Aká bola vaša cesta ku klavíru a k výletným lodiam?
Na klavíri som hral odmalička, lebo otec bol učiteľ klavíra. Hrávali sme spolu. Nuž a v istom okamihu som sa nedostal na vysokú školu. Premýšľal som, čo budem robiť ďalej po skončení strednej obchodnej školy. A tak som si povedal – vrátim sa späť ku klavíru. Pôjdem pracovať do piano barov na výletné lode, veľké, malé, morské, riečne. Tak som k tomu prišiel. Nechcel som byť doma. Chcel som sa niečomu venovať, chcel som cestovať, vidieť svet. A toto sa mi zdalo ako ideálna kombinácia.
Čo ste hrávali?
Jednoduchú barovú hudbu, easy jazz, také tie veľmi príjemné skladby ako Sentimental Journey alebo Autumn Leaves. Dobre sa počúvajú, spieva a hrá ich veľa hudobníkov dodnes. Tiež filmovú hudbu, aj nejakú klasickú, ktorú som si pamätal ešte zo školských čias a klavírnych repertoárov od môjho otca. Celkom ma na to pripravil, sám takisto hrával veľa rokov v zahraničí. A potom som hral Chopina, toho mám veľmi rád.
Foto: Andrej Barát
Plavili ste sa po riekach. Taliansky esejista Claudio Magris objavil na svojej legendárnej ceste po Dunaji kultúrne bohatstvo strednej Európy. Čo ste objavili vy?
Prevažne som pracoval na riečnych lodiach, to je pravda. Začínal som ako klavirista, neskôr som pôsobil v hotelovej časti, potom ako cestovný delegát pre cestovné kancelárie. Takže, čo som tam objavil… (nadlho sa zamyslí) Rozmanitosť života. Rozšírilo mi to obzory, o čom všetkom môže byť život. A to ma napokon asi aj trochu naštartovalo v premýšľaní, čomu by som sa mohol odvážiť venovať.
Rozmanitosť života na lodi?
Život na lodi sa môže zdať rutinným. Ale spolunažívanie na lodi je v skutočnosti veľmi pestré. Aj preto, lebo loď sa plaví, vždy ste niekde inde, na palubu zakaždým nastúpia mnohorakí ľudia s rôznymi príbehmi, názormi, pohľadmi. A to všetko vám dá dokopy ohromný balík rozmanitosti, pri ktorom je o čom premýšľať. Aj fluktuácia samotnej posádky je vysoká. A tak na každodennom jedálnom lístku máte rozmanitosť človeka a jeho prispôsobivosť. Kľúčová je totiž neustála zmena. Morské ani riečne plavby neprebiehajú vždy podľa rozpisu. Vždy to závisí od toho, či je voda vysoká, alebo nízka, či sú otvorené, alebo zatvorené plavebné komory. Máte síce nejaký plán, ale konštantne sa prispôsobujete.
Aká bola reakcia bánk, keď ste ich prvýkrát oslovili, že chcete na Slovensku postaviť luxusnú výletnú loď?
Pýtate sa na slovenské banky? Lebo tie na to ani nereagovali. Nanajvýš jedna komerčná banka, ktorá bola spočiatku z tejto predstavy nadšená, ale keď prišlo k samotnej realizácii a k procesu vytvorenia štruktúry financovania, eufória upadala. Až skončila na bode mrazu a s tým aj projekt stavby nových slovenských lodí podporených slovenskou bankou. To bolo tri roky dozadu. Ale nedám sa odradiť. Rád navštívim slovenské banky znova, ale nie teraz. Počkám rok, keď sa situácia ustáli.
Čítajte viac Slovensko bude reprezentovať luxusná loď. Albertina
Aj napriek tomu sa vám loď podarilo dokončiť, a to dokonca v čase, keď klasický turizmus takmer zomrel. V roku 2021 počas vrcholiacej pandémie. Vtedy ste naznačili, že to nie je historický okamih iba pre vás, ale pre celé Slovensko. Prečo?
Pretože sa nám aj s komárňanskými lodenicami, Strojárskym podnikom SAM – Shipbuilding and machinery, podarilo vytvoriť model od A do Z. Ukázali sme, že sme na Slovensku schopní postaviť výletnú hotelovú loď tých rozmerov, aké má Albertina. A zároveň sme schopní ju certifikovať na európske rieky. Loď je registrovaná pod slovenským lodným registrom, čo znamená že aj jej vlajka je slovenská.
