Čím by mala byť zoologická záhrada v 21. storočí?
Žiaľ, ľudia na Slovensku majú zoologické záhrady zafixované ako výstavné priestory pre zvieratá. Ako miesta, kde zvieratá „uvidia“ ako na výstave. Hlavnou úlohou zoo je však ochrana, podpora biodiverzity a voľne žijúcich zvierat, ktoré mali ťažký osud. Dokážeme ich zachrániť jedine v zoologických záhradách. Toto by malo byť ich najväčšou úlohou. Aby fungovali ako Noemova archa a zabezpečovali populácie kriticky ohrozených zvierat tak, aby sme ich raz mohli vrátiť do prírody, na miesta ich prirodzeného výskytu, po tom, čo tam bude pre ne vhodné a bezpečné životné prostredie.
Vnímam na celom Slovensku deštrukciu vzdelania, klasickej etiky, slušného správania, základov, ktoré by mali patriť k osobnostnej výbave človeka.
Jeden z pozoruhodných príbehov spojených so zoo sa týka koňa Przewalského. Najprv, čím je zaujímavý tento druh?
Koňa ľudia zvyčajne vnímajú ako domestikované zviera. Mnohí netušia, že kone boli donedávna aj voľne žijúce divé zvieratá. A práve s týmto je spojený veľmi zaujímavý príbeh, ktorý možno niečo naznačuje aj o ľudskej spoločnosti. Kôň Przewalského predstavoval posledného divo žijúceho koňa vo voľnej prírode. Niekedy v 60. rokoch minulého storočia úplne zmizol. Posledný divožijúci kôň Przewalského bol vyhubený v Mongolsku. Zoologickým záhradám sa našťastie podarilo získať pár koní z voľnej prírody a tým zabezpečili populáciu v ľudskej opatere a prežitie druhu. Zo zoologických záhrad dnes dokážeme koňa Przewalského vrátiť späť do prírody.
Čo sa už podarilo v Mongolsku…
A udialo sa to aj v Číne. Vďaka reštitučným a reintrodukčným projektom sa zvieratá úspešne vrátili. Bol už aj jeden pokus v Kazachstane, ale neskončil sa veľmi úspešne. Dnes je šanca na reparát, začiatkom júna tohto roka by sme mali priviezť prvé kone do Kazachstanu.
Foto: Tomáš Hulík
Prečo bol v 60. a 70. rokoch takmer úplne vyhubený?
On bol úplne vyhubený! V Mongolsku to možno nie je s devastáciou životného prostredia až také hrôzostrašné ako v okolitých krajinách. Bol za tým najmä jeho lov a chov hospodárskych zvierat.
Kone Przewalského dnes návštevníci Pražskej zoo neuvidia kvôli výstavbe novej expozície. Kde sa o ne starajú?
V novom výbehu na 20-hektárovej pláni na Dívčích hradech a v rozľahlých výbehoch v chovnej a aklimatizačnej stanici v Dolnom Dobřejove na Českej Sibíri. A práve tam sa kone okrem iného pripravujú na transporty do Kazachstanu či Mongolska. Dnes existujú dve línie v umelých chovoch. V jednej línii je „primiešaný“ aj normálnych kôň. Druhá línia je geneticky čistá, ale prejavuje sa v nej efekt nedostatočnej genetickej rozmanitosti populácie, začína degradovať. Práve toto predstavovalo veľkú prekážku pri pokuse o záchranu koňa Przewalského. Nízka genetická rozmanitosť napríklad znižuje schopnosť druhu prispôsobovať sa aj malým zmenám klímy či prostredia. Naopak, silne zvyšuje pravdepodobnosť, že sa prejavia rôzne genetické chyby ako napríklad znižovanie plodnosti. A tak ide o náročnú voľbu. Použiť iba geneticky „čisté“ zvieratá? Mali pôvodný genofond, no už sa u nich začali prejavovať určité anomálie. A to práve preto, že pestrosť ich genómu sa znížila. Alebo sa majú použiť zvieratá, ktoré sú „v pohode“, ale už majú čiastočnú prímes genetickej informácie od zdomácneného koňa?
