Tvorcovia animovaných filmov mali oproti vám v čase pandémie výhodu. Aj tak sú za počítačmi, zavretí. Ako sa nakrúcalo vám?
Bolo to pre mňa náročné obdobie. Práve sme začali dávať do kín film Očista (dokument o stave justície na Slovensku, pozn. red.). Ľudia sa ešte stále báli chodiť do kina. A ako sa nám natáčalo? Šialene. Úplne šialene! Každý deň sme sa testovali, nemohli sme sa ani normálne najesť. Stále panoval strach z covidu. Je ťažko takto točiť hraný film. Aj keď mám minimálny štáb.
To nie je tak, že iba mladý človek je perspektívny a potrebný. To je strašne smutné, keď vidím, aký je štát nefunkčný. Keď sa ľudia začínajú rozdeľovať na lepších a horších.
Ako vlastne vyzerá?
Nemám rada veľké štáby. A mám takú zásadu, že každý, kto je na pľaci, musí mať prácu. Hraný film je niekedy preexponovaný, je tam veľmi veľa ľudí, ktorí nakoniec iba čakajú pri cateringovom stole, občas niečo odnesú. V tomto prípade som bola ja tá, ktorá prenášala veci, upratovala. Mojou funkciou nebolo byť iba režisérkou, ale mala som viac rolí. A dobre som sa na tom zabávala. Zahlásila som – Vieročka, poďte to upratať! A zmenila som sa na Vieročku a upratala som to.
Ako sa vám v čase zúriaceho covidu podarilo zohnať nemocnicu na nakrúcanie?
Tak to bolo naozaj veľmi ťažké. Jednu sme predsa len našli pri maďarských hraniciach. Ale to súvisí s tým, že naša filmárska práca je o stretávaní sa s ľuďmi. Človek jednoducho nemôže byť zavretý doma. Ako povedal kameraman Martin Štrba, vďaka práci na filme Zošalieť sme nezošaleli z toho všetkého. Práve píšem ďalší scenár a vidím to aj teraz, že ma posúvajú okamihy, až keď som v teréne. Ak si sadnem za stôl, písanie mi veľmi nejde. Potrebujem byť s ľuďmi, o ktorých píšem, inak sa to nedá.
Čítajte aj Nový film hľadá zmysel života pod Umelohmotným nebom
Čí je vlastne príbeh filmu Zošalieť?
Inge Hrubaničovej, hrá hlavnú postavu. Je to jej skutočný príbeh, nie je vymyslený. Inge to zažívala a ja som to prežívala s ňou. Vždy som jej hovorila, toto je námet na film. Mala a stále má šialenú susedku. Susedov si nevyberáme. Málokto z nás si môže dovoliť nemať susedov. Po premiére za mnou chodili ľudia a hovorili mi, že zažívali niečo podobné. Náš systém na to nie je pripravený. Čo urobíte so susedkou, ktorá je šialená? Naozaj vás musí prizabiť, aby sa to riešilo?
Foto: VIRUSfilm
Nakoľko ste išli podľa scenára a nakoľko ste improvizovali?
Napríklad scéna s hojdačkou sa mi prisnila. Ráno som povedala Martinovi – urobíme ešte jednu takúto scénu, o ktorej sa mi snívalo, myslím si, že bude dobrá. Podarilo sa, kamera je v nej subjektívna. Aj krákanie vzniklo spontánne. Vždy ráno som si sadla na lavičku, keďže neboli otvorené žiadne kaviarne. V potravinách som si kúpila rožok, kefír, trochu syra. Sadla som si na lavičku a zrazu som si všimla, aké sú tie vrany v Bratislave nádherné. Fascinujú ma vrany, milujem ich. V Prahe máme kavky. Zachraňovala som ich so svojím mužom.
Ako?
Občas sme na jar našli kavky vypadnuté z hniezda. Vždy sme ich zachránili, vykŕmili a potom sme ich pustili. Človek spozná, aké sú inteligentné, úžasné. A tak mi napadlo, že by som tu mohla niekde umiestniť Inge s dcérou. Inge začala krákať. Takže to je ďalšia scéna, ktorá nejako vznikla z atmosféry, ktorá tam bola. Inge potom spontánne vymyslela scénu, ako behá v rúšku po ulici. Držali sme sa scénosledu, ale v rámci toho sa aj improvizovalo. Podľa mňa by počas nakrúcania mala byť pohoda, radosť. To je myslím to podstatné, keď sa točí film. Neverím tomu, že režisér by mal dusiť hercov.
