Argument, ktorý nedávno oprášil minister pôdohospodárstva Richard Takáč, aby ním podporil avizovanú masívnu ťažbu smrečín v okolí Čierneho Balogu, nie je pravdivý. Lykožrútová kalamita sa v Čiernom Balogu ani celkovo na Slovensku nerozšírila z bezzásahových zón či z rezervácií, ani z chránených území, v ktorých ochranári bránili ťažbe suchých stromov. Už pred pár rokmi tento mýtus vyvrátili vedci z ústavu ekológie lesa: „Bezzásahové územia možno zbaviť viny za ťažko zvládnuteľnú situáciu s odumieraním smrečín.“
Ani v Česku sa lykožrútová kalamita nešírila z bezzásahových území, ako v rozhovore upozorňuje český profesor Miroslav Svoboda. Lykožrútová kalamita je dôsledkom ľudskej snahy zarobiť čo najviac. Česká spoločnosť na tom nakoniec tratila miliardy. Odniesli si to najmä drobní vlastníci lesa, ktorí prišli o všetko – drevo, úspory a nakoniec aj o samotný les. A celú škodu nakoniec zaplatili českí daňoví poplatníci.
Česi sa však nepoučili a podľa profesora smerujú k ďalšej katastrofe. Český príbeh môže v mnohom naznačiť budúci negatívny vývoj v širšom regióne Čierneho Balogu, a nielen tam. Odmietneme sa však poučiť a zopakujeme aj na Slovensku rovnaké chyby?
Foto: Andrej Barát
Aspoň v skratke, aká bola vaša lesnícka cesta?
Chodil som na strednú lesnícku školu, neskôr na vysokú lesnícku školu. Som vyštudovaný lesník, presnejšie lesný inžinier. Už dlho sa pohybujem medzi odbornou lesníckou verejnosťou, pričom v súčasnosti sa venujem ekológii lesa. Po absolvovaní inžinierskeho štúdia, počas môjho doktorandského štúdia, som si začal uvedomovať, že mnohé z vecí, ktoré sme sa učili na vysokej škole, sú trochu iné.
V čom? Súvisí s tým kalamita, ktorá zdecimovala české smrečiny?
Na les by sme sa mali pozerať inak. Predovšetkým, nemali by sme les vnímať ako pole s drevom. Kalamita otvorila množstvo otázok. My lesníci sme vedeli, že sa to stane. Len sme si mysleli, že sa to nestane teraz, ale niekedy ďaleko v budúcnosti. V Česku to všetkých veľmi prekvapilo.
Tvrdíte, že ste v Česku po kalamite vyhodili 50 miliónov kubíkov dreva „do luftu“. Prečo?
Príčina bola jednoduchá. Pre lykožrútovú kalamitu bolo na trhu také obrovské množstvo dreva, že jeho cena klesla takmer na nulu! Pretože už nebolo nikoho, kto by si toľko dreva chcel kúpiť. Nebolo nikoho, kto by dokázal také množstvo spracovať. Keďže sa proti lykožrútovi zasahovalo stále rovnakým spôsobom – ťažiť, ťažiť a ťažiť, došlo to až do momentu, že sa drevo z Česka posielalo v lodných kontajneroch do Číny! A to za cenu, za ktorú sa vôbec neoplatí drevo ťažiť. A dokonca sa v určitom momente drevo v Česku rozdávalo zadarmo! Odhadujeme, že celkovo išlo asi o 50 miliónov kubíkov dreva.
Foto: Andrej Barát
Kto najviac utrpel?
Drobní vlastníci. V Česku sú ich tisíce. Vlastnia hektár, dva staršieho, už dospelého smrekového lesa. Zo zákona boli nútení ťažiť stromy, pričom nemali na to žiadne iné zdroje, len svoje vlastné. Oni nakoniec na tom všetko najviac prerobili. Pretože všetci ostatní museli dostať zaplatené za svoju prácu – pilčíci, tí, čo prevážali drevo, a ďalší. Keďže cena dreva klesla skoro na nulu, vlastníci nedostali za drevo nakoniec nič a ešte aj museli zaplatiť všetky náklady. Často siahli na vlastné úspory. Štát až neskôr začal dotovať nerentabilnú ťažbu smrekového dreva. Míňal však miliardy na podporu biznisu, ktorý sa vôbec neoplatil. Keď si to celé zhrnieme z pohľadu malých vlastníkov lesa, lykožrútová kalamita stála 50 miliónov kubíkov dreva, ktoré bez zárobku vyhodili z okna. A nás daňových poplatníkov to stálo podľa odhadov asi 10 miliárd českých korún.
