Kilimandžáro, Aconcagua, Denali, Vinson. Čo sa človek naučí o našej planéte, keď vystúpi na najvyššie hory jej kontinentov?
Myslela som si, že v týchto výškach nájdem podobné typy organizmov, ale na každej hore žije niečo iné, každá ma dokázala prekvapiť. Na Aconcague vo výške 5 000 metrov ešte rástli rastlinky s kvetinkami! Ale na Kilimandžáre okolo výšky 4 000 metrov už prestal takýto zložitejší život existovať. Denali a Vinson sú hory pokryté ľadom a snehom, tam sa už od omnoho nižších výšok nevyskytujú zložitejšie rastliny. Na Denali bolo ťažké vôbec niečo nájsť, nejakú geológiu, ktorú by sme mohli študovať. Na Vinsone sa dali skúmať aspoň lišajníky.
Reprezentuje každá z hôr svoj kontinent?
Každý kontinent má svoje unikátne vlastnosti, pokiaľ ide o faunu, flóru. Jeho najvyššia hora nereprezentuje celý kontinent, ale určité jeho špecifiká. A práve z tohto hľadiska je to pre mňa zaujímavé. Môžeme porovnávať extrémne prostredia, ktoré študujem v rámci môjho výskumu a spolupráce s NASA. Prináša nám to lepší prehľad o extrémofiloch, čiže organizmoch, ktoré žijú v extrémnom prostredí. A tiež môžeme porovnávať dôsledky klimatickej zmeny na vysokohorské prostredie. Na niektorých miestach je to cítiť menej, inde viac. Rovnako je zaujímavé všímať si mieru znečistenia človekom, či sa aj na takéto miesta dostávajú napríklad mikroplasty. Je tam naozaj veľa toho, čo sa človek môže naučiť.
Victor Vescovo, ktorý sa v roku 2019 ponoril do Mariánskej priekopy do hĺbky takmer 11 kilometrov, našiel na dne igelitku a obal od cukríka. Našli ste mikroplasty aj na najvyšších miestach nášho sveta? Zamorili sme plastmi celú planétu?
Našli sme ich všade, boli na každej hore, kde sme dosiaľ boli. Na výsledky zo vzoriek z Vinsonu ešte čakáme. Ale nedávno som čítala, že vedci našli mikroplasty aj na Antarktíde, takže si myslím, že aj naše vzorky z Vinsonu to potvrdia.
Foto: Archív Michaely Musilovej
Do svojho výskumu zapájate aj deti, mladých po celom svete. Ako sa vám darí?
Postupne vytváram databázu v rámci občianskej vedy, zapojiť sa môže každý. A do mojich projektov sa zapájajú aj štvorročné deti, čo ma veľmi teší! Robia podobné merania, aké robím aj ja. Môžeme napríklad porovnávať po celom svete intenzitu UV žiarenia. Na najbližšiu expedíciu plánujem zobrať aj malé prístroje zo Slovenska, ktoré vyrobili slovenskí študenti, a budem s nimi robiť experimenty. A nakoniec, sama som pokusným králikom.
V akom zmysle?
Nadviazala som spoluprácu s Zürišskou univerzitou vo Švajčiarsku. Študujú, ako sa ľudia správajú v extrémnych prostrediach, ako sa vyvíjajú vzťahy. Ale napríklad na Antarktíde som bola sama. Nemala som rozpočet, aby mohol niekto so mnou ísť. Takže som musela riešiť všetko sama, všetky problémy… Z každej jednej hory som si priniesla ponaučenia, nové zážitky. Takže je to rozvojový projekt aj pre mňa (usmieva sa).
Ako spolupracujú ľudia v extrémnom prostredí?
