Keď bol Dubček v roku 1968 na politickom výslní, bol plný elánu, no pri jeho návrate do verejného života v novembri 1989 už bolo cítiť, že sa blíži k sedemdesiatke. Neurobil chybu, keď sa rozhodol vrátiť sa do politiky?
Veru nesúhlasím. V politike sa cítil ako ryba vo vode. Účasť v nej chápal ako svoje životné poslanie. A vôbec som nepostrehol, že by bol fyzicky menej zdatný. Naopak, sršala z neho energia.
Dubček na Hrad! – burácalo Václavské námestie v Prahe počas prvých dní demontáže komunistického režimu v roku 1989. Za prezidenta však napokon zvolili Havla. Ako to vnímal Dubček?
Vnútorne cítil, že funkcia hlavy štátu by mu mravne patrila. Svoje nezvolenie na Pražský hrad považoval za nespravodlivosť. Bolo to pochopiteľné, lebo za ním stála široká verejnosť. Spočiatku ho podporovalo za prezidenta aj hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré vzniklo na začiatku nežnej revolúcie, a do tejto funkcie ho odporučilo i Predsedníctvo Slovenskej národnej rady. Zvrat bol rýchly, trval len dva dni, keď v Občianskom fóre (OF), čo bola česká obdoba VPN, vybrali za prezidentského kandidáta Havla, čo vyznievalo veľmi prekvapujúco.
Čítajte viac Dubčeka trápilo, koľko osudov invázia ovplyvnila. Celé noci nespával
Prečo?
Havel v tom čase totiž nebol v českej verejnosti výrazne známou osobnosťou. Veľmi dobre ho poznali ľudia z disidentských a umeleckých kruhov, ale reálne nereprezentoval niečo, za čím by po 17. novembri 1989 občania išli. Naopak, Dubček bol všeobecne známy aj populárny. Druhá príležitosť stať sa prezidentom sa mohla naskytnúť Dubčekovi po parlamentných voľbách, ktoré sa konali v júni 1992. Českí sociálni demokrati dali jasne najavo, že by ho navrhli, keby získali vo Federálnom zhromaždení silné zastúpenie, čo sa však napokon neudialo. Vychádzali z toho, že Havla by poslanci asi v prvom kole nezvolili a v druhom kole by mal Dubček väčšiu šancu.
Dubčekovi išlo o hodnoty, nevedel si predstaviť ísť s niekým, s kým sa nestotožňoval. V tomto bol čestný.
Povrávalo sa, že vzťahy medzi Dubčekom a Havlom boli vlažné, možno až chladné. Ako vyzerala skutočnosť?
Odstup medzi nimi vytvoril Havel, Dubček to nijako nezapríčinil. Havlov obrat nastal, keď v OF uspela falošná predstava, že Dubček by mohol brzdiť reformy. Bol to nezmysel, pretože na nijaký návrat do roku 1968 vôbec nepomýšľal. Keby to chcel, pridal by sa ku Komunistickej strane Slovenska, v ktorej by robil reformný proces. Naopak, stotožnil sa s VPN, čím zároveň odmietol komunistov a, samozrejme, že aj normalizačný režim, ktorého bol politickou obeťou. Dubčekova predstava spočívala v tom, aby sme budovali typ spoločnosti so silným sociálnym rozmerom.
Čo to znamenalo podrobnejšie?
Dubček zdôrazňoval, že podporuje trhové hospodárstvo, ale to musí mať protisilu, ktorá vytvára rovnováhu. Poukazoval na význam odborov a rozumnej štátnej regulácie v niektorých oblastiach. Táto idea ho veľmi priblížila k sociálnej demokracii, podobne zmýšľal nemecký ľavicový politik a niekdajší kancelár Willy Brandt, ktorý po odchode z čela vlády viedol Socialistickú internacionálu. A ak niekto tvrdí, že Dubček zaspal niekde v minulosti, tak sa hlboko mýli, lebo to bolo presne opačne.
Z čoho vychádzate?
Spomeniem jeden príklad, keď Brandt pricestoval na návštevu Československa a v Bratislave ho sprevádzal Dubček. Hosťovi som na Dubčekov podnet zaradil do programu aj Slovnaft. Dubčekovi záležalo na tom, aby debata s Brandtom bola v rafinérii nielen o výrobe, ale aj o význame odborov i o ekológii, čím bol ďaleko vpredu pred neoliberálmi. A „zelení“ sa v tom čase iba formovali.
Zájdime pred november 1989. Aký názor mal Dubček na Gustáva Husáka, ktorý bezmála dve desaťročia stelesňoval komunistický režim po okupácii Československa v auguste 1968?
