Organizujete výnimočnú dejepisnú olympiádu pre české a slovenské gymnáziá. Ide o prestížne podujatie, na ktorom možno osobne stretnúť bývalých vrcholových politikov, významné osobnosti spoločenského života, popredných historikov. O vysokej prestíži svedčí aj fakt, že účastníci finále sú prijatí bez prijímačiek napríklad na Masarykovej univerzite v Brne. No pred niekoľkými týždňami ste na poslednom ročníku tejto súťaže viacerých prekvapili, keď ste naznačili, že sa blíži koniec toho všetkého. Čo sa stalo?
Nie je nik, kto by ma nahradil. Musím počítať s tým, že najbližšie ročníky budú patriť k posledným. Som v dôchodkovom veku. Ten 33. ročník ešte dobehne. Ale je tu ešte jeden oriešok.
Súťaž ide mimoriadne do hĺbky, jej garanti historici sami priznávajú, že mnohé otázky idú ďaleko nad rámec vysokoškolského kurikula. Vyčerpávate témy?
Už sme pokryli celé 20. storočie. A teraz vzniká otázka, ako nadviazať? V uplynulých rokoch sme mali desať ročníkov dejín 20. storočia, šesť ročníkov československých dejín 20. storočia, štyri ročníky európske. Budúci ročník bude zameraný na kľúčové svetové okamihy 20. storočia. Ako pokračovať? Mám však v pláne urobiť ešte niečo, čo by významne prepojilo Čechov a Slovákov.
Čítajte viac Húževnatý boj o dejiny Čechov a Slovákov
Tak predsa máte stále v rukáve žolíka…
Ak sa nerozhodnem inak, a záleží aj na zdravotnom stave, posledný ročník v roku 2026 bude zameraný na atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha vrátane prípravy, a následne na obdobie heydrichiády. Pretože ide o jednu z udalostí, na ktorú môžu byť pyšní Slováci aj Česi. Slováci vďaka Jozefovi Gabčíkovi a Česi vďaka Janovi Kubišovi. Toto je môj cieľ, ktorý by mohol byť posledným. Aj keď silu mám, som v dobrej kondícii. Od roku 1984 som nebol jediný deň na nemocenských dávkach.
Ani raz?
Viete, človek musí byť zdravý, keď organizuje takúto akciu. Nemôžem vzácnym hosťom povedať – mám chrípku, bolí ma hlava, som nachladnutý. Veď do Chebu dôjde 400 ľudí len kvôli môjmu nápadu. A musím povedať, že posledný ročník dopadol extrémne dobre, všetko išlo presne na minútu.
Ja som nedal na Československo dopustiť, bol som pyšný, že som bol Čechoslovák.
Práve dokonalá organizácia opäť raz fascinovala účastníkov, garantov aj hostí, s ktorými som sa o súťaži zhováral. Nenajímate si žiadnu profesionálnu agentúru, všetko si organizujete sám so študentmi, s historikmi, ďalšími dejepisármi z oboch krajín. Ako sa to dá zvládnuť?
Musíte mať skvelý tím a podarilo sa mi osloviť kvalitných kolegov, ktorí to robia s nasadením. Verím, že je to aj pre nich srdcová záležitosť. Aj keď sa nájdu aj kolegovia dejepisári, ktorí našu súťaž bytostne neznášajú a považujú ju za najhoršiu na svete.
Foto: Archív Miroslava Stuláka
Prečo?
Ide o učiteľov, ktorí sú zrejme presvedčení, že ich moderné poňatie výučby dejín je úplne jedinečné. Vyčítajú mi, že súťaž je faktografická. Áno, je, ale je to predsa súťaž. Ja ňou nenaznačujem, že takto, čisto faktograficky, sa má učiť dejepis. Nech si každý učí dejepis podľa svojho. Ale výhodou takto nastavenej súťaže je to, že nikomu neublíži. Buď niekto vie, alebo nevie. Iný trend je taký, že sa súťažiacim pustí dokument a teraz ho musia kriticky vyhodnotiť. Jeden učiteľ vám dá desať bodov, druhý tri body, tretí päť. A potom bývajú deti sklamané, že ich niekto podrazil. Naša súťaž je preto taká žiadaná, lebo je spravodlivá. Nemôžu v nej rozhodnúť žiadne bočné vzťahy. Aj preto sa v komisii striedajú Slovák, Čech, Slovák, Čech. Existuje dozorná komisia, ktorá kontroluje samotnú porotu, a ešte máme aj revíznu komisiu, ktorá takisto môže nájsť chybu. Naposledy to všetko šliapalo ako hodinky.
