Študovali ste na strednej škole v Dánsku. Aké ste mali dojmy?
Študovala som tam pol roka. Keď som získala štipendium, mala som sa rozhodnúť, či pôjdem na rok do Brazílie, alebo na pol roka do Dánska. Aj keď Brazília bola asi lákavejšia, som veľmi rada, že som sa rozhodla pre Dánsko. Získala som už na strednej škole inšpiráciu, možnosť vyskúšať si kvalitný vzdelávací systém a odvtedy sa ho snažím začleniť do toho slovenského. Tu sa skrývajú dôvody, pre ktoré vôbec vznikla naša organizácia DASATO (predtým I AMbitious). Naozaj mi to ukázalo, ako môže vyzerať vzdelávanie v 21. storočí.
Prečo ste nezostali v Dánsku?
V tom veku to nebolo celkom možné, nevrátiť sa domov. Dánsko mi je však stále blízke, stále sa navštevujeme s rodinou, u ktorej som bývala počas štúdia.
Máme často pocit, že sa tu nič nedeje, že všetko v zahraničí je lepšie, ale toto je jasný dôkaz, že máme omnoho viac inovácií vo vzdelávaní.
No predsa, už ste boli vo veku, keď ste dokázali vnímať rozdiely v krajinách. Nežilo by sa vám v Dánsku lepšie?
Možno by to z hľadiska životnej úrovne a možno aj nastavenia ľudí v oblasti vzdelávania bolo lepšie. Ale spätne to stále hodnotím ako veľmi dobré rozhodnutie. Rada totiž mením veci k lepšiemu. Vybrala som si oblasť vzdelávania a ak mám niečo zlepšovať, nech je to slovenské školstvo. Mňa práveže veľmi teší, že môžem prinášať zmeny na Slovensko. A aspoň malými krôčikmi sa spolu s ďalšími ľuďmi a organizáciami snažiť, aby to vzdelávanie bolo kvalitné ako v Dánsku alebo ako v Estónsku.
Foto: Pasha Borsai, David Oravec/Archív DASATO
Ako vyzeralo vzdelávanie „v 21. storočí“?
Je to vo viacerých krokoch, začnem od najjednoduchších. Učitelia si so študentmi tykali, čo medzi nimi vytváralo istú mieru porozumenia alebo bližšieho vzťahu. Zrušila sa bariéra plynúca z hierarchie. Zároveň bola veľká miera zodpovednosti na pleciach študentov. Pred každou hodinou sme sa museli pripraviť, pričom samotný predmet bol viac o praxi. Pracovali sme v tímoch, tvorili projekty, to bola druhá pozitívna vec. A tretia bola v tom, že učiteľ bol skôr v roli facilitátora. Dianie bolo zamerané na študentov, vo vzdelávacej terminológii sa to označuje ako student centered approach. Nebolo to o tom, že učitelia celú hodinu diktovali poznámky. To my študenti sme si vyhľadávali informácie, pracovali sme na projekte, pričom na záver hodiny sme si to zhrnuli a učiteľ nám dal návod, čo si z hodiny máme odniesť, čo je jej výstupom.
Mali ste časté testy?
Štúdium práveže nebolo postavené na testoch. Ak sa robili, išlo skôr o drobné overenie si, či sme učivu porozumeli. Aj matematiku sme sa učili pomocou projektov. Občas sme dostali test, ale ten slúžil skôr na zrekapitulovanie toho, či rozumieme danému matematickému postupu. Na hodinách jazykov sme písali veľa esejí, bolo to praktické.
Objavilo sa niečo, čo vás v dánskej škole úplne prekvapilo?