Považoval ho za tvrdého predstaviteľa takzvanej normalizácie. Politiku Husáka od apríla 1969, keď Dubčeka nahradil vo funkcii prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, hodnotil ako zradu. Vyčítal mu, že v tzv. normalizácii zašiel príliš ďaleko, ale pritom to nemusel tak robiť.
V politike sa Dubček cítil ako ryba vo vode. Účasť v nej chápal ako svoje životné poslanie.
Prečo to videl aj ako zradu?
Dúfal, že až také zlé a represívne pomery po okupácii nenastanú. Lenže dopadlo to inak – Husák vytváral režim podľa sovietskych predstáv. Dubček veril, že po podpise Moskovského protokolu 27. augusta 1968 zabráni nástupu neostalinizmu v Československu. Mnohí Česi mu vyčítali, že vtedy urobil veľké ústupky Kremľu, ale Dubček to videl opačne. Zdôrazňoval, že podstatné bolo to, čo sa do tohto dokumentu nedostalo: že sa mu podarilo zabrániť vytvoreniu tzv. robotnícko-roľníckej vlády okolo neostalinistických politikov typu Vasila Biľaka či Aloisa Indru. Husák potom viac-menej kopíroval veľa z ich normalizačných myšlienok. Dubček mu zazlieval, že ani János Kádár nezašiel tak ďaleko v Maďarsku, keď sa dostal k moci po potlačení protikomunistickej revolúcie v roku 1956.
Čo si Dubček myslel o predstave slovenskej štátnosti?
Nazdávam sa, že si nevyhnutnosť vzniku samostatného Slovenska nepripúšťal. V polovici roku 1992 som v SDSS nastolil otázku, či v zmenenej situácii je lepšie usilovať sa o zachovanie federácie, alebo venovať sily tomu, aby nezávislá Slovenská republika bola demokratickým štátom. A tiež sa zamerať na to, aby sa Dubček stal slovenským prezidentom: v prípade jeho zvolenia by sa stal hrádzou proti nacionalisticko-ľudáckemu prúdu. Dubček však chcel energiu do poslednej možnej chvíle venovať snahe o zachovanie spoločného štátu Slovákov a Čechov. Bol však zároveň aj tuhým národniarom v dobrom zmysle slova, slovenským vlastencom. Veril, že je možné vytvoriť model česko-slovenskej rovnoprávnosti v rámci federatívneho usporiadania. Dubček veril, že spoločný štát prežije, a to ešte aj po tom, čo som ho informoval o závažnej skutočnosti po mojom rozhovore s prezidentom Havlom.
Foto: SITA/Slovenská pošta
O čo išlo?
V júli 1992 sme navštívili Havla na Pražskom hrade. S kolegom Ľuborom Bystrickým, poslancom Federálneho zhromaždenia. Debata po parlamentných voľbách sa viedla hlavne o podobe štátoprávneho usporiadania. Havel nám vravel, že riešenie prenecháva víťazom volieb, čiže v Česku Klausovi a na Slovensku Vladimírovi Mečiarovi. Keď sme odchádzali, s Havlom som prehodil ešte pár slov pri dverách medzi štyrmi očami a pochopil som, prečo rezignoval na záchranu federácie. „Hodinu pred vami tu bol Klaus a povedal mi, že je definitívne odhodlaný vydať sa na cestu českej samostatnosti," povedal mi Havel. Keď som to hovoril Dubčekovi, zánik federácie si naďalej nepripúšťal, veril, že sa nájde východisko, ktoré uspokojí českú i slovenskú stranu.
Keby Dubček nezomrel, mal by šancu stať sa prezidentom Slovenskej republiky?
Skôr nie ako áno. Bolo by potrebné prekonať prekážku, ktorou bol Mečiar. Nevedel Dubčekovi odpustiť, že sa v roku 1992 nepridal k jeho Hnutiu za demokratické Slovensko (HZDS), ale prijal moju ponuku viesť SDSS. Mečiar, ktorý najprv verejne rozširoval, že Dubček bude líder HZDS v Západoslovenskom kraji, o ňom potom aj verejne škaredo viackrát rozprával. Opakovane ho urážal na verejnosti. Pochybujem preto, že by ako šéf HZDS, ktoré malo dominantné postavenie v slovenskom parlamente, súhlasil s Dubčekom vo funkcii prezidenta. Slovenská národná strana (SNS) si ho vedela predstaviť na čele štátu: Jozef Prokeš, vtedajší predseda SNS, mi povedal, že národniari by podporili Dubčeka zvlášť preto, že Slovensko by sa dobre zviditeľnilo vo svete. Prokeš si uvedomoval Dubčekov svetový kredit.
Čítajte viac Ivan Laluha o Dubčekovi: Vedel, že nás môžu obsadiť. Neveril, že si naozaj trúfnu
Dubček mohol uspieť na volebnej kandidačnej listine HZDS, ale vybral si sociálnu demokraciu. Prečo? Veď musel vidieť, že SDSS by mohla vo voľbách pohorieť.
