Foto: Karin Golisová
K prvej ju priviedla spolupráca s jedinou školou na Slovensku, ktorá sa venuje hluchoslepým deťom, k druhej zbierala inšpiráciu v spoločnosti špičkových botanikov, stoviek orchideí či bromélií. Wilsonove botanické záhrady v Kostarike oslavujú tento rok 60. rokov. Prestížne vedecké botanické stredisko v rámci osláv vystavilo jej najnovšie maľby priamo v tieni jednej z najbohatších tropických zbierok sveta.
Ako súvisia diela, ktoré ste vystavovali na uplynulej výstave v Kunsthalle, s vašimi návštevami v Evanjelickej spojenej škole internátnej v Červenici, ktorá je prvou a jedinou školou pre hluchoslepé deti na Slovensku?
Projekt sa začal ešte niekedy koncom roka 2021, keď som oslovila školu v Červenici na spoluprácu. Chcela som ich navštíviť a vytvoriť pár prác so žiakmi. Mala som šťastie, riaditeľka bola iniciatíve od začiatku naklonená. Dohodli sme sa, že za pekného počasia, v mesiacoch, keď sa už dá ísť von, prídem a spoločne niečo vytvoríme na záhrade.
Aké ste mali očakávania?
Nemala som očakávania. O tomto zdravotnom znevýhodnení som sa dozvedela iba krátko predtým, ako som školu oslovila na spoluprácu. Veľmi ma to zasiahlo a aj podnietilo môj záujem. Môže to súvisieť aj s tým, že na strednej škole som krátky čas robila dobrovoľníčku na základnej škole pre nevidiacich v Bratislave a odvtedy mám k deťom s takýmto znevýhodnením vzťah.
Jej výstava je súčasťou osláv 60. výročia Wilsonových botanických záhrad v Kostarike.
Ako ste sa s nimi v Červenici pustili do tvorby?
Spočiatku som nevedela, ako budeme spolu komunikovať. Učitelia však boli veľmi nápomocní. Toto zdravotné znevýhodnenie má veľa odtieňov – a detí, ktoré vôbec nevideli a úplne nepočuli, bolo málo. Väčšinou sa toto ochorenie pohybuje na škále niekde medzi, preto sa nám nakoniec podarilo nájsť spoločnú reč celkom ľahko. Zaujímalo ma najmä to, ako deti vnímajú prírodu, a to aj preto, lebo v mojej tvorbe je príroda veľmi prítomná. I pedagogičky mi potvrdili, že príroda je veľkou súčasťou celého výchovného procesu, a keď je pekné počasie, trávia veľa času vonku. Škola je zasadená do pekného prostredia, majú veľkú záhradu. Na prvé stretnutia som im priniesla prírodniny zo zbierky mojich detí, ohmatali sme si ich a pokúsili sa ich nakresliť uhľom na veľké plátno. Vyšli z toho krásne expresívne veci, až ma prekvapila veľkorysosť, s akou k tomu pristúpili. Veľké plátna, ktoré vznikli v Červenici, som zošila so svojimi prácami. Sú v dialógu s dielami, ktoré vytvorili deti a boli súčasťou výstavy Ceny Oskára Čepana v Kunsthalle.
Foto: Ján Kekeli
A súvisia s Červenicou aj veľké pestrofarebné objekty – Nočné motýle?
Na Nočných motýľoch som začala pracovať paralelne s návštevami v škole. Spočiatku som si nemyslela, že to má nejaký súvis s tým, čomu sa venujeme v Červenici. Ale naučila som sa dôverovať tvorivému procesu a nakoniec som našla veľa súvislostí so zážitkami, ktoré som si z Červenice priniesla. Nočné motýle sa mi odmalička veľmi páčia, na rozdiel od väčšiny ľudí. Sú to krehké stvorenia, ktoré sa orientujú v priestore na základe čuchu. Takisto nemajú zrak.
A čo ste si zo školy ešte „doniesli“?
Veľmi si cením, že som si vybudovala ľudsky dobré vzťahy so žiakmi aj s pedagógmi. Mala som možnosť spoznať situáciu, v ktorej sa nachádzajú rodiny s deťmi, ktoré majú takéto znevýhodnenie. A rovnako som spoznala aj prácu pedagógov, ktorá je veľmi dôležitá a pritom neviditeľná. Neviditeľná preto, lebo percento tohto ochorenia je v spoločnosti veľmi malé. Je dôležité o tom hovoriť, sú medzi nami a potrebujú podporu. Hocijakú! Rada sa tam vraciam, spolupráca bude pokračovať aj tento rok. Dokonca už na konci mája a v júni by som tam rada prišla. Už mám vymyslený plán, čo budeme robiť a veľmi sa na to teším.
A kedy sa môžeme tešiť na ďalšiu výstavu z vášho spoločného snaženia?
V žilinskej synagóge v decembri by mala byť rozšírená obdoba výstavy, aká sa práve skončila v Kunsthalle. Nechám sa prekvapiť, čo vznikne. Už som sa naučila, že môžem mať isté očakávania, ale samotný proces ma zavedie inam.
