Ako mladí ľudia na Slovensku vnímajú súčasné dianie?
To je zrejmé už z toho, ako sú zastúpení v protestoch, že vystupujú na tribúnach, ozývajú sa vo verejnom priestore. Zdôrazňujú, že ich potreby nikto neberie vážne. Naopak, často sú politickými elitami pranierovaní a to prispieva k atmosfére občianskej bezmocnosti. Možno… frustrácie? Zo Slovenska, z budúcnosti.
Ako sa mladí cítia vo vlastnej krajine?
(Veľmi dlho premýšľa) Ide o ľudí, ktorí sa chystajú na produktívny život na Slovensku a pritom vnímajú neistotu. Cítia sa nevypočutí. Pochybujú o tom, či vôbec môžu na Slovensku niečo zmeniť, či majú reálny dosah na verejný život. Premýšľajú nad tým, či vôbec nájdu priestor, aby sa rozvíjali. Riešia témy ako boj proti klimatickej kríze, environmentálna zodpovednosť. Sú citlivejší voči otázkam rodovej rovnosti, sociálnej spravodlivosti. Intenzívnejšie riešia mentálne zdravie a životnú rovnováhu. A v súčasnej situácii to mnohí berú tak, že Slovensko možno nie je miestom pre hodnoty, ktoré považujú za dôležité. A tak sa prirodzene pozerajú po iných krajinách, kde je kultúra otvorenejšia.
Vidím mnohých, ktorí sú angažovaní a naozaj tu vidia svoju budúcnosť.
A ako tí frustrovaní reagujú?
Sú dve typické reakcie – útek alebo úder. Buď rezignujem a rozhodnem sa odísť. To však nemusí znamenať, že opustím Slovensko. Ale prestanem sledovať mediálne dianie a uzavriem sa do bubliny. Druhý spôsob je úder. A to znamená prejaviť svoju nespokojnosť, frustráciu. Nejakým gestom, prejavom občianskej revolty. Aj takéto sú už reakcie a vidíme, že politické elity na ne reagujú podráždene. Mladých za ich prejavy zosmiešňujú, verejne ich označujú za nerozumných, naivných. Týmto však vysielajú obrovský signál voči všetkým mladým ľuďom na Slovensku. Ak tu máme elity, ktoré sa neboja verejne zhadzovať mladých a hovoriť o ich ambíciách či motiváciách ako o nepodstatných, tak to len stupňuje frustráciu u celej nastupujúcej generácie.
Je revolta mladých pochopená správne?
Vyhranenie sa voči autoritám vnímajú politici ako útok na systém. Ale pritom ide o prirodzenú súčasť zdravej spoločnosti. Veď mladí sa prirodzene chcú vyhraňovať voči autoritám, chcú bojovať proti zaužívaným konvenciám a vzorcom a je to úplne normálne. Bez mladíckej revolty by sme nemali november 1989. Tak prečo toto zrazu vidíme len ako gestá neposlušnosti a nedostatku rešpektu voči starším, keď na to majú mladí plné právo?
Posledné prieskumy o odchode mladých zo Slovenska sú z jesene 2024. Agentúra SCIO zistila, že menej ako polovica mladých vo veku 18–29 rokov chce zostať na Slovensku, čo hlavný analytik agentúry Martin Klus označil za šokujúce. Na aký odhad by ste si trúfli vy?
Mám to privilégium, že sa pohybujem medzi mladými, ktorí tu chcú žiť a chcú meniť Slovensko, svoje mestá, obce, komunity. Vidím mnohých, ktorí sú angažovaní a naozaj tu vidia svoju budúcnosť… Ale tento problém tu skutočne je. Prečítal som si ten prieskum, je reprezentatívny, nie je dôvod mu nedôverovať. No asi by som sa citlivejšie pozrel na dáta, ktoré priniesol, veľa záleží na tom, ako ich budeme interpretovať. Napríklad z tej skupiny ľudí, ktorí zvažujú odchod zo Slovenska, je asi 22 percent takých, ktorí hovoria, že chcú síce odísť, ale len na nejaké kratšie obdobie. Niečo si zažiť, nazbierať medzinárodné skúsenosti a potom sa vrátiť. Potom je tam určité percento ľudí, ktorí o odchode intenzívne premýšľajú, alebo ho už realizujú. A potom je zhruba 16 percent tých, ktorí chcú odísť a nemienia sa vrátiť. Toto číslo je veľké, ale vyznieva oveľa menej dramaticky, ako keď sa povie, že polovica mladých tu nechce žiť.
