Tisíce Slovákov pracujú vonku a doma sa im rozpadajú rodiny

Opatrovateľky z východu Slovenska sa neraz starajú o bývalých esesákov, dozorcov v koncentračných táboroch. Kamionisti chodia na celé týždne preč od rodiny, rovnako aj stavbári, a zatiaľ sa im rozpadajú rodiny. Nemajú inú možnosť, lebo doma práce niet, a ak sa nejaká objaví, nie je jednoducho dôstojná ani dobre zaplatená. Autentickú sondu do života tisícov Slovákov prináša najnovší dokument Jara Vojteka Turnus.

07.05.2023 08:00
opatrovatelka, turnus, ss Foto:
Opatrovateľka Majka sa starala o Franza, bývalého príslušníka SS.
debata (86)

Ako dlho sa zaujímate o fenomén týždňoviek?

So scenáristom Markom Leščákom sa neustále zhovárame o tom, čo sa v spoločnosti deje. Čítali sme o fenoméne práce v zahraničí. Od vstupu Slovenska do Schengenu začalo pracovať obrovské množstvo ľudí za hranicami, aby zachránili alebo podporili chod rodiny. Potrebujú peniaze na nájmy, deti študujú. Ale paradoxom toho všetkého je, že sa ich vlastné rodinné väzby ničia. Takže človek, ktorý chce zachrániť rodinu po hmotnej stránke, prichádza o vzťahy, najmä s deťmi. Tie sú skrytými hrdinami filmu, pre mňa najdôležitejšími.

Dal som si na Slovensku preložiť, čo Franz rozpráva a ostal som v strižni v šoku! Dal som si to preložiť ešte raz. Naozaj bol esesák.

Koľkých ľudí sa to týka?

Veľmi veľa. Len au-pair robí asi 2 500 žien, je to aj v titulkoch filmu. Často chodím na Spiš, stretávam sa s nimi. Ide o také rany a traumy v živote. Väčšinou sú to päťdesiatnici. Opúšťajú svoje priestory, svoje miesta, kde vyrastali, kde chodili do práce, kde mali svojich kamarátov, svojich blízkych, svoj rytmus života. A zrazu sú z tohto vytrhnutí a idú niekam, kde niečo nepoznajú.

Ako vyzerá turnus opatrovateľky v Rakúsku?

Prežíva ho v jednom dome, neraz iba v dvoch izbách s jedným starým človekom. Ani poriadne nevie, v akom meste je, nechodí na kultúrne podujatia. Je s týmto človekom utopená a to je pre mňa drásajúce. Pretože opustila priestor, v ktorom vyrastala, ktorý jej bol blízky, a prichádza do cudzieho prostredia, kde je rečová bariéra, aj kultúrna. Väzby s týmto prostredím sú nulové.

Jaro Vojtek. Foto: Archív Jara Vojteka
Jaro Vojtek Jaro Vojtek.

Ako sa zrkadlí odcudzenie množstva ľudí v domovine? Je to vidieť na opustených uliciach, domoch Spiša?

Áno, veľmi. Len čo sme vošli do kaviarne na Spiši, stretli sme ľudí, ktorí sami od seba začali o tom rozprávať. Išli sme do miestnej krčmy, to isté. Keď sa ten film hral v Spišskej Novej Vsi, po premiére prišlo za mnou nesmierne množstvo mladých ľudí, ktorí mi opisovali – ja som toto s rodičmi zažil, viem veľmi dobre, o čom váš film bol. Rodičia mi veľmi chýbali. To nebol jeden či dvaja mladí ľudia. Boli to desiatky mladých ľudí. V Spišskej, ale aj v ďalších regiónoch je to vidieť na každom kroku. V kaviarňach, krčmách, kostoloch, všade. Považoval som za dôležité nakrútiť tento silný fenomén. Aby sme o 20 rokov videli, ako sa tu žilo, ako ľudia pracovali. A najmä – zaujímali ma ľudia, ktorí neodchádzali do zahraničia ako itečkári, ktorí si tam zakladajú firmy, rodiny. Oslovil ma príbeh päťdesiatnikov, ktorým doma pozatvárali fabriky a oni ostali na betónovej ploche. Pre túto generáciu je veľmi ťažké odpútať sa od stereotypov. Aj preto bolo pre mňa dôležité to natočiť.

