Učitelia berú šikanovanie ako osobné zlyhanie. A to je prvý chybný krok

Ako ste sa dostali k téme prevencie šikanovania?

Na škole pôsobím nielen ako učiteľ, ale aj ako predseda výchovnej komisie. Jedna z mojich úloh je aj prevencia a riešenie patologických javov. Šikanovanie patrí k najvýznamnejším. Zaujímam sa oň popri triednictve a vyučovaní angličtiny. Predminulý rok som mal príležitosť venovať veľa času pomoci kolegom, triednym učiteľom, chodiť ako hosť na ranné komunity a viesť ranné kruhy na tému šikanovania.

Predminulý rok? Súviselo to s pandémiou? Bolo šikanovanie vypuklejšie?

Možno aj to bol jeden z dôvodov. Po návrate do škôl po dištančnom vzdelávaní potrebovali deti viac psychickej a psychologickej podpory zo strany učiteľov. Potrebovali preklenúť ťažké obdobie odlúčenia od spolužiakov a učiteľov. Ale zároveň sa mi stalo, že prvýkrát po 25 rokoch som mal v triednictve ročnú pauzu. Som typ učiteľa, ktorý veľmi neobsedí, nečaká v zborovni, čo sa bude diať. Potreboval som nejako vyplniť čas, ktorý som predtým venoval žiakom a rodičom, a ako jedno zo zmysluplných riešení sa mi javila prevencia šikanovania.

Je šikanovanie prítomné v každej škole?

Počul som mnohých riaditeľov povedať vetu, že „u nás šikana nie je. My ju nepoznáme, nevieme, čo to je“. Ale pravda je taká, že na každej jednej škole je šikanovanie v nejakej forme prítomné.

Prečo?

Šikanovanie má päť stupňov. Prvé dva, ostrakizmus a slovné, alebo aj fyzické útoky, sú v nejakej forme prítomné všade. V každom triednom kolektíve. Ide o nižšie formy šikanovania, ktoré sa dajú s pomocou triedneho učiteľa veľmi rýchlo a účelne vyriešiť. Zásada je zaznamenať každý prejav násilia, agresie a riešiť ich v počiatkoch, už pri prvých prejavoch.

Ale prečo je to tak, že šikanovanie je prítomné v každom detskom kolektíve?

Lebo každý žiak i žiacky kolektív je iný. Do tried prichádzajú deti z rôzneho sociálneho a rodinného prostredia. Dnes je normálne, že medzi týmito deťmi dochádza k situáciám, ktoré často riešia aj inak ako pokojne a mierumilovne. Chýba im empatia, schopnosť prispôsobiť sa a rešpektovať inakosť a rozmanitosť. Je to dané pestrosťou a rôznorodosťou tried. Ale aj dobou, ktorú žijeme. Je to ovplyvnené aj tým, že rodičia majú na deti čoraz menej času. Takmer všetok čas musia zamerať na prácu, zarábanie na živobytie a splácanie hypoték. Často prichádzajú domov v neskorých večerných hodinách. Deti sú ponechané samy na seba. Alebo ich vychováva ulica. V tejto situácii má škola obrovskú výchovnú úlohu, často musí nahrádzať úlohu rodičov.

Foto: Archív Petra Humaya

šikana, školy Šikanovanie je na školách častejšie, než riaditelia pripúšťajú.

Slovensko počas pandémie nechalo otvorené kostoly, ale zatvorilo školy. Patrili sme dokonca ku krajinám, ktoré mali školy zatvorené najdlhšie v Európe. Aký vplyv to malo na šikanovanie?

Pokiaľ viem, ministerstvo školstva ani jemu podriadené organizácie takýto výskum nerobili. Ale viem povedať z osobnej skúsenosti, že tie školy, ktoré boli po výchovnej stránke dobre nastavené, kde triedni učitelia boli zvyknutí komunikovať so svojimi žiakmi otvorene a na rovinu, kde boli vybudované veľmi dobré vzťahy v rámci tried, tak v týchto školách počas pandémie ani hneď po nástupe do škôl sme veľa šikanovania nezaznamenali. A keď sa to objavilo, boli to skutočne len prejavy počiatočného šikanovania, ktoré sa dalo včas podchytiť.

