Vďaka otcovi diplomatovi máte veľmi pestrý životopis. Prezraďte, kde ste sa narodili? Kde všade ste vyrastali?
Je to trochu divoké. Narodila som sa v Dháke v Bangladéši. Potom sme boli na Srí Lanke, to boli ešte komunistické časy, takže som tam chodila do ruskej škôlky. Odtiaľ sme sa na chvíľu presunuli na Slovensko. Ďalšou krajinou bolo Srbsko, kde som krátko navštevovala českú školu. Rodičia nás však radi dávali do lokálnych škôl. Takže som chodila aj do srbskej školy. Potom sme boli ešte v Chorvátsku. Vysokú školu som vyštudovala opäť na Slovensku. A presťahovala som sa nakoniec do Nórska.
Dnes nestačí povedať – moja babka používala šalviu na to a na to, a preto to musí fungovať. Ľudia chcú vedecké dôkazy.
Ako ste ako dieťa či tínedžerka zvládali takýto kočovný život?
Keď ste dieťa, veľmi vám to neprekáža. No zmení sa to, keď ste tínedžerka. Na Slovensku som chodila na osemročné gymnázium, no v Chorvátsku som si našla veľa kamarátov a odchod odtiaľ bol asi najťažší. Vznikli tam pevné priateľstvá, s mnohými ľuďmi som doteraz v kontakte. Aj keď to možno práve v tomto citlivom období nebolo jednoduché, som dnes za to rodičom nesmierne vďačná. Kočovný život vás pripraví na život. Dokážete sa prispôsobiť, naučíte sa nové veci, stretnete nových ľudí.
Asi máte veľa kamarátov?
Áno, len tá vyťaženosť nám nedovolí, aby sme cestovali po svete tak, ako by sme chceli. Snažíme sa vracať aspoň na Slovensko, cez leto, nech sú deti so starými rodičmi, s bratrancami, so sesternicami, s tetami a celou rodinou.
Aký je váš vzťah k Slovensku?
Je krajinou, kde mám rodinu, zázemím, kde sa môžem stále vrátiť. Milujem Slovensko. Len sa jednoducho naskytla príležitosť uplatniť sa v Nórsku. Vo vede sú takéto príležitosti rozhodujúce. Takto som sa do Nórska dostala a už som tam ostala. Cítim sa tam ako doma. Tento pocit som mala od prvého momentu, ako som pristála v Nórsku. Už hneď na letisku som si povedala – som doma. Neviem, odkiaľ to prišlo, ale bolo to tam. Profesorka Mária Dušinská, ktorá dlhé roky viedla v Nórsku laboratórium vo Výskumnom inštitúte klímy a životného prostredia (NILU) a ktorú voláme Majka, hovorí, že Slovensko je home home (domov domov) a Nórsko – home.
A čo ešte rozhodlo, že ste zakotvili v severskej krajine?
Majka prišla z Nórska navštíviť Bratislavu a Univerzitu Komenského v čase, keď naša katedra genetiky oslavovala 40. výročie. To bolo ešte počas môjho doktorandského štúdia. Spolu s mojou školiteľkou profesorkou Evou Miadokovou sa nás prišli opýtať, či by sme nechceli ísť do Nórska. Podarilo sa mi trikrát získať štipendium, striedavo som pracovala aj na Slovensku. Majka bola zakladateľkou skupiny, v ktorej teraz pracujem. Ja som si to zamilovala. Spôsob života, prírodu, ľudí. Často sa o Nóroch hovorí, že sú chladní, ale ja som nikdy nemala takú skúsenosť, práve naopak. Nórov považujem za veľmi srdečných. Podmienky v robote sú úžasné a naša skupina je fantastická. Vždy, keď niekoho u nás vítame, povieme – welcome to HEL (v ústnom podaní to znie welcome to hell, čiže vitajte v pekle), čo je prenesené od skratky anglického názvu Health Effects Laboratory. Ale žiadne peklo to nie je, práve naopak.
Foto: Archív Alexandry Mišči Hudecovej
Je Nórsko baby friendly krajina?
Porodila som tam dve deti, dve dcéry. Staršia Amélka má osem a mladšia Klárka má päť. A musím povedať, že benefity pre rodičov sú neskutočné. Náš inštitút ponúka špecifické výhody. Napríklad do roku dieťaťa máte dvakrát pol hodinu denne na dojčenie. Môžete prísť do práce o hodinu neskôr a odísť o hodinu skôr. Okrem materskej existuje aj otcovská dovolenka, ktorá sa nemôže „preniesť“ na matku a je dokonca povinná. Niekoľko rokov som to už nesledovala, ale myslím si, že stále platí, že otec by mal tiež stráviť nejaký čas s dieťaťom – aby zistil, aké to je, starať sa oň. Dokonca otcom zvyšovali kvótu. Po ďalšie, ak vám dieťa ochorie, môžete s ním zostať doma bez výčitiek svedomia. Ale v tomto veľa záleží aj na konkrétnej firme, nie v každej to tak funguje. Hovorím o skúsenostiach v NILU, tam hovoria – rodina, ty a tvoje zdravie, to je pre nás prvoradé.