To je zaujímavé porovnať so simulovanými misiami, ktoré študujú správanie ľudí v strese. Aj tam sú náročné podmienky, v ktorých si veľa ľudí nevie zachovať pokoj. Začne sa míňať jedlo, voda, vypadne prúd. Ale stále je to v chránenom prostredí. Predsa len, ste vo vnútri stanice, viete, že sa vždy z toho nejako dostanete. Ale počas expedície na najvyššie hory ste stále vonku. Tenučký stan je jediným miestom, kde sa môžete skryť. Práve tu sa môžu mnohé situácie vyhrotiť omnoho rýchlejšie. Musíte si zachovať chladnú hlavu, aby ste vedeli správne zareagovať. V teréne si nevytlačíte pokazenú súčiastku na 3D tlačiarni. Vďaka tomu sa učím, ako lepšie improvizovať.
Môžu vás expedície lepšie pripraviť na misie vo vesmíre?
Myslím si, že áno. Nakoniec to bola jedna z motivácií. Ak sa raz budem môcť prihlásiť do astronautského výberu, tieto skúsenosti by mi mohli pomôcť.
Foto: Archív Michaely Musilovej
Ako prebiehal výstup na Aconcague?
Bola som pripravená na všetko možné. Ale zastihli nás tam veľmi silné vetry. Čo spočiatku spôsobilo meškanie, kým sme sa mohli vôbec pokúsiť vyjsť na vrchol. Dokonca pár dní pred nami tam niekoľko ľudí zomrelo. Riziko bolo vysoké a začala som sa pripravovať na to, že vrchol asi nezvládneme. Podmienky neboli vôbec priaznivé. Keď nastal deň výstupu na vrchol, stále nebolo v poriadku ani počasie, ani tím. Jeden člen mal ťažkosti. Pred vrcholom sme sa otočili, aby sme sa vrátili do bezpečia.
Dokážete sa s tým v tej chvíli zmieriť?
Neľutujem to. Pre mňa nie je podstatné vyjsť na vrchol. To je len čerešnička, ak sa to podarí, je to super. Podstatný je geologický a biologický výskum a pri tom stačí vyjsť len do určitých výšok, aby som odobrala vzorky. A to sa mi podarilo. Aj vďaka tejto skúsenosti som sa naučila sústrediť na to pozitívne. V horách sa môže stať veľa vecí a hlavné je, že sme sa odtiaľ dostali živí a zdraví. Neskôr som zistila, že v tom období bolo úspešných len šesť percent výprav, práve kvôli náročným podmienkam. Asi ani nám to nebolo súdené. Môžete sa pripraviť najlepšie, ako viete, ale príroda si robí svoje. Treba počúvať počasie i vlastné telo. Nechcela som riskovať vlastný život, ale najmä nie životy iných ľudí.
Čítajte rozhovor O húževnatosti žien, ľudstva a pozemského života. A aj o tom, či môže existovať mimozemský život
Priniesla vám doterajšia skúsenosť z najvyšších hôr optimizmus alebo pesimizmus v súvislosti s klimatickou krízou?
Keby som ako vedec vnímala len prírodnú stránku, bol by to pesimizmus. Naozaj je vidno, ako rýchlo ľadovce ustupujú. Takmer všade je prítomné znečistenie. Ale ľudská stránka hôr mi dodáva nádej, že budúcnosť nemusí byť až taká zlá.
Prečo nie?
Stále platí to, o čom sme sa zhovárali pred pár rokmi, keď ste sa ma pýtali, prečo som pozitívne pomenovala film o najvyššej hore Afriky (názov filmu bol Hakuna Matata Kilimandžáro, čo v svahilčine znamená žiaden problém). Nielen v Afrike, ale aj v iných horách po celom svete som si všimla, že tamojší ľudia vždy dokážu nájsť optimizmus, vedia sa aj napriek ťažkým podmienkam sústrediť na to dobré, a nie na život v nešťastí. A pritom práve im sa dramaticky mení životné prostredie, nemajú toho veľa, ale vždy vedeli nájsť pozitívnu energiu. A toto aj mne dodalo optimizmus.
Ako sa zmena klímy prejavuje v najvyšších horstvách?