A na školách, ktoré na to nekládli až taký dôraz?

Na školách, kde tento výchovný aspekt nebol dôležitý, sa šikanovania objavilo v omnoho väčšej miere. Určite sa objavuje častejšie vo väčších mestách, prípadne v satelitoch väčších miest.

Čítajte viac Ako zničiť budúcnosť? Nechať zatvorené školy

Aký je globálny obraz, prehlbuje sa šikanovanie celosvetovo?

Netrúfnem si presne popísať celosvetový štandard. Ale z pohľadu Európskej únie a Slovenska začína byť šikanovanie omnoho väčším problémom ako v minulosti. Výchovná funkcia školy sa dostáva na rovnocennú úroveň so vzdelávacou, ak nie je ešte dôležitejšia. Školy, ktoré zachytili tento trend, budú mať situáciu omnoho jednoduchšiu. Podporné tímy, intervenčné tímy zložené zo školských psychológov, špeciálnych pedagógov, z výchovných poradcov vedia poskytnúť pomoc učiteľom na svojich školách. Dokážu ich nasmerovať k takým aktivitám, ktoré šikanovaniu efektívne predchádzajú.

Majú na prehĺbenie šikanovania vplyv sociálne siete?

Určite áno. Najmä v období korony sa kyberšikanovanie dostalo do absolútnej prevahy nad klasickým fyzickým šikanovaním. Niektoré zdroje uvádzajú, že až polovica žiakov sa stretla s nejakým jeho prejavom počas dištančného vzdelávania, pretože deti trávili veľa času na sociálnych sieťach, na četoch, na TikToku, Instagrame. Bez kontroly rodičov sa mohli stretnúť s rôznymi agresívnymi prejavmi kyberšikanovania, ale aj s prvkami rôzneho obťažovania a zneužívania.

Ako sa na slovenských školách podľa vás pracuje s témou šikanovania?

Nemám presné dáta, lebo to zatiaľ nikto dôsledne neskúmal. Ale mám zaujímavú osobnú spätnú väzbu. Pohybujem sa v okruhu pedagógov, ktorí sú veľmi inšpiratívni, zanietení, zaujímajú sa o inovatívne prvky vo vyučovaní a efektívne riešenie výchovných problémov. Som absolventom tretieho ročníka Komenského inštitútu (KI), zároveň som jeho mentorom a venujem sa mentorskej podpore účastníkov dnes už 6. ročníka KI. Každý z nás mentorov má témy, ktorým sa dlhodobo venuje. Jednou z mojich srdcových záležitostí je prevencia šikanovania a ranné komunitné kruhy, ktoré s prevenciou čohokoľvek na škole úzko súvisia. Často sa dozvedám od kolegov, že školy, ktoré majú systém, dobre vypracovanú víziu, dokážu mnohým negatívnym javom efektívne predchádzať. Školy, ktoré na túto loď zatiaľ nenaskočili, si budú ešte dlho naháňať vlastný chvost.

Čítajte viac Psychológ Madro: Takéto dva zlé roky z pohľadu duševného zdravia mladých tu ešte neboli

A ako to vyzerá na školách, kde majú zavedený preventívnym systém?

Včas vedia podchytiť už prvé prejavy šikanovania. Riešia ich ešte v zárodku, podľa závažnosti. Tie menej závažné dokážu vyriešiť triedni učitelia na triednických hodinách alebo ranných komunitách. Pri riešení závažnejších si vezmú na pomoc výchovného poradcu alebo školského psychológa a spoločnou intervenciou sa snažia vyriešiť šikanovanie a preliečiť celý triedny kolektív. Na týchto školách väčšinou k závažným formám šikanovania ani nedôjde.

Aké sú tie závažné?

Keď sa šikanovanie stane prijatým štandardom triedy. Keď ho všetci začnú tolerovať ako bežnú súčasť života v triede. Nešikanujú už iba pôvodní agresori, ale pasívne, alebo aj aktívne sa pridávajú aj ostatní žiaci. V tých najvypuklejších prípadoch, ako to bolo v januári v Miloslavove, už šikanovanie prerastie do obrovských rozmerov, ktoré sa dotknú celej obce.

Foto: Archív Petra Humaya

šikana, zóna bez šikany, školy Peter Humay vytvoril bezplatnú príručku Zóna bez šikany.

