Bolo to v najodľahlejších rumunských pralesoch pohoria Fagaraš vrátane údolia Boia Mica, kde bol denník Pravda ako prvé médium na svete. Udalosť spred storočia prináša dôležitý odkaz pre dnešok, keď klimatická zmena ukazuje hrozivú tvár a súvisí aj s horlivo diskutovanou zonáciou slovenských národných parkov. Štúdia o tom nedávno vyšla v prestížnom vedeckom časopise Forest Ecology and Management. Zhováram sa s hlavným autorom, výskumníkom ekológie lesa Ondrejom Kameniarom.
Čo sa to vlastne prehnalo Karpatmi pred 100 rokmi?
Spresnil by som, že to podľa našich výsledkov boli skôr dve udalosti v rozmedzí zhruba 20 rokov. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o víchricu, následne sa v lesoch premnožil podkôrny hmyz. Ale je možné, že do toho vstúpili ľadové búrky, po anglicky ice storms. To býva najmä počas inverzie, keď na stromoch namrzne hmla vo veľmi hrubých vrstvách a vtedy dokáže stromy vyvrátiť a polámať aj menší poryv vetra. Podstatné je, že stopy týchto udalostí sme zaznamenali aj v smrekových, aj v zmiešaných porastoch.
Foto: Ondrej Kameniar
Bola to ničivejšia víchrica ako tá, ktorá zasiahla v roku 2004 Vysoké Tatry a vyvrátila viac ako 12-tisíc hektárov lesa?
Dá sa to porovnať len čiastočne. Dôsledky v Tatrách sme videli na vlastné oči, o udalosti vo Fagaraši máme len stopy. Rozsah bol vo Fagaraši prinajmenšom rovnaký, ak nie väčší. Stopy sme zachytili krížom cez celé pohorie, ktorého rozloha je takmer 200-tisíc hektárov. Je navyše pravdepodobné, že sa to prehnalo aj susednými pohoriami. Odtiaľ však nemáme dáta. Treba ale poznamenať, že napriek spomínanému rozsahu určite nepadli miestne lesy na takých súvislých plochách ako v Tatrách. Skôr išlo o vzájomne neprepojené plochy rôznej rozlohy, ktoré boli zničené v rôznej miere. Predpokladáme, že stopercentná mortalita stromov bola skôr výnimočná.
Vieme si predstaviť, ako to po víchrici vyzeralo? Vyľakalo by to človeka?
Asi áno. V tom čase to bolo ešte neprístupnejšie ako dnes. Ale ak by sa tam človek predsa len nejako dostal, videl by deštrukciu. No podstatný rozdiel medzi udalosťou v Tatrách a vo Fagaraši je ten, že v Tatrách víchrica udrela do nepôvodných človekom vysadených smrekových monokultúr, vo Fagaraši udrela prevažne do pralesa. Ako som spomínal, prales podobný úder prekoná lepšie.
Prečo sa po víchrici do poškodeného lesa pustil lykožrút?
Pretože v našich zemepisných šírkach to takto funguje. Tam, kde rastie veľa smreka, sa väčšinou po víchrici vytvorí potravná ponuka pre podkôrny hmyz. Lykožrút to využije, najmä ak sú vhodné podmienky, čiže teplo a sucho.
A panovali tam suché podmienky?
Je zaujímavé, že tesne pred udalosťou bol v tejto časti Rumunska zaznamenaný najsuchší rok za celú 120-ročnú históriu meraní – ročné zrážky klesli asi o 30 percent oproti dlhodobému priemeru! Nasledovali podobné roky, keď boli zrážky podpriemerné, nanajvýš priemerné. Takže sa vlaha nemala odkiaľ doplniť.
Oslabilo to les? Bolo pre vietor a lykožrúta ľahšie sa na ňom „vyzúriť“?