A kto na tom zarobil?
To je na tom to „vtipné“. Zatiaľ čo vlastníci lesa na svojich majetkoch totálne prerobili, drevospracujúci priemysel zarobil horibilné sumy. Vstupné náklady im dramaticky klesli, pretože nakupovali drevo za smiešne ceny. Niekde drevo dokonca dostávali zadarmo. A pritom rezivo predávali za rovnaké ceny.
Čítajte aj Viliam Pichler: Dokedy budeme mrhať potenciálom lesov?
Ako dopadli štátne Lesy ČR, ktoré vlastnia zhruba polovicu celej výmery lesov v Česku?
Tie to prežili. Jednak preto, lebo ide o veľký podnik. Ale aj vďaka tomu, že dostali subvenciu zo štátneho rozpočtu. A nakoniec aj preto, lebo mali nejakú rezervu. Oklepali sa a pokračujú ďalej.
Je spúšťačom rozpadu smrečín klimatická zmena?
Má v tom „prsty“. Ale je za tým aj náš spôsob, akým narábame s krajinou, s lesom. Lesníctvo sme dotlačili do extrémnej produkcie. Na obrovských plochách sme vysadili homogénne plachty smrekov a borovíc, ktoré sú náchylné na takéto veľké narušenia. A my sme vedeli, čo sa stane! Bolo zrejmé, že to takto dopadne. Keby sme v lesoch nevytvorili také veľké zásoby dreva, neocitli by sme sa v takejto šlamastike a vlastníci lesa by neprerobili. Extrémne zásoby dreva na hektár, ktoré sme vytvorili, boli úplne zbytočné. Keby sme poctivo zarátali naše súčasné straty, ukázalo by sa, že náš ekonomický model je neekonomický, alebo že nie je taký ekonomický, ako sa tvárime. Lenže my si do hospodárskych výsledkov straty nezapočítavame. Pričom kalamity prichádzajú každých 20–30 rokov. Kalamita prišla aj teraz, reakciou bola obrovská desaťmiliardová dotácia zo štátneho rozpočtu a vyzerá to, že sme sa oklepali a ideme si svoje ďalej. Akoby sa vôbec nič nestalo.
Čítajte aj Aký je príbeh Tatier? Skaza, triumf?
Ale veď už sa nevysádza iba smrek…
Nie, už sa nevysádza toľko smreka, sadí sa viac druhov drevín na hektár. Ale môj profesionálny odhad znie, že opäť tlačíme na pílu. Opäť sa snažíme čo najrýchlejšie zalesniť a znova dávame vysoké počty stromov na hektár. O 50 rokov bude mať ďalšia generácia podobný problém. Ja sa už toho nedožijem, ale trúfam si povedať, že tie obrovské plachty mladých homogénnych hustých porastov na veľkých plochách zvalí ďalšia hrozná kalamita. Zase si budú ľudia hovoriť – ježišmária, kto urobil chybu?! Kedy?! Prečo?! Myslím si, že sme sa z kalamity nepoučili dostatočne.
Prečo nie?
Pretože stále tlačíme na produkčnú stránku. Súčasná kalamita bola príležitosťou, aby sme otvorili oči. Aby sme menej tlačili na produkciu a viac pracovali s prírodou, rešpektovali ju. Aby sme sa usilovali o lesy, ktoré sú pestrejšie. Kde nie je zbytočne toľko dreva, kde by nehrozil kolaps, aký sme videli a na aký sa nakoniec museli skladať daňoví poplatníci. Pričom ani súčasnej kalamite ešte nie je koniec, bude sa znovu prehlbovať.
Čo môže byť spúšťačom? Opäť sucho?
Teraz sme mali síce vlhkejšie obdobie, ale opäť príde suchá perióda. Nevieme kedy, ale určite príde. A my tých smrekových a borovicových porastov, ktoré sú veľmi slabé a zraniteľné, máme v Česku stále obrovské množstvo. Rozhodne to nie je vyriešené. V hospodárskych lesoch dôjde k ďalšej kalamite. Otázka neznie, či príde, ale – kedy príde. Môžeme sa len modliť, aby prišla čo najneskôr, aby sme boli ešte schopní s týmito slabými porastmi niečo spraviť.