Spolu s ľadovcami mizne pitná voda. Nielenže je v táboroch oveľa náročnejšie nájsť vodu, niekedy musíte ísť kilometre, aby ste našli sneh či ľad, ktorý si môžete roztopiť. Ale najmä pre ľudí, čo bývajú pod horami, je to problém. Mení sa celé prostredie. Chýbajúca voda má vplyv na faunu, flóru, miznú rastliny, zvieratá menia správanie. Začínajú sa pohybovať čoraz bližšie pri ľudských obydliach, lebo vedia, že tam najskôr nájdu vodu a jedlo. A to znamená komplikácie. Na Slovensku počúvame o medveďoch, lenže je to podobné na celom svete. Levy ale aj iné šelmy sa posúvajú bližšie k mestám, dedinám, lebo v ich prirodzenom prostredí je zrazu menej možností, ako sa napiť, nakŕmiť.
Foto: Archív Michaely Musilovej
Aký je vplyv na Antarktídu?
Včera som prednášala deťom o tučniakoch. Jedným z dôsledkov je väčšie šírenie chorôb, napríklad vtáčej chrípky. Len nedávno choroby v Antarktíde zahubili celé populácie tučniakov. Aj takto sa ľudský vplyv odzrkadľuje na prírode.
Ako vnímajú klimatickú krízu ľudia žijúci pod najvyššími horami?
Niektorí rozprávajú o ľadovcoch, odhadujú, že o 10 rokov žiadne ľadovce nebudú, ani voda. Ale keďže žijú celý život v náročných podmienkach, vnímajú to tak, že problémy budú riešiť, až keď nastanú. Vedia, že nie je v ich silách s tým niečo robiť, snažia sa žiť s tým, čo majú. A chcú menej znečisťovať prostredie.
Čítajte rozhovor Na Korune Zeme poznáva prvý život. A možno aj ten mimo planéty
Tento rok vás čaká Everest. Ako ho plánujete zdolať?
Žiaľ, nepodarilo sa mi vyzbierať dosť peňazí, aby som šla až na vrchol. Pôjdem tak vysoko, ako mi to financie dovolia. Plánujem ísť z tibetskej strany, lebo tam chodí menej ľudí a príroda je menej dotknutá masami. Na nepálskej strane som už bola, chcela by som to porovnať. Lenže nedávno tam mali silné zemetrasenie a pozastavili veľa povolení. Dúfam, že sa mi podarí vyjsť aspoň do základného tábora a odobrať vzorky pre NASA. Spolupracujem aj so slovenskými univerzitami, pre Univerzitu Komenského odoberiem vzorky lišajníkov a machov. Aj oni sú zvedaví, v akých výškach dokážu tieto spoločenstvá organizmov prežiť. Na Aconcague rástli lišajníky prekvapujúco v omnoho nižších výškach. Na Antarktíde boli aj vo výške okolo 4 000 metrov, kde panovali veľmi studené podmienky.
Čo to môže vysvetľovať?
Asi to závisí od geológie. Ak je v kameňoch dostatok živín, možno sa lišajníky dokážu uchytiť aj v omnoho náročnejších podmienkach. Ak kameň nemá dostatok živín, lišajníkom sa nedarí. Taká je teória, ale treba ju overiť. Som zvedavá, čo nájdeme na tibetskej strane. Budem tam mať nejaké nové senzory od slovenských študentov.
Foto: Archív Michaely Musilovej
Čo pre vás vyrobili?
Mala som prednášku v Bojniciach, kde sa so mnou stretol jeden mladý pán, celý sa triasol od nadšenia. Doniesol malú škatuľku, asi 10 krát 10 krát 5 centimetrov a povedal, mi, že dokáže merať všetko možné. Plyny, žiarenie, tlak, teplotu, biologické látky. Chcel mi pomôcť, aby sa všetky tieto senzory zmestili do malej škatuľky. Ak sa to osvedčí, bude to naozaj užitočné, je to veľmi ľahučké. Mali by to dokončiť v Žiline, v júni si to vyzdvihnem a zoberiem na Everest.
Aj tam vo výške takmer deväť kilometrov niečo žije?
