Slovensko zvláda prvé okamihy krízy. Ale potom nastáva chaos

„Keď je človek v strese, dokáže sa rýchlo učiť. No keď je v panike, neučí sa takmer vôbec, koná pudovo, nevedome, rozhodne zaň amygdala, veľmi stará štruktúra mozgu ešte z čias, keď naši predkovia boli plazmi. Nuž a naša spoločnosť je zatiaľ v strese, má šancu učiť sa, pripraviť sa. Tak to využime, kým sa neocitneme v panike. Svet sa vychýlil k neistote, nemali by sme to podceniť.“ Slovensko podľa Cehelníka v pripravenosti na krízy absolútne zlyháva, nedávno to skonštatoval aj predseda Najvyššieho kontrolného úradu SR (NKÚ) Ľubomír Andrassy.

Čo vo vašom živote rozhodlo, že sa budete venovať krízovým situáciám?

Viem povedať úplne presne, ktorý moment bol rozhodujúci. Už predtým som sa niekoľko rokov venoval rozvojovej práci v rámci zahraničných projektov, aj s profesorom Vladimírom Krčmérym (bol uznávaným slovenským epidemiológom a infektológom)… A bolo to v roku 2015 v polovici septembra, keď v Európe vrcholila utečenecká kríza. Išlo o veľkú vlnu migrácie zo Sýrie cez Turecko a balkánske krajiny do Nemecka. V septembri sa Maďarsko rozhodlo, že postaví na hranici plot a hermeticky uzavrie hranicu. Posledným bodom, kde sa mal plot spojiť, bol hraničný priechod Horgoš – Röszke. Stalo sa to o polnoci a na srbskej strane sa zhromaždilo veľmi veľa ľudí, niekoľko tisíc. Smerovali k hranici, ale už nestihli prejsť. Situácia bola veľmi kritická. Celá infraštruktúra sa nachádzala na maďarskej strane. Takže keď ju uzatvorili, nebolo možné premiestniť všetok materiál ani dočasný tábor na srbskú stranu, keďže Srbsko nie je v únii. Ľudia boli ponechaní napospas osudu, uprostred polí, lúk. Mladí, starí, tehotné ženy, malé deti. Cez deň tu panovali vysoké teploty, v noci bola zima. Nebolo tam nič. Štát ani miestne inštitúcie do toho nijako nezasahovali, nekonali. A tak sme sa zorganizovali my, dobrovoľníci, ktorí sme sa na tom mieste ocitli. Bol to miestny farár, plus niekoľko ľudí z rôznych organizácií. Niekoľko dní sme sa snažili zabezpečovať základné potreby ľudí. A to až do momentu, keď Chorvátsko otvorilo hraničný priechod a umožnilo týmto ľuďom prejsť. Išlo o rozhodujúci okamih, ktorý ma nasmeroval. Po tomto zážitku som sa začal hlbšie zaoberať humanitárnymi a krízovými situáciami.

Čítajte viac 102 kilometrov s 802 migrantmi

Z ktorých kríz ste čerpali vy osobne najviac poznania?

Poučením je úplne každá kríza… Respektíve, mala by byť. Taký je cyklus kríz. Mali by sme sa pripravovať na to, čo príde. Keď sa to stane, konáme. A keď sa to pominie, tak si to vyhodnotíme, zoberieme si z toho nejaké lekcie do prípravy na ďalšiu krízu.

Ktorá možno u vás zarezonovala najviac?

Určite to boli tie, kde veci vôbec nefungovali, kde bola situácia úplne vyhrotená, kde boli krajiny najmenej pripravené. Keď sme už spomínali utečeneckú krízu, o čosi neskôr som bol v Grécku, ktoré bolo tranzitnou krajinou, prvou, cez ktorú utečenci vstupovali do EÚ. V Grécku v tom čase doznievala hospodárska kríza a štát nemal kapacity reagovať. Išlo o obrovskú improvizáciu. A tak paradoxne, pre tých, ktorí sa ocitli v centre diania, išlo o najhoršie zážitky, no pre mňa ako pre profesionála to bola najlepšia príležitosť učiť sa.

A aký poznatok ste v Grécku získali?

Že kľúčová je vzájomná koordinácia všetkých aktérov, ktorí sa podieľajú na odpovedi. Jednoducho – výmena informácií. Ak je dobrá koordinácia, aj s menšími zdrojmi dokážete veľa.

