Mladí chcú zostať, lebo aj Slováci si zaslúžia kvalitných lekárov

Bola vaša cesta k medicíne jednoznačná?

Môj starší brat študoval medicínu. Končil školu, keď som mala sedem rokov. Ja som sa ním chcela hrať, on sa potreboval učiť. A tak som toho odmalička vedela veľa o medicíne. Neskôr som však začala hrať na klavíri a vtedy to bol boj. Byť klaviristkou alebo ísť na medicínu? Ešte vlani som veľmi intenzívne uvažovala nad tým, že sa prihlásim na štúdium klavíra v USA. No zranila som si zápästie, s klavírom som musela zvoľniť. A to bol pre mňa jasný znak, že to bude medicína. Už by som si nevedela predstaviť, že by som robila niečo iné.

A venuje sa brat medicíne?

Vyštudoval ju, ale nakoniec pôsobí v oblasti bezpečnosti liečiv. Nerobí lekára. On vlastne nikdy nechcel byť celkom lekárom. Pretože bol ten typ človeka, ktorému prišlo zle už pri odberoch. Prišlo mu zle aj na sále, keď sledoval cisársky rez. Sestričky ho museli ratovať. Takže on mal v tom jasno, že lekárom nebude. Ale medicína ho veľmi zaujímala a je spokojný tam, kde je. Predtým pracoval v Česku, dnes pôsobí na Slovensku.

Čoho sa týka vaša stáž na Ústave molekulárnej medicíny?

Venujem sa pohlavným rozdielom neutrofilov. Tvoria veľkú časť bielych krviniek. Sú prvé, ktoré dorazia na miesto zápalu. Majú viacero spôsobov, ako sa vysporiadajú s patogénom. Buď ho fagocytujú, alebo ho degranulujú – vypustia látky, ktoré patogén rozložia. A tretím spôsobom je, že zo seba vymrštia DNA a do týchto pavučiniek sa patogény zachytia, no biela krvinka pri tom zahynie. A tomuto sa venujem. Sledujem, aké sú rozdiely u mužov a u žien pri rôznych patogénoch. Pretože výskumy naznačujú, že ženy majú týchto buniek menej, ale sú reaktívnejšie. Niektoré výskumy naznačujú, že to, ako neutrofily reagujú, môže mať súvis s testosterónom.

Kde ešte pôsobíte?

Som dobrovoľníčkou v organizácii Úsmev ako dar. A v rámci Asociácie samaritánov SR ma túto jar čaká zácvik do ochrany civilných jednotiek. Budem pôsobiť v jednotke rýchleho nasadenia. Dokáže postaviť poľnú nemocnicu, poskytuje prvú pomoc, pomáha pri nešťastiach, zemetraseniach, vlakových nehodách, vojnových konfliktoch.

Súvisí s tým vojna na Ukrajine?

Ja som už dlhšie uvažovala nad urgentnou medicínou. Spôsobila to moja zvedavosť.

Kedy ste založili mMEDCON a na čo sa zameriava?

V prvom ročníku na strednej škole. Venujeme sa medicínskemu vzdelávaniu stredoškolákov, organizujeme súťaže, letné tábory, berieme študentov do skutočných medicínskych laboratórií, aby si vyskúšali, aké to je v nich pracovať. Vedieme ich k výskumu. A najmä sa ich snažíme viesť k budovaniu komunity, aby sa po tom, čo doštudujú, vrátili na Slovensko.

Foto: Archív Anny Malovej

letny tabor, medici, mmedcon Počas letného tábora pre budúcich medikov.

Čo vás motivovalo takéto niečo založiť?

Medicína veľmi zaujímala aj moju kamarátku Teréziu Jurášovú, s ktorou sme to zakladali a ktorá dnes vedie medzinárodnú časť projektu. Nevedeli sme však nájsť v rámci stredných škôl žiadne súťaže, ktoré by sa venovali špeciálne medicíne. Máte súťaže v biológii, chémii, čo isto súvisí s prípravou, ale nebolo tu nič čisto medicínske. V tom čase som išla do Česka prezentovať môj projekt z fyziky a vtedy ma to inšpirovalo. Rozhodli sme sa, že zorganizujeme vedeckú konferenciu z medicíny pre stredoškolákov na Slovensku. Lenže prišiel covid a celé sa to pokazilo.

