Svoju prvú knihu s názvom Život národa je večný (vydanú v roku 2020), ktorá sa venuje Trianonu, ste napísali až po takmer štyroch desaťročiach, čo pôsobíte v diplomacii. Prečo ste sa odhodlali pre knižnú prvotinu až tak neskoro?
Akosi podvedome cítim, že patrím ešte k „starej škole“ diplomacie. Jej nepísaným pravidlom bolo, že diplomat poskytoval svoje poznatky len svojim nadriadeným, ktorí ich využili podľa vlastných potrieb. Alebo nevyužili. Inak všetko išlo do archívu, ktorý čakal aj desaťročia na prípadných zvedavcov, napríklad na mladých diplomatov. Svet sa však dramaticky zmenil tiež v tom, že mnoho vecí (ak nie všetko) sa teraz deje on-line. Archívy vo veľkej miere stratili svoj pôvodný význam. Dôležitým podnetom k písaniu bola skutočnosť, že po mojej ostatnej misii v Bukurešti mi rumunský prezident Klaus Iohannis udelil najvyššie štátne vyznamenanie, jediné v roku 2018. Symbolicky pri stom výročí vzniku dvoch štátov a historických spojencov: Česko-Slovenska a zjednoteného Rumunska. Je tam výrazne zložitejší proces ako u nás. Liberálny prezident potreboval súhlas stredoľavicovej vlády a politicky pestrofarebného parlamentu. Rumunsko nevyznamenalo Američana, Francúza alebo Nemca, ale slovenského veľvyslanca. Zrejme mala moja práca zmysel. Krátko nato sme si pripomínali sté výročie Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá má dodnes zásadný význam vo vzťahu k našej štátnosti. Uvedomoval som si to po vzniku samostatného Slovenska najmä v súvislosti s intenzívnou prácou na formovaní vzťahov s našim južným susedom. Keď prišiel podnet spolupracovať na publikácii o Trianone, neskromne poviem, že som sa cítil, z diplomatického pohľadu zdôrazňujem, dostatočne kvalifikovaný.
Čítajte viac Prezident „strateného“ Slovenska? Duel Korčoka a Pellegriniho podľa politológa ukázal, že sme zajatcami strachu a nenávisti voči tým druhým
Aké ste mali ohlasy na vašu knihu z Budapešti?
Najprv si dovolím pripomenúť, že kniha získala Medzinárodnú cenu Egona Ervina Kischa za literatúru faktu, ktorú udeľujú slovenskí a českí spisovatelia. Som jediným žijúcim, aktívnym diplomatom, ktorého monografia bola takto ocenená. Prvé vydanie sa mimoriadne rýchle vypredalo. Dokončuje sa rumunský preklad knihy (Rumunsko je integrálnou súčasťou Trianonskej mierovej zmluvy, poz. red.), ku ktorému dali hodnotné príspevky traja rešpektovaní rumunskí profesori: predseda rumunskej akadémie vied, exminister zahraničných vecí a šéf delegácie Rumunska pri rokovaniach o vstupe do EÚ. Kniha pritiahla pozornosť aj Maďarska, kde ju v princípe správne pochopili ako slovenský naratív vo vzťahu k Trianonskej mierovej zmluve a jej implikáciám na vývoj (česko)slovensko-maďarských vzťahov za ostatných sto rokov. Maďarská strana zaujala kritický postoj, čo je logické s ohľadom na jej dlhodobé odmietanie mierovej zmluvy. Pre úplnosť pripomínam, že slovenský pohľad sa opiera o základné princípy medzinárodného práva, ustálený medzinárodný poriadok zakotvený v platných medzinárodných politických a právnych dokumentoch a najmä slovensko-maďarskú zmluvu z roku 1995. Stanovisko SR je tiež v absolútnej zhode s konceptom celoeurópskeho zmierenia, zhmotneného v projekte EÚ, a to napriek, zdôrazňujem, jej všakovakým krízam. Budapešť vo svojej praktickej politike dodnes neakceptovala Trianon, dala tomuto svojmu vnímaniu nálepku „krivdy" či „traumy“ a vedie politiku revizionizmu. Všetko, čo som uviedol, ale najmä kritický postoj maďarskej strany len a len potvrdzuje, že napísanie knihy malo zmysel. Zaujímavé boli tiež reakcie slovenskej verejnosti, keď ma najviac zaujal komentár, že kniha je síce dobrá, ale prichádza neskoro. Hm…
Foto: Foto: SITA/AP, archív J. G.
