi. Nárečové javy môžu byť charakteristické pre menší región, poznajú a používajú ich výlučne nositelia toho-ktorého dialektu, alebo nachádzajú širšie uplatnenie v jazykovej komunikácii na národnej úrovni. Menia sa komunikačné príležitosti, kde a ako sa zemepisné dialekty uplatňujú. Ba dokonca sme svedkami, že sa v rozličnej miere oslabuje jazyková kompetencia hovoriť v nárečí. U niekoho individuálne. Alebo, naopak, zisťujeme, že v celých etnických, obyčajne menšinových komunitách u krajanov sa v tretej a nasledujúcej generácii stáva nárečie či slová ľudovej piesne akýmsi etnoidentifikačným prvkom. Ktorý symbolizuje rodisko, kraj rodinných predkov, miesto pôvodu, vieru, cirkevnú príslušnosť, genézu spoločenstva vo vzťahu k materskej krajine.

Foto: Andrej Barát, Pravda

Katarína Balleková, dialektologička, Slovník slovenských nárečí Dialektologička Katarína Balleková s III. zväzkom Slovníka slovenských nárečí.

Aká výrazná je premena jazyka?

Naznačený proces vnútrojazykovej zmeny je v niektorých regiónoch nebadateľný, postupujúci pomaly. Inde je agresívny natoľko, že nastáva až neporozumenie vypovedaného obsahu. Toto sú však všeobecné zákonitosti nezvratného jazykového vývinu platné pre malé aj veľké jazyky. Istým cieleným úsilím v jazykovej politike na lokálnej alebo národnej úrovni možno prispieť k ochrane, revitalizácii, pestovaniu jazyka v živom organizme nositeľov.

Mnoho nárečových slov sa z aktívnej slovnej zásoby vytráca. Prečo?

Príčiny sú prozaické. Mení sa spoločnosť. Napríklad v priebehu 20. storočia nastala veľká zmena v spôsobe hospodárenia. Čím sa človek zamestnával, čo vyrábal, v akých rodinných zväzkoch žil, do akých vzťahov vstupoval, akým jazykom sa modlil, v ktorom jazyku sa učil čítať a písať, ale najmä, na ktorom jazyku s materským mliekom vyrastal.

Takže so zánikom kultúrnych alebo hospodárskych javov zanikajú aj slová, ktoré ich pomenúvajú?

Ako sa stávajú nepoznanými, nezažitými tieto reálie, tak sú menej známe slová na ich označenie. Ale deje sa aj opak – nové slová pribúdajú. S rozširovaním a spoznávaním širšieho priestoru než rodná obec, s osvojovaním si jazyka napríklad v škole dostávajú sa do regionálnej podoby jazyka a reči nové prvky, ktoré nárečie rozkolísavajú. Až môže nastať časom strata schopnosti, ba aj individuálnej vôle komunikovať touto nespisovnou, zemepisnou varietou jazyka. Faktorov ovplyvňujúcich jazykovú identitu jednotlivca či spoločenstva je mnoho. Na tomto mieste nie je možné spomenúť ani len väčšinu z nich. Ale vnímame ich, pociťujeme akosi intuitívne, aká zmena nastáva, či nás ochudobňuje, alebo v ktorej situácii nás obohacuje. Zmenou prechádza aj individuálny alebo spoločenský postoj k nárečiu. Od hrdosti na svoj dialekt cez hanbu, keď sa cez živé nárečie negatívne posudzoval sociálny status nositeľa. Ako je to teda? Od vlastného prichádzame k cudziemu či od cudzích sa navraciame k vlastným?

Strácajú súčasníci kontakt s nárečím?

Dnes vyrastajú celé generácie v mestách i na vidieku, ktoré nezažívajú komunikáciu v nárečí. V miestnom dialekte nevedia rozprávať, rozumejú takmer všetko, ale v jazykovom vedomí ostali nárečové prvky ako symbol rodiska predkov.

Aká je vaša osobná skúsenosť? Akým nárečím hovoríte?