V ekológii lesa to funguje tak, že rôzne narušenia sa medzi sebou navzájom posilňujú. Jedna „katastrofa“ zvyšuje náchylnosť na ďalšiu a spoločne majú oveľa väčší efekt. Sucho je veľmi dôležitý faktor v horských lesoch, kde by malo byť prirodzene veľa vlhkosti. Ak takémuto vlhkomilnému biotopu zrazu chýba voda, oslabí to napríklad prúdenie miazgy v stromoch. A to je hlavná stratégia smreka, ako sa brániť proti lykožrútom. Zalieva ich miazgou. Ak strom nemá dosť miazgy alebo miazga netečie dobre, lebo je málo vody, lykožrúty majú ľahšiu robotu. Sucho, samozrejme, oslabí aj buky, jedle a ďalšie druhy.
Čítajte viac Zachránili sme pralesy. Zachránia nás?
A ak by sme tam v tej chvíli stáli a videli pokračujúcu skazu, cítili by sme podvedomé nutkanie pomôcť tomu lesu, podobne ako to vnímala verejnosť po ničivej víchrici v Tatrách?
Ja asi nie (smiech), mnohí asi áno. Súvisí to aj s tým, že v stredoeurópskej kultúre je hlboko vžité, že les je produktom ľudskej hospodárskej činnosti. Väčšina ľudí nevníma les ako niečo, čo vytvorila príroda, ale skôr ako výsledok ľudskej práce, ktorý slúži na produkciu dreva. Je dosť možné, že veľa ľudí by v tej chvíli malo silné nutkanie – máme povinnosť to napraviť.
No vo Fagaraši pred 100 rokmi asi nikto nezasahoval, aj napriek tomu, že to bola pravdepodobne ničivejšia katastrofa a oveľa väčších rozmerov ako v Tatrách. Čo sa stalo s týmto mohutným lesom?
Nič. Nezomrel. Prežil. A to, zdá sa, bez akýchkoľvek problémov.
Ako je to možné?
Celá príroda funguje na týchto narušeniach. To, že niečo v prírode uschne, zomrie, nie je tragédia. Je to len reštart. Ponúkne priestor novému životu, ktorý bude dokonca lepšie prispôsobený aktuálnym podmienkam. Nestala sa žiadna katastrofa.
Tak si to zhrňme. Najprv Fagaraš zažil najsuchší rok v histórii meraní a potom nasledovali ďalšie suché roky. Nasledovala jedna z najsilnejších víchric, potom lykožrútová kalamita. Tento vývoj pripomína súčasnosť aj na Slovensku, pričom klimatická zmena všetky extrémy počasia zosilní, zintenzívni, budú častejšie. Suchá sa už prehlbujú, víchrice sú častejšie, tlak na lesy je čoraz väčší. Dá sa z udalosti nejako poučiť?
To je hlavná vec, na ktorú upozorňujeme v rámci praktických záverov tejto štúdie. Má to významný súvis s tým, čo sa práve teraz deje. Klimatické extrémy budú takmer určite iba narastať. Ak sa takéto niečo mohlo udiať pred vyše 100 rokmi, v súčasnosti pravdepodobnosť výskytu takejto udalosti stúpa. Je len otázkou času, kedy sa Karpatmi preženie niečo podobné alebo horšie. A práve prirodzený les, prirodzene pestrý, taký, aký sa zachoval vo Fagaraši, má stále veľa možností, ako sa dokáže s takýmito extrémami vysporiadať. Sám. Bez človeka.
Ale ako to dokáže?
Treba si uvedomiť, že je obrovský rozdiel medzi pralesom a produkčnou kultúrou na drevo. Tá je omnoho viac citlivá na podobné extrémy, a to sa ukázalo aj v Tatrách. Ale prales je výsledkom miliónov rokov trvajúceho procesu evolúcie. Tá utvorila ekosystém so zložitými vzťahmi. Prales je tá najoptimálnejšia verzia, aká bola prírodou vymyslená za milióny rokov. A práve rozmanité vzťahy a mechanizmy zabezpečujú, že prirodzený les prežije aj niečo takéto ničivé. A ak prežije prales, prežijeme aj my, pretože prales nám mimoriadne efektívnym spôsobom viaže uhlík a zabezpečuje vodu. Kľúčová je však ešte aj rozloha pralesa.
