Váš film mal mať svetovú premiéru v Ázii na prestížnom festivale v Balinale. Nakoniec ho však odpremiérovali skôr a na opačnom konci sveta. Na festivale Cine Lebu v Čile. A vy ste o tom nevedeli. Ako sa to prihodilo?
Náš francúzsky distribútor originefilms má v distribúcii viac ako 20 filmov, ktoré ročne prezentuje a propaguje na filmových festivaloch a v kinách. Pri tom počte e-mailov, ktoré dennodenne dostanú, proste prehliadol e-mail o výbere nášho filmu na Cine Lebu. A my sme sa o výbere filmu na Cine Lebu dozvedeli až po premiére filmu v Čile. Táto situácia, obzvlášť ak ide o svetovú premiéru, je veľmi ojedinelá. Ale aj takéto situácie prináša život. Stalo sa to dokonca v období, keď v slovenských médiách vyšiel článok o tom, že náš film Profesionálny rodič bude mať svetovú premiéru na Balinale. A túto situáciu sme museli neskôr vysvetľovať aj samotnému festivalu Balinale, ktorý to našťastie prijal a akceptoval, že na Balinale nebude svetová, ale ázijská premiéra.
Väčšina profesionálnych rodičov boli na prvý pohľad príjemní ľudia, no stretol som sa aj s rodinou, kde bol manžel dotlačený svojou manželkou k tomu, aby tiež pracoval ako profesionálny rodič.
Festival Cine Lebu je s kvalifikáciou na Oscara. Ako tam váš film prijali? Aké boli reakcie?
Na festival sa prihlásilo viac ako 2 000 filmov a do súťažnej hranej sekcie sa dostalo 27 filmov. V konkurencii sme boli aj s dvoma filmami, ktoré mali premiéru na Festival de Cannes. Za zmienku stojí aj fakt, že zo strednej Európy boli vybrané v tejto konkurencii len dva filmy. O to viac ma teší, že náš film obstál v takto silnej konkurencii a mohli sme aj takto reprezentovať Slovensko na svetovom festivale. Keďže som sa, bohužiaľ, festivalu nezúčastnil, reakcie a gratulácie prichádzali prevažne od filmárskej komunity na môj Instagram a na e-mail.
Váš film vybrali aj na augustový festival HollyShorts v Los Angeles. Môže sa aj tam priblížiť k Oscarovi?
Rozhodne áno. Mnoho filmov z tohto festivalu sa v minulosti dostalo do Short listu na Oscara. V prípade, ak by sme vyhrali niektorú z kategórií na tomto festivale, tak náš film bude putovať do Long Listu na Oscara. Náš film má šancu v dvoch kategóriách – je to kategória najlepší krátky film a najlepší krátky hraný film. Tento festival je úžasnou možnosťou na networking s rôznymi distribútormi, producentmi, americkými štúdiami či kupujúcimi z Netflixu, s ktorým má festival tiež partnerstvo. Festival v minulosti navštívili známi filmári a herci ako Demi Moore, Jennifer Aniston, David Lynch a mnoho ďalších. Navyše náš film bude premietaný v TCL Chinese 6 Theatres, priamo na Hollywood Boulevard s kapacitou takmer 1 500 divákov. Festival každoročne navštívi viac ako 15-tisíc divákov. V tomto prípade si tento zážitok nedám ujsť a budem cestovať na festival do LA.
Foto: DOG 95 FILM FACTORY
Predstavme si trochu hlavnú hrdinku Ingrid…
Ingrid je rozvedená žena v stredných rokoch, ktorá žije v malej obci na východe Slovenska. Žije v menšom dome so svojou dcérou a jej babkou, ktorá si dôchodok vylepšuje tým, že chodieva pracovať na turnusy ako opatrovateľka do Rakúska. To znamená, že sú obdobia, keď je Ingrid na starostlivosť o dcéru sama. A ak sa k tomu pridá nečakaná choroba jej dcéry Martinky, Ingrid sa dostáva pod tlak, v ktorom sa rozhoduje, ako bude pokračovať vo svojom živote.
