Študovali ste fyziku, matematiku a – film. Ako ste sa dostali k takejto kombinácii?
Od svojich trinástich som chcel robiť filmy. V istom momente bolo treba niečo študovať a práve vtedy ma bavila fyzika a matematika. Tak som päť rokov študoval fyziku, tri roky matematiku. A po skončení štúdia som sa venoval filmu.
Existuje aj iné východisko pre jednotlivcov, pre vzťah založený na silnej láske a napokon aj pre ľudstvo.
A čo vás ťahalo k filmu?
Pamätám si to ako jeden veľmi konkrétny zážitok. Film Neuveriteľný deň s Billom Murrayom. Dlho som nevedel, prečo práve tento, no neskôr mi to vysvetlil jeden francúzsky strihač. Ten film sám osebe syntetizuje proces tvorby filmu – keď jednu scénu opakujete stále dookola až do dokonalosti. Znova a znova, až kým s tým nie ste spokojný.
A čo vám ako producentovi dalo štúdium fyziky?
Až neskôr som si uvedomil, aké to má obrovské výhody. Človek sa naučí tvrdo pracovať, vyhľadávať informácie. Naučil som sa pracovať s počítačom. To všetko sú veci, ktoré mi uľahčili prechod do animácie. Rozumiem technológiám, ktoré sa pri animácii využívajú. Poznatky, ktoré som počas štúdií získal, sú pre mňa veľmi užitočné. A veľmi mladým ľuďom toto štúdium odporúčam. Je univerzálne pre vstup do života, môžete sa neskôr venovať mnohým veciam. Aj veľa mojich spolužiakov napokon odišlo do rôznych odvetví, nezostali pri fyzike.
Čítajte viac Slovenské filmy, na ktoré sme zvedaví
A čím vás lákala fyzika?
Úžasné pre mňa bolo to, že tam stretnete ľudí, na akých nikde inde nenatrafíte. Zrazu sa ocitnete v pozoruhodných rozhovoroch, ktoré keby niekto zvonku počúval, tak by si pomyslel, že sú odtrhnuté od reality. Debaty o vzniku hviezd, o rozpínaní vesmíru. Často som sa pristihol pri tom, ako som sa sám pri tom pousmial, keď som si uvedomil, o čom sa zhovárame. Bolo však úžasné to zažiť. A vedel som, že v momente, keď odtiaľ odídem, tak už ma nikdy v živote nič podobné nestretne. Hoci, je pravda, že vo filmoch, ktoré ma bavia a zaujímajú, je vždy nejaký hlbší filozofický presah.
Foto: Artichoke
Čo bolo inšpiráciou pre film Umelohmotné nebo?
Na tomto projekte pracujem ako producent od prvotnej myšlienky. Jej nositeľmi a autormi scenáru sú režiséri Tibor Bánóczki a Sarolta Szabó. Spolupracoval som s tímom ľudí, s ktorými sme sa veľmi dobre poznali už roky pred týmto projektom, takže sme boli na rovnakej vlne. Film sa odohráva vo svete, v ktorom ľudstvo už akoby dokonalo skazu. Vo svete, v ktorom už neexistuje žiadna flóra ani fauna. V poslednom momente sa vedcom podarilo geneticky vytvoriť jednu rastlinu, ktorá dokáže uživiť zvyšky ľudstva. No problém je v tom, že spolu s faunou a flórou vyhynula aj zem – pôda. A to je fenomén, ktorý sa skutočne deje. Existujú štúdie, ktoré upozorňujú, že to preháňame v poľnohospodárstve. S pesticídmi, s chémiou. Zem umiera, pretože ju tvorí predovšetkým živá zložka – baktérie, huby. Ak vyhubíme to, čo je v zemi živé, už nič nevyrastie. O tom je náš film a tam sa to začalo. Na takomto pozadí sa odohráva príbeh lásky muža a ženy. Páru, ktorý rieši určitú krízu. Hľadá zmysel jednak vo svojom vlastnom vzťahu, ale aj zmysel života vo svete, v ktorom príroda už vyhynula.
Akú krajinu vo filme uvidíme?
Dej sa odohráva na území strednej Európy, ktoré poznáme. Je to road movie medzi Budapešťou a Vysokými Tatrami v roku 2123, na území dnešného Maďarska a Slovenska, čo však v budúcnosti už nie je predmetné. To zároveň predurčilo tento film aj na koprodukciu medzi týmito dvomi krajinami.
Čítajte aj Huby prežili kataklizmy. Pomôžu ľudstvu?
Aký to má prínos?
