Čo bolo úplne na začiatku?
Bolo to v období, keď som ešte ako študentka pracovala v Slovenskom rozhlase. Chcela som spracovať tému o bezdomovcoch a zašla som za Antonom Srholcom do jeho ubytovne Resoty. Bola som veľmi zvedavá, sobášil maminu sestru, v detstve som o ňom počúvala. Ako prvý po nežnej revolúcii začal pomáhať ľuďom bez domova. Pozval ma na 20. výročie založenia Konfederácie politických väzňov Slovenska. Povedal – jednou mojou rodinou sú ľudia bez domova, druhou politickí väzni, poď medzi nás.
To nie je tak, že prišiel 17. november a máme demokraciu. Máme iba možnosť demokraciu budovať.
Aký to bol pocit byť na ich stretnutí?
Bolo to veľmi silné. Spoznala som neuveriteľné príbehy ľudí, o ktorých som vôbec nevedela. Bol tam Augustín Bubník, hokejista z československej reprezentácie, ktorého so spoluhráčmi ako úradujúcich majstrov sveta komunisti po politickom procese v roku 1950 poslali do uránových baní. Alebo Karol Noskovič, ktorý zakladal prvý lukostrelecký oddiel, vo Viničnom. K lukostreľbe sa dostal u čiernych barónov. Či spisovateľ Rudolf Dobiáš, ktorý napísal svoju prvú báseň a potom skončil v uránových baniach. Za karikatúru Stalina, ktorý sa smaží v pekle. K literatúre sa vrátil až po desiatkach rokov, ako politického väzňa ho odsúdili na 18 rokov. Keď som počúvala ich príbehy, uvedomila som si, akú veľkú nespravodlivosť zažili. A pýtala som sa: Čo pre nich urobila demokratická spoločnosť? Spracovanie týchto príbehov v rozhlase bolo prvým krokom. Stretávala som sa s ďalšími, začala som s nimi navštevovať miesta, kde boli väznení, chodili sme do Jáchymova, Leopoldova, aj priamo za väzenské mreže. Ich príbehy sú románové. Mapujem ich systematicky od roku 2010 doteraz.
Ako to, že ich príbehy novinársky predtým nikto nemapoval?
Aj mňa to prekvapilo. Vnímala som to ako premrhanú šancu. Krátke rozhovory sa nahrali v redakcii pri výročí, to bolo všetko. Boli tu však iniciatívy jednotlivcov, Peter Juščák mapoval preživších gulagy, Rudolf Dobiáš svojich spolupútnikov a vydával o nich knihy. Aj preto som sa rozhodla v rozhlase tieto príbehy zachytávať. Aby zostal archív. Keď sa spojil Slovenský rozhlas s televíziou, začali sme ich mapovať aj vizuálne, vtedy sa začali robiť aj dokumenty.
Bolo za tým najmä rozčarovanie nad veľkou nespravodlivosťou?
Títo ľudia nestoja o prvoplánové uznanie. Čím viac som ich spoznávala, tým viac ma začalo zaujímať niečo iné – ich vnútorná sloboda. Anton Srholec mi hovoril, že mám šťastie spoznať tých najsilnejších. Všetci boli bojovníci. Aj preto sa dožili vysokého veku.
V úvode knihy Nenechali sa zlomiť sa píše, že príbehy politických väzňov sú odpoveďou všetkým, ktorí si nevšimli 17. november, a aj tým, ktorí sa dnes obracajú k Moskve. Na čo presne odpovedajú?
50. roky 20. storočia úplne presne ilustrujú to najhoršie z obdobia, keď sme boli pod sovietskou mocou, keď sme sa po vojne znova ocitli v neslobode. 50. roky, to sú politické popravy, stratené roky ľudí, ktorí boli nespravodlivo odsúdení a skončili vo väzení. To je aj stratený potenciál tejto krajiny. Pokiaľ títo ľudia žijú, je hrubou urážkou, keď dnes niekto povie, že si nevšimol 17. november. Títo ľudia si 17. november všimli. Ak sa dnes niekto obracia s nádejami na východ, k Moskve, prehliada nedemokratický režim, prehliada stovky ľudí, ktorí skončili ako politickí väzni, lebo sa rozhodli voči tomuto režimu postaviť. Rusko popiera vlastnú minulosť, zakázalo združenie Memoriál, ktoré mapovalo obete gulagov. Putinov režim zakázal Moskovský Helsinský výbor, ktorý sa venoval ochrane ľudských práv. Akýkoľvek prejav kritiky vládnucej moci sa trestá. Toto je niečo, čo máme obdivovať? Čo nás má fascinovať? To, čo sa udialo u nás v 50. rokoch, nám ukazuje, ako vyzerá výkon moci pod nedemokratickým režimom, pod taktovkou Moskvy. Pôsobili u nás sovietski poradcovia, ktorí režírovali politické procesy. Učili československých vyšetrovateľov brutálnym metódam výsluchov. Aj toto nám minulosť ukazuje. Mohli by sme sa z toho minimálne poučiť, aby utrpenie, ale aj zásadové postoje tých státisícov ľudí počas totality nebolo zbytočné.
