Prečo ste sa rozhodli spustiť buddy program?
Keď sa začal konflikt na Ukrajine, mali sme potrebu pomôcť. Prvá vlna pomoci bola humanitárna. Ale už vtedy sme si kládli otázku, či vieme pomôcť mladým Ukrajincom aj inak. Veď naša organizácia vzdeláva mladých po celom svete, pomáha im rozvíjať charakterové vlastnosti, cieľavedomosť, vnútornú motiváciu. Náš program pomáhal mladým počas covidu udržať si mentálne zdravie. V prieskumoch 70 až 80 percent ľudí odpovedalo, že im DofE pomohlo udržať si režim, zdravý rozum, psychické zdravie. A práve z tohto sme vychádzali. Ak to malo pozitívny vplyv na mladých ľudí počas pandémie, určite by to pomohlo mladým, ktorí utekajú pred vojnou a potrebujú zapadnúť do nového prostredia, nájsť si kamarátov, získať dôveru.
Zamerali ste sa najmä na začlenenie mladých Ukrajincov do slovenského prostredia?
Najprv sme sa zhovárali o integrácii. Ale napokon sa objavili dva rozmery pomoci. Prvý sa týka mladého Ukrajinca, ktorému zničili domov a už nevidí priestor na návrat. Chce zostať. Tomu treba pomôcť aklimatizovať sa, naučiť sa jazyk, získať sieť, aby tu mohol žiť a vytvárať hodnotu pre Slovensko. Druhý rozmer má osloviť mladých Ukrajincov, ktorí sa chcú stále vrátiť. Má ich povzbudiť v tom, aby nepremárnili čas, ktorý u nás strávia, aby sa venovali osobnostnému rozvoju. Keď sa raz vojna skončí a ty sa vrátiš, lenže dovtedy premárniš čas, bude to škoda pre tvoju krajinu. Ale ak sa budeš osobnostne rozvíjať, získaš zručnosti, ktoré ti pomôžu vybudovať krajinu nanovo.
Koľko mladých Ukrajincov je na Slovensku?
Máme údaje o 14– až 24-ročných, ktorí sa môžu zapojiť do programu DofE. Je ich približne 14-tisíc, od stredoškolákov až po mladé matky s deťmi, podľa údajov od UNICEF-u a ministerstva školstva. My sa chceme zamerať na 14– až 19-ročných, no nebránime sa zapojeniu starších.
Koľko z nich sa na slovenských školách vzdeláva?
Zhruba 1 500. Takže nám zostáva 12 500 mladých. Tí sú buď na on-line vzdelávaní, alebo nie sú súčasťou žiadnej formy vzdelávania.
Čo robia?
Sú na ubytovniach, niektorí brigádujú. Alebo nemajú žiadnu činnosť. To so sebou nesie riziko, že sa môžu ľahko stať súčasťou kriminálnych aktivít, sexbiznisu, čomu sa chceme vyhnúť. Veríme, že im vieme pomôcť rozhodnúť sa ísť tou ťažšou cestou, cestou práce, vzdelania.
Čítajte rozhovor Radikálna, progresívna a nevypočutá. MládežAle prečo sa veľká skupina mladých nezapojila do slovenského školstva?
Na Ukrajine končia strednú školu približne v 16 rokoch. Potom idú na univerzity. Ale slovenský školský systém to neumožňuje. Nie je kompatibilný s ukrajinským. Takže im zostáva jedine zmeniť triedu a pokúsiť sa nabehnúť v momente, kde prestali. Alebo môžu študovať na diaľku na Ukrajine. Alebo sa ocitnú v akomsi vákuu. Lenže jedna vec je nekompatibilný systém a druhá, že konflikt na Ukrajine sa vyvíja. Veľa mladých dúfa, že vojna sa zastaví a oni sa budú môcť vrátiť a pokračovať v normálnom živote ako predtým. Tých 1 500 mladých, ktorí sa stali súčasťou vzdelávania, má aspoň strednodobú alebo dlhodobú perspektívu, že zostanú na Slovensku dlhšie. A zvyšok váha. A práve čas tých, ktorí ostávajú vo vzduchoprázdne, by sme radi vyplnili zmysluplnými aktivitami.
Ako bude program Stand by me fungovať?
Spolu so slovenským rovesníkom sa bude mladý človek z Ukrajiny podieľať na projekte spoločného dobra. Môže ísť o nejakú zbierku, môžu chodiť pomáhať do škôlky alebo do domova seniorov, kde sa budú venovať prospešným aktivitám. Po troch mesiacoch sa môžu zapojiť do DofE, kde si môžu stanoviť ciele v športe, rozvoji talentu a ísť na expedíciu. Týmto spôsobom sa snažíme, aby si mladý človek našiel kamaráta. Aby sa začal učiť jazyk, spoznal okolie so sprievodcom. Aby zistil, že spoločnosť dáva aj iné príležitosti ako živiť sa kriminálnou činnosťou alebo byť nečinný.