Sama som príkladom takejto zmeny. Poznám výrazy mojej starej mamy z otcovej strany z hornej Oravy, ktoré sa mi v detstve počas dlhých prázdnin vštepili do pamäti i jazykového vedomia. Hľadala som k nim alternatívne kódy, ktorým som v spisovnej materčine rozumela. Dodnes sú pre mňa typické pre tento kraj slová ako perašín (petržlen), pôľky (egreše), hafiry (čučoriedky), repa (zemiaky), mizvorka (medzierka medzi domami v ulicovej zástavbe), pohrôdka (podstenie pri vstupe do domu), jutre (zajtra), gríby (huby), upískaný (zašpinený), tíško, potíšku (pomaly), v nedeľu ísť na malú, veľkú (omšu). V dnešnej televíznej reklame sa ktosi pýta, čo robí celé Slovensko v nedeľu? Ale ja už z detstva predsa viem, čo robia moji Tvrdošania v nedeľu popoludní: sťáhnu geti na peti a spé.

Čo to znamená?

Kto pozná na hospodárskom dvore zadné stavy s latrínou, isto vie, čo sa tam odohrávalo (smeje sa). Z maminho rodiska som obdivovala v detstve predovšetkým krásne vyšívané kroje, ktoré patria do oblasti takzvaných bielych obcí, medzi nimi Zliechov, Košecké Rovné, Čičmany, Čavoj, Valaská Belá. Do Zliechova som chodila väčšinou na slávnosti k patrocíniu kostola, na takzvané odpustky na svätého Vavrinca, v auguste. Vtedy som len detsky spoznávala široko rozvetvenú rodinu, maminých ujčekov (mamini, babkini bratia), ujčiné (manželky maminých, babkiných bratov), takého strýca (otcov, dedkov brat), hentú strynkú (strýkova manželka), tety (sestry bratov z otcovej alebo maminej strany). Videla som na fotografiách mamušku v rožkoch – prababku v typickej úprave vlasov pod čepiec. Pod najvyšším vrchom Strážov som spoznávala korene pri náhrobníkoch na cintoríne, obyčajne na Všechsvätých. Obdivovala som v kostole všetky krojované staré tetky spolu s vyšívaným kňazským ornátom a so zliechovskými výšivkami na zástavách v uličke pri kostolných laviciach. Hádam sú tam podnes.

Čítajte aj Zomrel národopisec Ján Lazorík, známy aj z filmu Iné svety

Tu sa pomaličky prebúdzal aj váš záujem o nárečia?

Áno, pretože neskôr už s profesionálnym záujmom ako študentka som v postupových prácach zachytávala v miestnom nárečí, ako sa označujú časti kroja, aké masky sa vyskytujú vo fašiangových obchôdzkach. Zozbierala a nahrala som množstvo zliechovských piesní, zachytila som slovnú zásobu napríklad z oblasti pestovania, spracovania konopí a ľanu v tejto lokalite. Všetko bolo. Mnohé už nie je. Žiadna z tých krojovaných tetušiek, mojich informátoriek už nežije. Ale počujem ich. Zliechovské nárečie som nespoznávala cez mamu, ale inou cestou som si k nemu vytvorila vzťah. To by mohlo byť aj širšou odpoveďou na otázku, akým nárečím hovorím. Aktívne žiadnym, no cítim, počujem ho a rozumiem mu. V ňom je časť mojej osobnej DNA.

Práca dialektológa je asi oveľa živšia, než si dokážeme predstaviť.

Môj úprimný vzťah k nárečiam z viacerých regiónov formovali rozličné príhody počas mnohoročných terénnych výskumov na Slovensku aj v krajanských komunitách v Maďarsku či v Rumunsku. Aj keď výskumník by mal ostať profesionálom a neschádzať v teréne z cesty, keď sa snaží navodiť najpriaznivejšiu výskumnú situáciu, vytvoriť atmosféru na plnohodnotný i obsahovo nasýtený záznam reči, neraz ho prekvapia informátori svojou pripravenosťou, pohotovosťou, bezprostrednosťou v jazykovom vyjadrovaní. A že expresivita jazykového prejavu má mnoho farieb, o tom vypovedajú výskumné zápisníky, zbierky nárečových textov či nahrávky živých a šťavnatých rečí, odborne spracovaných aj v lexike nárečového slovníka.