Je Slovensko pripravené na krízové situácie?

Myslím si, že nie dostatočne. Je pravda, že na Slovensku žije veľa šikovných a obetavých ľudí. A vždy, keď sa niečo stane, nejako to zvládneme (pri tomto slove gestom naznačí úvodzovky), tak sa to u nás hovorí… Možno bude príležitosť niekoho povoziť na obrnenom transportéri a podobne… Ale v skutočnosti naozaj nie sme dobre pripravení. Systém krízového riadenia štátu bol písaný pre minulé storočie. Vôbec nezodpovedá výzvam a rizikám, ktorým v súčasnosti čelíme.

Akým hrozbám bude Slovensko čeliť v najbližších rokoch?

Ide o veľmi zaujímavú otázku, na ktorú nie je jednoduché odpovedať. Nik nevidí do budúcnosti. No určité veci sa predpokladať dajú. Existuje niečo, čo sa nazýva Verejný katalóg hrozieb. Sú v ňom zadefinované všetky typy hrozieb, ktorým môžeme čeliť. A do určitej miery sa dá predpokladať, ktorá z týchto hrozieb má stúpajúcu alebo klesajúcu tendenciu, prípadne sa nemení… Ale skúsme sa odpútať od odborného pohľadu a pozrime sa len na to, čo sa deje okolo nás, vo svete, v susedných krajinách. Už len to nám dá určitú predstavu. Napríklad živelné pohromy majú pre klimatickú zmenu stúpajúcu tendenciu. S väčšími extrémami v počasí sú spojené nebezpečné javy, či už ide o povodne, alebo dokonca o tornáda, ako sme boli svedkami v roku 2021 na Morave (blízko hraníc so Slovenskom zrovnalo so zemou polovicu obce Hruška tornádo stupnice F4, rýchlosť vetra presiahla 333 kilometrov za hodinu).

Čítajte viac Tornádo na Morave: Ľudia hľadajú príbuzných a domy, ktoré neexistujú

Odvekou hrozbou pre krajinu je epidémia. Čo však novšie riziká?

Epidémia covidu zasiahla prakticky celý svet. Aktuálne je takou hrozbou slintačka a krívačka, ktorá postihuje chovy hospodárskych zvierat a v budúcnosti treba rátať s hrozbou ďalších epidémií a chorôb. Veľkým rizikom sú v súčasnosti rôzne kybernetické útoky, najmä na kritickú infraštruktúru, následkom ktorých môže dochádzať k výpadku niektorých kritických služieb pre obyvateľstvo. Aktuálnou hrozbou je zhoršujúca sa bezpečnostná situácia vo svete. V susednej krajine je vojna, ktorá má v prípade nepriaznivého vývoja obrovský potenciál predstavovať ohrozenie bezpečnosti Slovenskej republiky. Sú aj ďalšie hrozby ako občianske nepokoje, terorizmus, inicidenty s aktívnymi strelcami, rôzne útoky na mäkké ciele, dezinformácie, priemyselné nehody a mnoho iného. Všetky hrozby, ktoré sa nachádzajú vo Verejnom katalógu hrozieb, sú reálne. Ktorákoľvek z nich môže nastať kedykoľvek, žiadna sa nedá vylúčiť. Taká je realita.

Ako často sa aktualizuje zoznam hrozieb?

S týmto registrom sa pracuje. Problémom je však na to nadviazaná legislatíva. Tá je zastaraná. Mám na mysli konkrétne postupy, rôzne strategické dokumenty týkajúce sa bezpečnosti štátu. Práve tie sa podľa môjho názoru neupravujú v takej miere, aby to zodpovedalo vývoju vo svete. Pri niektorých dokumentoch ubehli veľmi dlhé obdobia, keď neboli aktualizované, v niektorých prípadoch je to aj 16 rokov.

Čítajte aj Pálením fosílnych palív sme prebudili ničivú silu. A ľudia stratia domov navždy

Ako by vyzerala reakcia Slovenska, keby sme sa ocitli vo vojne alebo by nás postihla veľká katastrofa?

