Je Zakarpatská oblasť bezpečná?
Kanceláriu máme v Užhorode. Na vysvetlenie, Zakarpatsko sa považuje za relatívne bezpečnú oblasť, lebo sem zatiaľ spadla iba jedna raketa. Preto je táto oblasť cieľom ľudí, ktorí sem naďalej prichádzajú zo stredu alebo z východu a juhovýchodu Ukrajiny. Aj keď je to už rok od začiatku ruskej agresie, stále tu sú problémy so základnými potrebami – ubytovanie, teplo, jedlo. A keďže je to už práve rok, prehlbujú sa ďalšie potreby. Psychosociálna pomoc, vzdelávanie detí, premýšľanie o budúcnosti, zabezpečenie si práce, zabezpečenie si svojho života. Hovoríme o rovnakých potrebách, aké majú ľudia aj na Slovensku, no tieto sú umocnené vojnou.
Koľko vnútorne presídlených Ukrajincov je v Zakarpatsku?
V súčasnosti asi 350-tisíc a toto číslo je relatívne stabilné.
Ak sme pomohli raz, to neznamená, že to bolo dosť. Vojna na Ukrajine trvá. Ukrajina stále potrebuje našu pomoc.
Ako konkrétne pomáhate?
Za rok sa nám podarilo doručiť viac ako 3 500 ton materiálnej pomoci, dokázali sme pomôcť približne 150-tisíc ľuďom. Doručujeme potravinové a hygienické balíčky. A ako jedna z mála organizácií doručujeme čerstvé jedlo. Ľudia si zrazu môžu uvariť sami, čo chcú. Po istom čase sa každý chce najesť čerstvého ovocia, zeleniny, syrov, čerstvejšieho mäsa než z konzervy. Zrekonštruovali sme 40 detských kútikov a úkrytov a tým zmierňujeme stres z vojny u detí. Zorganizovali sme tábory pre viac ako 550 detí. Pomohli sme asi 600 domácnostiam zabezpečiť drevo na kúrenie na zimu. Reagovali sme na potrebu teplého oblečenia v zime. Ľudia, ktorí sem prišli vlani vo februári, v marci či apríli, mali aspoň jeden kufrík, jednu tašku. No postupne, ako pokračovala ruská agresia, ľudia prichádzali s ničím. Všetko, čo predtým mali, bolo zničené. Nemali základné potreby ani teplé oblečenie na zimu.
Foto: Človek v ohrození
Do Zakarpatska zatiaľ naozaj spadla iba jedna raketa. Ale aký je celkový obraz?
Je menej známy, ale ruské útoky sa zameriavajú na kritickú infraštruktúru. A tak sa výpadky elektrickej energie, svetla a tepla, výpadky vody týkajú celej Ukrajiny a všetkých ľudí, ktorí tu žijú.
Akí ľudia zostávajú v Zakarpatsku? Prečo nepokračujú za hranice ďalej do Európy?
To závisí od toho, kto má aké väzby. Ak mal niekto vzťahy v Európskej únii, tak sa bude snažiť cestovať týmto smerom. No je tu jeden faktor. Mnohí Ukrajinci a Ukrajinky nechcú opustiť svoju krajinu. Rozhodnutie ísť za hranice býva často posledným krokom, keď už nevidia inú možnosť. Je to aj o tom, aké si určia mantinely. Deti na Zakarpatsku naďalej zažívajú stres, stále chodia do krytov počas vyučovania. Za hranicami majú šancu mať stabilnejšie zázemie, väčšiu psychologickú podporu. Ale na druhej strane je to ťažké po finančnej stránke.
Čítajte aj Zvíťazíte! A my Ukrajine pomôžeme!
Aký bude vývoj?
Posledné správy naznačujú, že sa ľudia po zime začnú vracať na západ Ukrajiny, pretože nemajú dostatok finančných prostriedkov. Títo ľudia sa snažia nájsť si prácu na Slovensku, v iných krajinách Európskej únie. Dôležité je však pochopiť, že ak zažili niekoľkotýždňové alebo dokonca niekoľkomesačné bombardovanie ako v Mariupole, tak je veľmi ťažké vyrovnať sa s touto traumou a zrazu hneď vhupnúť do života a normálne fungovať.
Veľa kolektívnych centier v Zakarpatsku sa v septembri zatváralo, pretože boli v škôlkach, školách a začal sa školský rok. Kam išli títo ľudia, ktorí takto stratili dočasné ubytovanie? Je pravda, že sa niektorí vrátili domov, aj keď to nebolo bezpečné?