Čo na začiatku robí, aby uživila svoju rodinu?
Ingrid pracuje ako asistentka predaja v obecných potravinách a po nociach si privyrába peniaze ako prostitútka ďaleko od dediny. Ingrid sa nebojí riskovať, aby dokázala uživiť seba a svoju rodinu. Ingrid je postavou plnou kontrastov, je krehkou, citlivou, no zároveň nekompromisne drsnou postavou, ktorá pre svoje dobro, ľahší a možno lepší život prekračuje svoje morálne hranice.
Foto: DOG 95 FILM FACTORY
Inšpirovali ste sa skutočným príbehom?
Nie. Film je skladbou viacerých výpovedí, či už profesionálnych rodičov, detí a pracovníkov detských domov. Ide o krátkometrážny film a tému, ktorá by nemusela byť medzinárodnému publiku známa. Keď napríklad natáčate film o migrantovi, samotnú tému divákovi vysvetľovať nemusíte. Preto sa náš film sústreďuje okrem hlavnej témy na tému rozvratu rodiny. Film skúma to, ako povolanie profesionálneho rodiča môže rozvrátiť rodinu, ak sa v nej nachádzajú rozdielne názory na výchovu detí, či rôzne pohľady na rasizmus voči rómskemu obyvateľstvu. Aj keď film nie je inšpirovaný skutočnou udalosťou, vo filme sa môže nájsť ktokoľvek iný, kto pracuje ako profesionálny rodič a jeho pohnútky pre túto prácu nevychádzajú z jeho vnútra.
Aby sa Ingrid ako matka samoživiteľka dostala z ťaživej finančnej situácie, rozhodne sa pre profesionálne rodičovstvo. Chce len nerómske dieťa, pridelia jej však rómske dievčatko. Je toto bežnou praxou?
Vždy sa nájdu aj výnimky. No vo väčšine prípadov platí, že čakanie na nerómske dieťa trvá dlhšie. Nie je to žiadne tajomstvo. Veľmi presne o tom písal aj maďarský dramatik Béla Pintér v inscenácii Špina, keď riaditeľka detského domova bez servítky rozprávala o tom, ako sa deti prideľujú jednotlivým rodičom. Osobne som sa rozprával s niektorými profesionálnymi rodičmi, ktorí mi rozprávali o rozhovoroch s riaditeľmi či pracovníkmi detských domov. Väčšina sa zhodla na tom, že rozhovory boli veľmi úprimné a častokrát bez nejakej pretvárky.
Ako ste sa dostali k téme profesionálneho rodičovstva?
Vyštudoval som herectvo a jedna známa ma požiadala, aby som prišiel spraviť deťom do detského domova niekoľko hereckých cvičení a prípadne nájsť tam nejaký herecký talent. Počas obedových páuz mi niektorí viac, niektorí menej rozprávali o svojich osudoch. Neskôr som sa však dostal do osobného kontaktu s profesionálnym rodičovstvom. Nechcem to presne konkretizovať, ale niekto z môjho blízkeho okolia sa stal profesionálnym rodičom. Videl som starostlivosť o deti z detského domova priamo v domácnosti. Nesúhlasil som s niektorými postupmi a viete… Pre takéto povolanie musíte mať dostatok trpezlivosti, dostatok empatie. A napriek tomu, ako je profesionálne rodičovstvo vo filme vykreslené, tak počas rozhovorov s profesionálnymi rodčmi som našiel aj niekoľko srdiečkárov, ktorí robili toto povolanie tak, ako by sa malo.
Problémy sa neriešia, problémy sa len prenášajú z generácie na generáciu. Predsudky voči Rómom, ale aj rómske predsudky voči bielym sú silne zakorenené v minulosti.
Je veľa podobných prípadov, že mnohí ľudia toto povolanie zneužívajú, len aby si zlepšili finančnú situáciu?