Môže sa plaviť po všetkých európskych riekach?
Áno! Dostala certifikáciu na všetky rieky od Severného mora po Čierne, Rýn, Mohan, Dunaj. Toto pokladám za historické. A výnimočné je aj to – že certifikáciu nám vydala slovenská inštitúcia, štátna plavebná správa. Inými slovami, vieme na Slovensku takúto loď nielen postaviť, ale vieme na ňu dostať aj európsku „STK“ (usmieva sa). A to je veľký krok.
Foto: Andrej Barát
Albertina sa tento rok plavila po Dunaji, medzi Nemeckom a Čiernym morom. Ako hodnotíte prvú sezónu?
Začala sa aj sa skončila podľa plánu. Ale bola veľmi náročná. Prvá prekážka sa týkala splavnosti. My sme Albertinu stavali na minimálny možný ponor, čo je 1,45 metra. A to sa nám tento rok osvedčilo. Prax ukázala, že sme sa nemýlili.
Narážate na extrémne sucho, ktoré zasiahlo Európu?
Asi dva mesiace bola veľmi nízka voda v Dunaji. Lode na niektorých úsekoch dokonca stáli, nevedeli sa plaviť. To preto, lebo mali ponor 1,6 metra a viac. My sme boli schopní plaviť sa stále, no prechádzali sme riskantnými pasážami Dunaja. Nemuseli sme rušiť cesty, čo veľa cestoviek robilo. Spĺňali sme cestovný poriadok, Albertina dokázala ísť rýchlosťou, ktorú sme si určili, ale nebolo to jednoduché. Pri nízkej vode je náročné ísť vyššou rýchlosťou. Loď sa viac ponára, keď pridáte a môžete zničiť vrtule na kameňoch. Ale veľká skúška nás čakala pri posádke. Tesne pred sezónou sme ju museli skladať nanovo.
Prečo?
Zhruba 90 percent nautickej posádky tvoria Ukrajinci. Neprišiel nik. Nemohli. Začala sa vojna. Štyri týždne pred začiatkom sezóny sme sa dozvedeli, že musíme posádku postaviť nanovo. Štyri týždne sme nespali. Hrozilo, že Albertina svoju úplne prvú sezónu ani nezačne. Našťastie ostal aspoň korporátny kapitán, dva dni predtým, ako sa zatvorili hranice, mal kúpený lístok do Mikolajiva. S jeho pomocou sme sa postavili na nohy. Zohnali sme ľudí z iných krajín. Aj tak to bola výzva, ktorá sa s nami ťahala počas celej sezóny. Zistili sme, že sa dá pracovať aj s inou posádkou. Aj keď to robíme veľmi neradi. Pretože náš nautický tím postavený na Ukrajincoch bol veľmi dobrý. Mnohí sa podieľali na stavbe Albertiny. Aby toho nebolo málo, ceny všetkého sa menili z týždňa na týždeň. Takže sa nič nedalo plánovať na viac ako týždeň dopredu. Vôbec nič. Rok 2022 bol skúškou, či sme schopní fungovať bez plánu.
Na ako dlho sa plánuje normálna sezóna?
Rok dopredu. Čo aj fungovalo v roku 2019. Potom prišla korona a tá nás naučila fungovať na dvojtýždňovej báze. Teraz sme zistili, že vieme fungovať aj na týždňovom plánovaní. Nie je to niečo, v čom by som chcel dlhodobo pokračovať. Ale ak by sme toho neboli schopní, tak by sme sezónu ani nerozbehli. Ešte som to nikdy nezažil. Zmeny, ktoré bežne plánujete roky, sme zrazu robili z týždňa na týždeň.
Ale odkiaľ ste získali kapitánov? Je pravda, že ste nakoniec presvedčili tých najstarších, najskúsenejších, a opäť z Ukrajiny?
Áno. Kapitáni mali 60, 65 rokov a viac. Dozvedeli sme sa, že pokiaľ majú nautici 60 rokov a viac, môžu opustiť Ukrajinu. Tak sme našli aj našich bývalých kolegov, ktorí zastúpili tých, čo Ukrajinu opustiť nemohli. Ale mali sme aj veľmi neočakávanú situáciu. Keď sa začala vo februári vojna, mali sme asi 12 členov posádky, ktorí počas zimy ešte pracovali na lodi. Zavreli sa hranice a nevedeli, čo sa deje. Či majú ísť. A tak zrazu prišli ich ženy, deti.