Ako ste sa nemohli v Česku po takej masívnej kalamite poučiť?
Je tam predsa len jedno pozitívum. Už sa aspoň prestal šíriť zavádzajúci naratív, že lykožrútová kalamita sa začala na Šumave, lebo tam bol bezzásah. A je síce pravda, že si viacero lesníkov dnes uvedomuje, že so smrekom sa tak ako dosiaľ nebude dať v budúcnosti hospodáriť. Ale u tých, čo ťahajú za nitky a páky, akoby k žiadnej sebareflexii nedošlo. Mám na mysli vrchol štátnej správy a lesníckych topmanažérov.
Čomu to pripisujete?
Obrovskému lobingu zo strany biznisu. Na kalamite nezarobil len drevospracujúci priemysel, ale aj majitelia ťažobných firiem. Ťažili oveľa viac, museli za to dostať zaplatené, mali výrazne vyššie zisky. Viac sa zalesňovalo. Stúpla cena sadeníc. Kalamita znamenala lepší biznis aj pre lesnícke škôlky. Ani drevári sa nesťažovali, mohli si vyberať drevo, postavili sa nové píly, firmy zainvestovali do nových harvestorov. Naozaj jediní, čo na tom tratili, boli majitelia lesa, pričom daňoví poplatníci to všetko zaplatili zo svojich daní. Ale zvyšok lesníckeho biznisu na tom pekne zarobil a teraz sa možno aj teší na novú kalamitu. Keď to veľmi zjednoduším – zvykli si, že práce bolo veľa, peniaze sa točili.
Spomenuli ste Národný park Šumava, kde sa vytvorila veľká zóna bez zásahov človeka, čiže ani proti lykožrútovi sa nezasahovalo. Čo bolo tŕňom v oku mnohých českých lesníkov a ukazovali na Šumavu prstom – že práve z tejto bezzásahovej zóny sa rozšíril lykožrút do celého Česka. Podobný argument dlho zaznieval aj na Slovensku a nedávno z neho vychádzal aj slovenský minister pôdohospodárstva Richard Takáč, keď hovoril o tom, že dobre vedia, odkiaľ kalamita prišla, z bezzásahovej lokality. Ako sa na to pozerá veda? Rozširuje sa lykožrút z rezervácií?
Nie, nerozširuje. A práve Česká republika je dobrým príkladom, kde sa ukázalo, že sa to celkom určite nešíri z bezzásahových území. Kalamita sa začala v hospodárskych lesoch. A nie na Šumave, ale na východnej Morave. Kalamitu nespôsobil bezzásah. Spustilo ju obrovské sucho. A rovnakou mierou aj rozhodnutia z minulosti, o ktorých sme už hovorili. Na obrovských plochách sme vysadili nepôvodné smrekové porasty, na miestach, kde majú rásť listnaté, prinajmenšom zmiešané lesy. V Česku za šírenie lykožrúta určite nemôžu bezzásahové územia, nehrajú v tom nijakú úlohu, to je jasné zo všetkých analýz.
Foto: Ján Krošlák/TASR
Ak sa spustí masívna ťažba v okolí Čierneho Balogu, môže to spustiť podobný scenár, aký ste zažívali v Česku?
Samozrejme. Ak na trhu nebudú spracovateľské kapacity, môže sa stať, že to spôsobí zásadný pokles ceny dreva. Nebude sa to vyplácať, nebude to dávať zmysel. Dôsledky navyše pocíti celý región. Objaví sa v ňom obrovské množstvo kamiónov s drevom, ktoré ničia cesty, ničia životné prostredie. Vzniknú obrovské holiny. Prácu v lese v takomto prípade často nerobia nakoniec ani miestni, firmy si zvyknú dovážať pracovníkov bohvieodkiaľ.
Ešte sa pristavme pri bezzásahových zónach, ktoré sa využívajú v národných parkoch a chránených územiach. Asi pred 20 rokmi to mnohí lesníci posmešne označovali za experiment, ktorý si nemôžeme dovoliť, že aj v lesoch národných parkov sa jednoducho zasahovať musí a nemôžu byť ponechané samy na seba. Ako to je?
