Rozhodli sa ju podporiť v najnovšej iniciatíve Deťom Ukrajiny, ktorá vznikla vďaka trom dobrovoľníckym organizáciám All4Ukraine, Berkat Slovensko a Nezlomní. Symbolicky na Medzinárodný deň detí spustili finančnú zbierku na terapeutické detské tábory, aby pomohli deťom prekonať traumy z vojny. Zhovárame sa s jedným zo zakladateľov režisérom a dokumentaristom Pavlom Pekarčíkom, ktorého film z Ukrajiny – Svetloplachosť bol slovenským kandidátom na Oscara.
Pred pár dňami ste sa vrátili z Charkovskej oblasti. Aká je tam situácia z vášho pohľadu?
V Charkove je situácia permanentne zlá. Na Ukrajine je rôzna miera ohrozenia. Ukrajinci sú veľmi vtipní ľudia a majú na to dobrý vtip. V Kyjeve na benzínke tankuje asi 20 áut, keď zrazu niečo v okolí buchne. Všetci sa vrhnú na zem, len dvaja ľudia zostanú stáť a tankujú ďalej. Jeden sa pozrie na druhého a opýta sa – vy ste tiež Charkovčan? To ilustruje zmysel pre humor tohto národa, ale aj úroveň toho, čo je na Ukrajine dnes normálne. Oproti Bratislave alebo Michalovciam je to v Charkove katastrofálne. Charkov je mesto veľké ako Praha, elektrina je tam často pustená len pár hodín denne. Aj v noci, keď zapojíte mobil do zásuvky, modlíte sa, aby ste si ho aspoň trochu nabili.
Ak tu máme nejakých politikov, ktorí to spochybňujú, myslím si, že aj s nimi by to pohlo a začali by aj oni prejavovať súcit.
Ako prebiehajú ruské útoky?
Rusi mesto terorizujú útokmi na infraštruktúru. Na starú sovietsku neriadenú bombu primontujú krídelká a GPS navádzanie. Bomba kĺže vzduchom a dokáže takto letieť možno aj 40 až 50 kilometrov, podľa toho, z akej výšky ju zhodia. A tak do Charkova teraz permanentne padajú 250-kilogramové nálože, čo je pomerne dosť. Charkov má jedno šťastie, že v jeho okolí je protivzdušná obrana, ktorá bráni ruským lietadlám v tom, aby lietali až k hraniciam. Lebo v takom prípade by dokázali zhadzovať väčšie bomby, 500– aj 1 500-kilogramové. Také, ktorými spustošili napríklad Avdijivku. Treba si uvedomiť, že Ukrajina je veľmi veľká, dve alebo tri batérie Patriotov celej krajine veľmi nepomôžu. Rusi sa k Avdijivke dostali veľmi blízko a tam mohli zhadzovať veľké bomby.
Foto: Pavol Pekarčík
Darí sa Charkovu odolávať?
Je to veľmi odolné mesto. Ukrajinci sú veľmi odolní a vynaliezaví. A aj vedenie mesta je logisticky mimoriadne schopné. Radšej si ani nepredstavujem, ako by sme sa pri takom tlaku správali my.
Ako dlho sa už venujete Ukrajine?
Východu asi od roku 2016, a tak intenzívnejšie od začiatku eskalácie konfliktu, ktorý Ukrajinci nazývajú plnoformátová vojna. V marci po vypuknutí vojny sme s Ivanom Ostrochovským vycestovali na Ukrajinu, skončili sme v meste Charkov, kde sme nakrútili film Svetloplachosť. O deťoch, ktoré sa tri mesiace ukrývali v metre. Keď vidíte tú mieru deštrukcie, nedá vám to, aby ste tým ľuďom nepomohli. Nedá sa to obísť. Bol som tam dlho, z prvého roka možno sedem mesiacov. Našiel som tam takú dobrú veselú partiu ukrajinských psychológov, ktorí chodia do postokupovaných teritórií. Začali sa venovať deťom, čo je super, pretože tie deti majú za sebou ťažké traumy spojené s prebiehajúcim konfliktom.
Čo zostalo po Rusoch?
