Úvodnú stranu vašej básnickej zbierky Ako sme sa stali ste venovali inému básnikovi – Poliakovi Tadeuszovi Dąbrowskému a jeho citátu – „Kedysi človek utváral svoju identitu. Teraz ju hľadá.“ Na čo poukazuje?
Kniha Ako sme sa stali je esenciou môjho života. Slovo „môjho“, samozrejme, zahŕňa aj „nášho“ v najširšom zmysle slova, keďže môj život sa neodohráva sám osebe, ale so ženou, rodinou, priateľmi, s osobnosťami umenia, vedy a filozofie, ktoré stimulujú moje myslenie… s celým prírodným aj duševným environmentom.
Môj starý otec Kaliarik robil vo fabrike údržbára strojov, doma bol roľník a tesár. V Černovej takmer nebolo novostavby, ku ktorej by ho neprizvali k prácam na krove. Človek ako on bol aj „odolný“ vo svojej identite. Vedel, kto je, čo ho robí tým, kým je.
Slovensko a svet sa výrazne menia. Myslím, že už je čas, aby sa znova prebudil aj ľudský sen.
A dnes je identita človeka v ohrození?
Dnes je človek vystavený znejasňovaniu a relativizovaniu pojmov, jeho myslenie je nabúrané zo všetkých strán. Stráca osobnostnú imunitu a s ňou aj identitu. Čím viac vie o svete okolo seba, tým menej vie o sebe. Čím plytší ponor má do seba, tým viac sa otvára priepasť do ľudského vnútra. A zrazu nám v nebývalej miere narastajú duševné poruchy, depresie, neurasténie.
Koľkí sú manažéri, a nikto nevie manažovať sám seba. Hektickosť, stres, permanentný pocit, že je toho príliš veľa, potláčané emócie, no navonok hra – „všetko zvládam“. Človek sa síce prispôsobuje, ale odcudzuje sám sebe.
Foto: Skalná ruža
Mladý človek vyštuduje a nenájde si prácu v odbore, tak sa zamestná inde alebo vycestuje do zahraničia a v New Yorku dvanásť hodín denne umýva riady, aby si zarobil aspoň na jedlo a na bývanie. Bojí sa, aby ho nerozbolel zub, pretože domov je ďaleko a na zaplatenie zubára nemá. Rozpory v hĺbke identity narastajú na celom svete.
Nekritizujem, len pozorne sledujem toto dianie. Otec mi vravel – „máte to ťažšie“. Generácie sa menia a dnes si aj ja pri pohľade na mladých ľudí v súvislosti s ich „hľadaním sa“ myslím – „máte to ťažšie, ako sme mali my“, pretože my sme sa aspoň mali voči čomu vymedziť, voči totalite, ale dnes je svet bez mantinelov, človek je preťažovaný v tvrdej, na výkon orientovanej spoločnosti. Na druhej strane – dovolené je všetko.
Otázka identity je podľa môjho názoru jednou z najdôležitejších otázok v súčasnom globalizovanom svete. Ak básnik, filozof a esejista Tadeusz Dąbrowsky napísal, že dnes človek svoju identitu hľadá, ja by som dodal, že to je vôbec to najdôležitejšie, čo má hľadať.
Čítajte aj Malí veršujú, aby veľkí objavili poéziu v krajine
Ako prebiehalo hľadanie vašej identity?
Myslíte v živote alebo v tvorbe? U mňa sa to prelína. Nedá sa hovoriť o jednom bez druhého. Básnickou odpoveďou je práve kniha Ako sme sa stali. Požičiam si interpretáciu Jany Juhásovej – procesy, ktoré asociuje názov mojej desiatej básnickej zbierky, majú najmä dva rozmery, spojené s vývinom a premenou. Aká je trajektória vnútornej evolúcie človeka? Ako ju ovplyvňuje rodinná genealógia, partnerský vzťah, priateľstvo, udalosti, ktoré vstupujú do cesty, umenie? Kedy nastáva moment metamorfózy a ako ju básnicky zachytiť? Ján Zambor si vo svojej úvahe okrem iného všimol významne prítomné výtvarné videnie, s osobitným dôrazom na farbu, ale aj líniu, obohatené o synestetické možnosti poézie. Proti bezfarebnosti ubiehajúceho času, šedivému mixu som podľa neho postavil hlasy farieb, pozornosť som sústredil na hľadanie farby, na jej rozoznanie, pôsobiace ako objav, vyžadujúce zaostrený zrak.