Film ukazuje aj príbeh sadrokartonistu Letyho... Foto: Tomáš Stanek, PUNKCHART FILMS, RTVS, DRYEYE FILM
sadrokartonisti, turnus Film ukazuje aj príbeh sadrokartonistu Letyho (vpravo).

Prečo je na východnom Slovensku tento fenomén taký silný?

Akoby sa na východ zabudlo. Centralizoval sa západ. Tam prichádzali fabriky, závody, kancelárie. Východ bol dlho odrezaný. Už sa to trochu zlepšuje v cestnej sieti. Ale aj keď sa tu na východe postaví nejaká fabrika, tak sú tu ľudia nakoniec odkázaní pracovať na nejakej linke, montovať drôty, čo je zarážajúce. Ľudia tu skutočne nenachádzajú širší výber, kde sa uplatniť. Investície na východ prichádzajú až teraz, 30 rokov po osemdesiatom deviatom, čo je absurdné. Vláda povie, veď sme v únii, choďte si zarobiť. Dobre, ideme si zarobiť do zahraničia, ale na čo politici už nepozerajú, je drobnokresba týchto ľudských osudov.

Video
Film Kuciak: vražda novinára rozpletá chápadlá mafie

Vo filme ste predstavili tri, opatrovateľku, stavbára a kamionistu. Je to reprezentatívna vzorka?

Príbehov sme mali viac. Napríklad o mladej babe, čašníčke v Anglicku. Ale tieto tri príbehy sme s Markom považovali za vzorku, ktorá by mohla zastúpiť tisíce ďalších príbehov.

Koľko môže zarobiť opatrovateľka v cudzine?

Aj trikrát viac ako doma. Ale okrem ťažkej fyzickej práce, 24-hodinovej starostlivosti o človeka, ktorého musí umývať, krémovať, opatrovateľka zažíva silný mentálny, emocionálny nátlak, ktorý som ukázal aj vo filme. Sú tam návrhy, že tam môže ostať žiť, založiť si rodinu, doviesť dcéry. Takže okrem fyzického vypätia je tam veľmi intenzívne aj to emočné, čo je možno ešte náročnejšie.

Bol za nakrútením najnovšieho filmu aj váš osobný motív?

Uvedomil som si, že tie filmy sú akoby skryté autoportréty. Vyrastal som v Martine, prežil som detstvo v okolitých horách, chcel som byť lesník, horár. Ale keďže ma bavil film, musel som odísť do Bratislavy. Sám som zažil pretrhnutie kamarátstiev. Ako som sa vracal do Martina, čoraz menej kamarátov sa mi ozývalo. Teraz už tam chodím pozerať len rodičov. Takže tie príbehy mi boli blízke. Chcel som podať nejakú správu o nútenom vytrhnutí z vlastného prostredia.

A ako ste reagovali, keď ste spoznali prvé príbehy opatrovateliek z východu, ktoré sa v Rakúsku starajú o bývalých esesákov, dozorcov v koncentračných táboroch?

Tak tu sa prejavilo čaro dokumentárneho filmu. Chcel som točiť Majku najmä situáciách, keď sa fyzicky stará o Franza, keď jej napríklad dáva návrhy, že by si ju zobral za ženu. Vždy poobede si ju zobral k sebe do kresla a rozprával jej. Ale Majka nevedela dobre po nemecky, len základné vety. Ja som túto situáciu s nimi rekonštruoval, dal som si na Slovensku preložiť, čo Franz rozpráva, a ostal som v strižni v šoku! Dal som si to preložiť ešte raz. Naozaj bol esesák. Tak som túto linku ťahal ďalej.