Stretávate sa s tým, že sa školy snažia šikanovanie ututlať?

Osobnú skúsenosť s takouto situáciou nemám. Ale mám zaujímavú informáciu od Zuzany Labašovej, programovej manažérky Komenského inštitútu. Pred rokom robil KI veľký dotazníkový prieskum, ktorý sa dotkol aj oblasti šikanovania. Z názorov žiakov a študentov základných a stredných škôl z neho vyplynulo, že na niektorých školách učitelia a riaditelia šikanovanie skôr podceňujú. Podľa odpovedí žiakov, študentov a rodičov na mnohých školách zostáva šikanovanie neriešené, prípadne je ututlávané. Išlo o celoslovenský prieskum. Hoci tie dáta nie sú verifikované žiadnou štátnou inštitúciou, dávajú veľmi dobrý obraz o tom, v akom štádiu sa nachádzame. A ten obraz nie je bohvieaký. Keď sa obete šikanovania obrátili na vedenie školy, na učiteľov, bolo šikanovanie často podceňované a nie vždy bolo vôbec riešené.

Používa sa argument – nerobme z komára somára?

Je dôležité nepodceniť žiaden podnet zo strany žiakov, ich kamarátov alebo rodičov. Každý jeden prípad je potrebné preveriť. Samozrejme, v tichosti, v tajnosti, aby možní agresori nevedeli, že sa na škole rieši šikanovanie, ktorého sú aktérmi. A po dôkladnom získaní a zmapovaní dôkazov je potrebné rozhodnúť, či ide len o bežné nevhodné jednorazové správanie žiakov, ktoré vieme vyriešiť pohovorom, alebo skutočne ide už o prvé prejavy šikanovania. A v tomto prípade je treba ju začať riešiť odporúčaným spôsobom, presne tak, ako sa má. Netreba naozaj nič podceniť.

Ak budú školy investovať čas a priestor do prevencie šikanovania, môže to prispieť k prevencii tragédií, ktoré sa nedávno stali?

Vo veľkej miere áno, môže. Ale záruku nemáte nikdy. Pretože hoci väčšiu časť prípadov šikanovania, ktoré sa na školách odohráva, tvoria situácie, ktoré sa dajú podchytiť už pri prevencii. Istú časť predstavujú skratové situácie, ktoré, žiaľ, nevieme predvídať. A z času na čas sa prihodia. V každom prípade nemožno v preventívnom úsilí povoliť. Všetky spôsoby prevencie, ktoré sa nám núkajú, by sme mali pravidelne a vedome používať.

Aké sú kľúčové pravidlá?

V prvom rade je účelné šikanovaniu predchádzať. Príkladom je naša škola, a nie sme v tomto jediní na Slovensku – každý deň začíname rannými kruhmi, komunitami. U nás trvajú 15 minút. Každý deň pred vyučovaním si sadnú triedni učitelia so žiakmi do kruhu a debatujú o dôležitých témach, ktoré sa triedy týkajú, prípadne ktoré si žiaci sami vypýtajú. Sú to témy, ktoré pokladajú za dôležité a majú potrebu sa im venovať. Komunity sú otvorenou debatou žiakov a učiteľa, v ktorej majú všetci absolútne rovnocenné postavenie. Učiteľ je len v úlohe mediátora pre prípad núdze. Práve reflexia z ranných kruhov dokáže byť veľmi účinnou pri prevencii všetkých negatívnych javov v triede. Žiaci sa naučia rešpektujúcej komunikácii. Naučia sa zvládať stresové situácie, dohodnúť sa na riešení rôznych výziev. Naučia sa pravidlá triedy, osvoja si životné zručnosti. Všetky tieto veci sú základom pre dobré fungovanie triedy.

A keď už sa predsa len šikanovanie vyskytne?

Musíme dodržiavať pár dôležitých zásad. Tou najdôležitejšou je – nikdy nesmieme konfrontovať obeť a agresora. Traumatizovaná obeť zoči-voči agresorovi nepovie nič. Utiahne sa do seba ešte viac a týmto konfrontačným spôsobom sa nám nepodarí získať žiadne dôkazy. Väčšinou sa to potom končí konštatovaním, že je to tvrdenie proti tvrdeniu a šikanovanie sa nevyrieši.