Áno. Aktuálne sa nachádzame v období, keď inflácia ničí naše peňaženky a mnoho ľudí hľadá možnosti lepšieho zárobku. V našom prípade postava Ingrid vymenila prácu v obchode a prostitúciu za „ľahšiu“ prácu, ktorú môže robiť pohodlne z domácnosti. Na druhej strane, toto povolanie považujem za spoločensky prínosné, pretože potrebujeme etablovať aj ľudí z marginalizovaných skupín do spoločnosti, pretože nezhody a neporozumenie medzi týmito dvoma skupinami by sa mohli len prehlbovať.
Foto: DOG 95 FILM FACTORY
Už ste povedali, že ste sa stretli s profesionálnymi rodičmi, zháňali ste si ďalšie informácie. Akí sú profesionálni rodičia na Slovensku?
Nedá sa úplne definovať celkovú skupinu, pretože je to veľmi individuálne, od profesionálneho rodiča k druhému profesionálnemu rodičovi. To, či je dobrý alebo zlý profesionálny rodič, na to by mali odpovedať pracovníci detského domova, ktorí prideľujú a zverujú deti do opatery podľa charakterových vlastností, ktoré by mohli alebo mali vyhovovať rovnako ako dieťaťu, tak aj profesionálnemu rodičovi. Profesionálnym rodičom sa môže stať niekto, kto absolvuje minimálne stredné vzdelanie, musí absolvovať niekoľkohodinovú prípravu a psychotesty. Väčšina profesionálnych rodičov boli na prvý pohľad príjemní ľudia, no stretol som sa aj s rodinou, kde bol manžel dotlačený svojou manželkou k tomu, aby tiež pracoval ako profesionálny rodič. Jeho vzťah k deťom, ktoré boli u nich v opatere, bol evidentne negatívny… Ak točíte film, kde je zachytená istá skupina ľudí, tak musíte s tou skupinou stráviť nejaký ten čas, aby ste im dokázali rozumieť.
Má väčšina detí na Slovensku v detských domovoch rómsky pôvod? Prečo je to tak?
Áno, je to tak. Poväčšine je to pre nevyhovujúce životné podmienky v rôznych osadách. Niekedy pre nevyhovujúce rodinné podmienky – otec alkoholik, mama vo väzení… To sa však týka aj nerómskych detí, ktoré do detského domova prichádzajú. Alebo medzi deťmi sú aj rôzne fyziologické alebo psychické poruchy, ktoré ich tiež niekedy doženú do detského domova, pretože biologickí rodiča sa nezvládajú starať o svoje deti. Ale najčastejšie sú to práve nevyhovujúce životné podmienky. Na druhej strane, niekedy môže byť dieťaťu lepšie v osade pri svojich biologických rodičoch ako pri niekom cudzom, kto oň nejaví taký záujem, ako by dokázali práve jeho biologickí rodičia.
Čítajte aj Masívny výskum rúca mýty o Rómoch
Aké príbehy a zážitky z profesionálnych rodín vám deti opisovali a do filmu sa nevošli?
V jednej domácnosti sa ocitlo dieťa od biologického rodiča a zároveň rómske dieťa z detského domova a naraz sa im rozviazala šnúrka, tak svojmu biologickému dieťaťu pomohol rodič ako prvému. Prípadne, že vlastnému dieťaťu kúpil profesionálny rodič drahšiu tašku a rómske dieťa z detského domova dostal len tašku alebo igelitku. Profesionálni rodičia niekedy týmto povolaním financujú lepší život pre svoje biologické deti.
Mali skúsenosti s profesionálnymi rodičmi aj herci?
Matka hereckej Samanthy (Marianna Kroková) bola v profesionálnej rodine, ktorá nedokázala prijať fakt, že je rómskeho pôvodu. Počas kastingu sa udiala taká vec, že jedna z uchádzačiek o postavu Samanthy bola práve z detského domova a na kasting ju priviezli jej profesionálni rodičia.