Foto: Ondrej Kameniar
Prečo?
Fagaraš predstavuje naozaj veľkú koncentráciu pralesov: v tomto jednom pohorí je ich zhruba toľko ako na celom Slovensku dokopy! Keď na takejto rozlohe dôjde k mimoriadnej udalosti, vždy sa zachová veľká časť lesa, ktorá nebola poškodená a ktorá je zdrojom pre regeneráciu. Ak si budeme dôsledne chrániť iba tie najkrajšie vzorky lesov ako také ukážky, môže sa stať, že keď príde podobná udalosť, tak ich zrovná so zemou celé. V okolí nezostane žiaden zdroj biodiverzity, ktorý by zabezpečil ich regeneráciu. Preto potrebujeme zachovať, prípadne obnoviť prírodné ekosystémy v čo najväčších celkoch. Inak sa môže stať, že budú príliš malé na to, aby dokázali prežiť.
Lenže my už na Slovensku nemáme veľké rozlohy pralesov ako vo Fagaraši.
Ale stále máme dostatočne veľké územia, kde je vplyv človeka pomerne malý a ktoré sa môžu postupne obnoviť. Napríklad vo Veľkej Fatre máme tisícky hektárov lesov, ktoré sú viac-menej v prírodnom stave. Dôležité je teraz zabezpečiť, aby bola v týchto lesoch umožnená prírodná dynamika. Aby si tam vietor a lykožrút mohli robiť, čo chcú. Aby sa postupne tento les premenil na niečo, čo bude na nerozoznanie od pralesa. Na les, kde budú stromy rôznych výšok, vekov, kde bude množstvo mŕtveho dreva a vysoká biodiverzita, ktoré budú viazať veľké množstvá uhlíka z atmosféry, tlmiť zhoršujúce sa prívalové zrážky a zabezpečovať vzácnu vodu pre obyvateľstvo v časoch sucha. Veľa pralesov sme si na Slovensku zničili. Napráva sa to ťažko, netrvá to pár rokov. Ale nemôžeme preto povedať, že už nemá zmysel tieto človekom ovplyvnené lesy chrániť. Je veľmi dôležité vyhradiť čo najviac územia prírodným procesom, ktoré dokážu krajinu vrátiť do dynamického a odolného stavu. Prales či prírodou formovaný les je mozaika, kde sa na malej ploche striedajú stromy rôznych výšok a vekov, už to bráni lykožrútovej a vetrovej kalamite, aby sa rozvinula na veľkej ploche.
Čítajte viac Veľká Fatra. Veľká šanca pre ľudí aj divočinu
Práve teraz sa na verejnosti intenzívne preberá téma zonácií národných parkov, medzi nimi aj Veľkej Fatry.
A práve to je príležitosť zainvestovať do našej blízkej budúcnosti! Bez týchto ostrovov divočiny totiž neprežijeme ani my, to si treba uvedomiť. Vyhlasovanie veľkých bezzásahových území nie je ochranársky rozmar, ale nutná príprava na rýchlo sa zhoršujúcu klimatickú krízu, ktorá sa bude nepríjemne dotýkať už nás, čo tu žijeme teraz. Nie je to nejaká hypotetická vzdialená hrozba, prvé varovania už môžeme vidieť aj my na Slovensku. Rozľahlé prírodné územia nám v tom, čo nás čaká, môžu aspoň čiastočne uľaviť. Rúbaniská, zjazdovky, zjednodušené produkčné lesy a zvážnicami rozryté svahy veľmi nie. Mám pocit, že ľudia bojujúci proti schváleniu ambicióznych zonácií nemyslia na tento aspekt. Mali by sme sa už konečne zhodnúť, že takéto územia potrebujeme a potom sa spoločne zamyslieť, ako to dosiahnuť – tak aby to všetkým vyhovovalo čo najviac.
