Vy si ešte stále sadáte za volant? Trúfnete si na to?
Prečo nie? Vidím a počujem stále dobre (smiech). A hlava mi, našťastie, funguje, čo je podstatné.
Váš syn tvrdí, že ste stále vo forme…
Cítim sa dobre, ale už to nie je ako pred rokmi. Pozorujem, že fyzické sily mi ubúdajú, ruky mám slabšie. Najmä keď musím doma niečo urobiť, opraviť, zobrať do rúk šraubovák alebo iný nástroj.
Venujete sa aj takýmto prácam?
Stane sa. Žijem sama a sú situácie, keď si musím poradiť. Ale viete čo ma predovšetkým udržiava v kondícii? Môj pes.
Chodíte s ním na prechádzky?
Každé ráno musím vstať, či prší, sneží, či je zima, alebo teplo. Psa mám už dlho. Tento je štvrtý. Je to oriešok, vzala som si ho z útulku. Megy má sedem rokov, ale u mňa je len tri. Spočiatku nevedel nič. Musela som ho všetko učiť. Ale už si rozumieme.
Spomeniete si niekedy ešte na detstvo v Senici nad Myjavou?
Veľmi rada. Bolo úžasné. Detstvo pre mňa znamená pocit šťastia. Najmä keď sa obzeráme späť už ako dospelí. Rodičia boli dosť zaneprázdnení, otec vyštudoval právo vo francúzskom Aix-en-Provence. Ako dieťa som mala francúzsku a neskôr nemeckú vychovávateľku. Zo Senice pochádzajú slávni ľudia – básnik Laco Novomeský či Ivan Horváth, spisovateľ a jeden z lídrov protifašistického odboja.
Čítajte viac Nezlomil ich nacizmus ani komunizmus. Čo pre politických väzňov urobila demokratická spoločnosť?
Vo vašom životopise je zmienka, že ste sa aktívne zapojili do Slovenského národného povstania. V tom čase ste mali dvanásť rokov…
Do Povstania sa aktívne zapojili najmä moji rodičia. Otec sa pripojil v horách priamo k jednej partizánskej skupine a bojoval so zbraňou. Za jeho odhalenie bola vypísaná odmena päťtisíc korún, dodnes si na to pamätám, ten oznam bol nalepený na každom stĺpe. Mama sa presunula na kopanice, neďaleko Starej Turej, bližšie k oblasti, kde operovali partizánske skupiny. S priateľkou Luci v jednom dome zriadili provizórnu lekáreň, zásobovali partizánov liekmi a zdravotníckym materiálom, ktorý bol k dispozícii.
Zobrala vás so sebou?
Spočiatku som žila u starého otca Samuela Hatalu v Skalici, ktorý mal veľký dom, dvor, sad, štyri dcéry. Až neskôr som sa presunula k mame. Tam som pomáhala. Stretávala som aj partizánov. Zostali sme tam až do oslobodenia. Otec sa angažoval v spoločenskom a politickom živote. To mu neskôr aj skomplikovalo život.
Foto: ARCHÍV MILIVOJA UZELACA
Ako?
Úzko spolupracoval so spomenutým Ivanom Horváthom, ľavicovým intelektuálnom, tiež účastníkom Povstania. Po vojne sa stal povereníkom sociálnej starostlivosti a otec bol jeho zástupca. V päťdesiatych rokoch Horvátha obvinili z buržoázneho nacionalizmu a niekoľko rokov strávil vo väzení. Otca poslali do Sniny, kde pôsobil ako notár, to mu povolili. Bola som ho tam navštíviť. Keď sa vrátil do Bratislavy, pracoval na súde, ale to som ja už žila v Prahe.
Išli ste tam študovať?
V Prahe som od roku 1951, vydala som sa tam. Zobrala som si známeho skladateľa a dirigenta Milivoja Uzelaca, pražského rodáka, ktorého rodina pochádzala z Chorvátska. Maturovala som v máji v Bratislave. A v júni sme mali svadbu. Mala som osemnásť.
Ako ste sa zoznámili?