Prezraďte viac o vašich slovenských koreňoch, obaja rodičia boli zo Slovenska?
Moja maminka pochádzala z Čertižného (okres Medzilaborce). Z regiónu, kde v roku 1935 vypukla roľnícka Čertižiansko-haburská vzbura. Otec pochádzal z regiónu medzi Michalovcami a Vranovom nad Topľou. Po vojne šli za prácou najprv do českých Teplíc, kde sa aj spoznali. V 50. rokoch sa presťahovali do Mosta, lebo dostali byt od chemických závodov, nuž a ja som sa narodil v tomto meste.
Foto: Archív Miroslava Stuláka
Navštevovali ste kraj rodičov?
Na východ som cestoval ako dieťa zakaždým na celé prázdniny. Keď som sa bicykloval po dedine, kričali po mne: Hej, Čech! Čecha do mecha a šup s ním do recha!
Čo je to rech?
Netuším. Ale keď som sa naučil povedať – šidzemsto šidzemdzešac šidzem (777 po východniarsky), tak som bol zrazu ich. Čo sme sa na východnom Slovensku navystrájali ako deti! Teraz by som sa poondial od strachu. A predstavte si, ja som cestoval ako decko na východ úplne sám. Mal som 12 rokov, maminka ma poslala z Mostu do Prahy a odtiaľ vlakom do Medzilaboriec.
Kde sa vzal váš veľký záujem o osobnosti?
Odmalička som bol zvedavý. Maminka, Rusnáčka, vedela, že sa stále vypytujem. Tak ma predtým, než som sadol do vlaku, upozorňovala, nech sa len nezhováram o politike. Ale mne to nedalo. A už to išlo. Celú noc sa vo vlaku rozprávalo, až do Košíc. Bavilo ma zhovárať sa s ľuďmi. Nuž a od 14 rokov som robil poštára, tejto brigáde sem venoval väčšiu časť prázdnin. Toto bol veľmi dôležitý moment v mojom živote.
Foto: Archív Miroslava Stuláka
Čomu ste sa naučili?
Ako komunikovať s ľuďmi rôznych povolaní, rôznych pováh, s opitými, s podozrievavými. V každom baraku som musel mať spojku. Aby som mohol niekomu zveriť napríklad peniaze z výživného, alimenty alebo doporučený list, ak adresát nebol doma. Potreboval som niekoho, komu by som mohol veriť. Popisoval som si všetky tie rozbité schránky, neskôr som presne vedel, ktorá komu patrí. A tak som nestrávil pri schránkach polhodinu, ale päť minút. Naučil som sa systematickosti. A musel som dávať pozor na peniaze, naučil som sa dôslednosti, pretože pri práci s peniazmi sa môžete ľahko dostať do problémov, veľa ľudí striehne, kedy spravíte chybu. Naučil som sa transparentnosti, žiadne kšefty bokom, všetko sa dalo skontrolovať. Nuž a ako poštár som si aj zarobil pekné peniaze. Dostával som napríklad prepitné za dôchodok.
Čo v živote rozhodlo, že ste sa napokon stali dejepisárom?
Spomínam si na otca, ktorý keď sa opil, vždy hovoril – kto zabil Clementisa? Gottwald! Vŕtalo mi v hlave – čo to rozpráva? A kto bol Clementis? A kto Gottwald? Začal som sa zaujímať o históriu 20. storočia, najmä o históriu, o ktorej sa nesmelo hovoriť, napríklad 50. roky. Keď niekto vyriekol mená ako Clementis alebo Slánský, už ste boli podozrivý. Začal som si zisťovať, prečo sa o nich v škole neučíme. A potom som pochopil, že Clementis bol pre Slovákov veľmi významným a populárnym človekom. Podľa spomienok môjho otca, veľa Slovákov žijúcich v Česku v 50. rokoch vystúpilo z komunistickej strany. Môj otec spláchol komunistickú knižku do záchoda. Slováci nadávali – Česi v Prahe zabili Clementisa!
