Ministerstvo životného prostredia pod vedením Tomáša Tarabu, nominanta Slovenskej národnej strany, vydalo pokyn prepustiť časť zamestnancov v slovenských národných parkoch aj v chránených územiach. Výrazne sa okrešú financie. Možno hovoriť v prípade národných parkov o prezamestnanosti či o plytvaní? Ako sme na tom v porovnaní so susednými krajinami? A ako sa môže prepúšťanie nakoniec prejaviť?** Odpovedá Tarabom odvolaný riaditeľ Správy NAPANT-u Marek Kuchta**, jedna z tvárí kampane Osloboďme národné parky, ktorá pred pár rokmi prispela k reforme národných parkov.
Národné parky majú prepustiť 80 zamestnancov. Prepúšťať majú aj ďalšie chránené územia, vo všetkých má ísť dokopy o približne 230 ľudí. Možno považovať počty zamestnancov v národných parkoch na Slovensku za zbytočne vysoké?
Nie, práve naopak. Počty zamestnancov v slovenských národných parkoch sú v pomere k rozlohe ich územia, k počtu spravovaných hektárov násobne nižšie oproti tomu, čo je bežné v zahraničí.
Koľko ľudí zamestnávajú národné parky napríklad v susednom Poľsku? Ako je to v Nemecku?
V Poľsku Tatranský národný park zamestnáva v prepočte 7,5 človeka na tisíc hektárov. V Nemecku Národný park Bavorský les 9,5 človeka na tisíc spravovaných hektárov, ďalší nemecký Národný park Čierny les má 11 zamestnancov na tisíc hektárov. A na Slovensku? U nás sú tie čísla najčastejšie niekde medzi 0,6 až tromi zamestnancami. V Nízkych Tatrách je to 0,6. Vo Vysokých Tatrách je to okolo dvoch zamestnancov. Takže už z toho vidíme, že je to diametrálne odlišné ako v zahraničí a určite nemožno hovoriť o tom, že naše národné parky sú predimenzované.
Ministerstvo životného prostredia ide výrazne obmedziť aj financovanie národných parkov. Ako sme na tom v porovnaní so zahraničím?
Jeden národný park v Nemecku dostáva viac financií ako všetky naše národné parky dokopy. Aj to nejde o veľký národný park, hovorím o Národnom parku Bavorský les, ktorý dostáva 24 miliónov eur ročne. Veľkosťou je porovnateľný s našou Malou Fatrou, čo je tiež menší park v rámci Slovenska. Slovenské národné parky tento rok dostanú spolu zhruba 14 miliónov eur.
Hrozí, že obce a verejnosť prídu o možnosť vyjadriť sa k veľkým stavbám v ich okolí – k priehradám, vodným elektrárňam, spaľovniam.
Ako si vysvetľujete snahu prepustiť desiatky ľudí v národných parkoch?
Je očividná snaha ministra životného prostredia Tomáša Tarabu oslabiť slovenské národné parky. Otázne je, prečo? Ide o plnenie predvolebného sľubu alebo otvorenie dverí biznisu s drevom či developerskému podnikaniu? Ja si myslím, že je to o kombinácii týchto vecí.
Foto: Andrej Barát
Riaditeľ Správy Národného parku Slovenský kras Milan Olekšák sa otvorene postavil za všetkých svojich zamestnancov, vystúpil proti prepúšťaniu a odporučil Tomášovi Tarabovi, aby v rámci úsporných opatrení začal s redukciu štátnych tajomníkov, z troch na jedného. Hneď na druhý deň ho Taraba odvolal. Ako to vnímate?
V prvom rade musím povedať, že Milan Olekšák, hoci mu za jeho gesto patrí veľký rešpekt, vôbec nebol jediným. On to urobil verejne. Ale neverejne odmietli prepúšťanie aj ďalší riaditelia národných parkov a mnohí riaditelia chránených krajinných oblastí (CHKO). Minister v tomto narazil na výrazný odpor, čo naznačuje, že to nemal vôbec dopredu premyslené. Nepoznal situáciu v národných parkoch a CHKO. A potom je tu ešte druhá rovina. Akokoľvek toto prepúšťanie a okresávanie rozpočtu mediálne víri vody a môže to mať veľmi zlý dosah na národné parky a chránené územia, stále to môže plniť aj druhotnú úlohu. A to v tom, že to zakrýva ďalšie oveľa vážnejšie zásahy do ochrany prírody, na ktorých minister Taraba pracuje.