Foto: Archív Antona Srholca
Ako sa mohlo stať, že v roku 2024 vieme tak málo o demokratickom protikomunistickom odboji a o tom, ako režim zasiahol proti tým, ktorí bojovali už proti nacistickej totalite a neskôr proti komunistom? Ako to, že nevieme ani ich mená?
Nad týmto sa zamýšľam aj ja. Navštívila som pobaltské krajiny, Poľsko, kde majú tretí odboj zmapovaný. Fungujú u nich špecializované múzeá alebo výskumné inštitúcie, ktoré predstavujú dejiny tretieho odboja. Aj v Česku tomu venujú veľkú pozornosť. Ale u nás môže mať človek pocit, akoby protikomunistický odboj v minulom storočí ani neexistoval. Odpoveď na otázku, prečo mnohé veci zostali zabudnuté, tkvie z môjho pohľadu v 90. rokoch. Boli premárnenou šancou. Atmosféra po nežnej revolúcii sa nastavila takto – nepozerajme sa do spätného zrkadla, urobme hrubé čiary. Nikdy sa u nás trestnoprávne nepostihli komunistické zločiny – ani tie najväčšie – justičné vraždy alebo vraždy na hraniciach. Nikto zhora nepodal pomocnú ruku obetiam. A ľahostajný bol štát a spoločnosť aj k ich príbehom. V 90. rokoch prišla na Slovensko Spielbergova nadácia (Šoa), ktorá začala zaznamenávať príbehy preživších holokaust. Slovenská iniciatíva však neexistovala, nikto nezachytával výpovede ľudí, ktorí prežili gulagy alebo 50. roky. Boli iba ojedinelé pokusy. Ako napríklad rozhlasový redaktor Peter Juščák začal zachytávať posledných preživších sovietske gulagy. Alebo spomínaný Rudolf Dobiáš, spisovateľ a politický väzeň, ktorý si zaznamenal príbehy viacerých svojich spolupútnikov, vydal štyri hrubé knihy o ich osudoch s názvom Triedni nepriatelia aj početné beletristické tituly. Roky nedošlo k žiadnej iniciatíve zhora, stálo to iba na práci zopár jednotlivcov. Lebo počas 90. rokov sa tým takmer nikto nezaoberal. Prišiel Vladimír Mečiar a pre neho nešlo o tému, ktorá by bola žiadaná. Neskoro sme to začali dobiehať. Až oveľa neskôr vznikol Ústav pamäti národa a potom aj rôzne mimovládne organizácie, ktoré sa tomu začali venovať. Teším sa však z každej jednej iniciatívy. Preto sme tam, kde sme. Žiaľ, veľa pamätníkov už zomrelo, zobrali si svoj príbeh so sebou.
Zachovali sa niektoré príbehy aspoň v archívoch?
Keď sme sa vracali s politickým väzňom Antonom Tomíkom po 60 rokoch do tábora Nikolaj, odkiaľ si so spoluväzňami v roku 1955 vykopali tunel, veľmi chcel nájsť štyroch horárov, o ktorých našiel krátku zmienku v knihe svojho spoluväzňa Oldřicha Klobasa Jak se chodí v laně. Horári Dobroslav Goliáš, František Vomela, Jozef Stoklasa a Ján Pinc, ktorí mali horáreň kúsok od tábora Nikolaj, chceli podať na Západe správu o pracovných táboroch, ktorých existenciu komunistická moc tajila. Všetkých štyroch odhalili a odsúdili. S pánom Tomíkom sme sa až pri návrate späť dozvedeli, že už nik z nich nežije. Svoj príbeh si zobrali so sebou, no po celom prípade zostal vyšetrovací spis s názvom Drak. Podobných nepoznaných prípadov je viac, najmä zo Slovenska.