Kultúrny šok som zažila po škole. Študenti sa nerozutekali domov. Ale do školy prichádzali rodičia, kamaráti, súrodenci a škola sa premenila na komunitný priestor, kde sme spoločne robili rôzne športy, hrali divadlo. Škola sa stala spoločenským a kultúrnym priestorom, kde učitelia zisťovali, ako sa majú študenti, a naopak. A aj to pomohlo pri vyučovaní, vedeli sme si navzájom lepšie porozumieť, že napríklad ťažšie obdobie má nejaký študent, alebo aj učiteľ. Boli sme si bližší, rovnejší, ale stále pritom platilo, že učiteľ je učiteľom. Bol pre nás autoritou, ktorá nás vzdelávala a posúvala ďalej.
Foto: Pasha Borsai, David Oravec/Archív DASATO
To ste boli na nejakej špeciálnej škole?
Nie a toto je dôležité zdôrazniť. Išlo o najväčšie štátne gymnázium, nebola to žiadna moderná súkromná škola.
Donedávna ste pôsobili v Estónsku, kde ste študovali zaujímavý odbor – vzdelávacie reformy. Najprv, čo je tajomstvom úspechu mimoriadne kvalitného estónskeho školstva?
Je to sčasti podobné dánskemu vzdelávaciemu systému, hoci estónsky je vo viacerých veciach odlišný. Začnem tým rovnakým, a to je tykanie. A tiež facilitácia. Učiteľ je niekto, kto študenta skôr sprevádza počas hodín. Nuž a keď som rozprávala v súvislosti s Dánskom o projektovom učení, tak v Estónsku ho majú posunuté o dve tri úrovne vyššie.
Čítajte viac Je naozaj hanbou byť učiteľom na Slovensku?
Ako to vyzerá?
Napríklad do projektov zapájajú už rodičov na základných školách, aby videli, ako deti pracujú na zadaniach. A už na strednej škole prepájajú študentské projekty s organizáciami a firmami v okolí školy alebo priamo s mestom. Študenti riešia reálne zadania. Je veľmi zaujímavé, že na stredných školách majú nastavený systém voliteľných predmetov a teraz to zavádzajú aj na základných školách.
Ako si to treba predstaviť?
Je to podobné ako na vysokej škole, kde máte voliteľné predmety. Viete si nastaviť hocijakú kombináciu, ktorá vám vyhovuje, napríklad biológia a informatika alebo umenie a matematika. Tieto voliteľné predmety môžete absolvovať aj na iných školách, alebo aj v on-line priestore, môžu to byť napríklad aj programy neformálneho vzdelávania. Študent strednej školy si tak môže zapísať hypoteticky aj náš program DASATO Academy, získa za to kredity do štúdia a to môže byť preňho ďalšia motivácia. Nestráca tak voľný čas po škole, ale má to ako súčasť školy.
Čím sa riadia estónske školy?
Sú veľmi autonómne, čo je inak paradoxne zavedené aj u nás, len slovenské školy to zatiaľ veľmi nevyužívajú. To znamená, že každá škola má svoj „leadership“ tím. Funguje ako normálna firma, čiže vedenie nepredstavuje len riaditeľ a jeden zástupca, ale ide o tím piatich až desiatich ľudí, ktorí tvoria nosný manažment školy. Ich prvoradým cieľom je prekvapujúco to, aby fungoval učiteľský zbor. Oni totiž chcú, ako každá normálna firma, aby ich pracovný kolektív fungoval, aby bol učiteľský zbor prepojený, spolupracovali a rozvíjali sa k lepšiemu. Spoločne si definujú každý týždeň učebné plány pre dané triedy a snažia sa o čo najväčšie prepojenia – interdisciplinaritu. Rovnako ako v prípade firiem, si raz za čas revidujú vlastnú víziu školy. Kde okrem manažmentu zapájajú aj ďalších učiteľov, študentov, absolventov školy, rodičov a aj organizácie v blízkosti školy.
Čítajte viac Sú naj učitelia iba v Dubaji? Nie, sú všade, len ich nechválime
Sú teda autonómni aj samotní učitelia na hodinách?