Foto: Archív Petra Humaya

šikana, humay Vždy sa snažíme získať čo najviac informácií, hovorí Humay.

A ako sa to má robiť správne?

Snažíme sa získať čo najviac faktických informácií, od obete, od kamarátov obete, od detí, ktoré boli pri šikanovaní prítomné, a až potom si skúsime utvoriť o skutku čo najpravdivejší obraz. Keď získame dostatok informácií a dôkazov, následne môžeme individuálne v prítomnosti ďalšej dospelej osoby komunikovať aj s agresormi. S tým, že už máme vyskladanú celú pravdu a osobným rozhovorom zisťujeme, do akej miery sú agresori ochotní sa k šikanovaniu priznať. Snažíme sa ich získať na svoju stranu, ubezpečiť ich, že nebude nasledovať len trestanie, ale že v skutočnosti chceme vyriešiť situáciu ako takú. V prvom rade sa snažíme chrániť obeť a z pohľadu agresora mu dáme šancu poučiť sa z toho, čo sa stalo. Príliš často sú agresormi deti, ktoré boli predtým šikanované.

Z čoho vychádzate?

Zo štatistík, podľa ktorých deväť z desiatich agresorov zažilo v predchádzajúcom období nejakú formu šikanovania. Čiže aj agresor je žiak, ktorý potrebuje našu pomoc. Keď pochopí, že ho nejdeme silou-mocou trestať, ale riešiť situáciu ako takú, väčšinou prijme podanú ruku a spoločnými silami sa šikanovanie v triede vyrieši. Ponúkneme pomoc intervenčného tímu obeti a následne aj agresorom. Agresori sú často deti, ktoré nepoznajú v domácom prostredí vhodné prejavy správania, len nezáujem, neúctu, ubližovanie alebo agresiu. Šikanovanie považujú za normálny a bežný prejav, pretože vlastne nemali možnosť ani príležitosť zažiť normálnu slušnú ľudskú interakciu.

Foto: Archív Petra Humaya

šikana, humay Súčasťou príručky Zóna bez šikany je aj súbor kartičiek s úlohami aj odporúčaniami.

Na jednej z kartičiek priložených k príručke o šikanovaní, ktorú ste vypracovali, ma zaujalo odporúčanie – ak máš možnosť, navštevuj krúžok sebaobrany. Nie preto, aby si vedel niekoho zbiť, ale aby si si vybudoval sebaúctu a sebakontrolu. Funguje to?

Veľa mladých ľudí chodí na rôzne pohybové krúžky, niektoré z nich sa zaoberajú aj sebaobranou. Je dôležité, aby ich tréner viedol k tomu, že športy a bojové umenia sa deti neučia len preto, aby vedeli agresora fyzicky spacifikovať alebo naňho zaútočiť, ale učia sa ich preto, aby boli nad vecou, aby získali väčšiu sebadôveru a sebavedomie, dokázali spracovať strach z útoku silnejšieho spolužiaka. Aby vedeli, že v prípade potreby sa dokážu obrániť. Ak je tento základný predpoklad splnený, tieto športy nemôžu byť na škodu. Niekedy sa však stane, že dieťa chodí na športy len preto, aby vedelo silným útokom veľmi tvrdo zneškodniť agresora hrubou silou. Snažím sa deťom vysvetliť, že odpoveďou na agresiu nie je agresia. Samozrejme, nutná obrana je v poriadku.

Ale nie je to prirodzená reakcia, najmä u chlapcov, dať provokatérovi príučku?

Veľakrát, keď sa rozprávam so žiakmi našej školy a preberáme reálny prípad šikanovania a možné riešenie, často je to prvá reakcia – vrátil by som mu to! Počkal by som si naňho pred školou s kamarátmi a zbili by sme ho. To je veľmi dobrý moment na otvorenie debaty, či je to v poriadku, na šikanovanie či agresiu odpovedať ďalšou agresiou. Samozrejme, že nie. Vysvetľujem im, že je veľa možností, ako šikanovanie oznámiť dospelej kompetentnej osobe. Oznámiť šikanovanie nie je žalovanie, je to najlepší spôsob, ako šikanovanie začať riešiť. Je dobré požiadať o pomoc dospelých ľudí, rodičov, učiteľov, kamarátov a s ich pomocou agresiu vyriešiť nenásilným spôsobom.