Dubčekovi išlo o hodnoty, nevedel si predstaviť ísť s niekým, s kým sa nestotožňoval. V tomto bol čestný. Veľmi som si to u neho cenil, pretože si mohol vybrať v podstate ktorúkoľvek stranu, ale rozhodol sa vstúpiť do SDSS, ktorá mala v prieskumoch verejnej mienky približne dve percentá voličov. Práve táto férovosť a obetavosť ma viedli k tomu, že som sa vzdal funkcie predsedu strany v prospech Dubčeka, ktorý ma v nej nahradil koncom marca 1992.
Ako Dubček reagoval na výsledky volieb v júni 1992, ktoré z pohľadu SDSS nedopadli šťastne?
Napriek tomu, že do Slovenskej národnej rady sme sa nedostali a vo Federálnom zhromaždení sme získali málo poslaneckých mandátov, Dubček nestrácal optimizmus. Zdôrazňoval, že treba pokračovať v našej politickej činnosti, veril, že SDSS môže o štyri roky v ďalších voľbách zaznamenať dvojciferný percentuálny zisk hlasov. Bol to pre mňa dôkaz, že nie je politický karierista, ale že sa so sociálnou demokraciou úplne stotožnil, keďže bol odhodlaný pokračovať s ňou napriek volebnému neúspechu.
Ešte sa vráťme k vzťahom Dubčeka s Havlom. Stalo sa niekedy, že došlo medzi nimi k vážnemu konfliktu a, naopak, že jeden druhému v niečom výrazne vyšli v ústrety?
Zažil som obidva prípady. Dubček, ktorý sa málokedy vedel nahnevať, tvrdo skritizoval Havla, keď sme ho v roku 1992 navštívili na Hrade. S hnevom mu vymenoval osem vecí, ktoré urobil zle v česko-slovenských vzťahoch. Prekvapený Havel, držiac v ruke cigaretu, sa so strnulým výrazom v tvári nezmohol na odpoveď. Mal som dokonca pocit, že mu vlastne dáva za pravdu…
Pozitívny zážitok ako vyzeral?
V druhej polovici roka 1991 sa vystupňovali tlaky na odstúpenie Dubčeka z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia. Stála za nimi česká pravica, ktorá nielenže nedokázala stráviť jeho komunistickú minulosť, ale ešte ho bezdôvodne podozrievala, že plánuje brzdiť ekonomické reformy, že chce iba zmeny, aké robil šéf Kremľa Michail Gorbačov, ba dokonca, že by Dubček rád videl v Česko-Slovensku dajaký „sovietizmus“. Bolo to v období, keď sa ešte nedala vylúčiť možnosť, že by Dubček prikývol na ponuku pôsobiť v HZDS. Zašiel som za Havlom a informoval som ho, že existuje nádej, že Dubček sa nepridá k Mečiarovmu hnutiu, ale prijme môj návrh na vstup do SDSS, ale musia sa skončiť pokusy odvolať Dubčeka z postu predsedu Federálneho parlamentu. Havel mi sľúbil, že to zariadi a pohovorí si o tom aj s Klausom. Slovo dodržal, čo som si veľmi na ňom vážil. Ataky predstaviteľov Klausovej Občianskej demokratickej strany proti Dubčekovi sa následne naozaj zastavili.
Ľudia si zapamätali Dubčeka ako usmiateho človeka aj so zmyslom pre humor. Ako si naňho spomínate vy?
Určite nebol kabinetný typ politika. Rád sa zabával, vtipkoval i ironizoval, hovorieval o veselých situáciách, ktoré zažil. Nikdy som mu nevidel tak žiariť oči, ako keď mohol vyzvať do tanca nejakú ženu. Bol vynikajúci tanečník. Príjemne sa cítil vo svojej záhrade, robil si vlastné víno aj klobásky.
Foto: Pravda, Miroslav Čaplovič
Boris Zala
- Narodil sa v Zlatých Moravciach. Vyštudoval filozofiu na Univerzite Komenského. Má 67 rokov.
- V roku 1990 bol poslanec Slovenskej národnej rady, v období 1990 – 1992 zastával funkciu predsedu Sociálnodemokratickej strany Slovenska.
- V roku 2000 sa stal členom predsedníctva Smeru a do roku 2003 bol podpredseda strany. Poslancom NR SR bol v rokoch 2000 – 2009, potom ďalších 10 rokov pôsobil ako člen Európskeho parlamentu.
- So Smerom sa názorovo a hodnotovo rozišiel v roku 2016. Nie je v žiadnej strane a hovorí o sebe, že je „sociálnym demokratom na voľnej nohe“.