Na Slovensku sa možno mnohí učitelia boja na svoje hodiny prizvať si ďalších kolegov. Lebo sa boja, že možno neučia dobre, že im niekto niečo bude vyčítať. Ale v Estónsku ide o fenomén. Sú na to zvyknutí, majú nastavenú kultúru učenia sa od seba navzájom. A zároveň nemajú vôbec žiadne inšpekcie. Estónske ministerstvo školstva zriadilo poradný tím pre školy, ktorý chodí po školách. Ale nie ich karhať, ale radiť, čo by mali zlepšiť. Nastavia si ciele a termíny, dokedy by to mali zlepšiť, a potom diskutujú, či sa im to podarilo, alebo nie. Každá škola ako učiaca sa organizácia sa chce prirodzene zlepšovať, a preto im na tom záleží.
O estónskom školstve ste napísali, že má menej hierarchie a viac dôvery. Čo to znamená?
Prejavuje sa to na celospoločenskej úrovni. Ľudia v Estónsku medzi sebou veľmi aktívne komunikujú, nemajú problém priznať niečo, čo sa im nepodarí.
Viete si to predstaviť aj na Slovensku?
Všetky predošlé veci, o ktorých som hovorila, sa dajú jednoducho pretransformovať aj do slovenského kontextu. Vyžaduje to len čas. Ale uznávam, že pokiaľ ide o mieru dôvery, ide o celospoločenskú záležitosť a toto bude tvrdý oriešok. Ale nie nezvládnuteľný!
Čítajte aj Aké jednoduché je byť svetový. Aj to učia dobrí učitelia
Ako by sa to dalo zmeniť?
Treba začať práve v učiteľskom kontexte. Aby sa už na pedagogických fakultách začala eliminovať hierarchia a budovala sa viac dôvera. Aby profesori mali viac spoločných vecí so študentmi a naopak, aby boli otvorení aj tomu, naučiť sa niečo od študentov. Čím skôr nastane táto zmena v rozvoji budúcich učiteľov, tým skôr to budú ochotní prejavovať na deťoch, ktoré budú učiť. A druhý krok sa týka rodičov. Na Slovensku si veľa rodičov uvedomilo najmä počas pandémie, aké náročné je učiť. A zišlo by sa, aby aj rodičia začali prejavovať viac dôvery v školy. V Estónsku sa často nestáva, aby rodič klopal na dvere zborovne a sťažoval sa. Ak sa aj niečo stane, riešia to skôr spoločnou diskusiu, hľadajú možnosti prieniku.
Vráťme sa ešte k projektovému učeniu, ktoré rozvíjate aj v rámci DASATO Academy. Ako sa vám darí?
Organizáciu DASATO sme otvorili pred šiestimi rokmi a DASATO Academy je nosným programom. Ide o jeden z najkomplexnejších rozvojových programov pre študentov stredných škôl na Slovensku, ktorý kopíruje časti projektového učenia. Najskôr študentov naučíme, ako tvoriť projekt, a to prostredníctvom tém ako dizajnové myslenie, projektový manažment, kreativita, kritické myslenie a podobne. Následne získajú zadania, na ktorých pracujú. Zadania vznikajú v spolupráci s externou organizáciou. U nás študenti pracujú na troch projektoch, prvý je s neziskovou organizáciou, druhý s verejnou inštitúciou a tretí s firmou. Riešia konkrétne výzvy z reálneho sveta. V rámci trnavskej župy napríklad tvorili stratégiu pre zelenú zónu. Monitorovali, kde by mala župa postaviť nabíjacie stanice. Následne tvorili celkovú stratégiu komunikácie, ako by mala župa komunikovať tieto témy nielen mladým, ale aj dospelým. Študenti jednak spoznajú sektor, pracujú na reálnom zadaní, prinesú výsledky, ktoré daná inštitúcia potrebuje. A cez to všetko sa učia oveľa viac – ako riešiť výzvy, ako prezentovať. Učia sa konkrétne témy, ale omnoho viac do hĺbky a oveľa praktickejšie.