V rámci programu chcete vytvárať aj takzvané spoty. O čo ide?
Prvý spot sme zriadili v Bratislave v asistenčnom centre na Bottovej ulici. Ambícia je, aby vznikali v každom krajskom meste. Aby mali tí, čo sa ocitli vo vzduchoprázdne, priestor, kde vedia tráviť zmysluplne čas. Kde si môžu nájsť kamarátov zo Slovenska a zapojiť sa do vzdelania.
Bude sa pomoc týkať iba Ukrajincov?
Toto je dôležitý bod. Ak sa nám v rámci projektu podarí overiť, že to robíme dobre a získame dobrú prax, budeme môcť program využiť aj pri znevýhodnených skupinách. Či ide o mladých zo zlého socioekonomického prostredia alebo ide o prácu s tínedžermi z vylúčených komunít. Je veľa mladých na Slovensku, ktorí nevidia zmysel v osobnostnom rozvoji. A práve buddy program dokáže vytvoriť priestor, kde sa môže spojiť človek, ktorý chápe význam osobnostného rozvoja s mladým človekom, ktorý tomu rozumie. Dokážu to v rámci spoločných záujmov. Napríklad u automechanikov môže ísť o tuning áut.
Je jedným zo spôsobov expedícia v prírode?
Expedícia je kľúčová. Pretože v športe, rozvoji talentu, dobrovoľníctve účastník poráža svoju lenivosť, stanovuje si osobné ciele, rozvíja sa ako on chce, individuálne. Ale expedícia je prvok, v ktorom účastník s partiou štyroch až siedmich spolužiakov, kamarátov vytvorí tím. Pripravujú sa pol roka, plánujú si trasu, ako sa zbaliť, čo si budú variť. A potom spoločne riešia neočakávané veci, konflikty. Učia sa pracovať v tíme, robiť kompromisy, fungovať bez mamy, ktorá ich dovtedy vždy niekam doviezla, navarila jedlo. Veľa slovenských tínedžerov nepocíti váhu samostatnosti, až kým neodídu na internát.
Bude expedícia prítomná aj v programe Stand by me?
Môže byť, ak si mladí dajú za cieľ v Stand by me spoznávať prírodu alebo Slovensko. Už dnes máme viac takýchto dvojíc. Je to veľmi prínosné, pretože aj takto môžu mladí Ukrajinci získať vzťah k prostrediu. Budú sa pohybovať v krajine, stretávať ľudí, získavať silné spoločné zážitky za hranicou komfortnej zóny. Určite zažijú expedíciu, ak sa rozhodnú po Stand by me vstúpiť do klasického DofE.
Aký je prínos programu pre mladých Slovákov?
Je dôležité stretávať sa s ľuďmi z iných krajín. Prinášajú inú kultúru, myslenie. Jednou vecou je interkultúrne učenie, kde sa človek stretne s tým, že nie všetci musia vnímať svet ako ty, majú iný vzťah k materiálnym veciam, majú inú spiritualitu, iné náboženstvo, vyznávajú iné hodnoty. Mladí ľudia môžu konfrontovať svoje presvedčenie. A druhou vecou je práca v medzinárodnom tíme. Sám som mal podobnú skúsenosť. Pracoval som na projekte s ľuďmi z Južnej Afriky, Indonézie. A je to super zážitok vidieť, ako každý dokáže vniesť inú perspektívu. Veci, ktoré sme spoločne tvorili, mali veľkú pridanú hodnotu. Je dôležité porozumieť tomu, ako môže iná kultúra človeka obohatiť.
Mal by byť štát aktívnejší v snahe zapojiť mladých Ukrajincov?