Ukrajinskej armáde sa podarilo oslobodiť skoro celú charkovskú oblasť za veľmi krátky čas. Rusi utekali, nechali za sebou kopu techniky, transportérov. Ale aj mín. Aby ste tomu lepšie rozumeli, predstavte si všetky parčíky trebárs v Bratislave, ako sú obohnané páskou – pozor, míny! Už je vyše roka po oslobodení, no stále zostávajú obrovské časti územia zamínované rôznymi druhmi mín. Deti vedia, že môžu byť len na asfalte. Človek sa na ne pozerá, ako sa hrajú… Zrazu má pocit, že každá energia, ktorú investuje do pomoci týmto deťom, prináša pocit zmysluplnosti. A to nehovorím iba o sebe. Takýchto ľudí je veľa, mnohí stále pomáhajú, dobrovoľne, sami, za nič, len z princípu. Zažívame výkrik dobrovoľníctva. Je tu kopec ľudí, ktorí pomáhali na hranici, skladali sa na sanitky. A to je pekné v našej spoločnosti. Vidíme solidaritu, emočnú zrelosť, súcit.
Čítajte viac Ľudia na Slovensku sú omnoho lepší, ako si sami o sebe myslia
Na akom filme ste tam aktuálne pracovali?
Spolu s režisérkou animovaných filmov Kris Saganovou by sme chceli nakrútiť hybridný dokumentárno-animovaný film. Ona by chcela robiť s deťmi arteterapiu, príbehy by rozprávala s deťmi cez animovaný film, a ja budem dotáčať niečo dokumentárne. Kvôli tomu sme tam aj teraz boli, robíme zber materiálu. Sú to ťažké príbehy… Ja som to na tej terapii nevedel vydržať. Mal som pocit, že tam nemám čo hľadať. Ako filmár stále premýšľam nad tým, ako to eticky spracovať.
Strávili ste nejaký čas v dedine Cirkuni. Ako sa vám tam nakrúcalo?
Je to dedina asi jeden a pol kilometra od mesta Charkov. Počas nakrúcania sme sa motali po rozbitej škole, pričom bolo asi osem vzdušných poplachov. Deti utekali do krytu. Dvakrát bol za ten čas v obci delostrelecký prepad. To znamená, že na druhom konci obce padla delostrelecká salva, to je realita spred týždňa a pol. Takto tam tie deti žijú. Asi 90 percent domov v dedine je zničených, steny sú spadnuté, namiesto striech vejú igelity. Je to veľmi ťažko obývateľné. My si to ani nevieme predstaviť. A je to chyba nás dokumentaristov, že nedokážeme odtiaľ priniesť emóciu presne takú, a v tej mierke, aká tam je.
Ako to myslíte?
Nie sme asi dosť dobrí. Keby sme dokázali takéto emócie priniesť, tak by sme nemali Slovensko rozdelené na dve polovice. A nemali by sme tu takú extrémnu skupinu, ktorá neverí tomu, čo sa tam deje. Podľa mňa je to naša chyba, že to nevieme urobiť ako filmári tak dobre, aby to pochopili všetci.
Foto: Pavol Pekarčík
Aj napriek ťažkej situácii v Cirkuni žijú rodiny. Kde môžu nájsť útočisko?
Obecný úrad vyčlenil jeden dom, z tých, ktoré majú celú strechu, na zriadenie komunitného centra. Zorganizovala to tam jedna veľmi šikovná žena, ktorá si získala rešpekt medzi vojakmi aj samosprávou, Aňa Vovk, šéfka dobrovoľníkov. Patrí k tomu typu ľudí, ktorí vás chytia za srdce. No a jej sa tam podarilo zaviesť internet. Stále sa bavíme o dedine, v ktorej je zničených 90 percent domov, trištvrte dňa nefunguje elektrina, nejde voda, sú tam veľmi ťažké podmienky pre život. Do komunitného centra chodia mamy s deťmi. Matky si vybavujú prácu, chatujú, komunikujú. Deti sú so psychológom, s logopédom, pedagógom, učia sa. A práve tu sme tie deti videli asi prvýkrát šťastné.
Vďaka škole?
U nás možno niektoré deti nemajú rady školu. Ale tam sú vďačné za každý moment, keď sú spolu, môžu sa socializovať. Tam si ľudia vážia úplne iné veci. Ale takáto bola situácia asi pred týždňom. Stále sa to zhoršuje. Rusi sú už asi dve dediny od Cirkuni. Snažia sa dostať bližšie k Charkovu, asi aby mohli presunúť delostrelectvo. Potom by dokázali mesto terorizovať delostreleckými granátmi, ktoré sú pre nich lacné a ktoré dovážajú napríklad aj zo Severnej Kórey. Čím je munícia lacnejšia, tým väčšie množstvo môžete vystreliť, tým väčší je valec deštrukcie.
Čítajte aj Čo na Ukrajine zabíja viac než bomby?