Veľa ľudí sa vrátilo do pôvodných oblastí, a to bez ohľadu na to, či to bolo bezpečné, alebo nie a či bola nejaká perspektíva prežiť zimu. Často sa vrátili do poničených domovov. Vracali sa s nádejou, že ich stihnú pred zimou opraviť. Ale viem, že mnohí aj teraz žijú v pivniciach, maštaliach. Bez elektriny, vody, tepla. Sú to naozaj náročné podmienky. V decembri sme distribuovali humanitárnu pomoc v dedinách v okolí Buče. V jednej bolo 90 percent domov zničených! Aj napriek tomu sa tam ľudia vracali. V okolí sú zničené fabriky, prakticky tu neexistujú pracovné možnosti.
Foto: Bonnet
Tak potom prečo sa vracajú?
Jedna organizácia ponúkla týmto ľuďom možnosť presídliť sa mimo Ukrajiny. Väčšina to odmietla. Cítia sa tu doma. A chcú do svojich domovov vrátiť život, aký mali pred vojnou.
No a kam sa presťahovali tí, ktorí sa nechceli vrátiť domov?
Veľa ľudí prešlo do súkromného sektora. Dôvodom je možno aj snaha zabezpečiť si väčšie súkromie ako v telocvični s ďalšími 40 rodinami. Ale aj bývanie v súkromní je náročné, neraz ide o opustené budovy, v ktorých sú takisto nevhodné podmienky. Opäť majú problémy s elektrinou, s teplom, so svetlom. Stále pociťujú dôsledky vojny.
Vlani ste investovali do rekonštrukcie kolektívnych centier, sú komfortnejšie?
Stihli sme zrekonštruovať 35 z nich. Ale je náročné hovoriť o vyššom komforte. Skôr išlo o zabezpečenie väčšieho súkromia pre rodiny. Keď žijete v telocvični a zrazu dostane rodina jednu izbu pre seba, je to obrovská úľava. Súkromie štyroch stien. Ale stále často majú s inými rodinami spoločnú kúpeľňu, kuchyňu. Naším cieľom je zabezpečiť dôstojné podmienky pre dlhodobejšie bývanie.
Foto: Človek v ohrození - Peter Vološčuk
Ako ľudia v Zakarpatsku prežívajú túto zimu?
Veľmi ťažko. V niektorých oblastiach majú elektrinu len dve hodiny denne. Večer nefunguje verejné osvetlenie, je tma. Je zima. A to pre ľudí znamená prehĺbenie osamelosti. Mali sme prípad dievčatka, ktoré k nám prišlo z Kyjeva. A pre malú bolo veľmi traumatizujúce, že vždy počas sirény nemohla nikam ísť. Doma sedela iba s mačkou, nefungoval internet, nevedela, čo sa deje s rodinou. Predstavte si, aká veľká je zima vonku. A aká je asi dnu, keď nemáte vykúrený byt?
Aj napriek tomu, že ubehol už rok, do Zakarpatska stále prúdia ľudia. Prichádzajú zo zón, ktoré dlho kontrolovali Rusi. Aké príbehy si so sebou nesú?
Prežili, no nezostalo im už vôbec nič. Prišli o domovy, autá, majetok, prácu, nádej do budúcnosti, úspory. Prišli o blízkych ľudí. V lepšom prípade sa s tým dokážu nejako vysporiadať. V horšom upadajú do depresie. Začína sa objavovať viac prípadov s posttraumatickým syndrómom, so samovražednými myšlienkami. Človek vidí beznádej. Necíti, žeby sa to uberalo pozitívnym smerom. Aj keď ľudia tu stále veria vo víťazstvo. A mnohí sa snažia veriť v lepšiu budúcnosť. Ukazuje sa obrovská spolupatričnosť medzi ľuďmi na Ukrajine. A objavujú sa aj záblesky svetla.
Čítajte viac Čo na Ukrajine zabíja viac než bomby?
Aké?
V teréne sme spoznali jednu mamu s dospelou dcérou, ktorá mala zdravotné znevýhodnenie a len ťažko chodila. Ubytovala ju u seba miestna aktivistka. A tým, že sa dcéra zrazu ocitla v bezpečnejšom prostredí, začala oveľa lepšie chodiť. Každý deň prejde asi tri kilometre. Toto sú iba naše domnienky, ktoré však vnímame ako drobné víťazstvá. Ľudia nechcú odchádzať do zahraničia, chcú zostať doma. Ale potrebujú bezpečie. Aby sa mohli postupne otvárať a stabilizovať svoje životy a posúvať sa vpred.