Národný element, ktorý dokážete obhájiť aj medzi národnými filmovými fondmi s tým, že zobrazujete našu krajinu, ktorú poznáme, ukazujete príbehy z nášho sveta, to je istým spôsobom vždy pozitívne. A pomáha to filmy financovať. Zároveň to veľmi prospelo technickej stránke filmu. Zvolila sa technika kombinácie 2D a 3D animácie, čo umožnilo rozdeliť prácu medzi dva tímy. Maďarský tím sa venoval čisto 2D animácii, slovenský tím pracoval na 3D procesoch, následne sa obraz spojil.
Akých ľudí uvidíme? Veselých, smutných?
Svet, do ktorého vstupujeme na začiatku filmu, by sme mohli charakterizovať ako postapokalyptický. Existuje už len jedno mesto, o ktorom vieme. A to je Budapešť. Všade naokolo je púšť. Mesto žije pod plastovým dómom, plastovou strechou, ktorá ho oddeľuje a chráni od púšte. Odtiaľ je názov filmu – Umelohmotné nebo, v angličtine White Plastic Sky. Nuž a v tomto meste žijú ľudia, ktorí akceptujú spoločenský konsenzus založený na tom, že v momente dovŕšenia 50. roku života bude každý občan spoločnosti implantovaný semenom rastliny. Budú odvezení na špeciálne miesto, ktoré sa volá plantáž, kde sa ich telo stane hostiteľom rastliny. Pretože vyhynula zem, rastlina už nemá kde rásť, len v tele človeka. Vzniká cyklus. Spoločnosť sa delí na tých, ktorí jedia, a tých, z ktorých sa jedlo vypestuje. To, či sú veselí, alebo smutní, je determinované týmto spoločenským konsenzom.
Foto: Artichoke
Môžete prezradiť viac o hlavnej postave, o mladom psychológovi Štefanovi?
Pomáha ľuďom akceptovať práve tento fakt. Zaujímavý moment začína hneď na začiatku filmu, keď sa Štefan dozvie, že jeho manželka Nora sa rozhodla pre dobrovoľnú implantáciu. Napriek tomu, že jej zostáva ešte 18 rokov života. A tak sa človek, ktorý dosiaľ pomáhal upevňovať spoločenský konsenzus, zrazu ocitne v situácii, keď musí porušiť všetky pravidlá, všetky zákony, aby svoju manželku zachránil.
A tú záchranu hľadá vo Vysokých Tatrách?
Musí najprv uniesť manželku z plantáže, kde sa už u nej spustil proces a začala sa meniť na strom. Dozvedá sa, že jediné miesto, kde ju môžu operovať, je mýtické laboratórium zvané Granum. V ňom pôsobí profesor Paulik, ktoré bol vlastne prvý, kto objavil túto geneticky modifikovanú rastlinu. Je to jediné miesto, kde by dokázali proces, ktorý sa v Nore spustil, zvrátiť.
Autori filmu však zdôrazňujú, že aj napriek tejto vízii je posolstvom nádej. Bolo to tak od začiatku?
Jednoznačne o to autorom išlo. Aby sme nepripravili len film, ktorý ľudí vystraší z aktuálnej klimatickej krízy, ale ktorý nastolí otázky a prinúti divákov možno v takej idealizovanej verzii zamyslieť sa nad naším dnešným konaním. S perspektívou, aby svet nedopadol ako v tomto filme. Ukazujeme tiež, že existuje aj iné východisko pre jednotlivcov, pre vzťah založený na silnej láske a napokon aj pre ľudstvo. Ktoré nebolo na tejto planéte vždy. Je otázkou, či musí na tejto planéte zotrvať.
Foto: Artichoke
Ako sa realizovala výtvarná časť filmu?
Ide o veľmi silne autorský film. To znamená, že autormi pôvodných výtvarných návrhov, scenáru aj celej režijnej koncepcie sú Tibor Bánóczki a Sarolta Szabó. Predtým realizovali tri krátke, ale zato pôsobivé výtvarné filmy, ktoré mali úspech na medzinárodných festivaloch. Keď sme vstupovali do tohto filmu, vedeli sme, že ideme vytvoriť podmienky pre dvoch silných umelecky zmýšľajúcich autorov. Proces tvorby dlhometrážneho filmu je veľmi zdĺhavý, technologicky veľmi komplexný, náročný na možnosti aj pre ľudí, ktorí sa tohto procesu zúčastnia. 3D animácia sa realizovala na Slovensku. Boli sme so slovenským tímom v diskusii prítomní od prvých momentov, keď začali vznikať prvé vizuály filmu, ponúkali sme tvorivé riešenia, ako by sa mohli nápady zhmotniť. Film bol do veľkej miery ovplyvnený Petrom Košťálom, ktorý bol supervízorom 3D animácie, ale rovnako aj ďalšími slovenskými animátormi.