Prečo zdôrazňujete význam Trianonu s prihliadnutím na fakt, že odvtedy už uplynulo viac ako sto rokov?
Jedným zo základných problémov SR je podľa mňa skutočnosť, že vplyvná časť slovenskej spoločnosti sa do dnešných dní neidentifikovala so slovenskou štátnosťou a jej jednotlivými atribútmi. V širšom kontexte aj s podielom na dejinách v priestore, kde slovenský národ po stáročia žil a ktorými kráčal spolu s inými národmi. S dnešnými susedmi. Keď som pred tridsiatimi rokmi prišiel z Prahy pracovať pre diplomaciu rodiaceho sa štátu, vnímal som absenciu širšieho spoločenského konsenzu s existenciou samostatnej SR. Nazdával som sa však, že v priebehu jednej generácie sa tieto veci dostanú do štandardných „koľají“, podobne ako je tomu v iných demokratických krajinách. No mýlil som sa, myslím tou jednotkou času. Z pohľadu svojho vzdelania (právnik) a profesie (diplomat) sa snažím uchopiť veci v logických súvislostiach. Pomáha to najmä vtedy, keď vidíme situáciu len v akýchsi nejasných kontúrach a keď chýbajú jasné dôkazy.
V predslove druhej knihy Úvahy o diplomacii Slovenska píšete, že dielo o Trianone zrejme prispelo k rozhodnutiu prezidentky Zuzany Čaputovej, že vás pred dvomi rokmi odmietla vymenovať za veľvyslanca. Na základe čoho to usudzujete?
Po dohode ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka s premiérom Eduardom Hegerom a prezidentkou Zuzanou Čaputovou som bol v súvislosti s mojim vymenovaním za veľvyslanca pozvaný na stretnutie do Grasalkovičovho paláca. Kratučké stretnutie malo štandardný, zoznamovací priebeh a rozhovor sa niesol v príjemnej atmosfére. Absolútne nič nenasvedčovalo tomu, že by prezidentka mala výhrady voči mojej osobe alebo k mojej práci. O dva týždne, na veľké prekvapenie, oznámila ministrovi zahraničných vecí svoj nesúhlas s mojim vymenovaním. Dôvody jej nesúhlasu som sa napriek viacerým pokusom dodnes nedozvedel.
Dopočul som sa, že ste mali po dlhých rokoch opäť viesť slovenskú ambasádu na Kube.
Mal som ísť pôsobiť do Latinskej Ameriky, pričom si trúfam tvrdiť, že po mojich predchádzajúcich diplomatických skúsenostiach zo Strednej Ameriky, z USA i na Kube bol v čase „rozhodovania“ prezidentky sotva kvalifikovanejší kandidát na misiu v danom regióne. Počas celého svojho mandátu sa prezidentka takto, čiže zmenou svojho pôvodného stanoviska, zachovala iba v tomto prípade. Náhoda? Žiadny iný prezident predtým nemal zásadné pripomienky k mojej osobe, respektíve k práci v slovenskej diplomacii. Náhoda? Krátko pred zamietnutím nominácie bola v prostredí maďarskej akadémie vied zverejnená kritická recenzia knihy o Trianone. Náhoda? Osobne som presvedčený, že to nebolo rozhodnutie prezidentky, ale prostredia, ktoré ju obklopovalo. A toto prostredie sa v slovensko-maďarskom spore o interpretáciu následkov mierovej zmluvy z Trianonu evidentne nepridalo na stranu SR. Náhoda? To sotva, ak si uvedomíme, že hlava štátu začiatkom tohto roku udelila štátne vyznamenanie SR maďarskému historikovi. Historikovi, ktorý pôsobí na Slovensku a ktorého misiou je presviedčať slovenskú verejnosť o „správnosti“ maďarského pohľadu na dejiny, spoločne prežité Slovákmi a Maďarmi. Vidíte ten kontrast? V slovensko-maďarskom dialógu o pohľade na takúto citlivú otázku je na najvyššej štátnej úrovni ocenená osoba spoza Dunaja a slovenský veľvyslanec je postavený mimo diplomatickú službu.