Stretli sme sa v Tatranskej Polianke, mala som trinásť, on dvadsať šesť. Zotavoval sa tam po vojne v sanatóriu a hral krásne na piane. Hrali sme spolu pingpong. Keď som potom zavítala do Prahy, venoval sa mi, chodili sme na prechádzky do mesta. Mala som šestnásť, keď sme si spolu začali, o dva roky bola svadba. Dnes sa už tak skoro nik nevydáva. Mám dve vnučky, majú partnerov a ani im nenapadne, aby sa vydali. Jedna má dvadsaťšesť, druhá tridsaťštyri.
Váš manžel šéfoval orchestrom v pražských divadlách a stal sa známy najmä komponovaním filmovej hudby…
Po vojne som chodila do kina na české filmy a v titulkoch som videla jeho meno. Toho si zoberiem, vravela som so smiechom kamarátkam. Milivoj bol krásny chlap a moja životná láska. Zostali sme spolu až do jeho smrti, tridsaťsedem rokov. To už tiež nie je bežné. Dnes sa skoro každý rozvedie.
Slávnou ste sa stali najmä po uvedení filmu O něčem jiném. Ním debutovala úspešná režisérka Věra Chytilová. Bola to aj vaša prvá skúsenosť s filmom?
Už predtým som odohrala menšie úlohy v niekoľkých filmoch. Vôbec prvý bol Krškov Stříbrný vítr. Herectvo som nikdy neštudovala. Na Karlovej univerzite som začala študovať dejiny umenia. Ale vydržala som len rok. Neskôr som na pražskej FAMU skončila filmovú produkciu. Postava Věry v snímke O něčem jiném bola moja prvá veľká úloha.
Čítajte viac Posolstvo Prezidentky zostane neprehliadnuteľné. Slušnosť dokáže vyhrať
Film sa stal jedným z najznámejších so športovou tematikou v československej kinematografii. Približuje príbeh gymnastickej ikony, olympijskej víťazky a majsterky sveta Evy Bosákovej a obyčajnej ženy, ktorá sa stará o rodinu a domácnosť. Ako vznikla myšlienka natočiť takúto konfrontáciu života dvoch žien?
S Věrou Chytilovou sme boli veľké kamarátky. Trávili sme spolu veľa času, chodili spolu na dovolenky, keď bola vydatá za Karla Ludwiga, chvíľu sme u nich aj bývali. Objavila som sa skoro vo všetkých jej filmoch. Boli sme spolu na dovolenke v južných Čechách a tam mi vravela, že by chcela o mne natočiť film. Debatovali sme o tom, hľadala ku mne protipól a napadlo jej meno Eva Bosáková, ktorá bola mimoriadne populárna, na OH 1960 v Ríme získala zlatú medailu a začalo sa hovoriť, že chce skončiť so športovou kariérou. Vtedajšie pomery nahrávali mladým tvorcom.
Za otcovo odhalenie bola vypísaná odmena päťtisíc korún, dodnes si na to pamätám, ten oznam bol nalepený na každom stĺpe.
V čom?
Na začiatku šesťdesiatych rokov to bola generácia Chytilovej, Juráčka, Schorma, Formana, Menzela a ďalších. Boli to Vávrovi žiaci a mali otvorené dvere na Barrandove, čo aj využili. Věra režírovala film O něčem jiném a napísala k nemu aj scenár.
Poznali ste sa s Evou Bosákovou aj pred natáčaním filmu?
Samozrejme, registrovala som ju, ale osobne sme sa nepoznali. Eva kvôli športu a úspechu v ňom obetovala rodinu. Vo filme sa v podstate nestretneme, naše príbehy bežia nezávisle od seba. Ale práca na ňom nás zblížila a stali sme sa priateľkami. Po dokončení filmu získala na chvíľu novú motiváciu, zmenila plány a ešte sa vrhla do tréningu. Chodila som sa na ňu pozerať a obdivovala jej nasadenie. Vždy si dala hlávku zeleného šalátu, vypila pol fľaše bieleho vína a celý deň makala. Netrvalo však dlho a svoju úspešnú kariéru ukončila.