Foto: Archív Alexandry Mišči Hudecovej
Foto: Archív Alexandry Mišči Hudecovej
O prospešných účinkoch rôznych rastlín ľudia vedia odnepamäti, vám sa však mnohé podarilo dokázať vedecky. A nielen to, zistili ste napríklad, že taký extrakt z horca môže ochrániť pred najnovšími a dosiaľ celkom nepreskúmanými technológiami – nanomateriálmi. Ako ste sa o to začali zaujímať?
Je to už pár rokov, čo som sa tomu venovala. Išlo o horec luskáčovitý. A priznám sa, že som len nedávno vyhadzovala tento extrakt z chladničky, veľmi ťažko sa mi s ním lúčilo. Túto tému som milovala. Vnímala som prepojenie prírody, staré poznatky, ľudia naozaj poznali liečivé účinky rastlín a využívali ich odnepamäti, aj vďaka tomu sa rastliny stali základom mnohých liečiv. V určitom momente som si uvedomila, že v tejto oblasti existuje vo vede celkom veľká komunita. Veľa výskumníkov sa venuje tomu, aby preukázali liečivé účinky rastlín. Dnes nestačí povedať – moja babka používala šalviu na to a na to, a preto to musí fungovať. Ľudia chcú vedecké dôkazy. V posledných rokoch sa objavili aj nové látky, ktoré vplývajú na človeka. A my môžeme zistiť nové účinky rastlín. Môžeme objaviť, ako sa dá chrániť pred novými vplyvmi. Ale musím povedať, že v prípade horca sa nám nepodarilo zistiť kompletné molekulárne mechanizmy účinku.
Prečo nie?
Sledovali sme napríklad aj nanočastice striebra v spojení s naším extraktom. Žiaľ, ako som už spomínala, za tých pár rokov, čo som si robila doktorandúru, sa nám nepodarilo objasniť kompletné mechanizmy. Jednotlivé zložky z rastlinného extraktu môžu pôsobiť proti sebe, môžu navzájom utlmovať svoj účinok, ale i naopak. Bol by potrebný podrobnejší a lepšie financovaný výskum, aby som vám vedela presne odpovedať, čo ktorá látka robí. Mechanizmov môže byť veľké množstvo a, žiaľ, nedostala som sa k finálnemu rozlúsknutiu tohto orieška. Dúfam, že raz sa mi to podarí.
A nepokračovali ste v tom v Nórsku?
Snažila som sa hneď po príchode začleniť do tejto komunity v Nórsku, kde pracujú s rastlinnými extraktmi, ale v tom čase nemali pre mňa žiadne projekty.
Vám sa však v každom prípade podarilo pretaviť vedu do vlastnej, veľmi konkrétnej praxe, začali ste vyrábať vlastnú rastlinnú kozmetiku. Ako sa vám v tejto oblasti darí?
Pravda je taká, že som to musela na chvíľu zavesiť na klinec. Máme malé deti a chceme sa im s manželom Jurajom venovať naplno. Ale stále je to môj sen. Mám víziu, že jedného dňa budem mať vlastný obchod a budem môcť vyrábať kozmetiku na mieru. Treba na to financie, testovanie, ale to je skôr otázka budúcnosti. Kolegyne sa ma však stále pýtajú – kedy budú krémy? Ešte si ich vyrábam. V chladničke mám dokonca jeden krém ešte z roku 2014, ktorý stále používam. Čo potvrdzuje, že tie krémy boli dobré, kvalitné. Mám množstvo kníh, študujem informácie o rastlinách, na čo sú dobré, aké majú účinky. A keď už máte vedomosti o rastlinných maslách a viete k tomu pridať vedecké dôkazy ich účinkov, tak to naozaj dokážete pretaviť do kozmetiky. Určite sa k tomu raz vrátim. Dúfam, že moja značka Pure Beauty bude raz používaná.
Čo bolo ale tým impulzom, aby ste si skúsili vyrábať kozmetiku sama?
Ešte predtým, než som dostala permanentnú pozíciu v NILU, robila som ako postdoktorand na vysokej škole veterinárnej. Na myšiach sme testovali účinky rôznych látok, ktoré sme získavali z typického nákupného košíka v škandinávskych krajinách. Zisťovali sme, či sa účinky týchto látok prenášajú cez matky na potomstvo. Či majú vplyv na koncentráciu, pamäť, sledovali sme vplyv na DNA, genetický materiál. Zrazu zistíte, že veľa z tých látok je prítomných v kozmetike. Potom sa o nich dočítate, že tieto látky sa môžu vo vašom tele tváriť ako hormóny, vzápätí uvidíte, akú šarapatu dokážu narobiť v organizme, dokonca môžu ovplyvniť vašu genetickú informáciu a prenáša sa to na potomstvo. Raz som v obchode držala v ruke nejaký krém. Čítala som si, aké má zloženie a našla som tam jednu látku. Uvedomila som si – veď toto mi stojí na poličke v labáku. Je to biely prášok, ktorý máme v obrovskej plastovej nádobe a používame ho pri pokusoch… Ja viem, že mnohé chemikálie sú bezpečné, ale povedala som si – prečo by som si toto mala dávať na tvár, keď existujú aj iné alternatívy? Takto vznikol prvý krém v spomínanom roku 2014. Svoje krémy som, samozrejme, testovala na kamarátoch a už to prichádzalo – urobíš taký krém aj mne? A urobíš aj mne? Došlo to až tak ďaleko, že som na tom začala tratiť financie. Takéto krémy sú drahšie ako tie bežne dostupné v obchodoch, lebo neobsahujú ako základnú zložku vodu. Nuž a dospelo to až k tomu, že mi ľudia povedali – prečo si neurobíš vlastnú značku?