Čítajte rozhovor Dejepisár z Chebu učí autenticky. Necháva rozprávať tvorcov dejín
Do roku 1989 ste ako učiteľ svojich študentov vodili za slávnymi športovcami. Aj toto malo korene v detstve?
Aktívne som športoval. Som dvojnásobný akademický majster Československa v hokeji aj vo futbale. Vždy som bol v nejakom tíme, učil som sa prežívať radosť aj prehry spoločne. A to bolo pre mňa dôležité. Šport bol úžasný, držali sme pohromade. Vôbec som nevedel, čo to bolo ľahnúť si po škole. Ja som vždy utekal zo školy na tréning. Boli dokonca dni, keď som v piatok večer odohral majstrovstvá v hokeji, v sobotu majstrovstvá vo futbale a v nedeľu majstrovstvá v tenise.
Na akých postoch ste hrali?
V hokeji som bol pravý útočník. Vo futbale, keďže som bol tvrdý, som hrával pravého obrancu. Neskutočne ma bavilo naháňať sa za loptou. Veľkým vzorom bol pre mňa obranca bratislavského Slovana Ján Pivarník. Pred dvomi mesiacmi sme boli spolu na káve v bratislavskej reštaurácii Parlamentka. Svet je malý.
Nastupujúca generácia učiteľov chce po študentoch, aby písali eseje. Za nich to však spravidla píše umelá inteligencia.
Ak hovorím správne, vaše úplne prvé stretnutie s osobnosťou bolo s Emilom Zátopkom, so štvornásobným olympijským víťazom, vtedy ste boli ešte len vysokoškolský študent. Ako ste sa k nemu dostali?
Tak to je príbeh. Musíme ale začať v Moskve, kam som šiel ako študent dejepisu a ruského jazyka. Stretlo sa nás 1 200 študentov zo 49 krajín. Ubytovali nás v rovnakom hoteli, kde bývali novinári počas olympiády. Z Česka sme tam boli iba dvaja, preto nás dali na izbu s Angličanmi. Boli úplne skvelí. Mali mentalitu ako ja, robili rovnaké fóriky. Získal som si ich tým, že som na nich vybalil 30 anglických futbalistov. Potom som ich bavil históriou Anglicka, povedali, že ju poznám lepšie ako oni, veľmi sme sa skamarátili. Olympijský štadión Lužniki bol v zime ľadovou plochou, požičali sme si korčule a spoločne sme sa korčuľovali po atletickej dráhe pokrytej ľadom. Vlastne, musel som ich to učiť, lebo sa v živote nekorčuľovali. Potom sme s anglickými kamarátmi navštívili hokejový zápas slávneho moskovského klubu CSKA Moskva s Torpedom Gorkij. Celý čas tam bolo ticho. Keď padol gól, my jediní sme zarevali ako anglickí chuligáni. Hneď bol pri nás policajt a ukazoval – pozor, chlapci! Vzápätí sme si urobili fotku s legendárnym brankárom Tretiakom… Po návrate do vlasti mi zrazu zavolal kamarát Angličan, či by mohol prísť. Teraz by som bol pre niekoho možno smiešny, ale ja som sa rozhodol, že mu ukážem železnú oponu, vojakov so samopalmi, zobral som ho na Šumavu, k Čertovmu jazeru. Potom do Karlových Varov a nakoniec do Prahy, kde žil olympijský víťaz z Londýna – Emil Zátopek.
Foto: Archív Miroslava Stuláka
Poznali ste ho?