S akými pocitmi sa po tom všetkom človek vráti domov na Slovensko?
Čo vám poviem… (nadlho sa odmlčí). Uvedomujem si, že robím rozhovor do novín, a preto to asi neotvorím úplne. Ale človek je frustrovaný. Aj na Ukrajine sa cez sociálne médiá tlačia naratívy ruskej propagandy, ale Ukrajina je zjednotená. Propaganda veľmi šikovne využíva akékoľvek „skulinky“, drobné zaváhania, akékoľvek náznaky korupcie, rozdelenia. Keď nájde takúto medzeru, už aj sa pchá dovnútra. Akurát na Slovensku to už nie sú medzery, u nás sú rozštiepené a zlomené celé stromy. Vychádza to tu ruskej propagande perfektne, stačí, keď sa pozriete na štatistiky zo sociálnych sietí, čo ľudia sledujú. A to prináša pocit frustrácie. Jeden deň vidíte, ako dopadajú strely na obyvateľov, kontrolujete si neustále lekárničku, či ju máte pri sebe, riešite prežitie – a o dva dni prídete na Slovensko a zistíte, že obyvateľov najviac vytáča, že benzín stúpol o štyri centy alebo neraz riešia nejaké vymyslené problémy, úplné hlúposti.
Ste jedným zo zakladateľov iniciatívy Deťom Ukrajiny, ktorá sa spustila symbolicky na Medzinárodný deň detí. Čo bolo impulzom?
Keď ste na mieste a vidíte matku s dieťaťom pred domom, ktorý má polovicu strechy z igelitu a opýtate sa jej, prečo neujde, úprimne sa na vás zahľadí a povie – ale čo ja budem robiť v noci v Ľvove na stanici? Treba brať ohľad na to, že na Slovensku aj na Ukrajine sú rôzne vrstvy obyvateľstva. Sú ľudia, ktorí sú šikovní, majú finančnú rezervu. Prestavte si, že bývate v Bratislave, keď sa dozviete, že niekto, kto nás napadol, je už v Banskej Bystrici. Bolo by to pre vás nepríjemné, ale sadnete do auta, vycestujete do Frankfurtu, zaplatíte si hotel na 10, 14 dní, nájdete si prácu, začnete niekde umývať riady. Ale nie všetci ľudia majú takúto predstavivosť a sebadôveru. Niekto, kto celý život prežil tak, že nevyšiel zo svojej obce, je napríklad z dediny Reľov alebo Zálesie a najďalej bol v nemocnici v Kežmarku, tak takýto človek si nevie predstaviť, že odíde tak ďaleko od niečoho, čo vybudoval alebo čo ho drží. Keď som sa v charkovskom metre pýtal ľudí, prečo tam stále sú, prečo neutekajú, dostával som často rovnakú odpoveď. Človek si celý život sporil, splácal nejaký úver a jeho jediný majetok je byt niekde v paneláku. A v tomto sú mnohí Ukrajinci podobní Slovákom. Najväčšiu finančnú vec, operáciu čo v živote urobíte, často predstavuje panelákový byt a vám sa z neho nechce ísť preč, aj keď vidíte rozbité okná, zbúrané steny. A tak sa rozprávate s matkou a dieťaťom, bývajú v rozbitom dome bez elektriny a vody, lebo je zničená infraštruktúra, a vy pochopíte, že nemajú kam ísť.
Foto: Pavol Pekarčík
Ako to dolieha na deti?
Deti v charkovskej oblasti nechodia už štvrtý rok do školy. Vzniká veľká vzdelanostná medzera. Ukrajina začína mať stratenú generáciu. Zhováral som sa so šéfom jednej neziskovky, s človekom, ktorý pracuje s deťmi z prifrontovej oblasti. Vyslovil názor, že Rusi podľa neho ničia školy plánovane. Niekde za frontom zlikvidujú dedinskú školu. A keď prestane fungovať škola, tak sa rodičia s deťmi odsťahujú a zostanú tam len starí ľudia. Územie sa postupne vyľudní, stačí „rozbiť“ školy.
Ako funguje on-line výučba na Ukrajine?