Je práve genetika vážnym problémom mnohých druhov? Napríklad hlucháňa môžu ľudia na Slovensku ešte zazrieť, a tak môžu zapochybovať o tom, že je na pokraji vyhynutia. Ale keďže je populácia hlucháňa už tak veľmi malá, vnútri nevyhnutne a neviditeľne chradne, speje k zániku. Je to pravda?
Presne tak, ide o obrovský problém, ktorý súvisí s celkovou degradáciou životného prostredia – u nás na Slovensku aj v Afrike, všade na svete. Deje sa to, pretože zatláčame populácie zvierat do ostrovčekov. Jednotlivé populácie už nedokážu spolu komunikovať. Nedokážu si občerstviť krv, obohatiť genetickú informáciu. Mnohé druhy to už nezvládnu a asi to treba nechať na evolúciu a na prírodu. Pamätám si, keď som bol v roku 1995 na Sibíri, na Ďalekom východe Ruska, aby som sa stretol s tigrom ussurijským. Vtedy ich prežívalo len okolo 300 – 400. Pochádzali z 30 tigrov, ktoré prežívali v prvej polovici 20. storočia! Boli sme aj v blízkosti najvzácnejšej mačkovitej šelmy na svete – amurského leoparda. Vo voľnej prírode ich žilo už iba 24 a my sme jedného stretli na 300 metrov.
Čítajte aj S hlucháňom zomiera pravda
Aký je ich osud?
Populáciu ussurijského tigra sa podarilo prebrať, aj keď to číslo lavíruje. Niekto mi hovoril, že ich teraz žije okolo 800 až 900. Ale nedávno som čítal, že ich je iba 500, 600. Amurské leopardy to majú stále ťažké, ich bolo naozaj veľmi málo. Vydarený príbeh mal, naopak, rys iberský, respektíve rys španielsky. Okolo roku 2010 ich bolo iba 80 vo voľnej prírode. No vďaka ochranárskym projektom sa podarilo tento druh zachrániť.
Keď utíchol civilizačný tlak, pre zvieratá nastal raj na Zemi. My ľudia sme stále rozhodujúcim činiteľom v prírode.
Čo zatlačilo rysa iberského na „okraj priepasti“?
Krajina bola veľmi fragmentovaná, prispelo k tomu budovanie plantáží a olivových hájov. Domov rysa tvorili už len ostrovčeky, ktoré boli od seba vzdialené alebo boli navzájom nedostupné. Jednoducho, nevedeli sa nájsť. Navyše populáciu jeho hlavnej koristi zdecimoval králičí mor – myxomatóza. Dôslednou ochranou a zvyšovaním populácií králikov sa rysa podarilo zachovať. V súčasnosti jeho populácia predstavuje vyše 1 000 jedincov. Celý vzťah ľudskej civilizácie a prírody sa však pekne ukázal počas epidémie covidu.
Ako?
David Attenborough (britský prírodovedec, ktorý už vyše 60 rokov popularizuje prírodné krásy na celom svete, pozn. red.) sprevádzal jedným filmom, ktorý sa nakrúcal počas covidu. Filmové štáby vyslali do mestských, ale aj prírodných prostredí, ktoré boli kvôli lockdownu prázdne. A zistili tam jednu fantastickú vec – zvieratá sa začali množiť a mnohé začali znova relatívne normálne fungovať. Vtáky sa v meste zrazu navzájom počuli, vedeli si vybrať partnera. Aj veľryby sa medzi sebou lepšie počuli a dokázali medzi sebou komunikovať, keďže sa utlmila aj lodná doprava. Aj hluk robí zvieratám veľké problémy, nielen veľrybám, ale aj vtákom v mestskom prostredí.
Foto: Tomáš Hulík
To všetko sa dialo preto, že ľudstvo trochu „stíchlo“?
Keď sa miernil civilizačný tlak, pre zvieratá nastal raj na Zemi. My ľudia sme stále rozhodujúcim činiteľom v prírode.
Vráťme sa ku koňovi Przewalského. Akú úlohu v jeho najnovšom návrate do Kazachstanu zohráva Zoo Praha?