Prečo, nemohli ste to rozbehnúť on-line?

Práveže sme to nechceli robiť on-line. Tak sme aspoň rozbehli žurnalistiku pre mladých vedcov. Súťaž, v ktorej mali študenti robiť vlastné experimenty a mali o tom napísať vedecký článok. Hodnotili to vedci z Ústavu molekulárnej biomedicíny. Tí najlepší študenti strávili deň v ich laboratóriách. Ešte stále však pokračovalo neisté obdobie covidu, tak sme začali organizovať korešpondenčný seminár z medicíny. Tento koncept slovenskí stredoškoláci veľmi dobre poznajú, ale opäť – máte korešpondenčné semináre z chémie, programovania, ale z medicíny nič podobné nebolo.

S kým ste spolupracovali?

Úlohy sme vytvárali spolu s lekármi, ale aj s univerzitnými študentmi z lekárskej fakulty. Išlo o niečo podobné ako o prípadové štúdie. Mali ste pacienta, meno, vek, anamnézu, príznaky, výsledky RTG vyšetrenia, EKG. Študenti mali prísť na to, aká je diagnóza, ako budú liečiť. Aby si vyskúšali, aké to je. Pre tých najlepších sme zorganizovali prvý z medicínskych letných táborov, kde ich čakalo zážitkové vzdelávanie. Napríklad v prvej pomoci.

Ako to prebiehalo?

Simulovali sme veľkú autonehodu. Všetci sme mali na sebe namaskované zranenia, veľké krvácania. Všade bolo veľa krvi. A musím povedať, že mnohým študentom prišlo zle, keď to videli, a povedali, že medicína nie je pre nich. Učili sme ich resuscitovať, intubovať pacienta, skúšali sme odbery krvi, chirurgické šitie. Praktické zručnosti. Počas letných táborov sa však venujeme aj problematike zdravotníctva. Tomu, aké nás čakajú v budúcnosti výzvy, digitalizácii zdravotníctva. Tomu, že Európska únia už schválila veľa nových liekov, ale na Slovensku ich poisťovne neuhrádzajú, a tak si veľa pacientov nemôže dovoliť liečbu. No a celý čas sa snažíme mladých motivovať, aby sa po štúdiu vrátili na Slovensko.

A ako sa to dá dosiahnuť?

Napriek všetkému na Slovensku stále pôsobí veľa lekárov, ktorí sú zapálení pre to, čo robia. A počas našich spoločných aktivít je vidieť, že tento zápal pre prácu dokážu preniesť na študentov.

Čítajte viac Prečo sa úspešní Slováci vracajú domov?

Aké boli prvé reakcie vedcov, lekárov a vysokoškolských študentov medicíny, keď ste ich ako prváci na strednej škole prvýkrát oslovovali, či by sa nechceli zapojiť?

Mnohí boli naozaj nadšení a veľmi nás podporovali. Vysokoškoláci spočiatku riešili, či nie sú úlohy, ktoré vymýšľame pre stredoškolákov, príliš náročné. Boli nedôverčiví. Ale keď sa to rozbehlo a mali za sebou prvé prednášky a videli, ako to mladších študentov zaujíma, boli takisto nadšení.

Ale neboli lekári skeptickí, keď ste im predstavili hlavný cieľ, vrátiť mladých lekárov na Slovensko?

Boli. My sme však lekárov požiadali, aby hovorili úplne otvorene o svojich skúsenostiach. Niektoré prednášky nám napríklad robili lekári, ktorí už odišli z medicíny a venujú sa niečomu úplne inému. A veľmi úprimne porozprávali o tom, prečo odišli. Nielenže je na Slovensku nedostatok lekárov. Ale mnohí sú vyhorení. Tým, že sme študentom tieto veci načrtli veľmi otvorene, upozornili sme ich na to, čo ich čaká. Možno ak to budú vedieť, prvotný šok z reality bude miernejší. A nezľaknú sa. Vnímali sme to tak, že ak sa nám podarí vybudovať komunitu, ktorá sa bude navzájom podporovať, ktorá bude vedieť spolupracovať, v ktorej sa podarí vytvoriť väzby, tak bude pre mladých ľudí ľahšie vrátiť sa na Slovensko. Snažili sme sa študentom ukázať okrem problémov aj krásu. Že aj Slováci potrebujú mať kvalitné zdravotníctvo.