Čítajte viac Ľahostajní babráci alebo inšpiratívni ľudia? Ak mladým nedáme nádej na zmenu, odídu inam
Zhoršuje sa to v ostatnom čase?
Fenomén s odchodom mladých máme dlhodobo, nie je to kauza posledného roka. Dlhodobo sa hovorí, že Slovensko opúšťajú mladí, dookola sa zdôrazňuje, ako tu mladí nechcú žiť a to je takisto problém. Slová, ktoré používame a rok čo rok opakujeme, iba ďalej potvrdzujú smutnú realitu. Keď to mladí neustále počúvajú v rodine, od priateľov, z médií a keď dôjde k rozhodovaniu, čo ďalej po strednej škole, je napokon prirodzené, že to spravia. Lebo o tom počúvajú roky. Je užitočné uvedomovať si realitu, ale nemali by sme prepadať sebatrýzni a beznádeji.
Agentúra Focus a občianske združenie Therapolis sa pozreli na podrobnejšie dôvody odchodu. A medzi najčastejšími príčinami nie sú vôbec lepšie zárobky vonku, ako by si niekto možno myslel. Ale nižšia kvalita vysokých škôl, nabádanie rodičov, aby odišli a – nezáujem politikov o potreby mladých a tiež netolerantnosť spoločnosti. Čo býva tá posledná kvapka?
Nemyslím si, že existuje niečo ako posledná kvapka. Ide o dlhodobý proces. Keďže mladí zovšadiaľ počúvajú, že treba odísť a že budúcnosť je mimo Slovenska, tak to vôbec nie je impulzívne rozhodnutie. Rodí sa dlhšie a ide o absolútne logické vyústenie. Najmä, ak sa k tomu pridá osobná skúsenosť z výmenného pobytu už na strednej škole, vďaka ktorému mladí zažijú inú kultúru. A tiež, je tu ešte prirodzená zvedavosť, ako vyzerá svet tam vonku… Skôr pri zrelších ľuďoch by sme sa mohli zhovárať o nejakom pretečenom pohári, ale mladých sa to až tak netýka. Ide o vedomé rozhodnutie, ktoré zreje veľmi dlho. Nakoniec aj ja som celé moje dospievanie počúval, že budúcnosť je v zahraničí. Aj ja som istý čas žil v zahraničí.
Zaujímavý postreh k odchádzaniu zo Slovenska napísal svojho času slovenský šachový veľmajster a spisovateľ Ján Markoš a podložil ho aj skúsenosťami ľudí žijúcich v cudzine. Emigrovať znamená stať sa menšinou, upozornil. Písal o trhline, ktorá sa po odchode roztvorí a ťažko ju zaceliť. S akými osudmi ste sa stretli vy? Oľutoval to niekto?
Niektorí „odídenci“ tú trhlinu vnímajú a bojujú s ňou, niektorí ju potlačia, niektorí ju ani nevnímajú… Aj vo mne tento text veľmi rezonoval. V komunite Sokratovho inštitútu je veľa ľudí, ktorí žili dlhšie v zahraničí a aj tak sa vrátili späť. Lebo jednoducho dospeli k rozhodnutiu, že je to pre nich najlepšie riešenie. Časom asi človek príde do bodu, keď musí vyriešiť vzťah s domovinou. Nevyhnutne to príde. Ako krízový okamih, rozpad vzťahu, založenie si rodiny, možno choroba blízkeho. Vtedy sa treba zamyslieť nad tým, ako sa k tomu postavím a či by som nemal predsa len zvažovať návrat domov. Tiež si myslím, že pevnou súčasťou identity je to, kde sme sa narodili. Je to neodlučiteľná časť človeka. A potom sú tu ešte ľudia, ktorých nechávame za sebou, keď odídeme. Práve na na túto skupinu sa zabúda. Prerušia sa rodinné, priateľské väzby. Slovensko starne, pomer mladých k seniorom je dnes 1:4. Mnohí ľudia sa aj kvôli týmto odchodom ocitnú v izolácii. A pritom súdržnosť v spoločnosti je kľúčová. Potrebujeme, aby sa mladí stretávali so staršími ľuďmi.