Veľmi dôležitú, pretože pražská zoo je koordinátorom záchovného programu, je poverená vedením plemennej knihy (od roku 1959). A najmä, už mala skúsenosti s reštitúciou koňa Przewalského do Mongolska, čo je to najpodstatnejšie. Pretože vy si nemôžete dovoliť len tak dopraviť zviera doprostred stepi, povedať mu – hurá, bež! Si vo voľnej prírode! Za tým všetkým sa skrýva obrovské know-how. Musíte vedieť skontrolovať a zabezpečiť, aby to prostredie, do ktorého zvieratá vypúšťate, bolo vhodné, čo sa týka parazitov, chorôb, prítomnosti domácich koní, zložiek prirodzenej potravy, množstva potravy. Je potrebný náročný výskum, aby sa zistili a zabezpečili také podmienky, ktoré budú pre zviera čo najviac prirodzené.
A ako ste sa v celom tomto príbehu ocitli vy?
Veľmi zábavne a veľmi jednoducho. Počas mojej výstavy na ministerstve životného prostredia som sa zoznámil s kazašským veľvyslancom Romanom Vassilenkom. Bol som v tom čase povereným riaditeľom Zoo Bratislava. Slovo dalo slovo, začali sme sa zhovárať o rôznych projektoch. A pán veľvyslanec to veľmi rýchlo zobral za ten správny koniec a rovno chcel do Kazachstanu vrátiť naše tri kone Przewalského z bratislavskej zoo.
Prečo tam nakoniec nešli?
Pretože neboli vhodné a ani sa to nedalo. Takže som kontaktoval skúsenejších a Zoo Praha. Po mojom odchode z bratislavskej zoo som bol zamestnaný v Zoo Praha práve na doriešenie tohto projektu. Z pána veľvyslanca sa medzitým stal viceminister zahraničných vecí Kazachstanu, takže rokovania boli o niečo jednoduchšie. Pán Vassilenko je progresívny, pokrokový človek. Za necelý rok došlo k podpisu memoranda o spolupráci za účasti obidvoch premiérov a výberu správnej lokality v Kazachstane. No a dnes sa už chystáme na spomínaný transport koní. Najdôležitejšie bolo nájsť správnu lokalitu. Navštívili sme napríklad miesto, kde bola neúspešná reštitúcia z Nemecka. Mali sme možnosť zhodnotiť, prečo sa to nepodarilo. Vybrali sme nakoniec prírodnú rezerváciu Altyn Dala – Zlatá step. Táto lokalita mala vhodné zázemie, ktoré bolo zriadené už pri predchádzajúcich reštitučných projektoch spojených s kulanom turkménskym.
Foto: Tomáš Hulík
O aké zviera ide?
To je veľký somár (smeje sa)! Najväčším voľne žijúcim ázijským poddruhom somára je kiang. Kulan je o chlp menší somár.
Prečo nemecký projekt návratu koňa Przewalského do Kazachstanu nevyšiel?
Vypúšťali ich do krásneho Národného parku Altyn Emel. Lenže nebol úplne vhodný rozlohou, potravnou skladbou a podmienkami. Navyše urobili menšiu chybu z pohľadu etológie, správania koní. Vypustili štyri kone a štyri kobyly. Kôň Przewalského však žije v háremoch, jeden samec má viac kobyliek. Spočiatku to v národnom parku nejako fungovalo, ale tri samce tam boli zbytočné, začali sa konflikty a samce sa vybrali hľadať nové príležitosti. No najmä, nevyhovujúca bola rozloha. Národný park bol relatívne malý na to, aby sa tam podarilo vytvoriť stabilnú populáciu.
Foto: Tomáš Hulík
Bude to v Zlatej stepi lepšie?