A Franz s tým súhlasil?

Pýtal som sa ho, či je s tým o. k., že to pôjde do filmu. A vtedy som druhýkrát padol na zem. Súhlasil. Povedal – áno, bol to môj život. Rozprával mi, že boli totálne chudobní a jediný spôsob, ako mohli ekonomicky prežiť, tkvel vo vstupe do armády. Budoval si v nej kariéru, zabezpečil si svoju rodinu, vstúpil do SS. Hovoril o tom, že bol svojím spôsobom policajt. Absurdné pre mňa bolo, že bol na to hrdý, nebolo tam cítiť žiadnu sebareflexiu. Ľudia z okupovaných území sa dnes chodia starať o tých, ktorí mali nad nami diktát. A vplyv majú aj dnes – ekonomický.

A Majka teda o jeho minulosti netušila?

Sama ostala šokovaná, keď spoznala dejinné pozadie Franza. Ale tým sa možno aj veľa vysvetlilo, prečo mal tie odznaky, a že bol na to taký hrdý. Veľa tým pochopila a povedala, že to bola pre ňu obrovská skúsenosť a už sa bude stavať inak k ľuďom, ku ktorým ide pracovať. Stále sa tomu venuje, teraz je niekde v Nemecku.

Musím sa priznať, že som si kládol otázku, či Franz nie je herec, keďže ste sa snažili rekonštruovať životné situácie, ktoré už boli.

Je reálnou postavou, ktorá sa nám zhodou náhod vo filme ocitla. Jeho príbeh je ozajstný. Veď toto by som ani nevymyslel, ani by mi to nenapadlo, že by sa takéto niečo mohlo stať. A to je krása dokumentu, že aj takéto veci sa objavia. Kľúčové je uchopiť ich, čo sa podarilo. Pretože som to vnímal ako absurdný dejinný zvrat a považoval som za dôležité o ňom vypovedať.

Aké to bolo pre protagonistov, keď hrali samých seba?

Veľa sme sa stretávali ešte pred nakrúcaním. Veľmi sme sa zblížili, takže keď prišli na pľac, nevnímali ma ako režiséra. Všetci sme boli spolutvorcovia. Vracali sme sa k situáciám, ktoré im boli blízke, ktoré prežili a tým pádom to bolo pre nich oveľa ľahšie. V jednom okamihu povedali – áno, idem aj do intímnych vecí. Nech sa o nás vie, že sme tu. Nech sa vie, že takto žijeme. Ale niekde sme sa snažili využiť aj dokumentárny potenciál. Napríklad keď sme išli s kamionistom Pipom na miesto, kde sa chcel zabiť. Povedal som mu – Pipo, ty choď na to miesto, ja potom za tebou prídem. A on ako kráčal, začal sám od seba rozprávať o tom, ako tu chcel skoncovať so životom. Natáčal som to, ani o tom nevedel, len som mu povedal – máme to. A on, že dobre. Takže niekedy som využíval takéto momenty, aby nevedeli, že ich točím, aby boli čo najautentickejší.

Kamionista Pipo prestal jazdiť na kamióne a... Foto: Tomáš Stanek, PUNKCHART FILMS, RTVS, DRYEYE FILM
turnus, kamionista Kamionista Pipo prestal jazdiť na kamióne a vrátil sa k rodine.

Kedy videli výsledok po prvýkrát?

Iba nedávno, na premietaní v Spišskej, kde sme mali aj malú diskusiu. A mne sa uľavilo. Pretože boli spokojní. Dokonca povedali, že som tam mohol nechať to aj ono. Hoci už išlo o veci na hrane etiky a sám som sa bál, že by som im ublížil, ak by sa to vo filme ocitlo. Boli dojatí, že ostane po nich nejaká správa. Boli spokojní, že niekto ich život pretavil na plátno. Nemali to ľahké, lebo aj na nich sa okolie pozeralo dosiaľ iba zvonku. Ten chodí na kamióne, rozbil si rodinu a podobne. V kinosále boli aj ich príbuzní a podľa mňa mnohí až teraz pochopili vnútorný stav a svet svojich blízkych, ktorí odchádzali preč. Veľa vecí im odpustili pochopením ich príbehov.

