Mali ste 14, keď ste narukovali do armády. Ako ste sa dostali k armádnej kapele?
Vtedajší minister obrany armádny generál Ferdinand Čatloš povolil pre posádkové hudby, ktorých bolo deväť, vychovať dorast. Podarilo sa mi urobiť prijímacie pohovory do vojenskej hudobnej školy v Banskej Bystrici. Keď som bol tretí rok na vojne, v roku 1943 nás prevelili k pluku do Zvolena. Keď sa začínalo SNP, veliteľom plukovej hudby bol nadporučík Adamčík.
To si neviete predstaviť tú radosť ľudí, keď povyliezali z úkrytov, tancovali, objímali sa od radosti. Že prežili.
Kde vás zastihlo Povstanie?
Bol som v Pohronských kasárňach vo Zvolene. Vyhlásili letecký poplach, zoradili nás pred kasárňami podľa jednotlivých druhov zbraní. Prišiel veliteľ posádky, veľa nerečnil: Vojaci, začalo sa povstanie, na Nemcov sa strieľa, s partizánmi sa vyjednáva! Vydal rozkazy.
Čo mala robiť pluková hudba?
Hliadkovanie po meste, pochovávanie mŕtvych vojakov. Nás študentov bolo 12. Veliteľ hovorí – chlapci, čo s vami. Dám vám trvalú dovolenku. Keď sa vojna skončí, vrátite sa, urobíte diferenciálne skúšky, aby sa ročník započítal. Ja som už šiel do tretieho ročníka, bol som mazák. Každý dostal pod pazuchu nástroj, na ktorý sa učil, a odchod.
Šli ste do rodiska, osady Richtárová pri Starých horách. Ale dlho ste sa tam nezdržali, prečo?
Vracal som sa s úsmevom na tvári – prázdniny! No ale keď som vošiel do rodičovského domu, bol tam partizánsky štáb! Rusi. Veliteľ mi hovorí – načo tebe trúba! Trúbu na skriňu, tu máš flintu. My sme prišli spoza Uralu bojovať a ty budeš doma sedieť? Tak som robil spojku.
Čo to znamenalo?
V tej dobe boli telefóny odvelené na východný front. A tieto, čo máme dnes, neboli ani vo hviezdach. Boli jedine kuriéri, čo som robil aj ja. Na štvrtý deň ma poslali na Španiu Dolinu. Tam mal práve službu nadporučík, čo slúžil so mnou. Pýta sa ma – čo tu strašíš, máš sa učiť! Ha – som partizán! Odpovedal som a podal som mu depešu. O hodinu sa vrátil a hovorí, už nepôjdeš s depešou späť, pôjde iný. Ty dostaneš výcvik a budeš s nami bojovať. V Španej Doline bolo 220 partizánov, volali sme sa Partizánska jednotka generála Milana Rastislava Štefánika. Nás nováčikov bolo 13, strelnicu sme mali na šachte Tereza. Boli sme strelci ľahkého guľometu. Takže nás učili odhad vzdialenosti, strieľali sme na pohyblivé terče, pevné. Zvrchu dáš zásobník, natiahneš, strieľaš. No fajn. K tomu nám pridali ešte mínerský výcvik. Pracovali sme s výbušninami – rozbušku natiahneme zubami, čo sa nesmie, zapálime poriadne dlhý koniec, rozhorí sa modrý plameň a teraz rýchlo utekajte! Lebo to urobí nádherné bum! Učili nás, ako sa podmínujú koľajnice, viadukty, mosty, budovy. Ako vypočítať množstvo výbušniny tak, aby to urobilo Nemcom čo najviac škody. Aby most ostal roztrepaný, že ho budú Nemci týždne opravovať. Takto vyškolených nás zaradili do jednotky. V Španej Doline boli na pravej strane nachystané debny s muníciou, po ľavej autá a fasovalo sa. Kto mal samopal, vzal si niekoľko zásobníkov. Ja som mal guľomet, tak mi niekoľko drevených debničiek pomohli vyhodiť na korbu. Nastúpili sme do kabíny, s kamarátom sme zodpovedali za životy partizánov, čo boli na korbe.
Foto: Robert Huttner
Kým ste sa pustili oslobodzovať dediny, Nemci obsadzovali vysočiny, kopce, na ktorých rozmiestnili pozorovateľne. Ako prebiehali boje?