Povedal by som, že on-line vyučovanie je možno lepšie ako u nás. Ale stále je to nič oproti tomu, ako keď sa deti stretávajú, keď sú osobne s učiteľom, keď sa zhovárajú zoči-voči. Po jednom rozhovore sa mi ozvala detská psychiatrička Mária. Veľmi milá osoba. Ponúkla sa, že by rada pomáhala ukrajinským kolegom. Asi počas toho telefonátu sa zrodil celý nápad. Že by bolo dobré spojiť našu dobrovoľnícku energiu zo Slovenska a nájsť miesto v Karpatoch, kde by sme zriadili čosi ako stabilný „tábor”, bezpečné centrum. Kde sa nestrieľa, kde nepadajú žiadne rakety. Kde by sme mohli priviezť z prifrontových oblastí deti s rodičmi, učiteľmi, so psychológmi, aby sa tu mohli v pokoji venovať jeden druhému.
Kto všetko sa do iniciatívy zapojil?
Je tu sieť kamarátov, ktorí podobné tábory už robia, napríklad Jana Čavojská, Marcel Rebro, Ivan Sýkora. V spoločnosti, ktorá sa atomizuje, kde je každý proti každému, sme sa prekvapivo spojili. A to je pekná vec a základná myšlienka. Že sa pospájame, prekonáme nejaké trenia. Je v tom aj občianske združenie All4Ukraine, s ktorým sme vozili sanitky, rušičky na drony a množstvo ďalšieho materiálu na Ukrajinu. Touto našou iniciatívou chceme ukázať, že vieme pomáhať nielen sanitkami, ale pomohli by sme aj deťom z frontu. Ukázali by sme Ukrajincom, že my ich susedia chápeme situáciu a pomáhame, ako môžeme.
Kde by to centrum malo vzniknúť?
Na Ukrajine, v Zakarpatskej oblasti. Preto, aby deti nepreskakovali do iného jazyka a učili sa po ukrajinsky. Máme v slovenských školách veľa ukrajinských detí. Ale naše školstvo stále nie je pripravené na nástrahy budúcnosti, absolútne nebolo pripravené na to, že príde toľko žiakov hovoriacich iným jazykom. To znamená, že deti sa ťažko integrujú. Pozerajú sa von oknom a beží fyzika. Bolo by fajn, keby tú fyziku preberali v ukrajinčine, na ukrajinskom území a s ukrajinským učiteľom. Takže doobeda by v tábore mali normálne vyučovanie, potom by sa mali najesť a poobede by tie deti, ktoré to potrebujú a prežili traumy, mali terapie.
Na začiatku ste spomínali film Svetloplachosť. Ste v kontakte s protagonistami?
Viete, čo sa deje s hlavným hrdinom? Býva zhruba 300 metrov od zastávky metra, kde sme nakrúcali, v takom domčeku. Čo je zároveň asi 300 metrov od supermarketu so stavebninami, volá sa Epicenter. Viete, čo sa tam teraz stalo?
Viem, Rusi to tam zbombardovali, zahynulo 19 ľudí.
A viete, čo sa udeje v dome, ktorý je 300 metrov od takého výbuchu? Decká, ktoré predtým spali na poschodovej posteli, zrazu spia na zemi. Všetci tak doma spia, lebo sa boja. A s takýmito pocitmi prichádzajú aj deti do tábora. Kým zaspia, kým sa im mozog konečne vypne, mali by cítiť, že sú v bezpečí. To je jedna z posledných myšlienok, kým zaspíte ako vrece. Toto je dôležitá vec, že deti sa môžu uvoľniť, že ich nič nezabije.
Čo robia deti počas náletov v Cirkuni?
Vedľa komunitného centra majú vybudovaný kryt, asi 30 metrov. Psychologička hovorí, že keď deti počujú zvuky bômb, trepoce im srdce. Rieši to tak, že káže deťom spievať, keď utekajú do krytu. Aby nepočuli výbuchy zvukov v diaľke. Len si to predstavte, deti sa držia za ruky a spievajú. A keď sú výbuchy silnejšie, deti spievajú hlasnejšie. Celý čas sa zhovárame len o jednej dedine Cirkuni. Ale takýchto dedín je len v charkovskej oblasti iks, stačí, keď si čitateľ pozrie mapu.
Kto by mohol v špecializovanom zariadení pôsobiť?
Boli by sme radi, keby sa do toho zapojili naši detskí psychológovia alebo psychiatri, ktorí by sa mohli zúčastňovať procesu a občas aj možno poradiť ukrajinským kolegom. Spoločne by nám mohli pomôcť vybudovať niečo také, kde by sa ukrajinské deti cítili bezpečne, kde sa môžu bezpečne porozprávať, umyť si zuby, bezpečne zjesť praženicu na raňajky.
Ako sa deti snažia vysporiadať s vojnou v domácich podmienkach?