Bezzásahový manažment sa preukázal ako životaschopný a ako vhodná alternatíva pre spravovanie chránených území. Máme dosť príkladov z celého sveta, že dobre navrhnutý manažment chráneného územia s dobre rozvrhnutými bezzásahovými zónami s dobrou rozlohou zabezpečí, aby sa lykožrút nešíril mimo národných parkov. Les sa v bezzásahových územiach skutočne sám dobre obnovuje, na biodiverzitu to má pozitívny dosah. Všetky štúdie ukazujú, že ak sa urobí dostatočne veľká nárazníková zóna široká 500 metrov a dôsledne sa robia manažmentové opatrenia, stačí to na ochranu susedných hospodárskych lesov. Úspešných projektov je celý rad, či už z Národného parku Bavorský les, Národného parku Šumava. Nakoniec aj na Slovensku máte v Tichej doline v TANAP-e krásny príklad toho, ako dobre to vyzerá 20 rokov po veternej a lykožrútovej disturbancii (narušení, pozn. red.). A argumenty o tom, že sme v týchto oblastiach odpísali milióny kubíkov dreva, ktoré tam zhnili, a tým sme prišli o milióny eur, nie sú platné.
Foto: Andrej Barát
Prečo nie? To drevo tam reálne zhnilo.
Ide iba o teoretickú hodnotu. Niekto by to drevo musel vyťažiť a predať… Navyše v tejto chvíli má celý región strednej Európy s drevom úplne opačný problém. Dreva je dosť, dokonca sa zdá, že ho je nadbytok. V mnohých európskych krajinách sa totiž kalamita neskončila a cena dreva už klesla. Takže dreva rozhodne nie je na trhu málo.
Kde má smrek problém?
V nižších polohách, kde prirodzene nerástol. Tam, kde je vyššia teplota a menej zrážok. Smrek tam trpí a lykožrútovi sa darí lepšie. Tieto lokality sa dajú ľahko identifikovať. My už takéto mapovanie v Česku máme a rozhľadenejší vlastníci lesov sa tým už vo svojich hospodárskych lesoch riadia. Svoje opatrenia zameriavajú práve na tieto najzraniteľnejšie lesy. Všade tam by sa mali dnes primárne realizovať hospodárske opatrenia, aby sa zabránilo katastrofickému scenáru, čo predstavuje rýchly rozpad. Všade tu by sa mala biomasa ťažiť postupne, aby sa nezahltil trh a aby sa porasty stihli viac rozvoľniť, presvetliť, aby sa v nich podporila aj prirodzená obnova.
Čítajte aj Ochranár Erik Baláž: Lykožrút nepriniesol Tatrám smrť, ale život
Horúčkovito sa dnes niekde na Slovensku aj v Česku ťaží v starých listnatých lesoch. Je to správne?
Vôbec nedáva zmysel sústrediť sa na ťažbu v starých listnatých lesoch. Nie sú ohrozené. Listnaté porasty nám neodchádzajú, budú na svojom mieste aj ďalších 50 rokov a viac. A práve v Česku a na Slovensku sa tieto lesy až hystericky začali ťažiť, pretože niekto má pocit, že sú prestarnuté. Ony sú však prestarnuté jedine ak z hľadiska produkcie dreva. 150-ročný listnatý les vôbec nie je príliš starý. Buky, duby sa pokojne môžu dožiť 500 rokov, takže tento les tam bude rásť ďalších 350 rokov. Ťažia sa úplne zbytočne. Mali by sme sa radšej sústrediť na porasty, ktoré sú z hľadiska klimatickej zmeny najviac ohrozené. A to sú borovicové a smrekové monokultúrne plachty vo veku 50 až 100 rokov. Tam by sme sa mali sústrediť na nejaké rozumné hospodárske zásahy, aby sme sa vyhli ďalšiemu kalamitnému stavu, ktorý by opäť spôsobil prepad cien dreva a bude predstavovať veľký problém pre vlastníkov lesa.
Ako vlastníci lesa nakoniec dopadli?
Na trhu s nehnuteľnosťami sa v určitom momente objavilo množstvo pozemkov na predaj za smiešnu cenu – vyťažených holín. Vlastníci boli jednoducho takí nahnevaní, že si povedali, že s lesom už nechcú mať nič spoločné. Bol to pre nich obrovský stres. Veď si prestavte, že vám štát zrazu pošle list, že porušujete zákon a že musíte ísť do lesa a vyťažiť ho. To sa udialo a veľa ľudí to vydesilo.