Koľko študentov sa k vám hlási?

Približne 200, seminár dokončí asi 100 z nich. Tento rok bol trochu slabší. Zaujímavé je, že sa nám prihlásilo aj 50 študentov zo zahraničia.

Aký je pohľad budúcich medikov na slovenské zdravotníctvo?

Sú si vedomí toho, že lekárov je málo a že budú potrební. Ale tento problém nie je pre Slovensko jedinečný. Veľmi veľa krajín má podobné problémy. Nedostatok lekárov, takisto dlhé čakacie lehoty. Ľudia často obdivujú zahraničie, ale napríklad aj v takom Anglicku nie je situácia ružová. Tiež sa tam čaká pol roka k neurológovi, pokiaľ to nie je niečo urgentné. Rovnako sú si budúci medici vedomí toho, že platy nie sú v porovnaní s ostatnými európskymi krajinami ideálne alebo sú nižšie, aké sú očakávania. No nakoniec realita je taká, že platy sú nízke všade, kým človek nemá atestácie. Veľkým problémom je financovanie zdravotníctva.

Kde sa to prejaví?

Často počúvame, že keď chce štát ušetriť, tak uberie peniaze zo psychiatrie, ktorá je už dosť málo dotovaná. V psychiatrii je nedostatok lôžok. Napríklad – na celom Slovensku máme len päť lôžok pre deti s poruchami príjmu potravy! A všetky sú v Bratislave! Lekári nemajú priestor to zlepšiť, pretože na to nie sú peniaze. Nejaký pokrok vidno, tento rok sa otvoril prvý detský psychiatrický stacionár. Ale opäť – je to iba v Bratislave. Lenže psychiatrickí pacienti sú v Košiciach, Banskej Bystrici, po celom Slovensku. Je nereálne, aby rodičia z východného Slovenska chodili s dieťaťom do stacionára v Bratislave. Čísla o psychickom zdraví sa pritom na Slovensku vôbec nevyvíjajú dobre. Podľa výskumu Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach sa za posledný rok zvýšil počet pokusov o samovraždu o 20 percent. Iný výskum robila Slovenská akadémia vied, štvrtina respondentov si myslí, že ich duševný stav sa zhoršil. Na Slovensku máme okolo 40 detských psychiatrov, čo je veľmi málo, a tiež sú skoncentrovaní v Bratislave a Martine.

Čítajte viac Obdivujeme, koľko Slováci unesú, hovoria psychológovia v Tatrách

Aj napriek tomu presviedčate mladých, aby zostali. Prečo?

Aj napriek všetkému si myslím, že mnohí mladí pôsobenie na Slovensku vnímajú ako príležitosť presadiť sa. Niekedy možno mať dojem, že stále chýba vášeň pre medicínu, snaha stále zlepšovať veci, čo je niečo, k čomu chceme viesť študentov. Že vďaka svojej práci a snahe presadiť sa môžu mať nakoniec väčší vplyv na to, akým smerom sa bude zdravotníctvo uberať.

S akými dôvodmi odchodu lekárov zo Slovenska ste sa stretli?

Lekári často odchádzajú nie pre peniaze, ale pre skorumpované prostredie. Sama som mala osobnú skúsenosť, že som sa na jedno vyšetrenie dlho nevedela dostať. Až sa mi to nakoniec podarilo tak, že som spoznala jednu rehoľnú sestru, ktorá je sestrou v nemocnici, a tá mi to vybavila. Ak by som tento kontakt nemala, tak by som sa na vyšetrenie nedostala. Veľmi ma mrzelo, že som sa k lekárskej starostlivosti dostala nie férovou cestou. Ďalším dôvodom pre odchod je prístup spoločnosti. Ale napríklad aj prístup k ženám v zdravotníctve.

Ženy sa ťažšie presadzujú?