Čítajte viac Obetujeme pre chúťky moci prírodu aj obyvateľov?
Aké máte na mysli?
Napríklad zásah do zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie alebo zákona o emisných povolenkách. V prvom prípade hrozí, že obce a verejnosť prídu o možnosť vyjadriť sa k veľkým stavbám v ich okolí – k priehradám, vodným elektrárňam, spaľovniam a podobne. Môže to dopadnúť tak, že keď sa bude plánovať veľká stavba, verejnosť sa o tom nemusí vôbec dozvedieť. Takáto stavba môže prejsť schvaľovacím procesom, kde o nej budú rozhodovať len úrady. A tie môžu túto stavbu nakoniec povoliť bez toho, aby sa o tom dozvedeli obce v okolí, občania alebo mimovládne organizácie, ktoré občanov združujú.
Mohli by sa vďaka tomu na Slovensku znova oživiť projekty na ťažbu uránu, ropy či zlata, ktoré majú vážne a dlhodobé následky na životné prostredie?
V pripravovanom návrhu sa vylučuje verejnosť v prípade vodných stavieb, lyžiarskych stredísk, veterných turbín, rozšírenia spaľovní a ďalších stavieb. Ťažba uránu by sa mala naďalej posudzovať aj so zapojením verejnosti.
Môže sa reálne stať, že občan jedného dňa zistí, že mu „pod oknami“ rastie spaľovňa, budú tam bagre a už nebude mať šancu s tým niečo robiť?
Konkrétne pri spaľovni by sa občania nemuseli dozvedieť o jej rozšírení, pri mnohých iných spomínaných stavbách ani o ich vzniku. A dokonca sa o tom nemusí dozvedieť ani obec či mesto, ktoré s nimi susedia!
Čítajte aj Čo je viac? Mäsožravka alebo nerasty?
Tomáš Taraba najnovšie predložil návrh do legislatívneho procesu, podľa ktorého by on sám ako minister rozdeľoval príjmy z emisných kvót. Ide zhruba o 300 miliónov eur ročne. V minulosti bolo stanovené, že 35 % z týchto peňazí dostane priemysel, 55 % malo ísť mestám a obciam na zatepľovanie, vodovody a kanalizácie, 10 percent národným parkom. Po novom má o rozdelení rozhodovať minister životného prostredia. Čo to môže priniesť, ak tento návrh prejde?
Najprv k národným parkom. Momentálne je pre ne toto zdroj financií číslo jeden. Ide o 90 % ich rozpočtu. Ak im škrtneme tento zdroj, tak jednoducho nebudú mať peniaze. Buď ich budeme musieť zavrieť, alebo budeme musieť nájsť iný zdroj, o čom zatiaľ nikto nehovorí. A po druhé, išlo o systém, ktorý nejakým spôsobom fungoval, niečo garantoval, a teraz sa tento systém zruší a moc rozdeľovať tieto peniaze sa presunie do rúk ministra, ktorý je podľa mňa nespoľahlivý. Bude môcť o týchto peniazoch svojvoľne rozhodovať. A bude môcť rozhodovať tak, že ich bude prideľovať ľuďom, ktorí sú s ním politicky spriaznení, sú v tých „správnych“ stranách, vyhovujú jeho politickému presvedčeniu. A tí, ktorí nie sú v tejto línii, obídu nakrátko. Môže sa stať, že mnohé obce a mestá z týchto peňazí, ktoré boli takisto ich dôležitým príjmom, nič neuvidia. A tak nebudú mať za čo dobudovať kanalizáciu.
Práve to Taraba pritom sľuboval prioritne riešiť z pozície ministra…
Napríklad. Ale na kanalizáciu sú aj iné zdroje. Ale prečo nevyužívať aj tieto peniaze, keď potrebujeme kanalizáciu a ďalšie investície v tomto smere urýchliť.