Nie. Zobral som telefónny zoznam, našiel som si jeho číslo a nachystal som sa. Premyslel som si, že sa predstavím ako študent pedagogickej fakulty, je tu so mnou kamarát z Anglicka a či by sme si mohli prísť po podpisy. Takto som to chcel povedať, no keď to Zátopek zdvihol, stihol som len – Pán Zátopek, mohol by som… On hneď zavolal manželku manažérku: Moment! Dano! Vypočula si nás a povedala, tak príďte. Pozvali nás k sebe dnu. Do krásnej vily, ktorú si Emil sám postavil. Vošli sme do kuchyne a tam bol na obrovskom stole pripravený raut – pre nás! Strávili sme u nich štyri hodiny. Emil vytiahol fľašu fínskej vodky, začal rozprávať politické vtipy. To bol rok 1983. Dana si klepala po čele, mohli sme byť provokatéri. Stále lietali vtipy, Emil rozprával, ako trénoval, behával. Bol to ohromný zážitok. Nuž a štyri roky neskôr prišiel do Československa zas kamarát z Talianska.
Čítajte aj Učiteľ stratil exkluzivitu. No je garantom pravdy
S kým ste ho zoznámili?
S Františkom Pláničkom (jeden z najlepších futbalových brankárov sveta), bol kapitánom československej jedenástky, ktorá odohrala zápas proti Talianom vo finále majstrovstiev sveta (1934). Pre môjho kamaráta to bol obrovský zážitok. Neskôr sme si s ďalšími dvomi kamarátmi povedali, že navštívime desať našich slávnych športovcov z minulosti. Viete, ja som nedal na Československo dopustiť, bol som pyšný, že som bol Čechoslovák… A tak sme boli napríklad za Ivom Viktorom, za Jarmilou Kratochvílovou, ktorá nám napiekla buchty, Josef Masopust nám ukázal „zlatý míč“. Boli sme s Antonínom Panenkom… Keď som začal učiť, riaditeľ mi hovorí – Stuláku, poznáte športovcov, máme peniaze na účte, prečo nezobrať za nimi študentov do Prahy? A tak som v roku 1987 viezol prvých študentov. Jazdili sme často za Pláničkom. Jemu robilo veľkú radosť, že si naňho niekto spomenul, ja som mal dobrý pocit z toho, čo mohol deťom porozprávať, no a bavilo to veľmi aj deti.
Kedy ste k tomu pridali aj slovenské osobnosti?
Od roku 1990 sme jazdili každý rok aj do Bratislavy, postupne nás prijalo takmer 150 slovenských osobností. Kto môže povedať, že za jeho študentmi pricestoval Gáborík s Hossom? Miro Šatan? Dodnes si pamätám na stretnutie s Kukurom, pozrel si náš program a hovorí – dať dohromady v jeden deň Kukuru a Dvorského, to sa podarí málokomu. My sme to dokázali. A to nám aj neskôr pomáhalo, keď ľudia videli, kto všetko nás prijal.
Foto: Andrej Barát
Ste dejepisár, ktorý so svojimi študentmi osobne navštívil zrejme najviac pamätníkov, politikov, diplomatov, prezidentov. Čo tieto stretnutia dávajú vašim študentom?
Jednak to prináša motiváciu. Keď študentom vynikajúci lekár porozpráva o ťažkých operáciách oka, môže to rozhodnúť o ich budúcom smerovaní. Mareka Němca, bývalého študenta chebskej strednej školy, ovplyvnilo stretnutie s hercom Miroslavom Horníčkom natoľko, že sa vzdal architektúry a tiež šiel za herca. Ja hovorím – cestujte, zoznamujte sa s rôznymi ľuďmi, môže vás to zásadne ovplyvniť. Preto sa so študentmi stretávame s umelcami, vedcami, architektami, rôznymi osobnosťami spoločenského života.
Postupovali ste pri výbere podľa nejakého kľúča?