A ktoré momenty z vášho života boli najvýraznejšie?
Vyrastal som v Košiciach a s rodičmi sme každé leto chodievali na prázdniny do Černovej pri Ružomberku. Ako najstaršieho vnuka si ma pestovali staré mamy, starí otcovia, jedna prababička a jeden pradedko. Prirodzene sa mi dostalo v bohatej miere toho, čomu dnes hovoríme „rodová pamäť“. Tam má pôvod aj moja emblémová báseň Skalná ruža:
Iba o vlastné korene
možno sa oprieť,
hovorí strom.
A človek?
A skalná ruža?
Foto: Archív Juraja Kuniaka
Niečo iné bola moja záľuba v medziodborových prepojeniach. Napríklad medzi elektronikou a hudbou. Mama spievala v Košickom speváckom zbore učiteľov, ktorý v tom čase dirigoval Ondrej Lenárd. Pamätám si, ako nás raz navštívil, keď sme už bývali v Ružomberku, a prenocoval u nás. Bol zvedavý, čo znamená rampa s popínavými rastlinami a farebnými žiarovkami pri okne v mojej izbe. Povedal som mu: „To je farebná hudba.“ Hneď ho to zaujalo, a potom sme spolu počúvali platne – na gramofóne, ktorý som si poskladal s podporou pražského Hi-Fi klubu, s vlastnoručne vyrobeným zosilňovačom a farebnou hudbou, ktorú som si tiež zmajstroval sám. Mal som vtedy asi dvadsať rokov. Nesmierne ma bavilo „urobiť si sám“, „tvoriť si sám“, prepájať zdanlivo nesúvisiace veci, mal som „záujem o všetko“… aj o poéziu. A ešte by som dodal: len tomu sa dá naozaj porozumieť, čo milujeme.
Od roku 1978 ste začali pracovať v Závodoch výpočtovej techniky, ste vynálezcom Flexibilného multiprocesora pre generovanie testovaných vzorov, pôsobili ste v telekomunikačných firmách… Ako ste sa ale stali básnikom? Čo rozhodlo?
Aj keď som debutoval až dvadsaťosemročný zbierkou básní Premietanie na viečka (1983), myslím, že „dušu básnika“ som mal už oveľa skôr. To prišlo s dospievaním. Ale nikdy som nepovažoval poéziu za niečo až také exkluzívne, aby som jej obetoval všetky svoje sily a všetok svoj čas. Moji súčasníci, ktorí sa pokúšali zarobiť si na živobytie písaním, zažívali dramatické konce. Môj prístup bol opačný. Zamestnať sa, zaistiť si pravidelný príjem, a vedľa toho slobodne písať. Priťahovala ma poézia ako spôsob účasti na živote.
Foto: Archív Juraja Kuniaka
Ako si spomínate na vývoj výpočtovej techniky?