Je možné v slovníku zachytiť dynamiku, o ktorej sa zhovárame?

Lingvisti sa snažia v svojej odbornej práci zmeny v nárečiach, respektíve v jazyku odhaliť, zachytiť, opísať, vysvetliť, možno naznačiť tendencie v procese. Hľadajú v jazyku analógie. Ak sa začína používať jazykový novotvar, poukazujú na vývinové súvislosti a príbuznosti s inými jazykmi, pretože jazykový systém nie je nesociálnym solitérom. Nemenej dôležité je, aby sa výsledky lingvistického bádania dostatočne zverejňovali, hrdo sa propagovali a zavádzali do školskej praxe vo vyučovaní slovenčiny na všetkých stupňoch vzdelávania.

Ako ste prijali ocenenie?

Ak je naša práca ocenená odbornými porotami doma či v zahraničí, úprimne sa potešíme. Možno načerpáme paru a posilníme svoje nadšenie do ďalšieho bádania. Výsledky napríklad nášho lexikografického i digitalizovaného spracovania jazyka oceňujú najmä používatelia slovníkov a moderných jazykových databáz, korpusov národného jazyka. Tie sú denne dostupné pre verejnosť prostredníctvom moderných technológií na jeden-dva kliky na spomínanom Slovníkovom portáli JÚĽŠ. V stovkách návštevností na webovej stránke ústavu sa presviedčame, že záujem o jazyk v jeho podobách i odlišnostiach pretrváva. Odmenou je mimoriadne početná citovanosť našich slovníkov a databáz. Taká vysoká, až nespadá do žiadnych scientometrických rámcov na vykazovanie vedeckej činnosti a evidovať ju možno len v zástupných, pre kolektív autorov takpovediac neviditeľných údajoch.

Už ste povedali, že prvé dva zväzky boli úspešne vypredané. Trvá veľký záujem?

Ľudia chcú jazyk spoznať, poučiť sa, túžia odhaliť niečo z jeho skrytosti, majú záujem kultivovať svoj ústny alebo písomný prejav, a tak v našich príručkách hľadajú a používajú ich. Naše akademické slovníky nie sú len lexikografickou interpretáciou o stave jazyka v minulosti či v súčasnosti, ktorá je čitateľsky prístupná a zrozumiteľná. Stávajú sa opakovane novým prameňom lingvistického alebo ďalšieho interdiscipli­nárneho výskumu.

Je Slovník slovenských nárečí nakoniec dynamickým obrazom krajiny?

Predstavuje slovnú zásobu dialektov, ktoré odzrkadľujú kultúrne, historické, sociálne i jazykové hodnoty spoločenstva. Tie v obmenách pretrvávajú dodnes v živej reči jej nositeľov. Dialekty tvoria podhubie či studnicu národného jazyka, nimi sa slovenčina napája, v nich sú roztrúsené i zakorenené genetické súvislosti medzi jazykmi, fragmenty národnej i regionálnej pamäti, nášho nehmotného dedičstva, ktoré nás spája s predkami i s budúcimi pokoleniami. Hádam nám budú rozumieť a porozumejú, čím žijeme. Veď jazyk má toľko možností na vyjadrenie. Má toľko možností, ako hovoriť. Má toľko možností, ako v ňom ľúbiť aj neľúbiť, ako si človeka uctiť aj ním opovrhovať, ako ľudí zdraviť, vítať, častovať aj ukázať im chrbát. Jazyk je sociálny, je nástrojom súkromnej i verejnej komunikácie, ktorú zveľaďujeme my sami. Veď hovorí sa, že pekná reč zvoní ako zvon. Ale jazyk je i spoločenským obrazom zakoreneného jednotlivca – v rodine, regióne, v skupinových spoločenstvách, v cirkvi, národe. Je živým obrazom indivídua poznajúceho i prekračujúceho raz časové, inokedy priestorové hranice, hľadajúceho v komunikácii vlastné a meniace sa identity a vypovedajúc o nich – napájaný slovom i skutkami.