Nemci sa stihli zastrieľať. My sme prišli na lúčku – hurá, poďme! Nechali nás vojsť do koridoru a teraz to na nás pustili! Hrmot, buchot, mali sme hneď mŕtvych a ranených. Ozývali sa protichodné povely. Bolo to ako na súdny deň. Každú chvíľu vedľa vás vybuchla mína. Vyskočil veliteľ a kričí – chlapci, na nich! Padla mína, odtrhlo mu pol hlavy, o minútu bol nebožtík. Museli sme meniť palebné postavenie. Odkiaľ sme strieľali na Nemcov, oni nám tu paľbu vrátili. Aby nás nezlikvidovali, museli sme meniť pozíciu. Vtom prvý pomocník skočil na mínu, odtrhlo mu obe nohy a volal – zastreľte ma, mám hrozné bolesti, nenechajte ma trpieť. Nebolo treba, do dvoch minút vykrvácal a zomrel. Ďalší chlap stúpil na mínu a roztrhalo ho na kusy. Jeho srdce ešte bilo v tráve niekoľko sekúnd mimo tela. Niečo hrozné! Len čo sa rozvidnelo, vyletel pozorovací dvojtrupák, lietadlo. Fotografoval naše pozície, strieľal na nás z palubných guľometov. Nemcov sme mali pred sebou, Nemcov nad sebou, nikto nevedel, či sa dožije večera. Zásobovanie bolo len v noci. Aj to, ak niekde niečo hrklo, Nemci vystrelili svetlice na padáku a hneď založili útok.
Aj vás ťažko zranili, ako sa to stalo?
Bolo 14. 10. 1944. Popoludní Nemci zaútočili na naše pozície. Môj kamarát mal guľomet uložený v buku v tvare ypsilonu. Hovorím mu – zaľahni. A on na to – nech sa ukážu, mám ich na muške. Vtom padla mína, dvoch strelcov zabila, kamarát dostal 14 črepín od členku po hlavu. Ja som tu mínu počul, v poslednej chvíli som si dal ruku na tvár a črepiny, čo ma mali zabiť, mi uviazli na ruke a na chrbte skrz batoh. Totiž, mína, ktorá letí a tenko píska, ide za nás. Ale mína, ktorá píska hrubšie, ide na nás. Zachránili nás, viedli nás rúbaniskom pod paľbou nemeckých guľometčíkov popri horárni, ktorá tam stojí dodnes. Potom nám poskytli prvú pomoc, obviazali nás, hodili štyroch do sanitky na chirurgické ošetrenie do Bystrice.
Foto: Robert Huttner
Ale ani v nemocnici ste nemali pokoj a bezpečie, prečo?
Vystúpil som zo sanitky po vlastných. Pod oknom chirurgie bola veľká krvavá kopa rúk a nôh, ktoré odoperovali chlapcom. Vstúpil som do budovy, chlapci ležali v kalužiach krvi, volali – aj nás berte, aj my chceme žiť. Neviem, akou náhodou vybrali práve nás. Mňa prvého. Keď som sa prebral po narkóze, už som mal sadru. Dva dni sa k nám nedostalo jedlo ani voda, hrdlo som mal stiahnuté. Na druhý deň nás previezli do študentského domova pri parku, kde nás umiestnili na prvé poschodie. Na tretí deň po lekárskej vizite nás jeden chlap zavolal – ideme fajčiť. Všetci zbehli dole. Jeden si zabudol cigarety, tak utekal hore a dobre, že sa vrátil. Jeho sused, ktorý mal odtrhnuté obe nohy, práve odistil nemecký granát, dal si ho pod chrbát. Ten, čo pribehol, stihol granát vyhodiť von oknom. Ako minul okno, explodoval.
Vzápätí vás previezli znova do Španej Doliny. Aký bol ďalší vývoj?