Foto: KPVS
Už sme spomenuli hokejistu Bubníka. Komunisti poslali do uránových baní v 50. rokoch takmer celú československú hokejovú reprezentáciu, úradujúcich majstrov sveta. Ako k tomu došlo?
Komunistický režim chcel urobiť zo športu výkladnú skriňu. Chcel ukázať, že československí športovci majú úspechy a na tom chcel stavať – pozrite sa, ako sa im darí v našej krajine. Akurát sa im tento koncept rozbil. Mnoho športovcov nechcelo fungovať v komunistickom „raji“. Tak ušla krasokorčuliarka Alena Vrzáňová (majsterka z rokov 1949 a 1950) alebo Jaroslav Drobný, neskorší víťaz Wimbledonu. Ušli aj ďalší a komunistom to nehralo do ich scenára… Československí hokejisti doniesli krátko po vojne tri medaily počas troch rokov. V roku 1948 boli na Sprenglerovom pohári v Davose vo Švajčiarsku. Padol návrh, či nezostať pri tomto politickom vývoji v zahraničí. No rozhodli sa vrátiť. Dozvedela sa o tom Štátna bezpečnosť a hokejisti sa dostali pod jej drobnohľad. V novembri 1948 mali odohrať vo Veľkej Británii prípravné zápasy pred majstrovstvami. Leteli dvomi lietadlami. Druhé so šiestimi hokejistami sa zrútilo nad kanálom La Manche, pričom Bubník sa o tom dozvedel až od anglického protihráča, ktorý mu prišiel podať ruku po zápase. Režim dokonca ani rodinám vôbec neoznámil, že hokejisti zahynuli, pracoval s teóriou, že to celé bol zastierací manéver a hokejisti v skutočnosti ušli. Zvyšok tímu vrátane Augustína Bubníka chodil za matkami, manželkami a vysvetľoval im, čo sa stalo. V roku 1950 sa mali konať majstrovstvá v Londýne. Štátny výbor pre telovýchovu im tesne pred odletom oznámil, že nikam nepôjdu, pretože dvom československým novinárom odmietli Angličania udeliť vstupné víza. Čo bola lož. Hokejisti sa vybrali večer do pohostinstva, vypili si, padli nadávky na režim, protištátne heslá, začali ich zatýkať a rozbehol sa vykonštruovaný proces pod názvom Modrý.
Prečo Modrý?
Bol pomenovaný podľa brankára Bohumila Modrého, ktorý v tej krčme so spoluhráčmi ani nebol. Ale priťažilo mu, že mal ponuky z NHL, dostal 15 rokov. Padali tam veľmi vysoké tresty, chvíľu sa dokonca uvažovalo aj nad trestami smrti. Augustín Bubník, najmladší z reprezentácie, dostal 14 rokov. Jemu priťažilo, že ako jediný ovládal angličtinu a poznal vysokého úradníka z americkej ambasády. Vo vyšetrovacích posudkoch sa písalo, že otec pochádza z buržoázneho prostredia a miesto zažívaného „česť práci“ zdraví „rukulíbám“.
Atmosféra po nežnej revolúcii sa nastavila takto – nepozerajme sa do spätného zrkadla, urobme hrubé čiary.
Ako mladí hokejisti vydržali?
Augustín Bubník spomínal, že ho celý čas držala viera, že sa znova postaví na korčule a bude hrať. Ale keď vyšli po piatich rokoch na amnestiu, už hrať v reprezentácii nemohli. On sa však nevzdal a po rôznych peripetiách sa dostal k Slovanu Bratislava, kde začal po ťažkom úraze chrbtice trénovať. To on objavil Vlada Dzurillu, legendárneho brankára. Neskôr sa stal prvým československým hokejovým trénerom, ktorý získal angažmán v zahraničí, pôsobil vo Fínsku. Ale to už prebiehalo v spoločnosti uvoľnenie. Hoci, ak nechcel, aby po okupácii boli prenasledovaní jeho rodičia a sestry, musel sa opäť vrátiť.
Foto: Archív Branislava Tvarožka
Foto: Katarína Acél Gáliková
Kniha kladie otázku – kde by naša krajina bola, keby sme počas komunizmu nestratili ľudský potenciál. Tak, kde by sme boli?