Čítajte viac Bude Pellegrini nadstranícky? Bude z neho skôr Gašparovič než Kováč, hovoria odborníci. Podporu koalície ešte bude potrebovať
Môžete prezradiť, či ste odovzdali svoj hlas Čaputovej, keď v roku 2019 kandidovala v prezidentských voľbách?
Ak sa pozriem niekoľko rokov dozadu, bol som rád, že Slovensko má na čele štátu ženu. Kvalifikované ženy do vysokej politiky patria a napriek tomu, že v konkrétnej podobe to nebola moja voľba, nemal som s tým problém a plne som to rešpektoval. Mal som aj veľmi cennú osobnú skúsenosť z môjho pôsobenia v Írsku. Dokonca s dvoma prezidentkami. Prezidentke Mary McAleeseovej som odovzdával poverovacie listiny v čase, kedy SR vstupovala do EÚ. Vnímal som ju po celý čas ako politickú osobnosť, ktorá veľmi dobre rozumie svojmu národu. Dôkazom toho bolo, že suverénne obhájila aj svoj druhý sedemročný mandát. Pri okrúhlom výročí bitky na rieke Somme, jednej z najväčších v prvej svetovej vojne, sa vybrala do Francúzska na vojenský cintorín a s hrdosťou vyhlásila, že tam leží 3500 synov írskeho národa, ktorí položili svoj život za slobodu iných. Napriek tomu, že vtedy bojovali pod vlajkou Union Jack (vlajka Spojeného kráľovstva, ktorého bolo Írsko vtedy súčasťou, poz. red.). Bývalá prezidentka Mary Robinsonová v čase mojej misie už pôsobila v medzinárodných štruktúrach v New Yorku a predtým v Ženeve (OSN). Prijala moje pozvanie na spoločné otvorenie konferencie o Alexandrovi Dubčekovi v Dubline na pôde najprestížnejšej írskej univerzity Trinity College, ktorá krátko po ukončení studenej vojny udelila najväčšej slovenskej osobnosti v moderných dejinách čestný doktorát. Druhý, obrazne povedané politicko-historický doktorát, udelila Dubčekovi írska prezidentka o pätnásť rokov neskôr svojimi vrúcnymi slovami o slovenskom politikovi ako o symbole nádeje pre jednu európsku generáciu.
Foto: Foto: Archív J. G.
Vaša druhá kniha istým spôsobom nadväzuje na publikáciu o Trianone. Prečo? Zostalo niečo nedopovedané?
Nemyslím si to. Jedným z cieľov knihy o Trianone bolo zmenšiť priepasť medzi chabým poznaním vlastných dejín na slovenskej strane a hrubým politicko-mocenským zneužívaním ich pokrivenej interpretácie na maďarskej strane. Plynutím času bola možnosť vyhodnotiť reakcie na Slovensku, Maďarsku, ba i v Rumunsku. Neprekvapil ma kladný postoj Rumunska, rovnako tak som predpokladal kritickú pozíciu maďarskej strany. V druhej knihe je rozsiahla reakcia na maďarskú recenziu knihy o Trianone. Trochu ma mrzí, že sa nedarí resuscitácia historickej pamäte slovenského národa, respektíve spoločnosti. Najmä našich intenzívnych a nie vždy pozitívnych skúseností s politikou maďarských politických elít, už či z čias Uhorska alebo ich pokračovateľov v súčasnom Maďarsku. V novej knihe sa snažím na mnohých príbehoch poukázať na to, že nie som vôbec „zaťažený“ len témou slovensko-maďarských vzťahov, ktorú dlhodobo a na rôznych úrovniach nedoceňujeme. Koniec koncov, už 25 rokov sa oficiálne touto agendou nezaoberám. Len si kladiem relevantné otázky a hľadám odpovede. Ak som zaťažený nejakou témou, tak je to ochrana záujmov SR – najmä v súvislosti s ochranou suverenity, územnej integrity a politickej nezávislosti nášho štátu. Na odľahčenie: ak by sme mali komplikované a komplexné vzťahy s Antarktídou, venoval by som zvýšenú pozornosť tomuto zamrznutému kontinentu. V práve vydanej publikácii som uviedol pomerne pestré situácie, ktoré môže zažiť diplomat počas svojej kariéry. Na ich pozadí som zdôraznil témy, ktoré považujem za kľúčové pre pokojnú existenciu menšieho štátu s parametrami aké má Slovensko, respektíve jeho prežitie v búrlivom medzinárodnom prostredí – historickú pamäť, strategických spojencov a rešpektovanie medzinárodného práva.