Foto: Andrej Barát
Na loď?
Na loď! A tak okrem toho, že sme sa snažili pripraviť na sezónu a nepodliehať pritom panike, pomáhali sme týmto rodinám. Vo voľnom čase sme im hľadali ubytovanie, začlenenie na Slovensku, prácu, deťom školy, škôlky. Toto všetko som robil viac-menej ja, lebo iní kolegovia mali dosť roboty s tým, aby vôbec pripravili loď na sezónu. Nielen Albertinu, ale aj ďalšie tri. Bolo naozaj „veselo“. V tejto chvíli sa totiž miešala práca s osobným vkladom. Bolo to veľmi špecifické. Ale veľmi nás to ako ľudí utužilo. Aj predtým sme boli v dobrom vzťahu s nautikou, ale teraz je to zas o čosi iné.
Novinkou je cesta po vianočných trhoch na Dunaji. Čo všetko možno objaviť?
Každý z vianočných trhov má veľmi príjemnú atmosféru, či je to Viedeň, Linz, Passau. Ale cestovná kancelária organizuje tieto cesty najmä preto, aby ľudia zistili, či majú chuť na viac. Na hlavnú sezónu, ktorá je spojená s krajším počasím, množstvom výletov, so sedením na slnečnej palube. Keď sa plavíme cez všetky tie metropoly, vidieť tú scenériu je pre mňa jednou z najpríjemnejších aktivít na riečnej lodi. Ísť hore, zobrať si tam dobré víno, knižku, ľahnúť si na ležadlo a pozerať sa, kadiaľ sa plavíme. A premýšľať nad tým, ako sa po tisícročia utváral život popri riekach.
Foto: Andrej Barát
Zahráte si ešte niekedy na klavíri na lodi?
Na lodi nie. Ale v kancelárii áno. Aj keď to už nie je na dve hodiny. Ale stále tam mám moje pôvodné noty, ktoré mi písal môj tatko a ktoré som používal dennodenne, keď som hrával na lodiach. Je to veľmi príjemná spomienka. Je to niečo, čo robím rád a čo nemienim odložiť bokom. A je to niečo, čo veľmi rád ukazujem aj môjmu synovi, ak by si chcel vyskúšať hru na klavíri. Takže, áno, v kancelárii hrám. Ale to je elektrický klavír. Dám si slúchadlá, aby som kolegov nerušil. Aj keď hovoria, že ma radi počúvajú. Len neviem, či sa im dá veriť, to je otázka (smeje sa).
Aký je váš ďalší veľký sen?
Postaviť druhú Albertinu a pokojne aj iných rozmerov. Veď náš pôvodný plán bol postaviť trojčatá. Takže chcem sa pripraviť na stavbu ďalšej lode, ale s jedným veľkým rozdielom. Albertina ma teší, je to úspešný projekt, ktorý si vyžadoval obrovskú dávku nielen sebadôvery, ale aj pozitívnej energie. My sme nakoniec nestavali len loď. Vytvárali sme metodiku, ako loď postaviť. Nekopírovali sme. Dali sme si postaviť oceľovú konštrukciu od lodeníc v Komárne, za čo sme im veľmi vďační. Šéf výroby oceľovej konštrukcie pán Ondrej Hano bol ku koncu náš veľký „parťák“, ostane to v pamäti. Celé sme to vytvárali s Koljom Dekhtyarom, technickým riaditeľom. Sadli sme si za stôl a premýšľali sme, ako stavať, čo tam budeme dávať. Bolo to náročné a uzatvoril by som to tým, že Albertina rovná sa 90 percent entuziazmu a 10 percent metodiky. Bol to z veľkej časti dosť neortodoxný spôsob stavby lode. Sadli sme s Koljom znovu. Povedali sme si, fajn, bude druhá loď. Ale otočíme to – 90 percent bude metodika a 10 percent nadšenie. Aby sme stihli aj vnímať svet okolo seba. Možno ste vyčítali medzi riadkami, o čo nám ide. Takto budeme pokračovať. Ale korona zmenila svet. Vojna na Ukrajine zmenila svet. Všetko je ináč. Čo sa nezmenilo, je Dunaj. A záujem o plavby.