Mal som veľmi zaujímavú konštruktérsku prácu. V spolupráci s najvýznamnejšími výskumnými ústavmi v Československu sme vyvíjali technologické zariadenia, ktoré potom Závody výpočtovej techniky vyrábali pre výrobcov elektroniky Teslu Piešťany a Teslu Rožnov, ale aj pre takzvané ruské „kremíkové údolie“, pre Zelenograd pod Moskvou. Boli to embargované zariadenia, nedali sa kúpiť ani z Ameriky, ani z Japonska. Vo svete rozdelenom železnou oponou sa na západe uznávali patenty, na východe vynálezy. Na takom vynáleze sa dalo dobre zarobiť, vtedy sme si kúpili prvé auto. Ale keď železná opona padla, razom sa všetko zmenilo. Zrazu nebolo treba nič vyvíjať, lebo všetko sa dalo doviezť. Zo ZVT sa postupne stávali Závody veľkých ťažkostí. S mladším kolegom z vývoja Jurajom Tobolom sme si to včas uvedomili a založili sme malú telekomunikačnú firmu, ktorá sa orientovala na výrobu telefónov a živila ma ďalších viac ako dvadsať rokov.
Povedali ste zaujímavú vec: „Od mladosti žijem s presvedčením, že tak, ako ma privádza do úžasu pohľad na hviezdnu oblohu, rovnaké uchvátenie dokáže vyvolať vnútorný kozmos človeka.“ Najprv, kde sa rád pozeráte na hviezdy? Odkiaľ je to pre vás naozaj pekné?
Náš dom na Kordíkoch je vo výške 820 m. Banskú Bystricu v údolí Hrona zatieňuje vrch Dedkovo, takže svetelný smog mesta nevidno. Obloha je plná hviezd, najmä, keď je Mesiac v nove. Najvýraznejšie súhvezdia sú Orión, Kasiopeja a Veľký voz. Najjasnejšia hviezda je Sírius. Augustové „padajúce hviezdy“ s obľubou pozoruje moja žena s vnúčatami. Ležia na ležadlách, prikrytí dekou, a pretekajú sa, kto ich naráta viac. Manželka im vysvetľuje, že sú to Perzeidy a tiež, že najviac ich je okolo sviatku svätého Vavrinca, mučeníka upáleného v Ríme 10. augusta v roku 258. Tak už aj deti vedia, prečo sa Perzeidám v minulosti hovorilo slzy svätého Vavrinca.
Astronóm Matthew Stanley vyjadril myšlienku, že pohľad na hviezdnu oblohu bol po stáročia „katalyzátorom intelektuálneho a duchovného rastu“. Súhlasíte?
Pri pohľade na hviezdy mi nikdy nenapadli Star Wars, naopak, hviezdy sa mi prihovárali pokojom. Napísal som o tom v záverečnom texte knihy Ako sme sa stali, v básni Otváranie púšte. Odvolávam sa v nej na zážitok Jána Kudličku zo Sahary:
Všetko je na svojom mieste.
Vesmírna klenba vyvoláva údiv a pokoj, ktorý nič nenaruší.
Žiadne letecké koridory tu nie sú, ani vták nepreletí.
Čistota vzduchu prispieva k tomu, že vidno do hĺbky vesmíru.
V nebeskom tichu pocit, že srdce bije v strede toho všetkého.
Kozmos vťahuje do seba.
Mesiac a hviezdy nasvecujú Zem vlastnou farbou, akoby si ju osvojili.
Toto je absolútny priestor, pomyslel si muž.
Matthew Stanley je profesor histórie vedy na New York University. Má tituly z histórie, astronómie, fyziky a náboženstva. Na školských stránkach NYU som našiel o ňom peknú recenziu: „Vážne, najúžasnejší profesor všetkých čias. Určite choďte na jeho hodiny. Veľmi inteligentný, zapálený a skvelý učiteľ. Naozaj vie, ako látku naučiť a pomôcť študentom dobre jej porozumieť.“ Keby som sa narodil o dve generácie neskôr, určite by som sa zapísal na jeho hodiny.
Je čoraz menej hviezdnatej oblohy, pre svetelné znečistenie, nadmerné svietenie. Môže pohľad na kozmos byť niečím, čo ľuďom dnes veľmi chýba, čo je pre nich veľmi dôležité a pritom si to ani neuvedomujú?