Kto tieto pozemky kupoval?
Boli to firmy, ale aj jednotlivci, ktorí za lacný peniaz kúpili celý vyrúbaný les. Ceny boli vtedy veľmi nízke, ale odvtedy išli hore. Mnohí to vnímali ako investíciu. Všimnite si, ako sa dvihla cena poľnohospodárskej pôdy v Česku – niekoľkonásobne. Keď niekto pred 20 alebo 30 rokmi kúpil stohektárové pole a dnes by ho predal, tak by to mohla byť pokojne najvýhodnejšia investícia, akú kedy urobil. Pri lesných pozemkoch nebol nárast cien taký dynamický, ale cena stále rastie.
Čítajte aj Lesné cesty. Vedú k záhube alebo k životu?
Povedali sme si, čo zlé sa stalo aj čo zlé sa môže ešte stať. Ako by to vyzeralo v ideálnych podmienkach? Ako treba spravovať les, aby zvládol klimatickú zmenu, aby sme z neho mali úžitok a aby sme ho mohli odovzdať vnukom v dobrej kondícii?
To je ťažká otázka a niet jednoduchej odpovede. Záleží na tom, či sa zhovárame o holine, alebo ide o 80 rokov starú smrekovú monokultúru, alebo je to zmiešaný či listnatý les. Manažment by sa líšil od súčasného stavu. Ale ak by sme to chceli zjednodušiť pre nelesníka… Mali by sme sa usilovať o druhovo pestrý les. Nemali by sme sa báť využívať pionierske druhy, pri ktorých sme sa dosiaľ tvárili, že sú nezaujímavé, ako breza, topoľ a ďalšie, ktoré sú úplne bežné v krajine. A potom by sme sa mali snažiť mať štruktúrne pestrý les. To znamená, že sa snažím mať aj na relatívne malej ploche mladé aj staré stromy.
Dá sa to aj na holine, kde už žiadne stromy nezostali?
Tam by som sa nemal snažiť obnoviť les čo najrýchlejšie, mal by som čo najviac predĺžiť čas, po ktorý budem les obnovovať. Nezaložím hustý homogénny les, ale budem mať miesta, kde bude viac stromov, také, kde ich bude menej, a napokon aj také, kde nebudú žiadne. V každom prípade nemal by som sa snažiť za každú cenu maximalizovať produkciu dreva. Pretože náš problém nie je, že by sme mali málo dreva. Práveže máme dreva v lese až príliš mnoho. Ak by sme lesy nemali také husté, zarobili by sme nakoniec viac. Respektíve neprerobili by sme na nich toľko počas kalamít. Lebo by neboli také veľké ako kalamita, ktorú sme naposledy zažili v Česku.
Koľko vlastne „stála“?
Keby sme spočítali dotácie plus to, koľko sme prerobili na dreve, išlo by o desiatky miliárd českých korún. A s týmto rizikom, žiaľ, zatiaľ stále nikto nepočíta.
Kedy sa zmení prístup?
V Česku už máme niekoľko lokalít, kde sa to robí inak. Ale stále je to menšina. Napríklad v Brne máme Školský lesný podnik Křtiny pod Mendelovou univerzitou. Už vyše 80 rokov sa tam starajú o to, aby rástol druhovo aj štruktúrne pestrý les. Nerobia holiny, spolupracujú s prírodou, sadia minimálne, les sa obnovuje prirodzene. Ide o výkladnú skriňu českého lesníctva, kde vidieť, že sa to dá robiť aj inak. Musíme len dúfať, že sa to bude aj ďalej propagovať, a sú lesníci, ktorí to chcú robiť inak. Ale systém ich zatiaľ valcuje. A, bohužiaľ, štát nerobí celkom dobrú službu, mohol by robiť oveľa viac.
Miroslav Svoboda
Foto: Archív Miroslava Svobodu
Je vedúcim Katedry ekológie lesa na Lesníckej a drevárskej fakulte Českej poľnohospodárskej univerzity v Prahe. Publikoval množstvo prác o lesných ekosystémoch, podieľal sa na dosiaľ najväčšom mapovaní pralesov v Európe.