V sprievodnom materiáli k filmu sa píše, že „žijeme v krajine, v ktorej otázka rasizmu voči rómskemu obyvateľstvu stále rezonuje“. Prečo je to tak?
Na to je, myslím si, potrebné prísť na východné Slovensko do niektorých neprosperujúcich regiónov. Problémy sa neriešia, problémy sa len prenášajú z generácie na generáciu. Predsudky voči Rómom, ale aj rómske predsudky voči bielym sú silne zakorenené v minulosti. A hoci sa rôzne inštitúcie snažia o porozumenie medzi dvoma rôznymi kultúrami, môže to byť stále málo. Ruku na srdce, koľko viete o rómskej kultúre? Ak sa vy ako jednolivec nerozhodnete, že sa chcete venovať tejto problematike, tak reálne je možné, že o nej nebudete vedieť nič. Školy k tomuto porozumeniu deti častokrát nevedú, a tak môže jednotlivec ľahko žiť s tým, že existuje stigma, že Rómovia sú zlí.
Čítajte aj Ako sa dostať do sveta, v ktorom neexistuje krivda, chudoba?
Film má 14 minút a celkovo len 12 záberov. Bola to výzva nakrútiť každú scénu na jeden záber bez strihu?
Každý film je výzvou. Mojím cieľom bolo, aby bol film čitateľný a pochopený rovnako ako medzinárodným publikom, tak aj slovenským. Chcel som natočiť film, ktorý bude dokumentárnym spôsobom subjektívne zachytávať život hlavnej postavy. Výzva bola pre mňa to, ako uchopiť charakterovo meniacu sa Babku a Martinku vo filme, pretože som chcel točiť film, aby bol subjektívnym zážitkom, tak ako to býva v živote. Ľudia okolo nás sa menia, ale vy nemusíte vidieť, zareagovať. Rovnako je to aj v prípade našej hlavnej hrdinky Ingrid, ktorá je v konflikte s Babkou a ani sa nestihne rozhliadnuť a Babka zlomí palicu nad Ingrid. My nevidíme Babkinu zmenu, no intuitívne ju musíme vycítiť cez herecké akcie, v ktorých sa Ingrid nachádza. A to bol spôsob, ktorým sme sa rozhodli spĺňať to, čo som vo filme chcel dosiahnuť. Ďalšou výzvou bolo natáčať s dvoma detskými hercami minútový záber, v ktorom nesmela byť herecká chyba, prípadne nepozornosť jednej z herečiek. Pred natáčaním som mal s deťmi herecké cvičenia, kde sme skúšali jednotlivé scény aj s dospelými hercami, kde som ich začal pripravovať na to, čo ich na natáčaní čaká. Ak máte možnosť strihu v obraze, tak sa môžete hrať aj s rytmom filmu. V našom prípade, keďže ide o jednozáberovky, takáto možnosť nebola, museli sme byť presní a bezchybní.
Koľkokrát ste potom museli opakovať nakrúcanie niektorých scén?
Stalo sa napríklad, že jeden záber sme opakovali 31-krát. Keďže som vedel, že ideme točiť týmto spôsobom, požiadal som štáb o prednatáčanie. Vzal som niekoľko hlavných zložiek štábu a natočili sme si film ešte pred reálnym natáčaním, aby sme vedeli, čo reálne ideme natáčať. To znamená, že sme presne vedeli, čo potrebujeme natočiť a nestrácali sme čas na pľaci. Takže tých výziev bolo viac ako len točiť obrazy bez strihu. Keďže som mal sčasti rumunský štáb, mal som veľkú túžbu zohnať aj rumunského koproducenta. Ale išlo o krátkometrážny film a neznámeho režiséra, tak niekoľko producentov z Rumunska sa radšej vyjadrilo, že nie. Až po natáčaní sme sa rozhodli osloviť Mariana Crisana, ktorý nám kývol na koprodukciu. Spresním, že Marian je víťazom Zlatej palmy 2008 za krátkometrážny film Megatron. V konečnom dôsledku si myslím, že náš film, aj napriek tomu, že je sociálnou drámou, tak film má svoje tempo a je dynamický, nestráca napätie, aj keď nevyužívame strihy v jednotlivých scénach.