Potenciál je obrovský. Celé to stojí a padá na tom, či sme ochotní vytvoriť priestor, aby sa tu cítili dobre. Pozrel som sa na štatistiky, koľko Slovákov odišlo počas socializmu. Bolo to asi 150-tisíc ľudí od roku 1948 do roku 1988. V mnohých krajinách, kam emigrovali, boli programy, ako ich začleniť. Boli tam ľudia, ktorí im pomáhali. A vďaka tomu si tam mnohí zo Slovákov našli stabilnú prácu, niektorí založili úspešné firmy. Je to pekná paralela. Zo Slovenska odišlo v minulosti veľa ľudí. Teraz máme my podobnú šancu privítať tých, ktorí prichádzajú k nám. Dať im šancu, aby si tu založili rodiny, našli si prácu a vytvárali hodnoty pre Slovensko. Vytvoriť prostredie, v ktorom sa budú cítiť vítaní. Cieľom programu Stand by me je, aby mladý Slovák a mladý Ukrajinec vytvárali spoločné dobro pre slovenskú spoločnosť. Aby videli, že ich práca má pozitívny dosah. Aby získali vzťahy, vytvorili si medzi sebou dôveru, čo bude základom preto, aby tu mohli zapustiť korene. Alebo – aby sa na Slovensku niečo naučili a pomohli Ukrajine postaviť sa na nohy.
Čítajte aj Ruský útok trhá Ukrajinu na kusy: Horšie ako ČernobyľA vytvára podľa vás štát dobré podmienky pre mladých, nielen Ukrajincov, aby sa tu cítili vítaní?
Myslím si, že je dôležité cestovať za hranice a spoznávať nové krajiny. Získavať zručnosti a vedomosti na dobrých univerzitách v zahraničí. Ale zároveň je povinnosťou štátu komunikovať mladým ľuďom, že sú potrební. A že je dôležité, aby sa v určitom momente vrátili späť a pomáhali utvárať zo Slovenska lepšie miesto pre život. Existuje veľa iniciatív a organizácií, ktoré sa tomu venujú. Ale čísla hovoria za všetko. Väčšina z ľudí, ktorí študujú v Česku alebo inde v zahraničí, sa nevráti. Štát bude úspešný vtedy, ak budú dáta opačné. Ak bude jasné, že ľudia síce odchádzajú na štúdiá do zahraničia, ale sa aj vracajú. Niekedy sa však stačí pozrieť na české univerzity, na to, aké myšlienky sa tam objavujú, akí profesori tam učia. Žijem blízko hranice s Českou republikou a ten rozdiel je často priepastný.
Spúšťajú podobný buddy program aj okolité krajiny?
Program sa tento rok spúšťa v Rumunsku, Česku a na Slovensku. Záujem prejavili Bulhari. Potom sa uvidí, keď budeme mať za sebou rok fungovania. Je medzinárodný záujem využiť túto metodiku a skúsenosti aj v iných krajinách. V Afrike, Ázii alebo aj inde v Európe. Napríklad ako reakciu na vojnový konflikt alebo prírodnú katastrofu, aby sme dokázali pomôcť mladým ľuďom rozvíjať sa aj v ťažších podmienkach. A zároveň nám to môže pomôcť nastaviť inklúziu znevýhodnených mladých ľudí kdekoľvek na svete. Dá sa povedať, že sme taký hub. V tomto projekte sa chceme naučiť, ako pracovať s mladými, ktorí sú v ťažkej životnej situácii. Veríme rovesníckemu vzdelávaniu, je prirodzenejšie a podporuje slobodné rozhodovanie u mladých, aby sa rozvíjali. A to je jeden z princípov DofE. Dobrovoľnosť, radosť z toho, že sa učím.
Čítajte aj Kde získať bilión na obnovu Ukrajiny? A ako ho minúť?Vy osobne ste však DofE neabsolvovali. Prečo ste sa zapojili?
Na začiatku bola emócia zo strednej školy. Rozhorčenosť z toho, ako funguje vzdelávací systém na Slovensku. Väčšinu vecí som sa naučil v mimoškolských aktivitách, nie v rámci formálneho vzdelávania. Moji rovesníci hovorili – ty sa máš, chodíš na medzinárodné programy, robíš dobrovoľníctvo, cestuješ, máš veľa príležitostí. A ja som im odpovedal – aj ty to môžeš robiť, stačí sa zodvihnúť! Po strednej škole ostala vo mne túžba, aby mali mladí ľudia formalizované príležitosti, cez ktoré sa vedia niečo naučiť. Dlho som ako dobrovoľník pracoval s rómskou mládežou. V Novom Meste nad Váhom som doučoval deti na základnej škole slovenčinu, matematiku, začal som chápať, v akom prostredí žijú. Uvedomil som si, že prváci majú chuť, boli na úrovni s majoritou, ale postupne to upadalo vplyvom prostredia. Vzdelanie nebolo najdôležitejšie na svete, končili veľmi skoro. Táto skúsenosť v kombinácii s rozhorčenosťou ma priviedli k tomu, aby som hľadal program, ktorý by mohol rozvíjať mladých v tom, čo chcú, nie v tom, čo im káže niekto iný.
Aké prístupy ste študovali?