Práve vo chvíli, keď sa zhovárame, sa chystáte na ďalšiu výstavu, ktorá bude už na ďalší deň v Kostarike vo Wilsonových botanických záhradách. Budeme mať možnosť pozrieť si ju aj na Slovensku?
Zo záznamu áno. 9. júna budem mať krátku prezentáciu k mojej práci v Kostarike v bratislavskej Novej Cvernovke. Na tento projekt som dostala štipendium z Fondu na podporu umenia a prezentácia je jeho súčasťou. Radi by sme vystavili maľby v exteriéri.
Foto: Wilson Botanical Gardens, Las Cruces
Aké to tam vlastne je?
Skvelé! Bývam v botanickej záhrade! Je zároveň výskumným centrom Organizácie tropických štúdií (OTS), ktorá záhradu kúpila od pôvodných majiteľov Roberta a Catherine Wilsonovcov niekedy v 70. rokoch. Založená bola v roku 1963. Ide o veľký areál, ktorý disponuje laboratóriom, knižnicou, ubytovacími jednotkami, učebňami. A celý je obklopený tropickým dažďovým pralesom.
Ako na vás pôsobí prales?
Je asi päť minút chôdze od záhrady. Navštívila som ho niekoľkokrát s miestnymi sprievodcami aj sama na ranných prechádzkach. Pred dvomi dňami ma sprievodcovia vzali na miesto, kde chodievali ako deti. Šli sme do kaňonu k rieke, ktorá steká po kaskádovitých skalách, bol to zážitok. Akurát na ceste späť nám hrozila búrka. Dažde tu bývajú výdatné, zhora sa na vás spustí záplava vody. Báli sme sa, že nás to zastihne, a tak sprievodca povedal, že pôjdeme skratkou. Na niektorých úsekoch neboli žiadne známky toho, že tam predtým bola cesta. Predierali sme sa húštinou, na ktorú by sa zišla aj mačeta. Nebolo mi všetko jedno, po trištvrte hodine sme sa vynorili na chodníku pri centre. Odľahlo mi. Povedali, že turistov tadiaľ nevodia. Cítila som sa na chvíľu ako miestna. Naučila som sa správne obliecť.
Čítajte aj Nájdu ľudia zmier, ak Darwinova žaba prežije?
Čo to znamená?
Mať vždy dlhé nohavice a ponožky natiahnuté cez ne, aby vám nevliezol dnu žiaden hmyz. Nosiť tričká s dlhým rukávom, hlavne kvôli komárom, aj keď je teplo. Byť dobre zahalená, pretože nikdy neviete, čo na vás môže vyskočiť.
Pokiaľ viem, pobyt v botanickom stredisku je váš splnený sen. Čo vás tak lákalo?
Asi pred rokom sme sa tu náhodou ocitli s manželom. Časť manželovej rodiny sa sem totiž presťahovala a vedie tu environmentálnu organizáciu, nuž a vedci, ktorí sa venujú ochrane prírody, nás sem v rámci jedného výletu zaviedli. Úplne som si to zaľúbila. Pokúsila som sa nadviazať kontakt, vyšlo to. Pozvali ma, aby som tu strávila mesiac. V záhrade je dokopy asi 3 000 druhov rastlín a stromov, z toho 260 druhov bromélií, 250 druhov orchideí. Ide o zbierku, na ktorú sú tu veľmi hrdí a je zážitkom prechádzať sa dielom, ktoré sa im podarilo za tie roky vytvoriť. Ale sú známi najmä environmentálnou osvetou, ktorú začali.
Foto: Monika Pascoe Mikyšková
Na čo sa zamerali?
Krátko po tom, čo kúpili záhradu od Wilsonovcov, som našla v newsletteroch, ktoré písali riaditelia, zmienky o tom, že rozbehli vzdelávanie miestnych učiteľov. O triedení odpadu, udržateľnosti, o klimatickej kríze – a to bol rok 1986! Aktuálne sa ich aktivity zameriavajú viac na obnovu pôvodných dažďových pralesov.
Na čo pôvodne záhrada slúžila?
Wilsonovci cestovali po celom svete, zbierali tropické rastliny, tu sa ich snažili vyšľachtiť a predávať. Na sklonku života ich objavila OTS, v samotnom areáli videli veľkú hodnotu a rozhodli sa to odkúpiť pre vedecké účely. Wilsonovci tu dožili, majú tu postavený dom Casa Wilson, na prízemí mám v súčasnosti ateliér. Je to krásna budova s veľkými presklenými plochami a výhľadom na záhradu. Wilsonovci sú tu aj pochovaní.
V akých prírodninách hľadáte inšpiráciu?