V Estónsku neexistujú vzdelávacie neziskové organizácie, respektíve nie v takej miere ako na Slovensku. U nás sú v hojnom počte, sú veľmi aktívne. O čom to svedčí?
Niektorí tvrdia, že v Estónsku je ich tak málo, lebo ich nepotrebujú. Estónsko má teraz najlepší vzdelávací systém v Európe z pohľadu PISA testovania (OECD, 2023). Čiže ľudia tvrdia, že oni to nepotrebujú, lebo tam je to vzdelanie veľmi dobré. Sčasti súhlasím, ale vždy sa nájdu študenti, ktorí chcú robiť niečo nad rámec či sa rozvíjať v konkrétnych zručnostiach. A práve pre takýchto študentov veľa aktivít nemajú. Majú síce debatnú asociáciu ako aj my, Junior Achievement, majú krúžkové projekty, niektoré priamo na školách. Ale nemajú externé vzdelávacie programy ako DofE, DASATO, MyMachine, RozbehniSa!, Učíme s Hardvérom, Informatika 2.0 a iné či platformu, ako je GROWNi.sk. A keď som im opisovala, čo všetko funguje u nás, boli veľmi milo prekvapení. A chceli by niečo z toho adoptovať aj do estónskeho systému. A to je super správa! Vnímajme to ako dôkaz, že na Slovensku sa deje veľa skvelých vecí. Máme často pocit, že sa tu nič nedeje, že všetko v zahraničí je lepšie, ale toto je jasný dôkaz, že máme omnoho viac inovácií vo vzdelávaní, len sa ich bojíme ukazovať svetu. Na prepájanie inovácií vo vzdelávaní vznikla iniciatíva EduValue, ktorej cieľom je mapovať, prepájať a rozvíjať tieto a iné vzdelávacie projekty či aktérov.
Čítajte aj Stopa princa Philipa? Skrýva sa v divočine
Ale prečo je u nás tých vzdelávacích programov tak veľa?
Aj keby ich bol dvojnásobok, stále je čo robiť. Stále možno hľadať spôsoby, aby tieto inovácie neboli len pre istú skupinu študentov, ale pre všetkých. A prečo ich je toľko? Z jednoduchého dôvodu. Lebo sme cítili tú potrebu, že nám tu niečo také chýba.
Zo Slovenska odchádza do zahraničia každý rok 32-tisíc študentov. Elita slovenských stredných škôl, 10 percent najlepších slovenských maturantov, tie najšikovnejšie hlavičky, ktoré máme, mieria najmä do Česka. Ako sa bude tento fenomén – odliv mozgov – ďalej vyvíjať?
Ak nič neurobíme, tak rovnako. Čísla budú rovnaké, ak nie vyššie, a to aj vzhľadom na udalosti, ktoré sa na Slovensku odohrali v posledných mesiacoch. Teším sa preto veľmi zo stratégie VAIA či z organizácií ako LEAF a Nexteria, ktoré pomáhajú Slovákom vrátiť sa. Musíme niečo urobiť pre to, aby sa to číslo zmenilo. Ak študent chce ísť študovať niečo špecifické a chce sa rozvíjať v jazyku, tak nie je vôbec zlé odísť do zahraničia. Ale zlé je, keď odchádza zo Slovenska frustrovaný. A to sa snažíme v DASATO zmeniť, keďže s nimi pracujeme ešte keď sú na strednej škole na Slovensku. Chceme ukazovať mladým ľuďom, čo dobré sa tu deje a aké svetové inovácie tu máme, ktoré vedia inšpirovať. Aby mali dôvod zostať či vrátiť sa na Slovensko.
Ako je to podľa vás s českými školami?