Po kalamitách zostáva v horách veľa popadaného dreva. Nie je to škoda?
Ak toto mŕtve drevo zostane na mieste, už len to zvyšuje prírodnosť daného lesa, ak to bola predtým hoci aj smreková monokultúra. Dochádza tam k obnove prírodnými procesmi, a nie umelou výsadbou. Vďaka mŕtvemu drevu sa vracia množstvo živých organizmov. Organický materiál sa z hnijúceho dreva dostáva v oveľa väčšej miere do pôdy, ktorá je navyše aj krytá pred eróziou a vysúšaním. Takže oveľa lepšie zadržiava vodu. Už len z týchto dôvodov to nie je škoda. Ale je to, naopak, dobre, ak sa pri veľkých kalamitách najmä v národných parkoch preferuje bezzásahový spôsob.
Foto: Ondrej Kameniar
Ale prirodzené narušenia tu boli odjakživa. A spolu s nimi sa v lesoch hospodárilo. Prečo by to zrazu nemalo ísť dokopy?
Prirodzené narušenia tu boli vždy, akurát v minulosti neboli také silné a také časté. Donedávna sa dalo hospodáriť spôsobom odtrhnutým od prírody a tento spôsob tu aj prevažoval dosť dlho. Lenže s postupujúcou klimatickou zmenou a so zosilňujúcimi sa prírodnými narušeniami to prestáva byť možné. Ak budeme toto ignorovať a pôjdeme starým štýlom, tak ďaleko nezájdeme. Narážame na limity starého prístupu – protitlak zo strany prírody je už príliš silný. Samozrejme, aj dnes sa dá v lesoch hospodáriť, ale treba to robiť tak, aby pri tom boli zachované základné vlastnosti prírodného lesa – to znamená, aby sa aspoň v hrubých črtách podobal na prales. Zároveň treba veľké plochy vyhradiť výhradne prírodným procesom.
Ako ste vlastne objavili stopy po víchrici spred 100 rokov?
Informácie sa dajú získať z letokruhov starých stromov. Keď sa navŕta strom, získame prierez všetkých rokov, kedy rástol. Okrem toho vieme zmerať aj rýchlosť jeho rastu. Tá sa výrazne mení aj počas života. V laboratóriu som napríklad raz meral jedľu, ktorá narástla za 100 rokov svojho života iba jeden centimeter hrúbky! Jedle sú v tomto špecialisti – sú schopné dlhodobo rásť zatienené vyššími stromami a čakať na svoju príležitosť. Ak je na jednej výskumnej ploche viac stromov s takýmto spomaleným rastom, vieme z toho vyčítať, že dlho rástli pod korunami iných stromov. Z toho vyplýva, že tam nebolo žiadne narušenie, nič, čo by veľké stromy vyvrátilo alebo ináč usmrtilo. Len čo sa narušenie objaví, dramaticky to zvýši dostupnosť svetla. Otvorí sa korunový zápoj a zrazu tie stromy, ktoré boli potlačené v tieni, dokážu narásť ten jeden centimeter hrúbky, čo predtým rástli sto rokov, aj za jeden rok! Z týchto dát potom možno vypočítať aj silu a približný rok narušenia.
Čítajte viac Človek hryzie poslednú divočinu
Mal som tú česť byť pred pár rokmi s vedcami v pralese Boia Mica, zbierali ste dáta aj z tohto divokého údolia?
Áno.
Bol som tam veľmi krátko, no odniesol som si pár šrámov, je to ťažký a strmý terén. Ako vôbec prebiehal výskum vo Fagaraši?