Toto územie má obrovskú rozlohu. Keď sme sa tam boli pozrieť, videl som tam jedno z mojich najobľúbenejších zvierat – sajgy! Vo fenomenálnych mnohočlenných stádach. Bolo to neskutočné miesto. Plné sysľov, dravých vtákov vrátane berkutov – majestátnych orlov skalných. Úžasný ekosystém, ktorý nebol až taký narušený. Kazachstan je deviatou najväčšou krajinou na svete a v čase existencie Sovietskeho zväzu aj tu fungovalo príslovečné „prikážeme vetru, dažďu“. Krajina bola výrazne poznačená, ale tejto Zlatej stepi sa to vyhlo. Opačným príkladom je napríklad Aralské jazero, ktoré kvôli zavlažovaniu bavlníkových plantáží takmer úplne vyschlo (kedysi išlo o štvrté najväčšie jazero na svete, ktoré sýtilo vďaka ohromnému rybolovu obyvateľstvo aj ekonomiku priľahlých regiónov, je to takmer presne 100 rokov, odkedy sa jazero začalo vysúšať pre bavlníkové plantáže). Keď nad ním letíte z lietadla, naskytne sa vám nechutný, šialený pohľad, pretože vidíte, aké bolo jazero predtým obrovské a aké „nič“ z neho zostalo. Dnes sa vynakladajú obrovské prostriedky na to, aby sa jazero aspoň čiastočne obnovilo. Kazachovia postavili veľkú hrádzu, aby sa zadržala voda a jazero sa začalo znova napĺňať. Aby lode netrčali uviaznuté 100 kilometrov od najbližšej vody…
Foto: Tomáš Hulík
Sú za tým aj environmentálne dôvody?
Sú za tým ekonomické dôvody, ale určite aj environmentálne pohnútky. V uzbeckej časti sa však našla ropa, čo môže brzdiť záujem, aby sa obnovil ekosystém Aralského jazera.
Ako bude prebiehať návrat koňa Przewalského?
Odlietame z Prahy a z Berlína, na projekte totiž spolupracuje aj nemecký partner Frankfurtská zoologická spoločnosť (Zoologische Gesselschaft Frankfurt bola založená už v roku 1858), takisto Európska asociácia zoologických záhrad a akvárií (EAZA). Dovezieme prvých osem koní. Vďaka šikovnosti súčasného riaditeľa Zoo Praha Miroslava Bobka a dobrej vôli Armády ČR sa podarilo na tento transport zabezpečiť české transportné vojenské lietadlá. Dovezieme tam tri samce a päť samíc. V Zlatej stepi sú už pripravené veľké výbehy. V aklimatizačnom výbehu sa pokúsime vyskladať jeden hárem zložený z jedného samca a piatich samíc. Zvyšné dva samce budú čakať na ďalší transport, respektíve budú v zálohe, keby sa niečo stalo s prvým samcom.
A kedy ich vypustíte z výbehov do voľnej prírody?
Po roku. Musíme mať istotu, že sa dobre aklimatizujú. Podmienky sú tam relatívne drsné, trochu iné ako v Európe. Hoci kone sa aktuálne nachádzajú v Dolnom Dobřejove, ktorý prezývajú Česká Sibír, keďže je tam relatívne chladno. No predsa len európske podnebie je miernejšie ako kontinentálne ázijské.
Akú úlohu v tom celom mohlo zohrať Slovensko?
Je pravda, že sme pôvodne plánovali do toho významne zapojiť Zoo Bratislava. Ale keďže som odišiel do Prahy, riešilo sa to nakoniec už len v Prahe. Treba pochopiť, že je to aj o ekonomickej sile konkrétnej zoo a o jej postavení v rámci iných záhrad vo svete. Praha je na absolútnej špičke, je považovaná za jednu z top záhrad na svete. Zatiaľ čo slovenské zoo sú skôr na opačnom konci, a to je, žiaľ, veľký problém. Praha si už niekoľko rokov zo vstupného buduje fond práve na podporu takýchto projektov na ochranu biodiverzity a voľne žijúcich zvierat.
Možno návrat koňa Przewalského označiť za jeden z najúspešnejších reintrodukčných projektov v súčasnosti?
