Vedca, ktorý sa vrátil na Slovensko, sa pýtali, či sa nezbláznil

Čo by sa muselo udiať, aby slovenský vedec získal Nobelovu cenu?

Muselo by sa zmeniť veľa vecí. Dlhodobo dostávajú nobelovky špičkoví vedci, so špičkovými tímami, na špičkových univerzitách, v krajinách, ktoré špičkovo podporujú vedu. Štyrikrát som zámerne zdôraznil v obmenenej podobe slovo špička. O Slovensku to, žiaľ, neplatí. A keby sa ma niekto opýtal, kedy by Slovák mohol získať nobelovku, stavil by som, že je stokrát jednoduchšie, aby slovenský film dostal Oscara.

Dá sa šanca uspieť s vedeckým objavom rozmeniť na drobné?

Existuje niekoľko rovín. Jednou z nich je pomerne vysoká štatistická pravdepodobnosť, že ocenenie získa niekto, kto pracoval v tíme vedca, ktorý už Nobelovu cenu získal. Taký človek si totiž odnáša obrovské skúsenosti, poznatky, a tiež najnovšie nápady či intuíciu ďalšieho smerovania daného odboru. Ako dobrý základ sú štyri „špičkové“ predpoklady a, samozrejme, nádejný nobelista by mal byť aj šikovný manažér, priebojný človek, osobnosť s výbornými kontaktmi. A priamo vo vedeckom prostredí sa dá pokračovať zmienkou nielen o potrebe výborných prístrojov, ale aj o schopnosti samostatne si vyvinúť nové, čo veľmi môže poslúžiť na ceste k objavu.

Foto: SHUTTERSTOCK

Nobelova cena, cena za ľudskosť, Alfred Nobel, Medaila s portrétom slávneho vynálezcu Alfreda Nobela, zakladateľa najznámejšieho ocenenia na svete.

Prečo je to potrebné?

Nemálo tých, ktorí získali Nobelovu cenu, má cenné styky. Títo vedci sa stretávajú s politikmi, rozprávajú sa so šéfmi významných firiem. Hľadajú u nich podporu pre granty, respektíve priamu finančnú podporu. „Dámy a páni, toto je trend, toto zjavne bude hudba blízkej budúcnosti, ste ochotní poskytnúť peniaze na daný výskum?“

O čo ešte ide?

Špičkové univerzity sa predháňajú v tom, aby zaujali úspechmi svojich vedcov na pôde Švédskej kráľovskej akadémie vied, ktorá rozhoduje o udelení Nobelovej ceny za chémiu, fyziku, medicínu alebo fyziológiu.

Význam darcovstva zvlášť platí o USA.

Keď som navštívil Kalifornský technologický inštitút (v angličtine známy pod skratkou Caltech, poz. red.), ústav práve dostal dar od svojho niekdajšieho absolventa. Od bohatého podnikateľa zo Silicon Valley, čiže zo svetového strediska technologického a počítačového priemyslu. Zarobil veľa peňazí, cítil povinnosť nemalú časť z nich venovať škole, ktorú vyštudoval. Dal jej milióny dolárov. Na druhej strane sú úspešné školy hrdé na svojich absolventov. Citová väzba medzi univerzitami a ich absolventmi je v USA obrovská, a preto veľmi významná.

V akom zmysle?

Na Slovensku vysoká škola odovzdá svojmu študentovi diplom a zbohom. Naopak, v USA pretrváva silné puto medzi univerzitou a ňou odchovanými absolventmi. Je to takpovediac jedna veľká rodina, spojená doživotne.

Čoskoro uplynie tridsať rokov od rozdelenia federácie. Bola česká veda v januári 1993 na lepšej pozícii v porovnaní so slovenskou?

Bola, a to napriek tomu, že aj na Slovensku sme mali skvelých vedcov. Nechcem, aby to vyznelo akokoľvek protičesky, ale pragocentrizmus existoval aj v oblasti vedy, čo bolo vlastne pochopiteľné. Košeľa je vždy bližšia ako kabát. Praha bola košeľou, Bratislava bola kabátom. To znamenalo, že existovali kvalitnejšie podmienky pre vedeckú prácu v hlavnom meste Českej republiky. Iná vec je to, že Česi neskôr urobili na rozdiel od Slovákov husársky kúsok.

Čítajte aj Nobelista zo Slovenska? Možno až o niekoľko generácií, tvrdí biochemik Pastorek

O čo išlo?