Vychádzate z osobnej hereckej skúsenosti?
Keď som hrala v Stoke, tak som to robila s radosťou. Režisérom bol Blaho Uhlár a viem, že zo mňa vytiahol úžasné veci, ktoré by mi pod tlakom nikdy nenapadli. Neviem pracovať pod tlakom, niekto iný to možno vie, vybičuje ho to. Ale ja nedokážem pracovať, ak je zlá atmosféra. Hneď sa zablokujem.
Sú aj ďalší herci vo filme z alternatívnej divadelnej scény?
Takmer všetci. Musím prezradiť, že tí slávni herci sú tam vo vedľajších úlohách. Stalo sa dokonca, že jedného suseda zahral aj Juraj Ďurdiak, Inge behala po dome s takou petíciou. Ale pri konečnom strihu sa ukázalo, že je toho už veľa. Scéna bola vynikajúca, pán Ďurdiak hral skvelo. Ale táto scéna sa odstrihla ako posledná. Nájdete tam hercov z ukrajinského divadla, zo SkRAT-u. Veľmi sa mi páči vzťah medzi Inge a Vladom Zboroňom vo filme. Je to tým, že už sú spolu zohratí, majú sa radi a to sa aj ukáže na tom filme. Komunikujú so sebou nie preto, že som ich dala dohromady ako režisérka, ale preto, že majú k sebe hlboký vzťah.
Foto: Karel Cudlín
Ako sa vám spolupracovalo s kameramanom Martinom Štrbom?
Vynikajúco. Úžasne pracuje so svetlom. Dokáže také veci, že napríklad o 12. hodine na poludnie, keď najviac svieti slnko, vie z miniatúrnych prostriedkov urobiť americkú tmu. Fascinovalo ma to, veľa som sa naučila. Bolo zážitkom pozorovať, že filmár nakoniec nepotrebuje veľa techniky ani svetiel. Raz napríklad povedal zvukárovi – tu sa trochu posuň. A jemu to zrazu upravilo svetlo presne tak, ako potreboval. A ja som tiež presne vedela, ako to chcem. Že chcem mať kameru ako v dokumente, aby sa to točilo viac na jeden záber. Nemám rada, keď sa veci prestrihávajú ako v televíznych reláciách – teraz z jednej strany, teraz z druhej strany. Chcela som mať scénu v jednej situácii na jeden záber. A on to vždy vymyslel. Povedal – postavíme to tu a už to bolo. Bola to radosť, ako to išlo.
Mala pandémia na film aj tvorivý vplyv? Museli ste niečo pre pandémiu zo scenára vypustiť alebo naopak, niečo ste pridali?
Chceli sme napríklad viac cestovať. Bola pripravená scéna s Inge, že pôjde na východ Slovenska, kde bude poriadna svadba. Bolo by to výborné, ale celé to bolo nereálne. Do filmu sa prirodzene dostali rúška, pretože ľudia ich reálne vonku nosili. A ešte jedna vec. Spomeňte si na tú depresiu. Ste doma, dcéru máte doma, všetci sú doma, musia pracovať doma, variť si doma, čím sa susedské vzťahy umocňujú a do toho máte ešte aj jednu šialenú susedu. Ak máte možnosť ísť večer do kina, do krčmy, inak vnímate svet okolo seba, ako keď ste uzavretý. Práve vtedy susedské vzťahy ešte viac vyplávajú na povrch a ešte viac vás dusia a trápia. Takže toto bolo niečo, čo pandémia vo filme umocnila.
Dcéra vo filme celý čas nepovie ani slovo. Prečo?
Pre mňa je tento film aj o vzťahoch. Žijeme nejaké vzťahy, ale vlastne ich nežijeme. Ako ste si všimli, aj dcéra je tu len ako taký prívesok. Ale taká je realita. Nemáme kapacitu na vzťahy, sme zavalení. Ženy samoživiteľky sú zavalené svojimi problémami v práci.
Nežijeme vzťahy s vlastnými deťmi?