Situácia v rezorte životného prostredia si vyžaduje, aby ľudia zbystrili pozornosť a prispeli k tomu, aby tento úpadok zastavili.
Bude prepúšťanie v národných parkoch niečo, či si bežný človek nevšimne? Alebo to, naopak, môžu pocítiť návštevníci a obyvatelia národného parku?
Obyvatelia a vôbec celý región to pocítia trojako. Jednak budú mať viac nezamestnaných, pretože týchto ľudí prepustia. A namiesto toho, aby národné parky vytvárali pracovné miesta, ako sa to deje v zahraničí, kde sú často najväčšími zamestnávateľmi v regióne, slovenské národné parky budú prehlbovať nezamestnanosť. Druhý efekt je v tom, že sa nebudú môcť starať o svoju infraštruktúru, ako sú chodníky, značenie, útulne a podobne. Toto bude chátrať. Národné parky budú stále menej a menej konkurencieschopné, čo už dnes sú, a to opäť neprospieva regiónu. Nuž a po tretie, bude oslabená schopnosť národných parkov vydávať kvalitné stanoviská. Napríklad k výstavbe alebo k ťažbe dreva v ich územiach, čo sa veľmi pravdepodobne prejaví v uvoľnení výstavby a k zopakovaniu scenára, aký poznáme napríklad z Demänovskej doliny.
Foto: Andrej Barát
Môže sa to prejaviť aj v širšom regióne, než je územie národného parku?
Áno, určite môže. Pretože národné parky nevydávajú stanoviská len vo vlastnom území národného parku, ale aj v jeho ochrannom pásme, ktoré je oveľa väčšie, plus v kompetenčnom území, ktoré už predstavuje veľmi veľké regióny. V prípade Správy Národného parku Veľká Fatra je to celý Turiec, v prípade Správy Národného parku Nízke Tatry je to celé severné Horehronie, Správa TANAP-u je previazaná s veľkou časťou Liptova. Všetky tieto regióny budú dotknuté tým, že správy národných parkov nebudú stíhať dobre odôvodniť stanoviská. A tak sa budú otvárať dvere investičným zámerom na miestach, kde nemajú čo hľadať a kde môžu poškodiť tie najcennejšie časti našej krajiny.
Pôsobili ste ako riaditeľ Správy Národné parku Nízke Tatry. Ako konkrétne sa tu môže prejaviť avizované prepúšťanie?
Práve NAPANT je dobrým príkladom územia, ktoré je ohrozené veľkým náporom stavebných zámerov až developerského charakteru. Ak tam nebudú personálne kapacity na to, aby zamestnanci, odborníci kvalitne zargumentovali stanoviská, ktoré budú zamietavé k výstavbe, tak je tam veľké riziko, že okresné úrady rozhodujúce podľa týchto slabo zdôvodnených stanovísk budú nakoniec vydávať súhlasné rozhodnutia k výstavbám. A tak sa nám bude v iných dolinách opakovať presne ten scenár z Demänovskej doliny, kde výstavba poznačila celé územie.
Foto: Andrej Barát
Foto: Andrej Barát
Ako vnímate ďalšie personálne výmeny a prepúšťania na ministerstve životného prostredia a v podriadených organizáciách?
Ako snahu podkopať samotnú podstatu týchto inštitúcií. Nie je to nič iné, ako to, čo sa deje aj v iných sférach a čo sa napríklad udialo pri rušení špeciálnej prokuratúry, čo sa deje pri snahe rozbiť RTVS. Toto je to isté, len sa to odohráva trochu iným spôsobom – rozoberaním základov, a nie rozpustením inštitúcie. Je to súčasť podkopávania ďalších inštitúcií na Slovensku, ktoré tu niečo garantujú, chránia, ktoré dávajú veciam pravidlá. Nuž a tieto zmeny v rezorte životného prostredia môžu mať nedozerné následky v podobe stavebného, až developerského, eldoráda.
S akými pocitmi ste pôvodne nastupovali na post riaditeľa Správy NAPANT-u?