Úroveň nie je až o toľko lepšia ako na Slovensku. Určite majú krajšie budovy, lepší marketing. Ale problém je ten, že už sme vytvorili v mladých ľuďoch povedomie, že Česko je rádovo lepšie ako Slovensko. A nerobíme dostatočnú osvetu, aby sme ukázali, čo skvelé sa deje na slovenských vysokých školách, aké super projekty tam majú, že majú omnoho väčšiu šancu dostať sa na Erazmus. Na slovenských vysokých školách máme veľa čo meniť, ale sú aj pozitívne príklady, ktoré vieme už teraz komunikovať. Na českých vysokých školách sa už snažia meniť prístup k študentom, je menej hierarchie, snažia sa ich zapájať do projektov, podporiť, aby boli aktívni aj mimo univerzity. Na Slovensku je to stále veľmi akademické, študenti sa musia sústrediť primárne na školu, ale to závisí prípad od prípadu. Ak si študent v Česku už nájde prácu, nemá dôvod vracať sa, a to je ten problém. Najmä ak odišiel zo Slovenska frustrovaný.
Čítajte viac Brno si dáva rande s vokáňom a širokým ä
Čo by mala spoločnosť urobiť preto, aby sa mladí vracali späť?
Všetci by sme si mohli viac uvedomovať, čo dobré doma máme. A čo sú tie pozitívne veci. Čím viac človek cestuje, tým viac si uvedomuje, ako dobre sa tu máme. Je dôležité, aby rodiny nevyháňali svoje deti do zahraničia. A to je fenomén, ktorý vnímam aj u našich študentov. Doma im hovoria, že je to na Slovensku zlé, choď do cudziny, tam sa budeš mať lepšie. A potom si samotní študenti hovoria, že keď nejdú do zahraničia, tak sú asi o niečo horší, čo je ale hlúposť! Veľa top talentov sa rozhodne zostať na Slovensku, lebo si tu našli super prácu, alebo tu zakladali nejaký zaujímavý projekt. Nuž a pomôcť by mohli aj médiá. Aby donekonečna neukazovali len to, že sa to nedá a ako sa kto v politike háda. Nechcem zachádzať do politiky, ale to je skutočne jeden z najväčších problémov, pre ktorý chcú mladí odísť. Možno by stálo za to, nemať každý deň podcast o tom, ako sa kto s kým pohádal, ale o tom, aká zaujímavá firma, projekt či inovácia tu vznikli.
Čítajte viac Prečo sa úspešní Slováci vracajú domov?
Ako sa na tom podieľa vaša organizácia?
Pôsobíme v jednotlivých regiónoch, snažíme sa tam ukázať, čo sa v danom kraji dá robiť, čo tam funguje. A snažíme sa vštepovať študentom, že môžu meniť veci k lepšiemu a môžu to robiť už na strednej škole. Nemusia čakať 20 rokov, môžu zakladať projekty už teraz. Snažíme sa im ukázať, čo sa tu dá, cez konkrétne príklady, konkrétnych ľudí. Každý týždeň stretávajú odborníkov z celého Slovenska, ktorí im rozvíjajú kritické myslenie, dávajú im spätnú väzbu k projektom. Kopírujeme štandardy OECD pre vzdelávanie 21. storočia. A tak študenti majú pocit, že vidia pozitíva Slovenska a začne im to vŕtať v hlave.
Aké máte výsledky?
Darí sa nám vracať ľudí zo zahraničia a podporovať mnohých, aby popri štúdiu na Slovensku začali aj s reálnou stážou či s tvorbou vlastného projektu. Na začiatku pandémie sme založili v spolupráci s organizáciou LEAF platformu GROWNi.sk, najväčšiu platformu, ktorá sieťuje organizácie a jednotlivcov. Cez ňu sa nám podarilo prepojiť viac ako 10-tisíc ľudí, ktorí žijú na Slovensku alebo v zahraničí. A tak pracujeme na našich cieľoch spoločne s našimi absolventmi, ale aj on-line s ďalšími ľuďmi, ktorí možno chceli Slovensku už dávnejšie pomôcť a teraz sme im priniesli možnosť, ako to môžu urobiť.