Tak to veľmi zaujíma aj mňa. Zatiaľ o tom nevieme. Nepoznám veľa výskumov, ktoré by odoberali biologické vzorky, ktoré nie sú priamo spojené s ľuďmi. Poznám horolezcov, ktorý priniesli vzorky snehu, ľadu. Ale informácií o biologickom výskume som našla veľmi málo. Takže som zvedavá. A tiež, či aj tam môže byť život povzbudený geológiou alebo miestnymi podmienkami.
V akom zmysle?
Pred niekoľkými týždňami som bola na Antarktíde. Všetko bolo také zamrznuté, že bolo ťažké nájsť náznak života. A potom zrazu uprostred zamrznutého mora objavíte jeden kameň. Ktorý tam priniesol ľadovec a vytvoril útočisko, kde boli o trochu vhodnejšie teploty, kde sa občas roztopilo trocha vody. Samotný kameň mal v sebe dostatok živín. Takže naozaj to závisí od špecifických a nečakaných podmienok. Je možné, že aj na Everste bude nejaká malá jaskyňa alebo niečo, čo vytvára podmienky pre život, aby sa tam uchytil. Bolo by úžasné, keby sme niečo také našli.
Foto: Archív Michaely Musilovej
Zatiaľ sa to ešte nikomu nepodarilo?
Nenašla som o tom zmienku. Je možné, že čínski vedci niečo odobrali, ale tí nie vždy zverejňujú informácie po anglicky, takže ťažko povedať.
V akých najextrémnejších prostrediach je na Zemi život?
Je pre mňa fascinujúce, že skoro všade, kde sme sa pozreli, sme našli stopy života. Či na dne oceánov, alebo v oblakoch. Aj tam sa našli mikróby, čo si len tak poletujú a žijú. Našli sme organizmy, ktoré dokážu prežiť strašné dávky žiarenia. Organizmy, ktoré dokážu prežiť v toxických prostrediach. Zobrali sme vzorky do vesmíru… Život si vždy vie nájsť cestu. A to veľmi rýchlo.
Čo to znamená – veľmi rýchlo?
Študovali sme miesto po výbuchu sopky. Išlo o čerstvý lávový materiál, ktorý práve stvrdol po erupcii. A už v ňom sa uchytili prvé mikróby.
Ktoré organizmy prekvapili aj vás?
Možno najzaujímavejšie sú tie, ktoré sú odolné proti žiareniu. Ešte počas magisterského štúdia som spolupracovala s jednou vojenskou inštitúciou v Anglicku. Nosila som svoje vzorky z extrémnych prostredí do kontajnera, kde ich ožarovali obrovskými dávkami. Prežili to, akoby sa vôbec nič nedialo. Prežili desaťtisícnásobok toho, čo by človeka v sekunde zabilo. Potom sme ich vystavili ešte 60-krát vyššej dávke žiarenia a stále ich to akoby neovplyvnilo. Je zaujímavé, prečo vôbec vznikli na Zemi takéto extrémne odolné organizmy. Veď máme hustú atmosféru, ktorá nás chráni. A dokonca ani miliardy rokov dozadu, po výskyte prvých buniek, neboli na Zemi také drsné podmienky, aby si organizmy museli vybudovať takúto odolnosť.
Foto: Andrej Barát
Čo by to mohlo vysvetľovať?
Ide o otázku, ktorá stále nie je zodpovedaná. Možno sú mimozemského pôvodu. Cestovali na meteorite, kde si museli vyvinúť takéto schopnosti, a dopadli na Zem. Druhá teória hovorí o tom, že to môže súvisieť s tým, ako sa organizmy adaptovali na extrémne suché podmienky. Ale stále nie je koniec tejto záhade.
Za najodolnejšie organizmy sa označujú pomalky alebo tardigrady. Len vlani vedci zistili, že sa dokážu regenerovať aj po extrémnom ožiarení. A tiež vyvstala otázka, prečo to vlastne dokážu, keď to na Zemi vlastne nepotrebujú. Mohli by mať aj pomalky mimozemský pôvod?