Aký ohlas mal film?
Stretol sa s veľkým úspechom. Bolo to niečo nové a Bosáková bola prvá športovkyňa, o ktorej takýto film natočili.
Foto: ČSFD.SK
Zobrazoval film aj váš reálny život?
Věru som inšpirovala, niektoré dialógy sme dávali dokopy spoločne. Mala som dieťa, starala sa o domácnosť, varila, prala, robila všetko, čo museli robiť obyčajné ženy. Natáčalo sa u mňa v byte, čo tiež nebolo bežné, lebo scény sa dovtedy odohrávali v postavených kulisách niekde na Barrandove. Môjho filmového syna hral reálny syn Milivoj, ktorý mal päť rokov. Chytilovej film bol v mnohom prelomový a priniesol úplne novú poetiku.
Aj vaši partneri vo filme boli začínajúci herci, ktorí sa neskôr zaradili k československej a českej špičke. Ako si na nich spomínate?
Nebolo to úplne tak, lebo môjho manžela hral Josef Langmiler, takmer o desať rokov starší ako ja a v tom čase bol už známy a populárny, mal na konte mnoho filmov. Môjho milenca si zahral Jiří Kodet, ten bol mladší, vo filme začínal, ale urobil veľkú kariéru. Vypracoval sa na hereckú osobnosť, účinkoval vo viacerých úspešných filmoch. Stretávali sme sa pravidelne, lebo pôsobil takisto v Činohernom klube a potom sa stal členom Národného divadla.
Čítajte viac Dejepisár Stulák: Učitelia chcú po študentoch eseje, ale píše to za nich umelá inteligencia
Z divadla ste odišli v roku 1992. Čomu ste sa potom venovali?
Vedela som dobre po anglicky a oslovila ma jedna švédska cestovná kancelária. Zabezpečovala som pobyt, ubytovanie turistov v Prahe, organizovala som pre nich programy, návštevy divadiel… Dostávala som stále menšie úlohy vo filmoch, napríklad v Oscarovom Koljovi. V deväťdesiatych rokoch som účinkovala v mnohých zahraničných snímkach, ktoré natáčali u nás. V tom čase najčastejšie z krajín bývalého východného bloku, teraz drží v tomto prvenstvo Maďarsko. Vďaka mojej angličtine ma ich tvorcovia často oslovovali.
Všetky moje kamarátky, ktoré pochádzali zo Slovenska, sú už v nebi. To je cena za moje prežívanie.
Čomu sa venujete teraz? Ako najčastejšie trávite čas?
Pred niekoľkými dňami som sa vrátila z mesačného pobytu v Portugalsku. Syn tam má dom, rada tam trávim čas. Trochu nepohodlné je len cestovanie. Sú obdobia a dni, keď sú letenky drahé a lety nie sú priame, musím prestupovať. Čakám na spojenie a cesta mi trvá pomerne dlho. Ale keď už som tam, som spokojná. Pri dome je veľký bazén a chodím často plávať aj do oceánu. Voda si ešte udržiava teplotu, mala 21 stupňov. V lete býva chladnejšia. Otužujem sa, ale nevydržím v nej dlho.
Zo Slovenska ste sa vysťahovali pred vyše sedemdesiatimi rokmi. Máte ešte možnosť komunikovať aj v rodnom jazyku?
V Prahe už ani nie. Všetky moje známe, kamarátky, ktoré pochádzali zo Slovenska, sú už v nebi. To je cena za moje prežívanie. Okrem rodiny tu nemám už nikoho.
Chodievate ešte aj na Slovensko?
Na Slovensku žijú traja bratranci z maminej strany, rodinu mám v Stupave, v Záhorskej Bystrici i v Skalici. V Banskej Bystrici žije dcéra mojej sestry, ktorá sa usadila v Česku ako ja. Na Slovensko sa vraciam veľmi rada, je to pre mňa vždy príjemný zážitok. Naposledy som tam bola v lete.