Bolo 27. 10., keď Nemci obsadili vo veľkej presile Banskú Bystricu. Bol to najčernejší deň v celej Starohorskej doline. Nemci bombardovali obec Staré Hory, bombardovali ustupujúce vojská smerom na Donovaly. Nálet za náletom. Keď odišli bombardéry, nastúpili stíhačky, strieľali po všetkom, čo sa hýbalo. Ak sa niekomu podarilo utiecť do lesa, zachránil si život. Bolo veľa mŕtvych, ranených, veľa krvi. Keď ustupovali generáli Viest a Golian, vyzvali všetky vojská na partizánsky spôsob boja. Všetky lesy okolo Bystrice boli zasypané letákmi. Nemci na nich vytlačili priepustky. Kto sa tou priepustkou preukáže, pustia ho domov. Kto tomu uveril, bol zastrelený v Kremničke, alebo spálený v Nemeckej. Nemci nikoho nepustili, kto sa im dostal do pazúrov. Naša jednotka bola potom včlenená do ruskej jednotky Pomstiteľ, ktorej velil major Morozov. Našou úlohou bolo zamedziť presunu síl medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou. Vyhodili sme mosty, urobili sme záseky, každý druhý deň sme to kontrolovali, či to Nemci nedali opravovať civilistom.
Foto: Robert Huttner
Nemci chceli vypáliť vaše rodisko Richtárovú spolu so Starými Horami a s Tureckou. Na výstrahu ľuďom, ako Lidice v Česku. Ako ste sa to dozvedeli?
Partizánska hliadka chytila lyžiara. Vtedy bol prísny zákaz pre civilistov ísť do lesa. Pre Nemcov bol každý partizánom, na mieste by ho zastrelil. Keby ho chytili partizáni, tak by mohol mať aj dva ruksaky dokladov, mali by ho za vyzvedača a tiež by ho okamžite zastrelili. Tohto lyžiara vzali na štáb na výsluch. Vypovedal, že je veliteľom Hlinkovej gardy od Krupiny a že dostal rozkaz, aby ako lyžiar prešiel krížom cez partizánsku republiku, zistil, kde sú úkryty a podľa možnosti odhadol výzbroj. No a ešte sa aj pochválil, že 2. februára príde úderné komando SS vypáliť spomínané obce za pomoc partizánom. Všetko, čo malo ruky, nohy, utieklo.
Ako sa vám podarilo odraziť prvý útok Nemcov na Richtárovú?
2. 2. okolo 9. hodiny Nemci skutočne prišli. Mali pripravené zbrane, niektorí niesli protipancierové päste, niektorí niesli nádoby s tekutinou pre plameňomety. Keď boli asi 20 metrov od mosta, veliteľ zareval na nich po nemecky, aby sa vzdali. Nato Nemci zaľahli a spustili paľbu na les. My sme boli v lese, oni na ceste, prestrelka trvala ani nie hodinu a celé komando SS bolo zlikvidované. Likvidovali sme neskôr ďalšie hliadky, robili sme záškodnícku robotu.
Lenže Nemci sa vrátili 18. marca. Čo sa dialo?
Vo včasných ranných hodinách Nemci zaútočili na Kalište, kde vypálili celú dedinu a postrieľali 40 ľudí. V doobedňajších hodinách vtrhli do Španej Doliny a to isté. Zapaľovali budovy, žena decko dojčila, bez pardonu všetkých postrieľali. Na poludnie prišli do Richtárovej. Čakali sme ich, že prídu zozadu, lesom, ale prišli cez kopec Klopačku, rovno k bunkru Mor ho, kde boli ukrytí pracovníci Slobodného vysielača, ktorí vysielali počas SNP. Pri našom rodičovskom dome sa rozdelili na dve skupiny, jedna išla do doliny, tam zajala asi 50 židovských rodín, a druhá skupina začala robiť represie, začali strieľať po ľuďoch. Prvý výstrel zasiahol ruského doktora, je pochovaný poniže Richtárovej v hrobe neznámeho vojaka, ale už sa vie, že to bol on, Červený kríž to zistil. Začali zapaľovať domy, prvý zapálili náš. Keď sa rozhorel, povedali matke – teba nezastrelíme, ale zaživa ťa upálime! Bola tam aj s dvojročným bratom Ivkom. Za to, že prala pre partizánov, piekla chlieb, opatrovala štáb. Na výstrahu všetkým, ktorí pomáhajú partizánom.
No vaša mama prežila. Ako sa jej to podarilo?