Tam je to trochu komplikovanejšie na rozdiel od jednoduchých buniek, myslím si, že je menej pravdepodobné, že by prileteli na asteroide. Skôr sa takto vyvinuli, ale aj v ich prípade nie je jasné, prečo. Nachádzame ich vo veľmi studených prostrediach. Vedia hibernovať, v takomto stave dokážu prežiť aj vo vesmíre. A majú úžasnú schopnosť, že keď sa prebudia, dokážu sa zregenerovať a napraviť vo svojom tele veľa škôd, ktoré utrpeli.
Kde inde v slnečnej sústave môže byť podľa súčasných poznatkov život a v akej podobe?
Zatiaľ stále dúfame, že by sme mohli život nájsť na Marse. Pod zemou. S kolegami z NASA si myslíme, že by mohol byť v lávových tuneloch, podobných, aké sme skúmali na Havaji. Keď horúca lávová rieka odtečie, zostane po nej sieť jaskýň dlhá desiatky kilometrov. Skúmali sme, čo dokáže v takomto prostredí prežiť. Život tu má toho naozaj málo, netečie tu voda, nanajvýš je tu vodná para zaseknutá v tuneloch, to je jediný zdroj. Ale zato sopečný kameň je bohatý na živiny. Takže nakoniec aj tu sa nájdu mikroorganizmy, pri otvoroch tunelov dokonca také, ktoré zvládajú fotosyntézu. Dáva nám to nádej, že niečo podobné by mohlo existovať aj na Marse.
A ďalší kandidáti?
Mesiace Jupitera, Saturnu. Napríklad Európa, o ktorej sa domnievame, že je pokrytá ľadom hrubým 20 kilometrov a pod ním sú oceány. Doterajšie zistenia naznačujú, že v oceánoch by mohli byť zaujímavé živiny, ktoré by podporovali život. Pôsobenie Jupitera na mesiac pravdepodobne vedie ku geotermálnym aktivitám a to by utváralo podmienky podobné tým, aké sú na dne našich oceánov. Zvnútra Zeme sa tlačí von horúci materiál, ktorý otepľuje vodu a miesi živiny. To sú perfektné podmienky. Nakoniec ide o jednu z hlavných teórií, ako vznikol život na Zemi, v sopúchoch na dne oceánov. Prečo by nemohol takto vzniknúť aj na Európe? A či sú tam veľryby? To je zatiaľ sci-fi. Ale jednoduchý život by tam mohol byť. Živiny, voda, energia, máme tu tri základné ingrediencie pre vznik života.
Naozaj stačí, aby planéta zohriala oceán?
Už pred 70 rokmi sa uskutočnil takzvaný Miller-Urey experiment (pomenovaný podľa chemikov Stanleyho Millera a Harolda Ureya), v ktorom sa snažili simulovať podmienky, aké panovali na Zemi, keď tu vznikol život. Pred štyrmi miliardami rokov na povrch Zeme dopadalo veľa asteroidov, na súši boli podmienky veľmi premenlivé a nestabilné. Ale v oceánoch mohli byť priaznivejšie. V experimente dali do uzatvoreného priestoru vodu, nejaké základné látky, zohrievali to a simulovali blesky. Po čase sa tam skutočne vytvorili komplikovanejšie látky. Neskôr sa zistilo, že experiment nie celkom verne simuloval prvotné podmienky na Zemi, preto ho viackrát opakovali v pozmenenej podobe, ale zatiaľ to vyzerá, že niečo také naozaj mohlo stačiť.
Čo to potvrdzuje?
Keď sa pozriete na strom života, genetické analýzy ukazujú, že naši mikrobiálni prapredkovia pri koreni stromu majú spoločnú jednu vec – odolnosť proti vysokým teplotám.
Potrebná energia môže prúdiť zvnútra planéty. Ale spomenuli ste blesky, mohli aj tie iniciovať život?