Ide o jeden z najväčších projektov takéhoto druhu, a to dokonca celosvetovo. Zahraničné záhrady si to začínajú všímať. Dôležité však je, aby to malo dostatočnú publicitu, aby sa o tom vedelo, aby sa poukázalo na to, aké je náročné vrátiť akýkoľvek živočíšny druh späť do prírody, keďže vzdelávanie je ďalšou podstatnou úlohou zoologických záhrad. Aby sme nakoniec pochopili, že aj iná časť prírody potrebuje pomôcť, nemusí to byť len ikonický druh, ako je kôň Przewalského. Svojho času sme robili niečo podobné s rysom ostrovidom. Vychovali sme dve mláďatá v ľudskej opatere a vrátili sme ich do prírody. Išlo o jeden z mojich najúspešnejších projektov, najmä z filmárskeho hľadiska. A podobných projektov je viac.
Rysy ste vracali v roku 2008. Ako sa majú dnes?
Predpokladám, že už nežijú. Vo voľnej prírode sa nedožívajú vysokého veku. Šesť rokov som ich chodil stopovať. Podľa stopových dráh sme usúdili, že minimálne samec sa udržal v okolí chaty, kde sme ich vypúšťali, v Národnom parku Veľká Fatra. Aj keď minulý rok mi niektorí ľudia povedali, že rysy rovno ulovili pytliaci – poľovníci, ktorí tam v tom čase pôsobili. Či je to pravda, to už nikto nevie. Ja som bol presvedčený o tom, že aspoň samec si našiel teritórium v okolí chaty, kde bol vychovaný. Samička sa posunula niekde mimo doliny. Krátko po tom, čo sme zvieratá vypustili, samec sa nafotil na fotopascu, asi po mesiaci, a potom po polroku znova. Musel to byť on, pretože vzor škvŕn je u zvierat nezameniteľný, je to niečo podobné ako u človeka odtlačok prsta.
Čítajte viac Vrátili sa zubry! Ale chce ich vôbec niekto?
Do slovenskej krajiny sa v posledných rokoch vracia zubor, ale aj bobor. Ako dlho tu chýbal?
Na našom území bol bobor vyhynutý asi 150 rokov. V Rakúsku ho pomohla vrátiť pred 50 rokmi Johanna Sieber z Ekologického inštitútu Konrada Lorenza vo Viedni, odtiaľ sa rozšíril aj k nám, prvého sme zaznamenali už v 70. rokoch. Odvtedy sú bobry na našom území prítomné a ja som sa im veľmi intenzívne venoval počas štúdií na vysokej škole. Môj prvý film sa takisto venoval bobrom. To bolo v čase, keď ešte neboli také „rozbehnuté“, ale dnes sa už v slovenskej prírode veľmi dobre ujali. Bobor je fenomenálny druh v tom, že je po človeku a možno ešte po slonoch jedným z mála živočíšnych druhov, ktoré si aktívne pretvárajú krajinu na svoj obraz. Vidno to na jeho staviteľských úspechoch, pokiaľ ide o hrádze a hate, ktorými si udržiava komfort svojho bývania. Robí to jednak kvôli bezpečnosti, ale napríklad aj kvôli doprave dreva. Bobor je veľmi inteligentný druh.
Vracia sa bobor do krajiny v pravý čas?
Vedci raz vykonali štúdiu, kde zistili, že bobor predstavuje absolútne kľúčový druh pre fungovanie krajiny, najmä spravovanie a zadržiavanie vody. Človek by vo veľmi vysokom percente prípadov postavil hrádzu zhruba na rovnakom mieste ako bobor. A preto by bolo aj dnes užitočné mať bobry na miestach, kde bývajú časté povodne. Bobor totiž dokáže tlmiť, splošťovať povodňové vlny, dokáže zachytávať vodu. Čo je práve pri klimatickej zmene podstatná záležitosť. Nehovoriac o tom, že bobor vytvára podmienky pre život mnohých ďalších druhov.
Foto: Tomáš Hulík
Ale do akej krajiny sa to bobor vlastne vracia?
Je to už zmenená krajina. Ale je fascinujúce, ako ju bobor dokáže revitalizovať. Všetky tie melioračné kanály, ktoré boli umelo urobené a dnes nie sú využívané, dokáže bobor napraviť. Takisto vie dať do poriadku zregulované potoky. Prehradí ich, vleje do územia vodu. Bobor je veľmi, veľmi užitočný druh. Každý pozná vetu a každý ju aj často používa – zabi bobra, zachrániš strom. Ale je to nezmysel.