To nehovorím len ja. To hovoria psychológovia, že sa navzájom ani nevnímame. Preto je vzťah s dcérou vo filme naschvál taký, aký je. Matka je zavalená a dcéra si žije popri nej nejaký život. Matka sa o ňu stará, rieši základné veci, ale vo filme nie je nijako vykreslený ich vzťah. Taká je realita dnešných dní. A o tom je aj posledná scéna. Nechcem prezrádzať, ale je tiež o odmietnutí vzťahu. Žena vie, že nemá kapacitu na to, aby mala nejaké vzťahy, aj keď k nej príde vysnený muž.
Foto: VIRUSfilm
Sú aj ostatní lekári na Slovensku takí, akých stretáva vo filme Nadia?
Nechcem to paušalizovať. Do nemocnice som chodila iba rodiť deti. Ale vždy som dávala úplatok alebo si to odo mňa lekári vypýtali. Sú výnimky, nie sú takí všetci, ale sama som sa s tým stretla veľmi často. Samozrejme, majú toho veľa, sú totálne vyťažení a cynickí. Aj Inge sa s tým stretla, aj s horšími vecami sme sa stretli v nemocniciach, ale nedá sa povedať, že všetci lekári sú takíto. Sama som voľakedy žila s lekárom, o ktorom viem, že by úplatok nikdy nezobral. Môj otec žije s lekárkou, ktorá by úplatok nikdy nezobrala. Pre niektorých je to neprijateľné. Ale často počúvam o cynizme. Patrím k sendvičovej generácii, to je generácia po štyridsiatke, päťdesiatke. Staráme sa ešte o deti a už aj o rodičov, ktorí chorľavejú. Musíme ich zaopatriť, musíme im zháňať lekárov a počúvam strašné veci o tom, čo sa deje na geriatrii.
Váš film ukazuje, že pre prežitie je v súčasnosti kľúčová schopnosť prehliadať problémy. Ale k čomu takáto spoločnosť potom smeruje?
K cynizmu. Odvrátime zrak. Stále zobrazujeme vo filmoch a v knihách vzťahy. Stále sa v nich vŕtame, ale málo zobrazujeme to, že ich nežijeme, že ich nemáme. Že ich vlastne ani nechceme mať. Nezáujem riešiť problémy nezažívame len v nemocniciach, ale úplne všade. Tým, že na seba kašleme. Cynizmus je všadeprítomný, to vidno. Štát zlyháva, to vidíme na každom kroku.
Čítajte aj Mladí chcú zostať, lebo aj Slováci si zaslúžia kvalitných lekárov
Ako to myslíte?
Na sociálnych sieťach na vás neustále vyskočí – pomôžte, toto dieťa potrebuje na operáciu, na lieky. Sú ľudia, ktorí sú naozaj vážne chorí. Existuje liečba, ktorá im dokáže zásadne pomôcť, ako keď Lazár vstal z mŕtvych. Je drahá, ale existuje, môže zachrániť. Ale títo ľudia sa k liečbe často nedostanú, lekári im o nej ani nepovedia. Ja napríklad mám problém s hlasivkami. Išla som k foniatrovi. Zrazu povedal – že by sa operácia zišla, no ale máte po štyridsiatke a neviem, či ste perspektívna a či vám to poisťovňa schváli. A toto sa deje ľuďom, ktorí sú chorí. Že ich označia za neperspektívnych. Aj toto je téma na film. O cynizme, drahých liekoch. Buď máte tie peniaze a kúpite si ich, takže aj to zdravotníctvo je nakoniec iba pre vyvolených. Alebo vás liečia starými metódami, ktoré všetci poznáme. Ľudia musia bojovať za malé deti. Vy máte päťdesiat, šesťdesiat a niekto vám povie, že ste neperspektívny. Ale vás tá rodina potrebuje, staráte sa o svoje vnúčatá. Veď to nie je tak, že iba mladý človek je perspektívny a potrebný. To je strašne smutné, keď vidím, aký je štát nefunkčný. Keď sa ľudia začínajú rozdeľovať na lepších a horších. Tých, čo si môžu dovoliť liečbu a tých, čo si ju dovoliť nemôžu. Možno som v tomto ľavičiarka, môžete si ma zaškatuľkovať. Ale je to niečo, čo je pre mňa neprijateľné.
Ako sa vo filme ocitol motív so stromom a Nadiou ako veveričkou?
Inge stále fajčí pri strome, to sme mali aj v scenári. Je to jej únik. Komunikuje so stromom ako s nejakým milencom. Niečo, čo je také neosobné, zdanlivo neživé a predsa krásne. S tým stromom má vzťah.