Mám spätnú väzbu, že sa to mierne zlepšuje, ale stále to nie je vyrovnané. Napríklad chirurgia sa stále vníma skôr ako mužský odbor. Žena akoby do chirurgie nepatrí. Čo mi nehrá do kariet, lebo aj ja by som chcela byť chirurgička. Stále fungujú určité stereotypy. Pre mladé ženy lekárky si to vyžaduje „mať gule“, aby tu zostali a čelili určitému nastaveniu spoločnosti. Počúvam o prípadoch, keď sa na mladé lekárky pozerajú muži zvrchu, oslovujú ich miláčik. Je to niečo, čo sa stále prehliada.

A keď sa zhovárate so stredoškolákmi, ktorí zvažujú medicínu, aké sú dôvody, pre ktoré nechcú zostať pôsobiť na Slovensku?

Veľa z nich vníma, že na lekárov je vyvíjaný veľký tlak. Mnoho ľudí nemá pochopenie pre to, že sú to tiež len ľudia, že potrebujú mať niekedy prestávku počas pracovnej doby. Aj keď ľudia hovoria, že si lekárov vážia, automaticky ich berú ako sluhov, ktorí hneď budú pri vás, keď ich zavoláte. Nerozprávam teraz o vážnych prípadoch, keď niekto dostane infarkt. Mám na mysli to, ako sa zneužíva urgentný príjem. Ambulancie záchrannej zdravotnej služby zrealizujú viac ako 60 percent zásahov u pacientov, ktorí nie sú v priamom ohrození života alebo zdravia a mohli by byť liečení a ošetrovaní inak. Mám na mysli zneužívanie detskej pohotovosti. Takže ak aj niekto z mladých Slovákov zvažuje urgentnú medicínu, zostať na Slovensku preňho nemusí byť dobrá voľba, keď nakoniec bude väčšinou riešiť banálne veci. A netreba zabúdať na pracovné prostredie. Nemocnice na Slovensku sa rozpadajú. V Univerzitnej nemocnici v Bratislave v Starom Meste je nábytok starší ako majú moji starí rodičia. Opadáva omietka. Akoby sa o to nemal kto postarať. Je to nepríjemné pre pacientov, ale aké to musí byť nepríjemné pre lekárov, ktorí dennodenne fungujú v týchto priestoroch?

Čítajte aj Aké jednoduché je byť svetový. Aj to učia dobrí učitelia

Pred štyrmi rokmi ste s kamarátkou založili projekt, dnes maturujete. Aké budú ďalšie kroky?

Ja sa chystám na prijímačky na vysokú školu. Rada by som študovala v Česku. Terézia je už na Univerzite v Abú Zabí v Saudskej Arábii. Štyri roky bude študovať biológiu, informatiku, potom ďalšie štyri roky medicínu.

Plánuje sa vrátiť?

Chcela by sa. Ťažko sa mi za ňu vyjadruje. Ale myslím si, že sa vráti. Má to tu rada. Vidí problémy v zdravotníctve. Chce sa venovať najmä preventívnej medicíne, ktorá je na Slovensku na bode mrazu. Aj ona patrí k tým, čo namiesto problému vidia príležitosť.

Prečo nebudete študovať na Slovensku?

Pretože nemám pocit, že by som sa na Slovensku mohla dostať na úroveň, na akú by som chcela. Máme veľmi veľa dobrých lekárov. Rada by som však spoznala nové techniky, nové diagnostické spôsoby, zistila, ako to funguje v zahraničí, a potom by som to rada priniesla na Slovensko. Chcela by som skúšať nové spôsoby liečby.

Takže sa plánujete vrátiť?

Určite. Ale veľa dôvodov je nakoniec iracionálnych. Podstatnú časť z toho tvorí fakt, že som tancovala vo folklórnom súbore. Mám rada našu kultúru, tradície. Nechcela by som o to prísť. Mám veľmi rada Slovensko ako krajinu, aj Slovákov, aj keď sú niekedy takí, akí sú. A potom, chcela by som tú najlepšiu starostlivosť pre svojich rodičov, čo vlastne znamená, že by som ju chcela dopriať aj rodičom ostatných ľudí. Slováci si zaslúžia kvalitných lekárov.