Nie som odborník. Ale zaujímavú vec mi povedala psychologička, ktorá si s deťmi spieva. Maľuje s deťmi, je to pre ne prirodzená činnosť. Asi pol roka po okupácii používali deti zo všetkých farieb len dve, čiernu a červenú. Po pol roku práce a terapií sa začala objavovať zelená aj žltá a postupne to začalo byť pestrejšie. Dali sme vytlačiť kartičky s QR kódom, aby ľudia mohli na tento projekt ľahšie prispieť a vyhľadať si informácie. Na jednej z kartičiek je čierny obdĺžnik, uprostred červený obdĺžnik a v ňom červeným napísané – bum. Je to jedna z kresieb dieťaťa a vám je hneď jasné, čo sa deje. Miera deštrukcie je naozaj taká veľká, že keď som sa vrátil, povedal som si, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som to zmenil. Je to pocit každého, kto to tam zažije. Neexistuje človek, ktorého by to nezmenilo. Ak tu máme nejakých politikov, ktorí to spochybňujú, myslím si, že aj s nimi by to pohlo a začali by aj oni prejavovať súcit.
Vo filme Svetloplachosť, ktorý bol slovenským kandidátom na Oscara, ste priniesli v prekvapivo temnom prostredí metra pod zbombardovaným mestom – nádej. Nachádzali ste ju teraz opäť?
Myslím si, že veľa závisí od nastavenia človeka. Ak je niekto pesimista a vidí deti hojdajúce sa pri rozbitej nemocnici, vníma to ako niečo, čo sa nebude dať napraviť. Ale keď to isté vníma človek, ktorý je vo svojej podstate naladený pozitívne, tak v tom vidí nádej. Že deti sa cez to prehryzú a prekonajú to. Vo Svetloplachosti ste videli v metre 1 500 ľudí. Keď je niekto zavretý niekde tri mesiace, vznikne lepkavé depresívne prostredie. Jediný element, ktorý to rušil, boli – deti. Detstvo sa nedá zastaviť. Decká hrajú futbal, lopta im spadne do trávy, ktorá je ohradená páskou, a chalani si idú po loptu. Ťažko sa to pozoruje, ťažko sa o tom hovorí, ale takéto je detstvo.
Už ste to niekde zažili?
Veľmi mi to pripomenulo príhody, keď som sa rozprával s pamätníkmi druhej svetovej vojny zo Svidníka, z okolia Duklianskeho priesmyku, z Údolia smrti. Všetci chalani sa takto hrali. Hádzali náboje do ohňa a, samozrejme, že tam boli obete. Lebo skúšali, koľko vydrží v ohni granát. Tomu odtrhlo ruku, toho zabilo. To je niečo, čo rodičia nezastavia, to sa tak deje. Takže mi to veľmi pripomenulo rozprávanie o povojnovom Československu tesne po prechode frontu. Keď sa všade váľali zbrane po zemi, všetko bolo zamínované. Munícia sa tam nachádza dodnes, na Dukle nájdete guľometné náboje, mínometné. A toto sa bude nachádzať aj na Ukrajine dlhé roky. Viete koľko tam toho Rusi sypú?! Tam nemôžete ísť do lesa na huby. Vlastne môžete, ale musíte si zobrať aj detektor kovov – hľadač mín.
Ako sa dá pracovať s týmto nebezpečenstvom v detských táboroch?
Asi najprv treba urobiť nejaký skríning detí, ktoré prišli, a podľa závažností zistení sa im individuálne odborne venovať. Chceli by sme, aby mali deti školenia, kurzy prvej pomoci. Aby si vedeli zaviazať turniket. Škrtidlo, čo máme v autolekárničke, je slabé. Turniket naozaj zastavuje krvácanie. Bolo by tiež dobré, keby sa deti napríklad učili aj samy variť. Nápadov je veľa. Ak sa naša iniciatíva podarí, bola by to dobrá vec. A je fajn, že sa k tomu hlási toľko ľudí, všetci robia zadarmo. Mám pocit naplnenia a silnej spolupatričnosti.
Môžu pomôcť aj filmy o vojne?
Tých filmov by malo byť 100! Treba ich robiť a treba ich viac. Jeden či tri, alebo desať je málo, aby sme pochopili komplexnosť tohto deja. To isté je aj s článkami. Treba dať do toho všetko, aby ten konflikt prestal. Je to niečo strašné. A deje sa to kúsok od nás, u našich susedov. Sadnete si do auta a cestujete zhruba rovnako ako na dovolenku do Chorvátska. Akurát sa neocitnete pri mori, ale na fronte.