No… šrámov mám odtiaľ dostatok (smeje sa). Ale našťastie všetky sú bez trvalých následkov. Nebola to žiadna prechádzka. Ktokoľvek, kto má záujem podieľať sa na výskume, môže kontaktovať katedru, nemusí byť lesným ekológom. Je len jedna podmienka – psychická a fyzická odolnosť. Výjazdy do Fagaraša trvali asi tri týždne. Tri týždne sme boli viac-menej stále v divočine. Museli sme si vyniesť všetko sami, s vecami potrebnými na meranie to bolo väčšinou vyše 30 kíl. Ak sa niekto rozhodne k nám pridať, čaká ho celodenná práca v strmom teréne bez chodníkov, ciest a mostov cez potoky. Fagaraš je špecifický strmými svahmi. Na jednej výskumnej ploche sme mali rekordný sklon 52 stupňov. Tam už človek viac liezol ako chodil. A to všetko okoreňovali letiace skaly. Keď sa niekto neopatrne pohol, uvoľnil skalu. Všetci si museli dávať maximálny pozor, aby niečo neuvoľnili na ľudí pod sebou, a tí nižšie položení zase museli byť stále v strehu a uhýbať sa, keď sa to tým hore náhodou nepodarilo. Ale ako hovorím, Fagaraš bol asi najnáročnejšou lokalitou. Okrem toho sa chodí na výjazdy aj do iných pohorí v iných krajinách, často aj v Česku a na Slovensku, kde to je poväčšine trochu mierumilovnejšie.
Foto: Zuzana Burdová
Niečo, čomu sa človek v horách nevyhne, je počasie. Ako ste to zvládali?
Spí sa v stanoch alebo pod celtou. No a keď je tak, že prší celý deň a každý deň, tak je to niekedy dosť neveselé. Treba sa starať o techniku, zápisy. V horách má niekedy aj nepremokavý papier dosť. Ale keď je človek vystavený vplyvu počasia týždne či mesiace, zvykne si na podmienky, ktoré sú z pohľadu bežného človeka nezvládnuteľné. Keď sme sa vracali z výskumných plôch zmoknutí, často sme sa išli ešte okúpať do ľadového potoka – aby sme šli nepohode v ústrety a ešte lepšie sa otužili. Niekedy nás tak zlievalo, že sme šli do vody aj v oblečení, aspoň sa to trochu umylo od blata. Viac mokré to už aj tak nemohlo byť. Raz sme museli sťahovať stany vyššie, pretože sa od niekoľkodňového lejaka vylial potok. Niekedy to bolo naozaj zúfalé, hlavne keď sa ochladilo. Z týchto expedícií nám ostali naozaj veľmi silné zážitky. Keď máte možnosť vidieť prírodu takto zblízka, môžete k nej aj napriek všetkému tomu nepohodliu nadobudnúť osobnejší vzťah. V takýchto podmienkach vznikajú aj silné priateľstvá – spoznáte ľudí, u ktorých potom viete, že sa môžete na nich spoľahnúť v hocijakej situácii.
Už keď som bol s vedcami v Boia Mica, rozbiehala sa v údolí ťažba, hoci ho vedci nestihli poriadne preskúmať, ani sa dovtedy vlastne nevedelo, že sú tam také úžasné pralesy. Ako je na tom Fagaraš dnes?
Hrozí, že sa veľká časť tohto bohatstva vyťaží. Prales, od ktorého by sme sa mohli ešte toľko naučiť, mizne pred očami. Pred viac ako 10 rokmi, keď sa ešte len zakladali prvé výskumné plochy, doliny boli v stave ako pred storočiami. Možno boli nejaké časti ovplyvnené človekom, ale neboli tam veľké rúbaniská. No za posledných 10 až 15 rokov, odkedy sa Rumunsko otvorilo európskemu spoločnému trhu, nabehli veľké firmy, ktoré využili korupčné prostredie Rumunska, takisto Ukrajiny. Veľkú časť krásnych karpatských lesov vyťažili firmy zo západnej Európy, hlavne z Rakúska, často aj ilegálne.
Foto: Ondrej Kameniar
Čím sa zdôvodňuje táto ťažba?