Vyznávam presvedčenie, že všetko, čo vidíme, čo nás obklopuje, bližšie alebo ďaleko, vyvoláva odraz v našom vnútri. Každý má svoj vnútorný kozmos, rovnako nekonečný, ako je ten vonkajší. Pohľad na hviezdy posmeľuje naše sny. Čím je priestor väčší a vzdialenejší, tým do väčšej hĺbky sa zrkadlí v nás. V tomto zmysle môže kozmos ľuďom chýbať. Bez neho je človek plytší. Chýba mu úžas.
V roku 1990 ste sa zúčastnili medicínsko-horolezeckej expedície Pamír. Odohralo sa tu najväčšie horolezecké nešťastie na svete. Po páde lavíny zahynulo 43 zo 45 horolezcov, medzi obeťami bolo aj šesť Slovákov. Aká bola vaša úloha v pätnásťčlennej výprave zo Slovenska?
Vedúci expedície, Marián Kováč, môj spolulezec od mladosti, ma pozval do tímu, aby som o podujatí napísal knihu. Nebola to obyčajná expedícia, mala svoj vedecký program a športové ciele boli podriadené medicínskym. Mali sme pocit ušľachtilého poslania. Z hľadiska lavínového nebezpečenstva sme vystupovali bezpečnou trasou. Pamätám si, že v miestnom horolezeckom stredisku v doline Ačik-Taš, neďaleko ktorého sme mali postavený základný tábor, bola lavínová mapa a červené šípky na nej, vyznačujúce potenciálne nebezpečenstvo padania lavín, boli mimo našej trasy.
Foto: Archív Juraja Kuniaka
Kde ste sa nachádzali v čase zemetrasenia? Čo sa tam udialo?
Ja som patril k starcom, lebo som mal už 35 rokov. Mlaďasi boli o desať a viac rokov mladší. Okrem toho boli oveľa viac „nadupaní“ ako my. V ten deň sme mali za cieľ vystúpiť z prvého tábora (4 100 m) do druhého tábora (5 200 m). Mlaďasi nám dali niekoľkohodinový náskok. Ja som z nejakých dôvodov, ktoré teraz nebudem rozoberať, vo výške 5 000 m (len trochu vyššie ako Mont Blanc) zrazu dostal taký strach, že som si sadol na ruksak a povedal, že idem dolu. Niektorým kamarátom sa to nepáčilo, ale vedúci expedície povedal, že sa nebudeme trhať a vrátime sa dolu pekne všetci spolu. Na zostupe sme stretli dobre rozbehnutých kamarátov: Jána Štefányho, Milana Šiveca, Braňa Valenta, Dušana Uličného, Vladimíra Dávida, Jána Perďocha a Mira Brozmana. Vtedy sme ich videli naposledy – s výnimkou Mira Brozmana, ktorého sa podarilo zachrániť. O deviatej večer sa následkom zemetrasenia odtrhli z hory večné ľady a obrovská lavína v jednom okamihu pochovala 43 ľudí: šesť Slovákov, jedného Španiela, dvoch Švajčiarov, troch Nemcov, štyroch Izraelčanov a 27 Rusov.
Krátko po návrate ste založili vydavateľstvo Skalná ruža. Hovoríte, že túto horolezeckú kataklizmu má Skalná ruža v rodnom liste. Ako?
Naši kamaráti zostali pochovaní v trhlinách ľadopádu. Pomyselný hrob majú na symbolickom cintoríne pri Popradskom plese. Priznám sa, že do ich hrobu som vtedy pochoval aj vlastnú horolezeckú aktivitu. Na tento hrob som chcel priniesť na pamiatku niečo pekné. Namiesto strihaných kvetov, ktoré za pár dní zhnijú a zapáchajú, som symbolicky vybral skalnú ružu. Latinský názov skalnej ruže je Sempervivum montanum, čo značí „horská vždy zelená“ alebo aj „horská večne živá“.
Foto: Archív Juraja Kuniaka
A ako sa prejavil tento zážitok vo vašej vlastnej tvorbe?