Foto: Andrej Barát
Podľa Inštitútu vzdelávacej politiky 70 percent slovenských študentov, ktorí chcú ísť do zahraničia, smeruje do Česka. Idú tam prakticky naši najlepší maturanti. Rektori českých vysokých škôl môžu byť spokojní. Nedávno som si však od jedného Slováka pracujúceho vo veľkej firme v Prahe vypočul, ako sa na Slovákov, obzvlášť takých, ktorí to dotiahnu vysoko, začínajú vraj Česi pozerať cez prsty ako na občanov druhej kategórie. Je to naozaj tak?
Osobnú skúsenosť nemám. Ale poznám veľmi veľa ľudí, ktorí sa presťahovali do Česka a sú tam spokojní. Cítia sa byť prijatí. Je to pre nich kultúrne najbližšia krajina… Ale túto otázku by som otočil. A opýtal by som sa, ako na Slovensku pristupujeme k vysokoškolákom, ktorí k nám prichádzajú zo zahraničia? Dokopy ich je asi 20-tisíc, polovicu tvoria mladí ľudia z Ukrajiny. Ich by sme sa mali opýtať, či u nás cítia prijatie. Či im dávame nádej, že si môžu tvoriť budúcnosť na Slovensku alebo toto necítia a snažia sa len získať titul a posunúť sa v živote ďalej, hlbšie do Európskej únie. A takto by sme mohli pokračovať. Mohli by sme sa pozrieť na rómsku mládež, ktorej sa takéto debaty ani nedotknú. Ide o mladých, ktorí čelia segregácii, predsudkom a pritom majú obrovský potenciál. Na jednej strane chápem, že spomenutá skúsenosť ponúka takúto interpretáciu, ale skúsme sa najprv pozrieť na to, ako sa na Slovensku správame voči mladým, ktorí prichádzajú z iných krajín alebo sú z národnostnej či etnickej menšiny.
17 percent slovenských vysokoškolákov študuje v zahraničí, priemer v krajinách OECD sú dve percentá. Za približne 15 posledných rokov odišlo vyše 350-tisíc Slovákov, z toho polovica sú mladí vo veku 18–30 rokov. Hrubé odhady hovoria o tom, že s každým človekom, ktorý odíde do cudziny, prichádza Slovensko o 50-tisíc eur ročne. Pri 350-tisícoch odídencoch je to spolu 17,5 miliardy eur, čo je 63 percent celkových príjmov SR v tomto roku. Čo to z vášho pohľadu znamená pre krajinu, keď ju opúšťajú mladí?
To percento vysokoškolákov je vyššie. A považujem to za národnú tragédiu. Nijako to neriešime. Tancujeme v horiacom dome rovnako ako v súvislosti s klimatickou krízou. Vôbec sa nevenujeme systematickému zlepšovaniu podmienok pre mladých, neriešime systematicky duševné potreby mladých, vzdelávanie nikdy nebolo politickou prioritou. Nevenujú sa tomu ani politické elity. Systematicky sa to zanedbáva a takýto je výsledok. Ekonomické, hospodárske straty sú jedna vec, ale treba si uvedomiť skutočný rozsah. To všetko by neboli iba ľudia, ktorí by pracovali v biznise, nešlo len o lídrov a producentov HDP. Ale to všetko sú ľudia, ktorí sú dôležití pre občiansky život. Boli by to domovníci, ľudia zastupujúci verejné funkcie, úradníci, ľudia, ktorí by organizovali kultúrne a športové akcie. A túto stratu nevidíme, pretože odišli. Ale je to niečo ako fantómová bolesť.