Ako dlho vznikal?
Začalo sa to v roku 2016. Film bol najprv podporený maďarskou výzvou pre mladých filmárov, volalo sa to Inkubátor. Následne sme sa s maďarským producentom Józsefom Fülöpom dohodli na rovnocennej, paritnej, spolupráci medzi Maďarskom a Slovenskom. Ide o taký typ spolupráce, keď je film finančne aj tvorivo rozdelený na polovicu, medzi Slovensko a Maďarsko.
Foto: Artichoke
Objavili sa nejaké prekážky?
Realizovať takéto dielo je, samozrejme, náročné. Každý film predstavuje samostatný príbeh. A do toho nášho vošli dva veľké momenty. Prvý sa týkal okamihu, keď sme si uvedomili, že realizujeme oveľa ambicióznejší film, ako sme plánovali. Rozpočet narástol z extrémne nízkorozpočtových 700-tisíc eur vo finále na 2,4 milióna eur. Čo je stále nízka suma na európsky animovaný film v porovnaní so sumami, za aké sa nakrúcajú v západnej Európe. Tam sa tento typ filmu realizuje za sumu v rozmedzí päť až sedem miliónov eur.
Súvisel druhý moment s covidom?
Áno. Museli sme sa prispôsobiť práci na diaľku, nemohli sme sa stretávať. Ale nakoniec musím povedať, že to pre nás nebola až taká veľká prekážka ako pre ostatných kolegov, ktorí realizovali hrané filmy. Pracovať na animovanom filme sa v časoch covidu a izolácie ukázalo ako výhoda.
Foto: Artichoke
17. februára bude premiéra na prestížnom festivale Berlinale. Čo to pre slovenskú animovanú tvorbu znamená?
Keď sme na filme začali pracovať v roku 2016, v tom čase na Slovensku ešte nebol nakrútený animovaný celovečerný film. Od toho roku vznikli dva animované filmy. Ale prvý takýto, skutočne umelecky ambiciózny, ktorý by bol plnohodnotne realizovaný na Slovensku slovenskými animátormi, sme urobili my. Pre slovenskú kinematografiu je úžasné mať film na prestížnej súťaži ako Berlinale, Cannes, Benátky. Navyše náš film je v prestížnej súťažnej kategórii Encounters. Vnímam to ako obrovský úspech pre priemysel animovaného filmu na Slovensku a vôbec v celej strednej Európe.
Na akých ďalších festivaloch Umelohmotné nebo uvidíme?
Určite sa budeme pokúšať dostať na festival Annecy vo Francúzsku v júni tohto roku, najväčší festival animovaných filmov. Je to miesto, kde očakávame publikum, ktoré príde len kvôli animovaným filmom. Náš film je pritom v prvom rade veľmi kvalitná dráma s mimoriadne kvalitným príbehom. A toto by som rád zdôraznil. Animovaný film sa často vníma ako médium pre deti. Pritom existuje niekoľko veľmi kvalitných animovaných titulov, ako napríklad Persepolis (autobiografický film o krušnom detstve a dospievaní v Iráne za dôb islamskej revolúcie od Marjane Satrapi, francúzskej režisérky pôvodom z Iránu, ktorá nakreslila prvý iránsky komiks, pozn. red.). Sú to filmy pre dospelých, ktoré si diváci vedia vychutnať nie preto, že sú animované, ale preto, že sú to výborné príbehy. Preto čakám, že aj náš film by sa mohol dostať aj na ďalšie festivaly, ktoré sú zamerané na hrané filmy. Mimochodom v kategórii Encounters v Berlinale ide o jediný film nakrútený animovanou technikou, všetky ostatné sú hrané.
Kedy ho uvidíme v slovenských kinách?
Ešte to nemáme potvrdené, ale budeme sa snažiť, aby to bolo ešte v prvej polovici roka.
Juraj Krasnohorský
Foto: Geraldine Aresteanu
- filmový producent
- Študoval fyziku, matematiku a film v Ženeve, Bilbau, Paríži.
- Na Slovensku od roku 2008 produkuje a režíruje filmy.
- Pôsobí v spoločnosti Artichoke.
- Je pedagogickým riaditeľom medzinárodného vzdelávacieho programu pre producentov CEE Animation Workshop.