Veľa peňazí z eurofondov naliali do univerzít v Brne. Na Slovensku bola snaha podobne investovať najmä do košických univerzít, ale Česi to spravili efektívnejšie. A bez ohľadu na európske zdroje, Česko dávalo oveľa viac peňazí na vedu než Slovensko. Aj my rastieme, ale oni rastú rýchlejšie, nožnice medzi nami sa viac roztvárajú. Napríklad majú viac nových patentov ako Slováci.

Ako vyzerá rozdiel v podpore vedy v Česku a na Slovensku?

U nás ide na ňu zo štátneho rozpočtu len 0,8 percenta hrubého domáceho produktu (HDP). Naopak, Česi sa pohybujú niekde okolo 1,8 percenta. Európsky priemer je na úrovni 2,2 percenta HDP. Prospelo by nám, keby sa priemysel viac zapojil do podpory vedy. Na Slovensku je pomer financií od neho a od štátu 50 : 50. V iných krajinách sa priemysel podieľa zhruba dvoma tretinami. Dobrou správou je to, že na Slovensku v najbližších rokoch pôjde zo zdrojov EÚ do vedy každoročne navyše približne 400 miliónov eur. Je však potrebné, aby sa rozhýbal inovačný trojuholník.

Čo označuje tento výraz?

Prepojenie medzi školami, výskumnými inštitúciami a priemyslom, službami, bankami – jedným slovom biznis. Troma vrcholmi trojuholníka sú univerzity, výskumné inštitúcie a biznis. Musia sa naučiť hovoriť rovnakým jazykom.

Ako sú vrcholy tohto trojuholníka prepojené?

Nadaní ľudia ostanú tam, kde je zaujímavá práca, vo výskume alebo v biznise. Výskum potrebuje kvalitných absolventov a odberateľov svojej aplikovanej vedy. Biznis potrebuje kvalitne vzdelaných ľudí a inovácie.

Konkrétny príklad?

Napríklad elektromobilita naberá na obrátkach, Slovensko je automobilová veľmoc, ale na nijakej univerzite sa u nás zatiaľ ucelene nevyučuje to, čo súvisí s elektromobilitou – elektrický pohon pre autá a batérie. Inovačný trojuholník je pritom fenomén, ktorý existuje viac-menej už od veľkej priemyselnej revolúcie, len ho treba vedieť správne uchopiť.

Ako vyzerá podpora vedy napríklad v najbohatších arabských štátoch?

Veda sa výrazne pohla dopredu aj preto, že veľmi dobre chápu, že podzemné zásoby ropy a plynu nebudú mať naveky alebo minimálne bude ich použitie limitované. Saudská Arábia napríklad zamestnala rektora Caltechu, aby jej pomohol rozbehnúť Technickú a prírodovedeckú univerzitu kráľa Abdalláha. Veľa peňazí do vedy nalieva Katar. Otázkou je mentálna odolnosť týchto systémov.

Čítajte aj Slovensko stoplo vedeckú spoluprácu s Rusmi, peniaze dá ukrajinským vedcom

S čím to súvisí?

Práca vedca je hrozne frustrujúca. Tri štvrtiny experimentov nevychádzajú. Jednoducho to nejde, nejde, nejde, nové veci sú ťažké. Potrebujete si zachovať obrovskú odolnosť i motiváciu. Môže ich mať mladý arabský vedec v superbohatej krajine? Keď sa vžijem do jeho kože, odpoviem, že ťažko, lebo úmorná práca v laboratóriu neprináša ovocie hneď. Otázkou je, či zostanem frustrovaný v laboratóriu desať hodín denne namiesto toho, aby som sa zamestnal u otca pri ťažbe ropy na pár hodín denne? „Pokazilo sa čerpadlo? Kúpi sa nové, pracovný život pokračuje normálne ďalej.“

Vráťme sa na Slovensko, kam pred vojnou utiekli z Ukrajiny nepochybne aj vedkyne. Čo s nimi?

Bol by som rád, keby sa pre ne našli miesta zvlášť na univerzite v Košiciach, pretože tie sú neďaleko Ukrajiny. Jednak by to bola pomoc pre tieto ženy, jednak investícia z nášho pohľadu. Keby mladí Ukrajinci vedeli, že na slovenských univerzitách pôsobia ukrajinské docentky či profesorky, mohlo by ich to prilákať, pričom po skončení štúdia by sa časť cenných mozgov mohla zamestnať na Slovensku. Videl som na vlastné oči, ako to funguje, keď som bol na doktoráte v USA. Čínski študenti chodili k profesorovi čínskeho pôvodu. Indickí k profesorovi s indickými koreňmi. Krv nie je voda – puto na základe národnosti je veľmi silné. Poľsku sa to už darí – na jeho univerzitách študuje až niekoľko desiatok tisíc Ukrajincov. Poliaci im dokázali vytvoriť dobré štipendijné podmienky. Nie teraz, ale už roky pred ruskou inváziou na Ukrajinu.