A kde ju cítiť?
Najmä v menších mestách, v obciach. Vidno to na zanedbaných verejných priestoroch, vidíme to na chátrajúcich budovách, ktoré tu máme. Alebo v nekvalitných verejných službách. Aj toto sú miesta, kde nám chýbajú tvoriví, angažovaní, kvalifikovaní ľudia. Ktorí sú čestní a chcú sa uplatniť vo verejnom a komunitnom živote na Slovensku. Táto strata je násobne vyššia ako tá ekonomická, len je ťažké ju vyčísliť.
Foto: Andrej Barát
Aj napriek tomu všetkému minulý týždeň odštartoval Sokratov inštitút roadshow s povzbudivým názvom – Mladí prinášajú nádej. V čom ju vidíte?
Všetko, čo som doteraz povedal, bolo dosť pesimistické… Ale my v Sokratovom inštitúte stále veríme, že mladí sú tí, ktorí sa pričinia o zmenu. Že majú na Slovensku miesto, že Slovensko ich potrebuje a oni potrebujú Slovensko. Preto sme sa rozhodli vyraziť na cestu a prezentovať Slovensku prácu a zanietenie našich študentov, ktorí tu zostávajú žiť, rozvíjajú svoje obce, mestá cez verejnoprospešné projekty.
Na čo sa zameriavajú?
Mnohé projekty pracujú s marginalizovanými komunitami, so znevýhodnenými, alebo prehlbujú lokálny turizmus, rozvíjajú odľahlejšie regióny, vytvárajú tam komunitné a kultúrne centrá. Pôsobia na celom Slovensku. Títo naši študenti sú dobrým príkladom ľudí, ktorí tu chcú zostať žiť… Hoci, čisto z racionálneho pohľadu to aj mne samému až niekedy nedáva zmysel, prečo tu niektorí zostávajú. Ale aby sme pochopili ich motivácie, musíme sa pozrieť na ich hodnoty. A tou základnou je – služba verejnosti. Majú citový vzťah k mestu alebo miestu, kde žijú a prináša im to naplnenie. Preto sú ochotní venovať všetku energiu do projektov, v ktorých nezískajú väčší status, nezískajú väčšie ohodnotenie či prestíž. Ale sú to slobodní ľudia, môžu slobodne konať a rozhodovať sa a sú pre nás nádejou, že na Slovensku môže byť lepšie. Našou úlohou je, aby sme tu takýchto ľudí povzbudili, aby mohli obsadiť zodpovednejšie funkcie v spoločnosti. Z toho pramení naša nádej, ktorú chceme odovzdať verejnosti.
Ako môžu podobné projekty priniesť pozitívne systémové zmeny?
Začnem zoširoka. Vedieme študentov, aby identifikovali koreň problému, ktorý trápi ich alebo okolie. Ide o najrôznejšie veci, ktoré vychádzajú z ich hlbších vnútorných potrieb. A my ich naučíme, ako to dokážu pretransformovať na verejnoprospešný projekt, kde takéto problémy reálne riešia. So starostami, obyvateľmi, riaditeľmi škôl. Dosah je primárne lokálny, ale projekty sú po celom Slovensku. A tak majú celospoločenský dosah.
A príklad?
Aktuálne naši študenti rozbiehajú podporné skupiny pre súrodencov znevýhodnených v Prešove a pre čerstvé mamičky v Piešťanoch, podporujú rómsku mládež v Malcove a Nemčiňanoch, organizujú kultúrne podujatia v Kvetnici, Heľpe či Hornej Lehote, pomáhajú aktívnym ženám z južného Slovenska, neziskovým organizáciám a rôznym komunitám robiť pozitívne systémové zmeny s reálnym dosahom aspoň na lokálnej úrovni. Týchto mladých ľudí môžete stretnúť na našej roadshow. Keď si vyskladáte mapu z našich projektov, zistíte, že ich je vyše 150 a sú naozaj v celej krajine. Svojím príkladom a odhodlanosťou inšpirujú ďalších ľudí, a tým menia Slovensko.