Oveľa ďalej. Sme krajina stratených elít. Dve totality zničili mnohých ľudí. Už len keď si zoberieme to, že komunistický režim popravil Heliodora Píku, Miladu Horákovú, ľudí, ktorí boli hlbokými vlastencami. Dokázali sa za krajinu postaviť, dokázali pre ňu niečo urobiť, keď ju ohrozoval nacizmus. Obetovali svoj život, na rozdiel od Klementa Gottwalda, ktorý len v bezpečí vyčkával, čo sa stane. Týchto ľudí komunistický režim zavraždil. Zavraždil desiatky ľudí, státisíce ich poslal do väzenia. A keď si odsedeli vysoké tresty, nemohli sa uplatniť v dôstojnej práci, spoločnosť sa na nich pozerala ako na kriminálnikov.
Ako to pokračovalo v československom hokeji?
Ďalšie dva roky nemal kto hrať na najvyššom svetovom šampionáte. V roku 1955 získalo Československo bronz, ďalšiu zlatú medailu až v roku 1972, o 22 rokov. Mnohé ďalšie talenty sa nemohli realizovať. Toto všetko predstavuje stratený potenciál krajiny. Ľudia, ktorí mohli krajinu posunúť ďalej, ktorí by pre krajinu žili, dýchali, sa dočkali takéhoto nevďaku. Naozaj museli čakať až do osemdesiateho deviateho. Veľmi silným bol pre mňa list, ktorý som našla založený v rukopise pamätí generála Imricha Gablecha. Napísali ho piloti, ktorí pôsobili v letectve Spojeného kráľovstva, Royal Air Force. Hlásili sa opäť do služby! Po 40 rokoch zaznávania. Písali – chceme niečo urobiť pre túto krajinu. Keby všetci títo ľudia dostali príležitosť sa realizovať, boli by sme niekde úplne inde.
Foto: Archív Sone Gyarfašovej
A kde sme ako krajina teraz?
Momentálne pociťujem beznádej, marazmus, frustráciu, nedôveru v celej krajine. Nedôveru ľudí medzi sebou navzájom. A myslím si, že sme v takom stave aj preto, lebo sme už po osemdesiatom deviatom rezignovali na spravodlivosť, na vyrovnanie sa s minulými krivdami, nieto ich postihnutie. Pretože aj po osemdesiatom deviatom ešte žili niektorí vyšetrovatelia z 50. rokov, ale spravodlivosť ich nedostihla. Ústav pamäti národa v roku 2008 podával podnety na Generálnu prokuratúru, týkali sa nevyjasnených vrážd. Spoznala som jedného pána, ktorého príbeh v knihe nie je, Jána Gaála. Jeho otca v roku 1952 vyhodili počas výsluchov z druhého poschodia z budovy U dvoch levov. Bolo to uzavreté s tým, že mal nejaký úraz pri záhradníčení… Aj po roku 1989 jeho vyšetrovatelia ešte žili. V roku 2008 dal Ústav pamäti národa na Generálnu prokuratúru podnet, kde žiadal otvoriť aj tento prípad. V tom čase žil ešte jeden z vyšetrovateľov Štátnej bezpečnosti František Greguš. Všetko sa však skončilo s tým, že ide o premlčanú vec. Lenže nešlo o to, aby sa deväťdesiatnici ocitli vo väzení. Išlo o to, aby sa jasne poukázalo na to, že sa tu diali zločiny. Pretože čím sme ďalej od nežnej revolúcie, tým viac sa to relativizuje. Páchatelia neboli potrestaní, zločiny pomenované, jedinými nositeľmi toho, čo sa tu dialo, sú dnes posledné obete. Ale odchádzajú. Ak tu raz nebudú, tak sa možno dočkáme toho, že začneme spomínať na to, ako bolo za socializmu dobre a že mlieko stálo dve koruny.
Možno niečo ťažké a bolestné premeniť na niečo dobré a vzácne?