Ale spomínali ste celoslovenský prieskum, kde vyšlo, že aj keď sa niekto ozve, škola to ututlá. Tak komu sa zdôveriť, keď nikto nepočúva?

Vtedy hovorím deťom, že určite je na škole alebo v ich blízkosti aspoň jeden dospelý človek, ktorému dôverujú, ktorého vedia požiadať o pomoc. Či už je to učiteľ, ktorý ich učí a možno aj neučí, len ho registrujú na škole ako dôveryhodného človeka naporúdzi. Prípadne sused z okolia, príbuzný, hocijaká dospelá osoba, ktorej dôverujú. Ak to aj môj triedny učiteľ nerieši, vždy sa nájde na škole niekto, kto má v tejto oblasti dobré meno a oplatí sa mu zdôveriť.

Boli ste niekedy bezradní na vašej škole?

Chvalabohu, musím povedať, že nie. Pretože my sme naozaj škola, ktorá sa venuje prevencii akýchkoľvek patologických javov. Väčšinu prejavov šikanovania riešime v počiatočných štádiách. Takmer vždy sa nám podarí šikanovanie objaviť, vyšetriť a agresorov potrestať a vo finálnej fáze ochrániť obeť, následne agresorom ponúknuť liečenie. Pretože oni ho potrebujú tiež.

Ak to rodič odmietne?

Takýmto spôsobom anuluje možnosť doriešenia šikanovania v rámci triedy. V takýchto prípadoch je často jedinou možnosťou, že rodičia zoberú svoje dieťa na inú školu. Pretože doriešenie šikanovania v rámci triedy znamená, že aj obeť, aj agresor dostali od školy pomoc. Vo finále sa snažíme urobiť hrubú čiaru za šikanovaním s tým, že každý jeden žiak chápe, čo sa stalo, prečo bolo správanie nevhodné, agresori oľutovali svoje skutky a trieda sa dohodla na tom, že jediným riešením je situáciu pochopiť, odpustiť jeden druhému a začať budovať normálne vzťahy v triede od bodu nula. Samozrejme, agresori musia byť spravodlivo potrestaní podľa školského poriadku, všetkým musí byť jasné, že škola dodržuje nulovú toleranciu voči šikanovaniu a sankcia je súčasťou dobrej prevencie. Toto pokladám za dobre vyriešený prípad šikanovania, ktorý už potom netreba nikomu pripomínať a vyhadzovať na oči. Inak by sme sa dostali len do začarovaného kruhu.

Komu sa deti zdôveria ako prvému?

Keby som sa opýtal detí, komu sa zdôveria so šikanovaním, som presvedčený o tom, a mám takú osobnú skúsenosť, že by odpovedali – ako prvému najlepšiemu kamarátovi alebo niekomu z okruhu dobrých kamarátov. Ak je doma vytvorený dobrý vzťah medzi rodičmi a dieťaťom, zdôveria sa aj rodičovi, väčšinou sú to mamy. A až v treťom rade sa zdôveria učiteľovi alebo niekomu zo zamestnancov školy. Moja dcéra robila nedávno malý školský výskum v rámci svojej ročníkovej práce na gymnáziu o tom, ako a komu sa zdôverujú 17-, 18-roční s vážnymi životnými problémami. Z tohto výskumu vyšli tieto fakty: 70 percent spolužiakov by sa zdôverilo kamarátovi alebo rovesníkovi, 25 percent jednému z rodičov. Len mizivé percento by sa zdôverilo učiteľovi alebo školskému psychológovi. Aj toto, žiaľ, veľa hovorí o našom školskom systéme. Že v otázkach prevencie a budovania fungujúcich vzťahov plných dôvery zlyhávame.

Ale prečo podľa vás na mnohých školách živia sebaklam, že šikanovanie u nich nie je?

Pretože učitelia to často vnímajú ako osobné zlyhanie, zosobnenie problémov v triede. Berú to ako osobnú prehru – zlyhal som ako triedny učiteľ. A to je zásadný chybný krok v prístupe k šikanovaniu.