Ako to uchopiť… Sme relatívne schopní dobre zakročiť v prvých momentoch, v prvých hodinách, v prvých dňoch nejakej krízy. Tu ide najmä o prácu integrovaného záchranného systému. Nie je síce dokonalý a takisto podľa mňa zaostáva za susednými krajinami, ale aj napriek tomu – funguje. Lenže našou obrovskou slabinou je to, čo by malo nasledovať potom, po prvých hodinách, po prvých dňoch. Ak by bol potrebný rozsiahly zásah, tak jednoducho nemáme dostatočné kapacity. Sme odkázaní na pomoc susedných štátov alebo Európskej únie. Ukazuje sa to teraz pri slintačke a krívačke.

Asi je však normálne, keď si krajiny pomáhajú…

Áno, aj my chodíme pomáhať iným krajinám. No je zvláštne, keď sa na to Slovensko programovo spolieha – že nám niekto pomôže.

Naznačujete stav, ak kríza zasiahne viacero štátov strednej Európy naraz?

Aj to, vtedy sa schopnosť pomáhať u ostatných krajín výrazne zníži. Ale ide tu najmä o veci, s ktorými nám iné krajiny jednoducho nevedia pomôcť. Ak nemáme dobre nastavené riadenie kríz alebo komunikáciu s verejnosťou, ťažko nám s tým pomôže iná krajina. Alebo napríklad trasovanie, to je u nás tiež problém.

Čítajte aj Boja sa životodarnej sily - dažďa. Ukradol im dušu

Čo by sa dialo v prípade úniku rádioaktívneho materiálu?

Ak by sme museli nejaké oblasti evakuovať a dekontaminovať, išlo by o dlhodobý proces, pri ktorom by pracovníci boli dlhodobo vystavení žiareniu. A to by predstavovalo ťažkosti. Bol by u nás problém monitorovať úroveň žiarenia v priebehu času, sledovať kumulované dávky ožiarenia u pracovníkov. Prečo? Pretože nemáme na to vypracované systémy. Nemáme ani len nejaké call centrum, ktoré by dokázalo v prípade náhlej krízy poskytovať informácie obyvateľstvu alebo samospráve, ktorá potrebuje reagovať. Takže únik rádioaktívneho materiálu by mohol predstavovať veľký problém. Samozrejme, závisí od lokality, no určite by to bolo vážne, ak by k tomu došlo v husto osídlených oblastiach. Napríklad, ak by rádioaktívny materiál unikol po nehode pri transporte.

V čom je problematické trasovanie?

Na cestách sa pohybuje veľa rôznych nebezpečných látok. V cisternách sa prevážajú chemické látky a neexistuje žiaden monitorovací systém, vďaka ktorému by štát presne vedel, kde sa práve nachádza nebezpečný materiál, koľko ho je a o aký materiál ide.

Ako to potom prebieha pri nehodách?

Prvá zasahujúca hliadka sa až na mieste pokúša identifikovať materiál podľa tabuliek a piktogramov, ktoré sú na cisternách. Z toho by mali vedieť vyčítať, o akú látku ide, ako je možné zasahovať a čo je potrebné urobiť. Ale ide o celoeurópsky problém.

Ani iné európske krajiny nemonitorujú nebezpečné prevozy?

Nie. Keďže máme colnú úniu, nie je možné mať prehľad o tom, kedy prekročili hranice. Firmy voľne obchodujú s materiálom… Bolo by to žiaduce, technológie na to máme. Ide skutočne o veľké riziko. Ukázalo sa to nedávno v Česku, keď neďaleko hraníc zo Slovenskom havaroval vlak s cisternami s toxickým benzénom (odstraňovanie škôd a dekontaminácia potrvá veľmi dlho, benzén kontaminoval podzemné vody, škody na infraštruktúre a životnom prostredí sa budú počítať v stovkách miliónov českých korún).

Prvú reakciu by sme zvládli. A čo by sa dialo potom?

Ak by nenastalo niečo mimoriadne veľké, dokázali by sme si poradiť. Ale pri kríze veľkého rozsahu alebo pri dlhšom trvaní by sa naplno prejavila naša slabina. Naše uvažovanie nad krízovými situáciami sa totiž končí pri prvej reakcii. Prvotná reakcia je jediná, ktorú máme. Všetko, čo sa odohrá potom, predstavuje len ad hoc rozhodnutia. A my pritom dobre vieme, že akákoľvek katastrofa sa nepominie tým, že odstránime najakútnejšie následky. My dokážeme vytiahnuť človeka z horiaceho domu. Toto vieme urobiť. Ale pre toho človeka, pre rodinu, komunitu, región sa to nekončí. Práve naopak. V okamihu, keď sme ho vytiahli z horiaceho domu, sa pre neho celé trápenie len začína. Jednak sa musí vysporiadať s udalosťou. Následne by malo dôjsť k obnove. A tá by mala prebehnúť tak, aby sme predchádzali opakovaniu podobných situácií. Všetky tieto následné kroky po náhlej udalosti predstavujú niečo, o čom na Slovensku takmer vôbec neuvažujeme.