Išla som sem pozorovať najmä formy a textúry rastlín a potom urobiť výstavu z môjho pozorovania. Veľkú časť dňa som venovala zbieraniu rôznych vzoriek zo záhrady a z lesa, potom sa venujem ich pozorovaniu pod mikroskopom, časť dňa venujem kresleniu a maľbe. Nuž a zajtra by som mala mať výstavu z toho, čo sa mi tu podarilo vytvoriť. Ešte som ani nestihla zdieľať pozvánku. No a do budúcnosti budem mať k dispozícii celý archív fotografií, ktoré tu vznikli spolu so zábermi spod mikroskopu.
Foto: Monika Pascoe Mikyšková
A ako vás botanické záhrady začlenili do programu?
Centrum teraz oslavuje 60. výročie a zahrnuli ma do svojich osláv, čo ma veľmi teší. Počas roka majú rôzne podujatia k tomuto výročiu a výstava bolo jedno z nich. Je to pre mňa pocta.
Čo konkrétne vás tu fascinovalo?
Veľmi sa mi páčia bromélie, najmä kvôli rôznosti vzorov, ktoré majú na listoch. U nás som sa s takou rôznosťou štruktúr ešte nestretla. No nesústredím sa len na bromélie. Rastliny vyzerajú pod mikroskopom rôzne. Pri niektorých mám pocit, akoby boli stvorené na to, aby sa z nich robili fotografie. Mnohé z kvetov, ktoré možno nájsť v záhrade, vyšli pod mikroskopom oveľa krajšie ako bromélie. Zaujímavé sú tu aj helikónie, jeden druh je dokonca pomenovaný po Wilsonovcoch, ktorí ho tu objavili.
Čo ste sa tu naučili o prírode?
Absolvovala som viacero sprievodov po okolí s výkladom k rastlinám, ale aj k divým zvieratám, ktoré tu žijú. Je ťažké to zhustiť do jednej odpovede. Dozvedela som sa viac o prebiehajúcich vedeckých výskumoch na stanici. Z osobného hľadiska to najdôležitejšie, čo som sa naučila, je možno rozlišovanie toho, čoho sa báť a čoho nie. Keď som sem prišla, vystrašil ma hmyz. Je všadeprítomný, derie sa vám do príbytku, v noci, keď zasvietite svetlo. Vyzerá naozaj exoticky. Zistila som, že aj keď nejaký hmyz vyzerá odpudivo, netreba sa ho báť a naopak. Sú nenápadné živočíchy, pred ktorými sa treba mať na pozore.
Foto: Karin Golisová
Vráťme sa o pár rokov dozadu, keď vašej tvorbe dominovali skôr figurálne motívy. Neskôr sa ľudia vytratili. Prečo?
Skôr to bolo vyčerpaním témy. A navyše, už v posledných figurálnych prácach sa často objavovali prírodniny, čo svedčilo o istom odklone od figurácie. A potom nastal v mojom osobnom živote zážitok, ktorý sa prejavil aj v tvorbe. Udalosť v bydlisku mojich rodičov vo Vrátnej doline, kde sa niekedy v roku 2017 začal rozsiahly výrub. Vtedy padla podstatná časť lesa. Dnes sa už Vrátna nepodobá na Vrátnu dolinu, akú si pamätám. Padol les, kde sme s bratmi strávili veľa času. Veľmi ma to zasiahlo. Stalo sa to náhle, od jednej návštevy k druhej, v rozpätí možno troch mesiacov. Keď som prišla, našla som zrazu holý kopec tam, kde predtým stál les. Bolo to pre mňa emotívne a začala som sa viac orientovať na prírodu, zaoberať sa otázkami ekológie a udržateľnosti.
Nachádzate nejakú spojitosť medzi slovenským a kostarickým pralesom?
Vo Vrátnej nebol prales, bol to typický slovenský ihličnatý les. Podobnosti nejaké sú, ale nie je ich veľa. Tento les, ktorý obklopuje záhradu, je rušným miestom. Keď tam idete, pohltí vás hluk, ktorý je veľmi intenzívny. Z každej strany počujete vtáky, cvrčky. Zeleň je nepriehľadná, nedovidíte ďaleko, čo sa nedá veľmi porovnať s týmto typom slovenských lesov. Avšak aj u nás je pomerne veľa starých lesov, ktoré majú kvality pralesa.
Zachovalo sa toho v Kostarike viac?
Ako som spomínala, environmentálna výchova tu má dlhú tradíciu. Vážia si svoju prírodu. Moje dojmy môžu byť skreslené tým, že bývam pod strechou environmentálnej organizácie, ale keď som cestovala krajinou, v regióne, kde leží San Vito, videla som veľa neporušenej prírody. Ich vzťah k prírodnému dedičstvu je určite iný ako ten náš.
Monika Pascoe Mikyšková
Narodila sa v Žiline, žije a pracuje v Bratislave. Študovala v ateliéroch Daniela Fischera, Jána Bergera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a u Roxy Walschovej na Univerzite New Castle Upon Tyne v Spojenom kráľovstve. Je držiteľkou Ceny Oskára Čepana za rok 2023.