Ako argumentácia sa často používa práve potreba zasahovania proti prírodným narušeniam, čo je z vedeckého pohľadu úplný nonsens. Prírodné narušenia ako víchrice, požiare, lykožrútové kalamity, ľadové búrky, snehové búrky, to všetko sú kľúčové procesy, ktoré formujú lesný ekosystém. Boli a sú jeho neoddeliteľnou súčasťou. To je, akoby ste bili dieťa za to, že má dve nohy. Je úplne normálne, že v lese niečo zomiera a padá. Les taký je a vždy bol. Ak toto niekto vníma ako dôvod na ťažbu, je to hlúposť. Iné sa na to nedá povedať. Aj naša štúdia ukazuje, tieto lesy žiadnu pomoc vo forme ťažby kalamity nepotrebujú.
Ale v Rumunsku zaviedli katalóg pralesov. Nie je to dostatočný nástroj?
Jeden problém tohto nástroja je v tom, že má veľmi prísne kritériá. Stačí, aby sa v mapovanom lese našiel jeden peň, prípadne menšie množstvo mŕtveho dreva a už sa povie, že to nie je prales. A už sa tam teda môže rúbať. Ďalší problém je v tom, že kým sa niečo do tohto katalógu dostane, trvá to strašne dlho, a vzácne územie je už dávno vyrúbané. Takto boli v posledných rokoch vyrúbané stovky hektárov vrátane pralesov aj našich výskumných plôch. Zápis lokality do katalógu by sa mal zjednodušiť a urýchliť. Jedným z cieľov nášho výskumu je dodať dáta potrebné na ochranu týchto lokalít.
Čítajte aj Erika Stanciu: Čo môže byť horšie ako klimatická zmena? Strata ticha
Čo nás môžu pralesy naučiť?
Ak ich rúbeme, strácame unikátny zdroj informácií. Už takmer nikde inde v Európe nemôžeme pozorovať prírodné procesy v pralese na takej veľkej škále ako vo Fagaraši. Nie je to len vedecká škoda. Je reálna, hmatateľná, citeľná pre Európanov. Je to totiž funkčný ekosystém, ktorý pomáha regulovať klímu, viaže uhlík, je to vodný zdroj, zdroj biodiverzity. A je tu ešte jeden pohľad. Je naozaj smutné, keď si človek predstaví, že by mal žiť vo svete, kde už takéto miesta nie sú. Ja mám k tým miestam osobný, citový vzťah. Je mi naozaj ľúto, keď si uvedomím, že ľudia, čo prídu po nás, nebudú mať možnosť zažívať to čo ja. Ochudobní to celý svet. Aj na toto sme chceli naším článkom upozorniť. Prichádzame o nesmierne bohatstvo. A toto sa deje v celom Rumunsku. Na Slovensku máme barbarstvo podobného rozsahu už, dúfam, za sebou.
Pomohli vaše dáta niečo zachrániť?
Boli prípady, keď lesnícke mapy ukazovali, že niekde je 80-ročný les, a teda sa to môže rúbať. Lenže z našich terénnych analýz vyplynulo, že sú tam 350– až 400-ročné stromy a štruktúra typická pre prales. Vyzerá to tak, že mnohé z tých máp boli nakreslené od stola, nikto sa ani neunúval tými lesmi prejsť. Tým, že sme dodali tieto údaje, zachránili sa pred ťažbou tisíce hektárov. Len mi je ľúto, že veľa iných lokalít sa už zachrániť nepodarilo.
Ondrej Kameniar
Na Katedre ekológie lesa FLD ČZU v Prahe sa už sedem rokov podieľa na výskume posledných pralesov v Európe v rámci projektu Remote Forests. Pôsobí v občianskej iniciatíve My sme les, ktorá sa snaží o zlepšenie ochrany horských lesov, predovšetkým v národných parkoch na Slovensku. Časopis Forbes ho pred dvomi rokmi vybral do prestížnej ankety 30 pod 30, mladých ľudí pod 30 rokov, ktorí menia svet okolo seba.