Čo sa týka Slovenska, smutné je, že priveľa mladých nadaných ľudí odchádza do zahraničia. Aké sú štatistiky?

Trápi ma, keď vidím údaje, podľa ktorých sme na tom najhoršie v celej Európe v pomere mladých, ktorí do daného štátu prichádzajú študovať, v porovnaní s tými, ktorí z rodnej krajiny odchádzajú na zahraničné univerzity. K nám prichádza asi päť percent, od nás odchádza viac ako 15 percent. Z talentovaných mladých Slovákov profituje Česko, lebo veľa z nich mieri nielen na vysoké školy do Prahy, ale čoraz viac do Brna. Samozrejme, že každý môže študovať tam, kde chce; problém spočíva v tom, že veľa Slovákov sa po získaní diplomu domov nevráti. Prečo? Lebo napríklad mladý vedec vidí, že v Česku nájde lepšie uplatnenie ako na Slovensku.

V životopise máte uvedené, že v rokoch 1997 – 1998 ste pôsobili vo vedeckom ústave v Berlíne. Nezvažovali ste, že zostanete v Nemecku?

Mesačne som zarábal asi 4-tisíc nemeckých mariek, čo v prepočte vychádzalo na 80-tisíc slovenských korún (Sk). Keď som sa vrátil na Slovensko a začal som pracovať na Univerzite Komenského, platom som klesol desaťnásobne, na 8-tisíc Sk. Niekoľko rokov sa ma kolegovia i študenti pýtali, či som sa nezbláznil. Nie, lebo tu, na Slovensku, som doma. Preto som tiež nevyužil príležitosť zostať v USA. Samozrejme, že by som vtedy mohol mať väčší dom a viacej áut. Nestačí mi malý dom? Potrebujem viac ako jeden automobil? Nie. Istotne, že som mohol mať aj viac vedeckých výsledkov, ale ešte raz zdôrazňujem, že doma je doma, navyše mám možnosť niečo odovzdať tu na Slovensku.

Na akých vedcov v zahraničí si rád spomínate?

Je ich viacero, zvlášť cťou mi bolo spolupracovať v Berlíne s Gerhardom Ertlom. Veľký mozog a pritom skromný človek. Mám s ním zážitky aj zo Slovenska. Keď som bol predseda Slovenskej chemickej spoločnosti, pozval som ho na Zjazd chemikov, ktorý sa pravidelne koná vo Vysokých Tatrách. Najprv sme spolu zašli na večeru v Bratislave. Ertl sa ma pýtal, akú zo svojich prednášok by mal použiť pred publikom na zjazde. Poprosil som ho o tú, ktorú by predniesol v Štokholme, ak by získal Nobelovu cenu. Bol september 2007.

Foto: SHUTTERSTOCK

Švédska kráľovská akadémia, nobelovka, Nobelové ceny, Nobelovo múzeum Sídlo Švédskej kráľovskej akadémie vied, ktorá rozhoduje o udelení nobeloviek za vedecké objavy, sa nachádza v Štokholme. V jeho priestoroch s nachádza aj Nobelovo múzeum.

Čiže ešte mesiac pred tradičným termínom oznámenia laureátov Nobelovej ceny.

Presne tak. Ertl sa pousmial, so skromnosťou sebe vlastnou dal najavo, že sa necíti byť favoritom medzi nominovanými vedcami. Vo Vysokých Tatrách som ho predstavil obecenstvu ako nádejného nobelistu. Mnohí sa uškŕňali. Ach, čo ten Velič tára? O mesiac, v októbri 2007 Ertl získal Nobelovu cenu za povrchovú chémiu. Pred zjazdom som jednému dekanovi na Slovensku navrhol, aby Ertlovi udelili zlatú medailu. Nemáme toľko medailí, aby sme ich len tak rozdávali všelijakým vedcom, znela odpoveď. Dotyčný pán sa potom na zasadnutí fakulty čudoval, že ako bolo možné, že Ertl nebol ocenený. Štandardné farizejstvo… Neskôr sme na Univerzite Komenského udelili Ertlovi čestný doktorát.