Bol som otrasený ľudsky aj v literárnej tvorbe. Nasledovalo dlhé obdobie hľadania toho, čo by som chcel. Na druhej strane však skutočne neviem, ako by sa odvíjal môj život a tvorba, keby sa táto tragédia nebola stala, preto by som to radšej nerozoberal.
Keď ste ako vydavateľ s kolegom básnikom Rudolfom Jurolekom a prekladateľkou Milou Haugovou uvádzali do života slovenský preklad básnickej zbierky amerického poeta Jamesa Wrighta – Červenokrídly drozd, posypali ste knižku vtáčími pierkami z drozdieho hniezda. Je toto knižka, ktorá patrí k vašim „najmilším“ a možno z hľadiska vydavateľstva aj najdôležitejším?
James Wright predstavuje výnimočný hlas americkej poézie druhej polovice 20. storočia. Schopnosťou hovoriť o emotívnom vypätí bez zbytočného sentimentu, nefalšovanosťou ľudskej bolesti a prenikavým videním dovnútra javov a vecí dosahuje neobyčajne silnú básnickú výpoveď. Za knihu zobraných básní v roku 1972 dostal Pulitzerovu cenu. Fascinuje ma jeho báseň Ležím v hojdacej sieti na farme Williama Duffyho na Borovicovom ostrove v Minnesote a nezabudnuteľný posledný verš: „Premárnil som svoj život.“ Poézia v rodine Wrightovcov mala silné gény. Jeden z dvoch synov Franz Wright (1953 Viedeň – 2015 Massachusetts) získal Pulitzerovu cenu za poéziu v roku 2004. Je to jediný prípad v histórii, keď túto prestížnu literárnu americkú cenu získali otec a syn.
Manželka Jamesa Wrighta uviedla v New Yorku knihu Červenokrídly drozd, výber 50 Wrightových básní v preklade Mily Haugovej, v knižnici Poets House v Bronxe, ktorá obsahuje 65 000 titulov poézie z celého sveta a táto kniha z vydavateľstva Skalná ruža je vôbec prvou knihou v slovenskom jazyku v jej fonde. „Kniha je vskutku nádherná! Som potešená, nadšená a plná radosti, že mám také skvostné vydanie. Vaše vydavateľstvo odviedlo znamenitú prácu. Papier a tlač sú elegantné, prebal je vkusný a priťahuje pozornosť. Fotografie vnútri mi vyrážajú dych; úžasne zachytávajú prírodu, zvlášť tá s trstinami, a určite vyjadrujú vzťah a lásku môjho manžela k prírode. Ďakujem a ešte raz srdečne ďakujem za vydanie takejto vynikajúcej knihy.“ Uvedená citácia je z listu, ktorý Anne na pamiatku svojho manžela podpísala Mrs. James Wright.
Knižka patrí k mojim najmilším, čo znamená, že takých kníh je viac.
Foto: Peter Procházka
Na záver si dovolím pripomenúť ešte jeden váš obľúbený citát, ktorý, ak sa nemýlim, patrí generálnemu riaditeľovi tlačiarní TBB Dušanovi Zelinkovi. „Treba vydávať aj poéziu, aby sme sa nezvlčili.“ Naozaj sa to podarí vydávaním poézie? Čo treba urobiť, aby sa Slovensko nezvlčilo?
Tento výrok vysloví Dušan Zelinka zakaždým, keď sa stretneme – už tridsať rokov. Vyzerá to ako bláznovstvo, a ono ním aj je. Ale tak je to dobre. Už iba blázni sú autentickí a bláznivé veci sú pravé. Normálne veci prestali existovať. No domnievam sa, že ešte stále je tu živý ľudský sen. Navzdory vojnám, nenávisti a narastajúcim rozporom s vývojom sveta sa vyvíja aj on. Len akoby na čas zaspal… Je z rovnakého materiálu ako poézia. Slovensko a svet sa výrazne menia. Myslím, že už je čas, aby sa znova prebudil aj ľudský sen.