Jednou zo zaujímavých lokalít, ktoré astrobiológovia považujú za potenciálne miesto zrodu života, sú pobrežia, pláže s určitými typmi kameňov alebo hliny. Ak na ne dopadne blesk, mohli by vzniknúť miesta, kde by mohlo vzniknúť niečo biologicky zložitejšie.
Zaujímavému pohľadu na to, či je vo vesmíre iný život, sa venoval film Ad Astra od režiséra Jamesa Graya. A teda, že naša Zem je skutočne vzácna, výnimočná, jediná živá v celom vesmíre. A že ostatné svety sú síce nádherné, ale chladné, bez života. Ako to vidíte vy?
Ide o jednu z teórií, ktorá sa nazýva rare Earth, vzácna Zem. Naozaj sa v prípade našej planéty stretlo toľko rôznych podmienok, vďaka ktorým vznikol život taký, aký ho poznáme. To, kde sa v rámci slnečnej sústavy nachádzame, alebo že nás Jupiter ochraňuje pred väčšinou asteroidov a iných väčších telies. Máme Mesiac, ktorý nás stabilizuje. Ale jeden veľký asteroid predsa len dopadol a vyhubil dinosaury. Zem zažila silné erupcie, ktoré spôsobili masové vymieranie. To, kde sme teraz, je výsledkom množstva neuveriteľných náhod. Je veľmi málo pravdepodobné, že sa presne to isté odohralo niekde inde vo vesmíre. Čo môže znamenať, že bytosti, ako sme my, nikde inde nenájdeme… Ale vzhľadom na to, aký obrovský je vesmír, koľko miliárd galaxií existuje, každá má miliardy hviezd a každá môže mať planéty, možností je tak strašne veľa. Život musí existovať aj inde vo vesmíre. Je štatisticky nemožné, aby sme tu boli len my. Ale je tam aj zložitejší život? To je otázka, na ktorú stále nemáme odpoveď.
Čo všetko žije na medzinárodnej vesmírnej stanici?
Vnútro stanice je až nechutne kontaminované, pokiaľ ide o mikróby. Po tých rokoch fungovania stanice ich tam je veľmi veľa a sú nebezpečné pre ľudí, ktorí tam žijú. Stanicu nemôžete vyvetrať. Nemôžete používať dezinfekčné prostriedky ako na Zemi, je to obmedzené. Japonci robili experiment – zachytávali, čo všetko žije vonku v okolí stanice, aj tam zistili pozemskú kontamináciu.
Tento rok plánujete ešte jednu expedíciu, na Island, na ktorej budete opäť spolupracovať s NASA. Aký je cieľ?
V NASA ma požiadali, aby som sa zúčastnila na tejto expedície kvôli mojim vedeckým skúsenostiam, ale aj popularizačným aktivitám. Veľmi sa im páčia moje vzdelávacie projekty, takže ma zapojili aj preto, aby som mohla verejnosti prístupným spôsobom odkomunikovať to, čomu sa venujeme. Pôjde o pokračovanie výskumu na Havaji, opäť budeme skúmať sopečné prostredie. Na Islande sa mieša sopečná pôda s ľadom. Ľad je zdrojom vody aj živín a lávová pôda je na živiny bohatá. Chceme sa o tomto prostredí naučiť viac, aby sme vedeli lepšie hľadať miesta v našej slnečnej sústave a mimo nej, kde by mohol byť život.
Michaela Musilová
Astrobiologička, autorka, analógová astronautka, marsonautka. Už štvrtý rok pracuje na vedecko-vzdelávacom projekte Astro Koruna Zeme. Získané znalosti a schopnosti jej môžu pomôcť pri uchádzaní sa o miesto v astronautskom výbere NASA. Získala cenu Emerging Space Leaders Grant, bola tiež členkou tímu, ktorý sa zapísal do Guinnessovej knihy rekordov za vyučovanie najväčšej lekcie o bádaní vesmíru. Na LinkedIn ju zaradili medzi top 100 profesionálov vo vesmírnom sektore a aeronautike. Magazín Forbes ju zaradil do prestížnej ankety 30 pod 30.