Foto: DOG 95 FILM FACTORY
Ako sa vám Mariana Crisana podarilo nakoniec presvedčiť, aby do toho šiel?
Kameraman Tudor je dlhoročný priateľ Mariana Crisana. Spoločne tvorili a natáčali niekoľko filmov. Tudor mu o našom filme rozprával. Neskôr som kontaktoval Mariana s tým, že hľadáme koproducenta v Rumunsku, a že nejakú časť postprodukcie by sme chceli robiť v Rumunsku. Marianovi som poslal Director Cut, ktorý si Marian pozrel a potom nám poslal svoje vyhlásenie, že nám pomôže a vstúpi do projektu ako koproducent. Keďže aj on sám je režisér, prinášal okrem producentskej práce aj svoje rôzne režisérske pripomienky počas procesu strihania filmu. Marian je skutočne pokorný človek, veľmi empatický a obetavý. Sme doteraz v kontakte a aktuálne sa črtá naša ďalšia spolupráca na jeho novom filme. A taktiež mi nedá nespomenúť aj strihača Catalina Cristutiu, ktorý je taktiež Rumun. Počas prvých rozhovorov, ešte pred natáčaním filmu, povedal, že si prosí anglické titulky ku každému záberu. No po natočení materiálu povedal, že nepotrebuje titulky, že tomu rozumie a je to pochopiteľné na základe obrazu.
Kamery sa zhostil Tudor Mircea, oceňovaný rumunský kameraman, ktorého filmy videli diváci na festivaloch v Cannes, Locarno, Toronto, San Sebastian. Ako sa vám spolupracovalo?
Po pozretí Tudorovho filmu Megatron, za ktorý získal režisér jeho filmu Zlatú palmu, som tušil, že si budeme rozumieť. Náš prvý kontakt bol oficiálnou cestou, napísal som mu e-mail, na ktorý na druhý deň reagoval a cítim som, že má úprimný záujem o natáčanie nášho filmu. Tudor priniesol ako kameraman presne to, čo som chcel. Scény vyzerali nasvietené tak, že pôsobili prirodzene. Ja som milovník dogmy, filmárskeho štýlu, preto som chcel využívať čo najmenej svetla na pľaci. Aj keď je film točený z ruky, kamera robila veľmi pomalé a elegantné pohyby, aby sme cítili istý odstup od situácie a mohli ju vnímať komplexnejšie. Spolupráca s Tudorom bola na profesionálnej úrovni a vkladal do nej toľko energie, ako keby išlo o celovečerný film.
Foto: DOG 95 FILM FACTORY
Nechcem prezradiť záver, no predsa len sa asi každý po jeho zhliadnutí bude pýtať – prečo ste film ukončili tak, ako ste ho ukončili?
V závere filmu som chcel cítiť nádej. V pôvodnom scenári bola pridaná ešte jedna scéna, kde vidíme, že Ingrid sa vrátila naspäť pracovať do miestnych potravín, pretože sa vzdala profesionálneho rodičovstva. Tento záver filmu bol pre mňa skeptický a neposielal tú správu, ktorú by spoločnosť potrebovala. Preto sa záver filmu končí tým, ako Martinka otvorí dvere Samanthe – na znak nádeje.
Erik Jasaň
Foto: Daniel Šiška
Slovenský filmový režisér, scenárista, producent a herec. Vyštudoval Vyššiu odbornú školu filmovú v Košiciach. Jeho filmy mali premiéru na festivaloch v Sarajeve, Bengaluru, Denveri. Účinkoval v rôznych televíznych seriáloch. Počas štúdia herectva na Štátnom konzervatóriu v Košiciach stvárnil postavu Jánošíka v muzikáli Na skle maľované. Pôsobí aj ako koproducent celovečerného dokumentu Údolie vdov.