Čítajte aj Klimatická kríza už ničí Slovensko. Je nám to jedno?

Môže byť príkladom to, ako sa štát vysporiadal, respektíve nevysporiadal so situáciou po zemetrasení na východnom Slovensku?

Aj to je, žiaľ, príklad. Až na základe tejto udalosti sa schvaľovali nejaké finančné prostriedky. Ale nevypracoval sa systém, žiaden mechanizmus následnej reakcie. Každá katastrofa postihuje rôznych ľudí, s rôznym spoločenským postavením, s rôznym sociálnym kapitálom, s rôznymi finančnými rezervami, s rôznou mentálnou kapacitou. Všetci títo ľudia sa budú snažiť adekvátne sa vysporiadať so situáciou. Niektorí to zvládnu bez cudzej pomoci, ale niektorým potrebujeme pomôcť viac. Je nutné sa im systematicky venovať. A toto nemáme na Slovensku nijako systémovo podchytené.

Prečo to tak je?

Keď si to porovnáte s vyspelejšími krajinami, uvedomíte si, že mnohé mali viac skúseností s rôznymi katastrofami. Povedzme si to úprimne, my sme si tu žili veľmi pokojné časy, niekoľko desaťročí sa tu nič zásadné neudialo. Boli síce veľké povodne na prelome tisícročí, potom pandémia, vzápätí vojna na Ukrajine. Ale v princípe sa nám veľké katastrofy dlho vyhýbali.

Akými vecami sa zaoberajú krajiny, ktoré sú v pripravenosti na krízy lepšie?

Keďže majú dobre zvládnuté základné reakcie, môžu si dovoliť riešiť veci, ktoré by sme možno označili za banálne. Napríklad spôsob, akým pomáhajú ľuďom vyrovnať sa s katastrofou. Ak vyhoríte alebo vás zaplaví, prídete o všetko. Povodňová voda nie je čistá, obsahuje nebezpečné látky, pretože spláchla hnojivá, odpady, fekálie z kanalizácie. Čiže všetko, čoho sa táto voda dotkne, je zničené. A keď človek príde o všetko, ešte viac to prehĺbi traumu. Preto sa v niektorých krajinách zameriavajú na to, že sa snažia ľuďom pomôcť zachrániť aspoň nejakú časť osobných vecí, album s rodinnými fotografiami, detské hračky, niečo, k čomu človek lipne.

Prečo sa tým vôbec zaoberať, keď ide o život?

Presne v tomto je rozdiel v pripravenosti Slovenska a vyspelejších krajín. My by sme v reakcii na krízu niečo urobili, ale veľmi pravdepodobne by tá reakcia prebiehala štýlom, aký sme už zažili veľakrát v minulosti. Vôbec by sme nebrali ohľad na ľudskú dôstojnosť, na nejaké právo spolurozhodovať, participovať na riešení. Jednoducho, ak by k niečomu zlému došlo, prišla by reakcia – čušte a počúvajte! Robte, čo vám hovoríme! Taký je slovenský prístup. Spomínam to preto, aby som ukázal, ako ďaleko sú iné krajiny. Nielenže majú vypracované podrobné spôsoby, ako reagovať, ale majú vypracované, ako odpovedať humánne. Keďže my nie sme pripravení, nemali by sme čas na takéto, poviem to škaredo, „blbosti“.

Ale prečo je dôležité sa zaoberať aj humánnou stránkou?

Pretože ak nedbáme o prirodzené potreby ľudí, ak rozhodujeme tvrdo za nich, do budúcna to vytvára problémy. Vždy je to tak. Nakoniec aj humanitárna pomoc, ktorej sa primárne venujem, vyzerala v minulosti inak. Niekde sme prišli a tiež sme robili rozhodnutia za ľudí. Niečo sme im priniesli, dali sme im základné potreby, vychádzali sme z prieskumov. Dávali sme im hotovú vec. A takto si humanitárnu pomoc väčšina ľudí dodnes predstavuje – ako deky, vodu, jedlo.