Bolo šťastie, že sa nenadýchala spalín. Prebehla chodbou do drevárne, ktorú Nemci pre obrovské množstvo snehu neobjavili. Ušla k susedom, kde ich do zemiakovej jamy ukryla pani učiteľka Rafajová. Len čo hodila koberec na jamu, už aj tam boli – vydaj nám ich, lebo ak ich nájdeme, zastrelíme ťa! Urobila hrdinský čin, nevydala ich. Keď Nemci opustili dedinu, zašikovala mamu aj s bratom k starej mame.
Čo bolo potom s pani Rafajovou?
Po fronte učila. Vždy, keď mali výročnú schôdzu, zaniesol som jej veľkú kyticu klinčekov s poďakovaním za záchranu života mojej mamy. Dožila sa 100 rokov bez jedného mesiaca. Moja mama sa dožila 94. Ale až do konca života mala traumu z popravy.
Ako ste sa neskôr spojili s postupujúcim frontom?
19. marca ráno sme dostali rozkaz opustiť les, aby mohla postupujúca rumunská armáda použiť ťažké zbrane, mínomety, delá. Každý musel zobrať, koľko uniesol. Ja som mal v ruksaku desaťkilogramový balík nábojov do ľahkého guľometu. Vydali rozkaz na pochod, prišli sme do Balážov, tie horeli ako fakle. Ľudia utekali, kričali o pomoc – zachráňte nás! Niesli v náručí to najdrahšie – deti a na chrbte mali periny. Vyšli sme hore lesom na Kalište, to ešte doháralo. Na snehu boli veľké fľaky krvi. Vydedukovali sme, že sa tam odohral strašný masaker. Mali sme 30 minút na cigaretu, obzreli sme to. Predpokladám, že sme boli prvou jednotkou, ktorá objavila Kalište.
Kam ste pokračovali?
Smerom na Donovaly, to sa nás zišlo už okolo 3 000 partizánov a rasovo prenasledovaných. Rozdelili nás po okolitých dedinách. A potom sme šli cez front. Cez Korytnicu. Chceli sme obsadiť Liptovskú Osadu, ale hliadky sa vrátili, že nás občania prosia, aby sme nezačali prestrelku, pretože v osade je silná nemecká jednotka. Dolinu sme obišli, obsadili sme Liptovskú Lúžnu, ale tam sme len prespali. Ráno cez hory. Bola zima, mínus 20, mínus 25, snehová fujavica. Neviete si predstaviť, čo človek vydrží. Dopredu bola vyslaná 40-členná hliadka s automatickými zbraňami a o 30 minút sme šli my, konvoj.
Stúpali ste na Chabenec, čo je takmer dvojtisícovka. Ako ste to v takom nečase prekonali?
V tej obrovskej zime nám zamrzlo asi 50 starcov, ale aj ženy, chlapi. Vyšli sme na Chabenec a biela tma! Fujavica, zima. Držali sme sa pod pazuchami, aby nás nesfúklo na kraj, a spustili sme sa do ďalšej doliny, kde sme uložili ranených, založili ohníky. Ale zrazu preleteli lietadlá. Čakali sme výsadok, ale nič sa neudialo. Do rána sme už nemali oheň. Boli sme premrznutí, dupali sme, aby sme nezamrzli. Keď sa ráno rozvidnelo, pochodovali sme cez hole ďalej asi tri kilometre. Bol rozkaz zastaviť a útokom vpred. Rýchlo sme šli do rojnice a útočili sme hore svahom. Našli sme ohniská, prístrešky, vydedukovali sme, že tam boli ráno Nemci. Na vrchu bola veľká lúka a na nej mŕtvi vojaci, pobité kone a mínové pole. O polnoci sme boli na Krpáčove, tam bola asi hodinu pauza, cigareta. Pochodovali sme dolinou do obce Bystrá a pri Podbrezovej nás podelili po 20, 30 k ľuďom. O niekoľko dní sme sa dostali do Popradu. Tam nám vydali obed. A my takí vyhladovaní sme sa dívali jeden po druhom – môžeme to jesť? Prezliekli nás do uniforiem armádneho generála Ludvíka Svobodu a preradili nás do prvej línie. Do Parížoviec.
Ako si spomínate na koniec vojny?
Keď sa skončila vojna, na všetkých vežiach zvonili zvony polhodinu a sirény oznamovali ľuďom, že tejto hroznej vojne je koniec. To si neviete predstaviť tú radosť ľudí, keď povyliezali z úkrytov, tancovali, objímali sa od radosti. Že prežili.