Foto: Andrej Barát
A čo bude potom, keď sa projekty skončia?
Posilňujeme u študentov líderské schopnosti. Keď aj projekt skončí, budú vedieť pokračovať v živote, budú pripravení na líderské pozície. Je našou víziou, že budú zastávať dôležité verejné funkcie, nielen v rámci neziskového sektora, ale aj v rámci štátnej správy, biznisu a ďalej budú šíriť hodnoty a nádej pre celospoločenskú zmenu. Zároveň ostávajú súčasťou komunity a navzájom sa podporujú.
Poľský Sejm sa bude čoskoro zaoberať petíciou o znížení volebného veku na 16 rokov, čo je štandard vo viacerých krajinách. Mali by mať volebné právo už 16-roční?
V súčasnej politickej realite to považujem za nerealizovateľnú ideu, neprešlo by to cez našu súčasnú politickú elitu. Stačí sa pozrieť, ako komunikujú s mladými. Ale aj napriek tomu by som v tom videl veľa pozitív. Začnem možno najväčšou výhradou voči takémuto kroku – a to, že niektorí ľudia si myslia, že 16-roční ešte nie sú zrelí a nie úplne poznajú demokratické procesy, nevedia, ako fungujú verejnoprávne inštitúcie. A to preto, lebo na Slovensku bola dlhodobo zanedbávaná občianska výchova. Naozaj málo mladých ľudí vie, ako sa prijímajú zákony, aký to má vplyv a to už vôbec nehovorím o inštitúciách EÚ a prečo je dôležité voliť v eurovoľbách. Vidím tam neznalosť a nedostatok informácií. Ale práve zapojenie mladších voličov by to mohlo zlepšiť. Už v skoršom veku by sa aktívne včlenili do občianskeho života, vytvárali by si návyky.
Čítajte viac Čo je to za nápad?! Mali by mať volebné právo mladí už od 16 rokov?
A čo by z toho mali politici?
Rozšíril by sa tým elektorát. Je na politikoch, ako by s ním pracovali. Možno by to konečne rozprúdilo záujem aj o túto cieľovú skupinu. A vytvoril by sa tlak, aby pridávali mladých na svoje kandidátky. Dnes sa to možno javí ako nemožné, ale nemusí to tak byť v budúcnosti. Najmladšiu generáciu zaujímajú témy, ktoré majú slabú politickú podporu. Klimatická zmena, rodová rovnosť, duševné zdravie. Práve tieto hlasy strácame pri demokratickom zastúpení. Malo by to výhody. Možno by stálo za zváženie urobiť to, čo spravili iné európske krajiny. Otestovať si to na komunálnych voľbách alebo na voľbách do európskeho parlamentu.
Čo by ste povedali mladému človeku, ktorí zvažuje, že odíde a nikdy sa nevráti?
Určite by som nehovoril – nechoď.
Prečo nie?
Povedal by som – je to úplne legitímna možnosť a ja jej rozumiem. Sám som v istom momente zo Slovenska odišiel, lebo som chcel spoznať svet, iné kultúry, naučiť sa jazyk, spoznať rozmanitých ľudí… Ale rovnako by som povedal – vráť sa. Lebo ťa potrebujeme. Nemusí to byť o rok, o dva, ani o päť rokov. Ale keď sa vrátiš, urobíme všetko preto, aby sme ti tu vytvorili priestor, kde sa môžeš naplno realizovať… A napokon, sme súčasťou EÚ. Byť Európanom je pre mladých súčasťou identity, prečo by sme im mali upierať možnosť zažiť si Európu naplno?
Ladislav Ostroha
Manažér Sokratovho inštitútu. Pochádza z Košíc, žije v Bratislave. Vyštudoval medzinárodné vzťahy na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Vo Francúzsku a Belgicku sa venoval štúdiu predchádzania konfliktov a sociologickým témam. Pracoval v agentúre Erasmus+ a koordinoval centrum Euroguidance, ktoré podporuje komunitu kariérnych poradcov na Slovensku.