Príbehy, ktoré som spoznala, spájalo jedno – nádej. Ľudia aj v ťažkom období dokázali nájsť niečo dobré. Dokazuje to Branislav Tvarožek, ktorý má takmer 99 rokov. Väznili ho nacisti aj komunisti. Zo strednej školy ho vylúčili za odboj proti ľudákom. Z vysokej školy ho vyhodili komunisti. Rozprával mi, ako v Jáchymove založili vedci, spisovatelia a univerzitní profesori táborovú univerzitu. Keď vyfárali, stretli sa v jednom z táborových barakov a mali prednášky z odborov, ktorým sa tí ľudia venovali. Ďalší ľudia hovorili, že tam objavili úžasné kamarátstva, navzájom sa podporovali. Bol to pre nich ostrov slobody. Jaroslav Fabok, povstalec a odbojár proti nacizmu, ktorý bol za odboj proti komunizmu 16 rokov vo väzení, a ktorému popravili aj jeho povstaleckého veliteľa Jozefa Trojana, napísal zaujímavú knihu – Čo mi dalo väzenie. Vždy hovoril, že keby nebol 16 rokov vo väzení, tak by nespoznal svoju manželku Oľgu, ktorú považoval za svoje životné šťastie. Alebo manželia Oľga a Ján Zemanovci. On si odsedel 15 rokov, manželka osem. Stretli sa na slobode po 15 rokoch a ich vzťah to nezlomilo, prežili spolu zvyšok svojho života. Pán Zeman zakladal VPN na Myjave v roku 1989. Jaroslava Žiláka s celou rodinou vysťahovali z Trnavy, kde mali dom. Vnímal to ako osobné víťazstvo, že sa vrátili po rokoch opäť domov. Jeho otec dokonca chodil pomáhať na sklonku života komunistickej predsedníčke národného výboru, ktorá bola zodpovedná za to, že ich vysťahovali z Trnavy.
Foto: Archív Jána Zemana
Foto: Katarína Acél Gáliková
Ako to dokázal spraviť?
Zo strany jeho otca to bola forma odpustenia. Zmierenie. V týchto príbehoch navyše vždy objavíte veľký motív nádeje. Eduarda Mareka väznili nacisti aj komunisti. V 100 rokoch vydal tri knihy, v 102 rokoch si skočil s padákom, dožil sa takmer 105 rokov. Hovoril, že vo väzení mu pomohlo plánovanie. Vďaka tomu sa vedel tešiť na budúcnosť. To bola jeho filozofia. Mať víziu, sen. Aj vďaka tomu sa títo ľudia nedali zlomiť.
Ľutovali niekedy, že sa vzopreli režimu aj za cenu obrovskej obety?
Nikto z tých, s ktorými som hovorila, to neľutoval. Mali pocit, že to asi tak malo byť. Že aj keď človek prejde ťažkú cestu, má to svoj zmysel. Ale možno im bolo ľúto, že to po nežnej revolúcii nedopadlo tak, ako si predstavovali. Že mnoho vecí sa vracia.
Foto: Archív Sone Gyarfašovej
Ako nazerajú na súčasné dianie?
Z tej knihy žijú poslední traja protagonisti. Jeden má 100, druhý 99 a tretí 97. Myslím si, že sa im ťažko pozerá na to, čo sa dnes deje. Jednak sú nešťastní z toho, že sú opäť svedkami vojny v Európe, neverili, že sa to ešte niekedy zopakuje. Často rozmýšľam nad tým, ako sa aj z pozície mnohých politikov relativizuje ich trápenie. Pán Tvarožek má taký postreh – k moci sa dnes dostávajú aj tí, ktorí o vlastenectve iba hovoria, ale vlastenectvo nikdy nebolo o slovách, ale o činoch. Povedal – má to všetko veľmi ďaleko od ideálov, za ktoré sme boli v Povstaní alebo kvôli ktorým ma väznili v uránových baniach. Mnohým je to veľmi ľúto. Štefan Ružovič bol počas režimu väznený trikrát, lebo bol rebel. On hovoril, že demokracia je ako rastlinka, treba sa o ňu starať, rozvíja sa. Jeho želaním bolo, aby na Slovensku zavládla skutočná spravodlivosť, čo sa mu teda asi nepodarilo. Hovoril, že demokracia je proces. To nie je tak, že prišiel 17. november a máme demokraciu. Máme iba možnosť demokraciu budovať.
Soňa Gyarfašová
Vyštudovala žurnalistiku a právo, zaujíma sa o vyrovnanie s totalitnou minulosťou. Dlhodobo mapuje osudy pamätníkov počas dvoch totalít. Pracuje v STVR, pripravuje relácie Osudy, ktoré písalo 20. storočie a Biele miesta 20. storočia. V televízii pripravila dokumentárne cykly Osudy k 70. výročiu konca druhej svetovej vojny, Osudy – päťdesiate roky a nástup totality, Naše storočie očami storočných alebo Charta 77 – signatári zo Slovenska. V rokoch 2011 a 2019 získala Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti, získala aj Výročnú cenu Literárneho fondu za novinársku tvorbu v rokoch 2020, 2022 i 2023.