Vďaka tomu, že sa držíte celý profesijný život jedného remesla, poznali ste všetkých ministrov zahraničných vecí, dokonca ešte aj Bohuša Chňoupka počas éry Československej socialistickej republiky. Predpokladám, že by ste sa vyhli hodnoteniu vašich šéfov z posledných rokov, ale hádam by ste mohli niečo prezradiť už o tých, čo stáli na čele ministerstva dávnejšie. Boli pre vás v niečom inšpiratívni?
Ak sa nemýlim, zažil som pätnásť ministrov. Nebolo by odo mňa etické hodnotiť bývalých šéfov diplomacie. Boli to komplexné osobnosti, na rôznom stupni osobnostného vývoja a prišli z odlišného prostredia. Pochopiteľne pôsobili v rôznych politických podmienkach a medzinárodných súvislostiach. Aj ja som potreboval veľa rokov na to aby som dokázal vnímať širší záber ich pôsobenia. Podobne ako začínajúci chirurg – najprv drží háky, neskôr ho nechajú zašiť pacienta po zákroku a postupne mu dovolia stále zložitejšie operácie. Z obdobia diplomatickej zrelosti rád spomínam na ministra Eduarda Kukana. Bol iný v tom, že sa zaujímal aj o názory podriadených. Samozrejme, rozhodnutie robil na základe svojho úsudku, keďže niesol politickú zodpovednosť. Ešte v minulom storočí ma upozornil, že moja otvorenosť mi môže priniesť problémy v diplomatickej kariére a vysvitlo, že sa nemýlil. Milé bolo, že si vo svojej biografii spomína na situáciu, kedy som ho zoznámil so Zbigniewom Brzezinskim, kľúčovou postavou amerického establišmentu. Bolo to v období, keď som viedol našu ambasádu vo Washingtone a on pricestoval na svoju prvú návštevu USA vo funkcii ministra. Potešilo ho medzinárodné ocenenie knihy o Trianone a dohodli sme sa, že napíše príhovor k ďalšej mojej knihe. Žiaľ, osud to zariadil inak a svoj prísľub už nemohol splniť; zomrel vo februári 2022.
Viem o vás, že ste nikdy nemali stranícku príslušnosť. Prečo? Súvisí to nejako s ústrednou otázkou vašej knihy, ktorá je v podstate o hľadaní pravdy?
Nikdy som nebol členom žiadnej politickej strany, čo malo svoje výhody aj nevýhody. Svoj, zdôrazňujem, kvalifikovaný názor som mohol prezentovať, pochopiteľne v internom prostredí diplomatickej služby bez toho, aby som bol na niekom závislý. Stanovisko som zásadne nemenil zmenami vlády, ale vtedy, keď nastal vývoj vo veci, ktorú som posudzoval. Nevýhodou bolo to, že sa ma nijaká politická strana nezastala, najmä v situáciách, keď som zotrval na svojom hodnotení. Žiaľ, na Slovensku je to stále tak, že ak nesedíte na správnej stoličke, nemáte pravdu.
Vaša dlhá kariéra sa dostáva zrejme do poslednej fázy. Čo by ste zdôraznili v odkaze pre mladú generáciu diplomatov?
Aby sa snažili mať vlastný názor a zostali sami sebou. Spočiatku sa neraz pomýlia, avšak plynutím času, tak ako budú získavať odborné aj životné skúsenosti, bude omylov ubúdať. Samozrejme musia mať šťastie na „šéfa“, ktorý bude ochotný si ich postrehy vypočuť. Málo čo má väčšiu hodnotu ako osobná integrita. Platí to azda v každom remesle ale zvlášť v štátnej správe, kde je politické počasie veľmi často premenlivé. Mali by mať vždy na pamäti, že diplomacia SR môže byť len a len slovenská. Môže mať v istých obdobiach rôzne akcenty – ľavicový, konzervatívny, liberálny. Kumulovaná skúsenosť za dlhé obdobie ma presvedčila o základnom predpoklade vedúcom k úspechu: spoločný menovateľ našich úsilí a najmä výstup voči zahraničným partnerom by mal byť vždy slovenský.