A dnes je to inak?

Súčasný prístup a trend v humanitárnej pomoci je úplne odlišný. Odskúšali sme si to aj po vlaňajších septembrových povodniach na Slovensku. Ak sa v danej krajine nezrútil po katastrofe trh, ak krajina nie je v takom rozvrate, žeby nebolo možné zaobstarať si potrebné veci, tak ľuďom postihnutým katastrofou tieto veci nedávajme. Dajme im peniaze. Pretože oni najlepšie vedia, čo potrebujú. Každý z nás je iný, máme rôzne priority. Niekto má hospodárske zvieratá. Chce sa o ne postarať. Nepotrebuje jedlo, vie si ho získať sám. Pre niekoho je dôležité dostať sa k liekom. Pre iného to môže byť škola. Pre ďalšieho dopravný prostriedok, aby mohol naďalej chodiť do práce. Aby mal príjem, aby si dokázal obnoviť domácnosť. Ľudia majú rôzne potreby a pokiaľ sú schopní naplniť ich na trhu, nie je dôvod dávať im materiálnu pomoc. Je lepšie dávať im peniaze, o ktorých rozhodnú sami.

A čo riziko, že tieto peniaze použijú nesprávne?

Prax aj výskumy ukazujú, že ide o zanedbateľné percento ľudí. Ľudia sa v skutočnosti vedia rozhodovať správne.

Ako by sa mala finančná pomoc poskytovať?

Celá táto oblasť humanitárnej pomoci sa nazýva cash assistance, ktorá sa s nástupom modernity stala štandardom. Môže ísť o poukážky na výmenu v obchodoch, poukážky na vzdelanie, platenie nájomného. Môžu to byť peniaze na karte… Dnes totiž mnohí ľudia, ktorí musia opustiť svoje domovy, nekončia v utečeneckých táboroch, v obrovských stanových mestách uprostred púšte. To už tak nebýva. Títo ľudia zostávajú veľmi často roztrúsení v mestských aglomeráciách, nie sú koncentrovaní na jednom mieste. A v takomto prostredí si dokážete uspokojovať potreby. Ak máte zabezpečený príjem.

Aj šéf NKÚ Ľubomír Andrassy nedávno prirovnal pripravenosť Slovenska k úrovni štátov subsaharskej Afriky. Čo to znamená?

Išlo už o jeho druhé podobné vyjadrenie. Čo ma teší. Pretože zrejme aj on má potrebu do toho viac prehovoriť. Mnoho krajín v rámci EÚ sa touto pripravenosťou seriózne zaoberá, pretože sa mení bezpečnostný kontext vo svete. Ocitli sme sa v omnoho neistejšom období a jednoducho sa musíme pripravovať… No u nás je trend opačný. Štát sa snaží vylučovať verejnosť, či už laickú, alebo aj odbornú zo všetkých stratégií.

Prečo by sa mala verejnosť zapájať?

Pretože dobrú stratégiu nevymyslí žiaden expert od stola. Mali by sme sa snažiť zapájať čo najviac aktérov, iba vtedy to môže fungovať. Tie najlepšie stratégie vznikajú za účasti čo najväčšieho počtu tých, ktorých sa to týka. Ale na Slovensku sa to robí úplne naopak.

V čom by sme to vedeli porovnať?

Napríklad na Slovensku máme veľmi dobre zvládnutý varovný systém. V prípade sirén sme v posledných rokoch urobili veľký pokrok, to treba uznať. Dnes sa už napríklad dá robiť tichá skúška sirén. Hoci, „vtipné“ je, že nám tieto moderné systémy chýbajú v mnohých obciach práve blízko ukrajinskej hranice… No a pozrime sa, ako sa stihol rozvinúť varovný systém na Ukrajine. Tam dáta otvorili pre vývojárov, snažili sa zapojiť čo najviac ľudí. Výsledkom je napríklad aplikácia Air Raid Alarm, ktorá vás upozorní na letecký poplach. A to dokonca aj vtedy, keď máte vypnutý telefón. Toto nevytvoril štát. Ani to nebolo potrebné. Stačilo otvoriť prístup pre iných ľudí, zapojiť do toho čo najviac aktérov. Tieto dáta patria spoločnosti, ľudia by mali právo ich používať.

V čom je ešte pripravenosť Slovenska nedostatočná?