Ako by mala znieť nová veta o bobrovi?
Zasaď bobrovi strom, nech má z čoho stavať (smeje sa).
Nenakrúcali ste a nefotili len krásy Slovenska. Vaša tvorba ukazovala aj druhú stránku mince, ako to naznačuje názov vášho filmu – Odvrátená strana Slovenska. V roku 2021 ste vydali knihu s rovnakým názvom. Vyšla však v dobrom čase?
Nie. Nábeh bol veľmi dobrý, bolo to prezentované v médiách, ale práve pri vydaní knižky a velikánskej výstave v Slovenskom národnom múzeu sa naplno spustili covidové opatrenia. Výstavu sme museli z jedného dňa na druhý zatvoriť, akurát hneď po nainštalovaní výstavy. Mala byť otvorená pol roka, nakoniec bola otvorená asi iba dva týždne… Odvrátenú stranu Slovenska som si uvedomil práve pri nakrúcaní krás Slovenska v roku 2010. Vtedy som si začal detailne všímať, že všetky tie naše ikonické pamiatky nie sú až také veľmi pekné. Keď sa ne pozriete zblízka, nedokážete nájsť pekný čistý záber, ktorý by si filmár želal. Buď je pamiatka ošarpaná, alebo sú tam paneláky, alebo je tam niečo iné rušivé. Začalo sa to najprv fotografickým projektom. Tých absurdít toho nášho hlúpeho správania jednak k prírode, ale aj ku kultúrnemu dedičstvu a k našej histórii je tak hrôzostrašne veľa, že to vyústilo do samostatného projektu Odvrátená strana Slovenska. S Pavlom Juračkom sme tento film nakrúcali spoločne s tou peknou stránkou. Volali sme to – škaredé a pekné Slovensko.
Foto: Tomáš Hulík
Foto: Tomáš Hulík
Čo sa nakrúcalo ťažšie?
Paradoxne to pekné! Tam sme museli naozaj veľmi hľadať pohľady na pamiatky, aby nebolo vidieť tlak súčasnej civilizácie, aby vyzneli tak, ako boli postavené v konkrétnej epoche. Odvrátená strana sa nakrúcala veľmi jednoducho. Lebo je prítomná skoro všade. Deštrukcia je skoro všade. A nejde len o ničenie životného prostredia. Vnímam na celom Slovensku deštrukciu vzdelania, klasickej etiky, slušného správania, základov, ktoré by mali patriť k osobnostnej výbave človeka.
Aké Slovensko vidíte dnes?
(Veľmi dlho sa smeje). Napíšte tam iba – a začal sa smiať… Viete, človek má vždy nejaký vzor. V tínedžerskom veku je to nejaká kapela, herec, potom sa to mení na obľúbeného spisovateľa, výtvarníka, divadelného herca, možno operného speváka, čo považujem za vyššiu úroveň. Ale u nás ľudia vzory veľmi nemajú. A to je problém. Práve to som si uvedomil počas nakrúcania oboch filmov. Že nám hapruje vzdelanie, chýba všeobecný rozhľad a prehľad. Bez týchto vecí to asi ďaleko nedotiahneme. A preto je spoločnosť v takom stave, v akom je. Sme rozpoltení, odbornosť je nahradená ideológiou a tie vzory, ktoré by mali byť prospešné, sú prospešné akurát samy pre seba a pre úzku skupinu ľudí.
Tomáš Hulík
Prírodovedec, dokumentarista, fotograf. Podieľal sa na vedeckých a fotografických expedíciách v Mongolsku, Keni, Indonézii, Malajzii, Južnej Kórei, na Borneu či Sachaline. Nakrútil viacero dokumentárnych filmov o divokej prírode, je držiteľom mnohých fotografických cien. Bol povereným riaditeľom v Zoo Bratislava, vlani pôsobil ako poverený riaditeľ Národnej zoologickej záhrady Bojnice.