Ľutujú s odstupom času, že takto žili alebo ešte žijú?

Rozprávali o tom už počas natáčania. Robili sebaanalýzu, pochopili, kam sa až dostali a akoby to chceli zvrátiť, už nechceli ďalej žiť taký rozvrátený život. Spätný pohľad im ukázal stopku – chcem sa dať do poriadku, chcem si napraviť osobné veci. Tie roky akoby sa vtesnali do niekoľkých minút a uvedomili si, že už to chcú inak. Že ich to takto ďalej nebaví.

Aj sa odhodlali na konkrétne činy?

Napríklad Pipo má rodinu v Holandsku. Prestal jazdiť na kamióne, šiel k rodine, deťom. Zamestnal sa v miestnej fabrike, trávi s nimi čas, ako len najviac vie. Má 60 a chce si ich ešte užiť. Tento film bol preňho akousi sebareflexiou, že musí niečo zmeniť.

Ale mali alebo majú títo ľudia šancu živiť sa inak?

Ani nie. Majka robí doteraz opatrovateľku, lebo nenachádza uplatnenie v okolí Spišskej Novej Vsi. Ale už si dôslednejšie vyberá rodinu. Tam nastala zmena. No ona je z tohto priestoru už tak veľmi vykorenená a zabehnutá v tom cudzom systéme, že to stále robí a prácu si na Spiši už ani nehľadá. Po premiére prišiel za mnou jeden chlapec, že zažil s matkou to isté. A že ona to nakoniec mentálne nevládala, že to stopla a teraz pracuje v Poprade v nemocnici. Majka mi povedala, že ešte vládze. Že to ešte potiahne dva, tri roky, aby si ešte našetrila nejaké peniaze.

To, čo vo vašom filme nie je, ale ani to nemôže byť načrtnuté, je perspektíva. Aká teda je? Čo sa musí stať, aby to takto ďalej nebolo?

Ja som film natočil kvôli tomu, aby politici a ľudia, ktorí majú výkonnú, zákonodarnú moc, pochopili traumu obyvateľov. Že to sa nedá neodpovedať napríklad na petíciu, keď ju niekto spíše, nemožno si nevšímať obyvateľov. Je snaha, že náš film pôjde aj v televízii, tam si to tiež môžu pozrieť. Aby ľudsky prežili tie príbehy, aby konečne začali vytvárať pracovné príležitosti doma. Ja s tým ako režisér nič nespravím. Ale môžem o tom podať správu, aby to zasiahlo tých, čo žijú v bubline béemvéčok, mestských úradov, Národnej rady. Aby začali inak premýšľať, ak si film náhodou pozrú v kine alebo televízii. Aby boli prítomnejší v osobných príbehoch. Aby miestni ľudia sami začali niečo rozvíjať, aby pracovali na tom, aby si tu tých ľudí udržali, aby mohli žiť dôstojný život. Ako autor nemám morálne právo dávať návody na to, ako túto situáciu riešiť. Dôležité je, aby sa o nej hovorilo, aby sa niekam posunula.

Jaro Vojtek

Režisér, docent filmového umenia a multimédií, autor mnohých ocenených filmov. Nakrútil filmy Deti, Tak ďaleko, tak blízko, Hranica, Cigáni idú do volieb, Raj na zemi, My zdes a najnovšie Turnus.

© Autorské práva vyhradené

86 debata chyba
Viac na túto tému: #slovenský film #spiš #východ Slovenska #dochádzanie do práce #opatrovateľky v Rakúsku