Rastliny vyrábajú látky, ktoré dokážu opraviť poškodenú DNA v bunkách človeka. Stromy vypúšťajú do ovzdušia rôzne látky, o ktorých vedci zistili, že keď ich počas prechádzky vdýchnete, dokážu tlmiť rakovinotvorné procesy. V škandinávskych krajinách, v Japonsku, ale už aj v susednom Česku sú veľmi populárne takzvané lesné kúpele, niekde ich dokonca predpisujú lekári. Dôležitý je pobyt v prírodnom, autentickom lese. Poznám vedcov, ktorí skúmajú pralesy a hovoria, že pobyt v pralese človeka zmení po troch dňoch. Chcú v spolupráci so psychiatrami preskúmať, ako konkrétne. Je mnoho pozitívnych účinkov rastlín na človeka. Je jasné, že stromy, rastliny vypúšťajú mnohé látky do okolia preto, aby sa samy chránili, komunikovali, ovplyvňovali. Ale aj tak, ako je možné, že to má pozitívne účinky na človeka? Prečo to všetko rastliny robia?
(Usmieva sa). Musím sa priznať, že som sa nad tým nikdy takto nezamýšľala. Pri jedovatých rastlinách je to zrejmé, takto sa chránia, aby ich živočíchy nezjedli, alebo sa tak chránia pred hmyzom. Ale ako je to s benefitmi… Nasadili ste mi teraz krásneho chrobáka do hlavy. A už vidím tú skvelú debatu doma s manželom. Určite sa nad tým zamyslím a dám vám vedieť. Určite sa napríklad dá zistiť, či pri pobyte v lese naozaj dochádza k oprave poškodenej DNA. Viete pozorovať, ako sa DNA v lese „správa“, viete porovnať stav predtým a stav potom. Je to veľmi zaujímavé…
Koľko jazykov ovládate?
Samozrejme, slovenčinu, češtinu. Angličtinu. Dnes si dovolím tvrdiť, že aj nórčinu, aj keď tú som sa začala učiť až ako dospelá. Myslím si, že moja neuroplasticita už nie je taká dobrá. Keď rozprávam po nórsky dlhšie počas dňa, cítim sa unavená. Potom je to chorváčttina, srbčina. Kedysi som hovorila plynule po rusky, ale dnes by som to už netvrdila. Začala som sa učiť japončinu, chcela som si trénovať pamäť a zvýšiť neuroplasticitu. Ale… Ako to prišlo, tak aj odišlo (smeje sa).
Foto: Archív Alexandry Mišči Hudecovej
A učíte deti po slovensky?
Učíme! Máme jednu podmienku – doma sa zhovárame len po slovensky. Ja vyslovujem aj „ľ“, a keď prídem do Bratislavy, moji kamaráti len prevracajú očami, keď poviem – kľúče. A toto učím aj moje deti. Majú takú dobrú slovenčinu, žeby sa za ňu nemuseli hanbiť ani dospelí. Púšťame im platne s rozprávkami, ktoré som počúvala, keď som bola malá. Až je trochu smiešne počúvať, keď sa naše dcéry medzi sebou rozprávajú a dedkovi povedia – šuhaj! Zároveň si všímame, ako pozorne počúvajú nás rodičov. Ráno som pristihla dcéry pred šatníkom, a mladšia Klárka sa pýta staršej – Amélka, čo navrhuješ, aby som si dnes obliekla do škôlky?
Dokážu prepínať medzi nórčinou a slovenčinou?
Nemajú žiaden problém. Necítiť nórsky prízvuk. A pridávame im do toho aj češtinu, aby boli na tom tak, ako kedysi my… Je dôležité, aby rozumeli babkám, dedkom. Bolo by veľmi neprirodzené, keby moje deti nehovorili rodným jazykom. Veď sú Slovenky! A aby nevedeli po slovensky, to by bolo zvláštne… A napokon, slovenčinu používajú v nórsky hovoriacom kolektíve ako tajnú reč.
Alexandra Mišči Hudecová
Pracuje ako výskumníčka a manažérka kvality pre akreditáciu Good Laboratory Practice (GLP) vo Výskumnom inštitúte klímy a životného prostredia (NILU) v Nórsku. Na Univerzite Komenského v Bratislave získala doktorát z genetiky. Počas postdoktorandského pôsobenia v Nórsku sa podieľala na rozsiahlom výskume účinkov perzistentných organických polutantov na génovú expresiu a stresové reakcie.