Bol to veľký pocit nádeje, entuziazmu z toho, že môžem konečne realizovať vízie, ktoré sme dlho v ochrane prírody mali a nikdy sa neuskutočnili, nedostali priestor. Priblížiť národný park postupnými krokmi k tomu, čo vidíme v zahraničí, čo tam ľudia obľubujú a čo prospieva regiónu. Na druhej strane som tam išiel s veľkou úzkosťou, ako budem prijatý, pričom som vedel, že ma tam nečakajú s otvorenou náručou. To sa v podstate aj potvrdilo. Možno aj väčšia časť personálu sa môjmu príchodu až tak nepotešila, lebo znamenal zmenu. Na druhej strane som tam našiel veľmi veľa motivovaných kvalitných ľudí, ktorých si veľmi vážim.
Foto: Andrej Barát
Foto: Andrej Barát
A s akými pocitmi ste odchádzali?
V prvom momente asi prevážil pocit nejakého uvoľnenia, upokojenia a opadnutia stresu, lebo to bol veľmi náročný „džob“. Čo vyplýva z celkového nastavenia. Pracovné podmienky pre zamestnancov a manažment nie sú dobré nielen v národných parkoch. Nie je to chyba ministerstva životného prostredia, ale celkovo dlhodobo zlého manažmentu tohto štátu, ktorý veľmi pokrivkáva a má ďaleko od profesionálneho spravovania krajiny. Na druhej strane na mňa doľahol smútok, sklamanie z toho, že keď sa už konečne začali mnohé veci vyvíjať dobrým smerom, tak to ustalo. Mali sme rozbehnuté mnohé investičné projekty, ktoré mohli národný park posunúť ďalej, rekonštrukcie objektov, plánovanú školu v prírode, zlepšovanie stavu chodníkov, vytvorenie ponuky sprevádzania. Všetky tieto projekty, na ktorých sme začali pracovať, teraz ostali s otáznikom, či budú niekedy dokončené a či ľudia budú mať z nich niekedy úžitok.
Prežijú národné parky?
Ako inštitúcie áno. Ale vyzerá to na roky stagnácie, v pokračovaní ich veľmi nedostatočnej ochrany, ktorú sa len nedávno konečne začalo dariť zlepšovať. Veľmi rýchlo tento dobre naštartovaný trend obrátime. Na nejakú nádej na rozvoj, zlepšenie služieb, kvalitné návštevnícke centrá, ponuku sprevádzania ľudí v prírode, tak na to môžeme bez personálu zabudnúť. A obávam sa, že v dôsledku všetkých tých vecí, ktoré som spomínal, utrpí aj samotná príroda v našich národných parkoch, ktoré mali byť výkladnou skriňou našej krajiny. Ale nevidím to bezvýchodiskovo.
Aké môže byť riešenie?
Neupadať do bezmocnosti! Myslím si, že situácia v rezorte životného prostredia si vyžaduje, aby ľudia zbystrili pozornosť a prispeli k tomu, aby tento úpadok zastavili alebo aspoň spomalili. Viem, že sa to dá. Videli sme to mnohokrát na Slovensku, politici nakoniec vypočujú hlas ulice, ovplyvnia ich rôzne akcie, publikovanie podložených faktov a informácií. Ale toto všetko potrebuje skutočne veľkú podporu ľudí.
Marek Kuchta
Foto: Andrej Barát
Analytik, aktivista. Vyštudoval Ekonomickú univerzitu vo Viedni. Viac ako 10 rokov pôsobil vo Viedni ako manažér v oblasti digitálneho marketingu. Ako terénny pracovník sa podieľal na výskume pralesov v Európe – Remote Primary Forests. Bol koordinátorom kampane Osloboďme národné parky pod záštitou iniciatívy My sme les, OZ PRALES a ďalších 27 organizácií, ktorá podporila presadenie reformy národných parkov. Bol tiež organizátorom žilinskej odnože hnutia Fridays for Future. Od novembra 2022 do januára 2024 bol riaditeľom Správy Národného parku Nízke Tatry. V súčasnosti opäť pôsobí v iniciatíve My sme les.