Skauting, montessori a rôzne iné. Chcel som vytvoriť ľahko škálovateľný program na rozvoj osobnosti. Novodobý odznak zdatnosti. Istý čas som uvažoval nad názvom Program generála Milana Rastislava Štefánika. Ale potom za mnou prišiel Marián Zachar, v tom čase pracoval v LEAF. Prezradil, že jeho kolega absolvoval DofE, že to funguje v celom svete a či to nechcem spustiť na Slovensku. Dal som výpoveď v práci a pol roka som ako nezamestnaný 26-ročný chalan spolu s Marianom pracoval na tom, aby sme získali licenciu na poskytovanie programu. V roku 2015 sa zapojilo prvých 12 škôl, mali sme 180 účastníkov. Dnes je aktívnych 230 škôl a 6 250 ľudí.
Je pravda, že slovenská DofE je druhá najväčšia na svete po Spojenom kráľovstve?
Áno! V tesnom závese sú Česi. Úspech tkvie v tom, že aj učitelia vidia, ako sa mladí rozvíjajú prostredníctvom mimoškolských aktivít. Vidia naše nadšenie a zdieľajú s nami rovnaké úsilie – aby mali mladí šancu zažiť úspech. Vo svete sa DofE väčšinou sústreďuje naozaj iba na rozvoj mladých ľudí. Ale na Slovensku sme pochopili, že potrebujeme pracovať aj s učiteľmi, riaditeľmi, zriaďovateľmi, inými neziskovkami. Ekosystém musí fungovať spolu. Spoločne sa usilujeme o to, aby sa mladý človek rozvíjal. Ak to robí každý sám, nie je to efektívne.
Tak ako sa vaša spolupráca skladá z fungujúcich jednotlivostí, je aj úspech o skladaní menších prvkov?
Stanoviť si cieľ a ísť za ním pravidelne po malých kúskoch. Ak toto mladý človek zažije, dosiahne v živote čokoľvek. Cesta je cieľ. Jednou z našich veľkých podporovateliek je Michaela Musilová, marsonautka. Absolvovala zlatú úroveň DofE v Spojenom kráľovstve. Má sen dostať sa na Mars. Systematicky robí veci, aby si ho splnila. Krok za krokom. Ja som síce DofE neabsolvoval, ale prešiel som si napríklad expedíciami v inej organizácii. S kamarátmi, s 20-kilovým batohom, v ktorom máš všetko, v nepohodlí. V búrke, hmle nesmieš stratiť hlavu a ísť ďalej. To je niečo, čo ťa naučí expedícia. Dávalo mi to zmysel.
Zmenilo vás to?
Bol som na planine Rax v Rakúsku na zimnom kurze. Trval štyri dni. Partia 15 ľudí plus sprievodca. Učili sme sa, ako prežiť v záhrabe, vykopať si do záveja dutinu, v ktorej sme spali každý deň. Učili sme sa, ako sa zachytiť cepínom, keď sa šmykneš na ľadovom poli. Ako prežiť celý deň. Veľmi silným zážitkom bol pre mňa tréning, kde sme sa učili, ako vyhrabávať ľudí spod lavíny. Vykopali jamu, zahrabali ma do nej a potom sa ma kamaráti snažili so sondami nájsť. Ležal som a jedna sonda mi prešla tesne blízko hlavy. Netrafili ma, smiali sa – necháme ho tu. Lenže keď ste pod váhou snehu, nedokážete sa pohnúť. Vydýchate si dutinku, ktorá zamrzne a vy sa udusíte. Ešte som o tom nikdy nerozprával. Ale celý ten kurz ma naučil, že roztopiť vodu a urobiť si čaj trvá dve hodiny. Ráno sa obliecť do mokrého oblečenia a topánok trvá strašne dlho. Človek si zváži, ako dobre sa žije v spoločnosti, kde má navarené, kde chodí MHD, kde si kúpi oblečenie, kde má všetko dostupné a nemusí sa starať úplne o všetko.
Miloš Ondrášik
- riaditeľ DofE Slovensko
- Vyštudoval analytickú filozofiu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, študoval tiež na University of Surrey.
- Spoluzakladal Národnú kanceláriu Medzinárodnej ceny vojvodu z Edinburghu na Slovensku.
- V organizáciách Iuventa, Eurodesk, Tvoj Buddy a ternYpe sa venoval inklúzii znevýhodnenej a rómskej mládeže a zvyšovaniu mobility mladých.
- V roku 2015 bol organizáciou Ashoka zaradený na Mapu sociálnych inovátorov, ktorí Slovensko menia k lepšiemu.