Je zjavné, že celá oblasť je podfinancovaná. Nemáme plánovanie. A máme obrovský investičný dlh. Mnoho systémov je neefektívnych, zastaraných. Či už ide o kryty, materiál civilnej ochrany, či ide o stav Štátnych hmotných rezerv. Personálne je to výrazne poddimenzované. Okolo roku 2006, keď bol Smer vo vláde, sa udiala reforma v štátnej správe. Jej následkom sa znížili počty krízových manažérov, odborníkov na okresných úradoch. Dnes na okresnom úrade pracuje jeden-dvaja. Sú tam aj skvelí odborníci, ale v tom čase sa tam dostali aj ľudia nie pre svoju odbornosť. V krízovom riadení štátu je málo ľudí, málo expertov. Kedysi existoval zoznam funkčných špecialistov. Ľudia z univerzít, zo súkromného sektora, experti na rôzne oblasti. Boli to ľudia, ktorých štát vedel osloviť, vedel ich prizvať do krízových štábov, aby sa zaručila odbornosť reakcie. Tento zoznam sa však už dlho neaktualizoval a domnievam sa, že polovica ľudí aj zabudla, že niečo také existovalo. Mnoho vecí sa u nás robí, ako to povedať, iba naoko. Iba formálne, aby to malo pečiatku, aby sa niečo spravilo.

Ako je to napríklad s povinnosťami, ktoré ukladá zákon o civilnej ochrane obyvateľstva?

Samosprávy by mali mať podľa neho vypracované rôzne plány evakuácie pre prípad kríz. Každý rok by sa mali aktualizovať, ich časti by mali byť verejné. Ale aká je na Slovensku prax? Sú subjekty, ktoré majú skvelo vypracované plány. Sú subjekty, ktorých plány sú o ničom. A čo je horšie, a ide o klasický slovenský neduh, jediné, čo sa na týchto plánoch každý rok mení, je dátum, meno a pečiatka. Aj to je lepší prípad.

Čítajte aj Kvantové počítače napredujú bleskovo. Čo hrozí krajinám, ktoré zmeškajú kvantový vlak?

Aké to môže mať dôsledky?

Po prvé, tie dobré plány sú nanič, ak nie sú zverejnené. Odkiaľ majú ľudia vedieť, čo majú robiť? Ako bude prebiehať evakuácia? Možno si niektorí položili túto otázku, keď boli neustále bombové hrozby na školách. Spomínali sme únik rádioaktívnych látok, keď by bolo potrebné evakuovať časť mesta, nemocnice, školy, škôlky, firmy, každý pôjde inde. Viete, kam budú evakuované vaše deti? Viete, ako sa s nimi môžete spojiť? Viete, kto vám dá informáciu, kde sú? A čo ak budú evakuované do iného okresu? V takom prípade vám vo vašom okrese nebudú vedieť povedať, kde sú vaše deti. Ich kompetencie sa totiž končia práve hranicami okresu. Ide len o jeden príklad, ale takýchto nedoriešených vecí je milión. Môžete mať najlepší plán, bude zbytočný, ak ho necháte v šuplíku. Presne to sa ukázalo počas pandémie covidu.

Čo máte na mysli?

Slovensko niekedy v roku 2009 po vtáčej chrípke vypracovalo pandemický plán. Ale nespravili sa tie ďalšie potrebné kroky v nasledujúcich rokoch. Už nedošlo k jeho naplneniu, nenakúpili sa napríklad zásoby. A keď prepukla pandémia, mali sme síce nejaký plán, ale nemohli sme ho realizovať.

Nedávno ste napísali, že „nám chýba úplne všetko“…

Myslel som skôr postupy, o ktorých sa zhovárame. Nemáme napríklad ani systém, kde by sa centrálne zhromažďovali informácie o ľuďoch, ktorí utekajú pred nejakou katastrofou. Keď k nám hromadne prichádzali ľudia z Ukrajiny, nemali sme ani len predstavu, kto kam ide, či ostane u nás, či pôjde ďalej, neexistuje na to systém. Keby v prvý deň niekto prišiel na hraničný priechod, tak by si mohol nabrať plný autobus ľudí a odviezol by ich kamkoľvek a my by sme nevedeli nič. Nikto by nemal meno vodiča, nikto by ani nevedel, že niekto tých ľudí zobral. Hovoríme o obchodovaní s ľuďmi.

A ako sú na tom sklady?