Snažím sa, aby sa študenti stretli počas dňa s osobnosťami z rôznych oblastí spoločenského života. Veľmi som si prial, aby tisícou osobnosťou bol niekto, kto dokázal niečo doma aj vo svete a kto je dobrý človek. Vytypoval som futbalového brankára Petra Čecha, bývalého vynikajúceho reprezentanta. Je to neskutočne pokorný človek. Priletel z Londýna, hodinu sme s ním strávili v hoteli Esplanade. Ani sa mu nechcelo končiť, tak sa to páčilo aj jemu. Po ňom bol na rade Petr Štěpánek, herec, ktorý často hrával princov. Keď som odprevádzal Petra Čecha, ten sa pri pánovi Štěpánkovi pristavil – mohol by som sa s vami vyfotiť? Herca to tak veľmi potešilo, že sa s ním chce odfotiť taká osobnosť športu. A toto sú veci, ktoré ma bavia, vďaka môjmu nápadu sa potešil niekto druhý.
Ako učíte dejepis?
Už ja sám sa stávam pamätníkom. Stretol som sa s Dubčekom, trikrát s Václavom Havlom. Vždy viem študentom rozpovedať osobný príbeh, postreh z osobného stretnutia. Snažím sa tiež deťom púšťať veľa dokumentov. Hovorené slovo je fajn, ale keď im ukážete dokument o hladomore na Ukrajine v 30. rokoch, je to iná vec. Na to sa nedá len tak ľahko zabudnúť. Nechcem od nich, aby videli dokument o Osvienčime štyrikrát, stačí raz. Mali by tieto veci vedieť. Takže môj dejepis je najmä o dokumentoch a rozprávaní. V tomto som už asi „konzerva“. Nastupujúca generácia učiteľov chce po študentoch, aby písali eseje. Za nich to však spravidla píše umelá inteligencia.
Ako sa začala dejepisná súťaž?
V roku 1992 som si povedal – je nová doba. Bolo by fajn zorganizovať niečo väčšie. A tak som spustil prvý ročník dejepisnej súťaže pre gymnáziá, bolo ich 12, všetky boli zo západných Čiech. Ale celkom sa to uchytilo, podarilo sa mi zohnať 3 000 korún, išlo vtedy o slušnú sumu, bol som pyšný. Na ďalší rok sa prihlásilo 30 gymnázií, potom 60 a už sa to rozbehlo. V 5. ročníku som si povedal, že by mohol otázky pripraviť rešpektovaný historik. Bol som zdravo drzý, oslovil som profesora Petra Černého, experta na stredovek a husitstvo. Napodiv súhlasil. A ako celebrita medzi historikmi prišiel na našu súťaž.
Dnes sú niektoré z otázok aj v slovenčine. Pri poslednom ročníku som počul, ako medzi niektorými českými študentmi zašumelo, že slovenskej otázke vôbec nerozumejú. Tak som si spomenul na to, ako ste mi pred rokmi hovorili, že vaša generácia ešte stále vníma Československo a Slovensko nie je pre vás cudzí štát. Ale sám ste sa zháčili, že by vás vlastne celkom zaujímalo, ako to vnímajú mladí. Ako to teda je?
Slovensko je pre mladých už cudzia krajina. Žiaľ, mnohí na Slovensku v živote neboli. Jazdia do Talianska, Španielska, Anglicka. Ale v Bratislave neboli ani raz.
Nie je to škoda?
Hovorím im, choďte do Bratislavy, za tri dni stihnete navštíviť tri metropoly. Okrem Bratislavy Viedeň a Budapešť. Nie je to pre nich lákavé. Ako budeme pestovať vzťahy? Ale jedna študentka z môjho tímu mi povedala, že sa jej páčil chlapec zo Slovenska. Musel som ich skontaktovať (smeje sa). O tom to je. To sú tie náhody. Možno z toho bude láska, možno nie. Ale prečo to neskúsiť?
Miroslav Stulák
Dejepisár. Obaja rodičia pochádzajú zo Slovenska. Učí od roku 1985, najprv na SOU strojárskom v Dolnom Jiřetíne, neskôr na SOU strojárskom v Chebe, od roku 1994 učí na Gymnáziu Cheb. Je organizátorom dejepisnej súťaže pre študentov českých a slovenských gymnázií. V roku 2012 získal ocenenie Učenej spoločnosti Českej republiky. V roku 2018 bol ocenený Striebornou medailou predsedu Senátu.