Zhovárali ste sa s jednou paňou, ktorá žila s deťmi štyri mesiace v kryte. Aké to malo dôsledky?
Boli to štyri mesiace v kryte pod zemou. Keď sme prišli s nimi do kontaktu, deti vôbec nerozprávali. A toto sa stáva často. Z pohľadu psychológie ide o normálnu reakciu detí na nenormálnu situáciu, v ktorej boli nútené prežívať.
Čo s tým?
Je veľmi dôležité, aby deti prišli do kontaktu aj s inými ľuďmi ako s rodičmi, lebo tí sú v strese. Pre deti sú dôležité aj jednoduché aktivity, ktoré dokážu upokojiť stres, prípadne agresivitu. To neznamená, že sú zlé. Len vidia okolo seba násilie a musia sa vyrovnať so situáciou, ktorú zažili. Napríklad v januári a vo februári sme podporili tábor, kde bolo asi 50 detí z Chersonu a okolia. To je oblasť, kde človek ani nemá čas ísť do úkrytu. Keď tam zaznie siréna, máte asi minútu, aby ste sa skryli. Boje sú veľmi intenzívne. Keď tieto deti prišli do tábora, boli uzavreté. Ale postupne sa začali otvárať a tešiť sa aj z bežných aktivít. Ide o deti, ktoré minulý rok prežili ostreľovanie, bombardovanie, stratili domovy, veľakrát im niekto blízky zomrel. V Zakarpatsku si mohli vydýchnuť, konečne prestali byť v strehu. Dôležitý bol aj čas, ktorý takto získali ich rodičia, aby mohli vytvoriť aspoň o niečo bezpečnejšie podmienky, kým sa vrátia.
A už sú doma?
Mali sa z tábora vracať pred niekoľkými dňami. Ale tesne pred ich odchodom prebehol útok na železnicu. Nevieme, ako sa tieto deti dostali späť. My tŕpneme, či sa im to podarilo. Počítame s tým, že sa k nám táto informácia dostane neskôr alebo vôbec nie. Pretože tam, kam mieria, často nie je žiadne internetové alebo mobilné spojenie.
Vlani ste povedali, že je pre vás ťažké prestať pracovať, keď viete, že váš spánok alebo oddych budú znamenať, že sa k ľuďom dostane pomoc o pár dní neskôr. Čo alebo kto vám pomáha to všetko zvládať?
Celý tím Človeka v ohrození a podpora z organizácie, ktorá sa nám dostáva. A potom je to aj o práci samej so sebou. Je dôležité uvedomovať si svoje hranice. A pochopiť aj to, že oddych znamená dlhodobejšiu schopnosť pomáhať. Práve tento konečný cieľ – podpora pre ľudí, ktorí pomoc naozaj potrebujú, vás núti pracovať veľa a zároveň vás zastavuje. Lebo niekedy si treba oddýchnuť.
Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí hovoria, že Ukrajincom sme pomohli už dosť?
Za posledný rok sme videli, ako ľahko a rýchlo sa dá ničiť a devastovať. Ničiť školy, domovy, ale aj životy. Ale postaviť si nanovo dom, vysporiadať sa s traumou, násilím, pokúsiť sa nanovo si vybudovať život, to potrvá desaťročia. Vyžiada si to množstvo vytrvalej energie, ale aj zdrojov. A nejde len o budovanie životov nanovo. Musíme sa vysporiadať s následkami vojny, ktoré všetci teraz pociťujeme. Ak by naša pomoc prišla iba v prvých mesiacoch vojny, ak by viac nepokračovala, tak by sme napríklad nemohli zabezpečiť ľuďom drevo na kúrenie. A ako by potom prežili túto zimu? Ako som hovorila na začiatku, aj tu v Zakarpatsku nemajú ľudia pokryté základné potreby ako jedlo, teplo, strechu nad hlavou. Ak sme pomohli raz, to neznamená, že to bolo dosť. Vojna na Ukrajine trvá. Ukrajina stále potrebuje našu pomoc.
Veronika Kusyová
Foto: Človek v ohrození
- humanitárna pracovníčka
- Je vedúcou ukrajinskej misie Človeka v ohrození.
- Kancelária sídli v Užhorode v Zakarpatskej oblasti, pomáha však aj v Ivano-Frankivskej oblasti.