Treba to rozdeliť na dve kategórie. Jednak ide o sklady civilnej ochrany. Treba si povedať na rovinu – obrovské množstvo materiálu je zastarané, ide o nepoužiteľné veci. Nejaké zásoby máme, ale o ich dostatočnosti a počte si dovolím vyjadriť pochybnosť. Ide o plynové masky, deky, náhradné oblečenie, elektrocentrály, čerpadlá, stany, kuchynské vybavenie. Veľmi často ide o veci zo 60., 70. rokov, neraz ide o raritné masky, bizarnú výbavu. Druhú kategóriu predstavujú Štátne hmotné rezervy. Majú primárne slúžiť na obdobie kríz. Tam je to zložitejšie. Spadajú tam zásoby obilia, pohonných hmôt, kovov, nerastov, ktoré sú dôležité pre ekonomiku, chod podnikov a kľúčového priemyslu, pre zdravotníctvo. Časť toho podlieha utajeniu, ale o časti vieme. Akurát koncom minulého roka sa vláda zaoberala zásobami. Ako sme pripravení? To opäť najlepšie ukázala pandémia. Chýbali absolútne základné veci a ukazuje sa to aj pri slintačke a krívačke. Nemáme dostatok dezinfekčných prostriedkov. Ide pritom o banálnu vec. Pozrite sa na Česko, ako sú tam pripravení a vybavení.

Vo februári 2024 vláda schválila reformu krízového riadenia. Je šanca, že sa to zlepší?

Dúfajme, že to prinesie potrebné zlepšenie. Aj keď mám o tom vážnu pochybnosť. A to preto, ako sa reforma pripravuje. Chýba dostatočné zapojenie rôznych odborníkov, inštitúcií, ide o uzavretý, a nie otvorený proces. Ak sa niečo urobí direktívne zhora, nebude to fungovať. A tiež sa obávam, že sa len vytvoria trafiky pre nejakých ľudí a na investičnom dlhu sa niekto len priživí.

Je chyba aj v tom, že sme doteraz riadne nevyhodnotili pandémiu?

Pod tlakom sa vždy robia chyby. A my sme sa poriadne nepozreli na to, čo nefungovalo, či boli nejaké systémy dobré, alebo zlé. Kotlár rieši úplné hlúposti.

Ako treba vnímať nedávno predstavenú európsku stratégiu pripravenosti? Obsahuje výzvu, aby si Európania pripravili zásoby vody a jedla na tri dni.

Každý z nás, každý jednotlivec, každá obec, každá firma by sa mali pripravovať na situácie, ktoré môžu nastať. Zásoba jedla na tri dni predstavuje absolútne minimum. Škandinávske krajiny svojim občanom odporúčajú, aby boli sebestační dva týždne. Kladú oveľa väčší dôraz na individuálnu pripravenosť. Je to lepšie, ako spoliehať sa na nejaké „robustné“ mechanizmy štátu, ktoré nás prídu zachrániť. Ktoré my na Slovensku nemáme. A aj keby sme ich mali, nemusia byť schopné nám pomôcť. Cesty môžu byť nepriechodné, zaplavené, zničené, môžeme byť odrezaní od komunikácie.

Na čo ďalšie treba myslieť?

Je dobré premyslieť si komunikačný plán. S kým treba mať kontakt? Čo urobím, keď nebudú fungovať mobily a budem nútený opustiť domácnosť? Kde sa stretneme? Ak vypadne infraštruktúra, ako si budem kúriť? Mám spací vak? Čo si mám zobrať narýchlo z domu? Vedia všetci členovia domácnosti, čo treba zobrať? Kde tie základné veci nájdu? Vedia, kde sa vypínajú prívody v domácnosti? A vieme, komu v okolí treba pomôcť? Vieme, kde bývajú imobilní ľudia? Je dobré klásť si tieto otázky. Ak neplánujete, vopred si plánujete zlyhanie.

Ktorú krajinu by sme si mohli vziať za vzor?

Japonsko, Ekvádor, Taliansko. Páči sa mi škandinávsky systém, je decentralizovaný a lepšie zodpovedá slovenskej realite. Ide o odolný systém. My totiž nevieme, v akom stave bude náš štát o desať rokov. V akej ekonomickej situácii budeme. A či bude štát schopný naplniť jednu zo základných funkcií, a to ochrániť obyvateľov. Ale keď to naučíme ľudí samotných, je predpoklad, že si poradia.